Deľba moci a princíp legality v právnom štáte Prečo Najvyšší súd USA zrušil clá uvalené prezidentom Trumpom

Predmetom konania pred Najvyšším súdom bolo zodpovedanie otázky, či Zákon o medzinárodných núdzových ekonomických právomociach (International Emergency Economic Powers Act, IEEPA) oprávňuje prezidenta na uvalenie cla.

Okolnosti prípadu

Prezident odôvodnil potrebu uvalenia cla bojom s dvoma hrozbami zo zahraničia, a to (i) návalom nelegálnych drog z Kanady, Mexika a Číny, ktoré zapríčinili krízu verejného zdravia, a (i) veľkými a pretrvávajúcimi obchodnými deficitmi, ktoré viedli k vyprázdneniu americkej výrobnej základne a podkopaniu kritických dodávateľských reťazcov.

Obe tieto hrozby považoval prezident za „nezvyčajné a mimoriadne“, na základe čoho pristúpil k využitiu svojej právomoci podľa zákona IEEPA.

Pokiaľ ide o obchodovanie s drogami, prezident uvalil 25-percentné clá na väčšinu dovozu z Kanady a Mexika a desaťpercentné clá na dovoz z Číny. V súvislosti s obchodnými deficitmi uvalil „recipročné“ clá vo výške minimálne desať percent na „všetok dovoz od všetkých obchodných partnerov“ a tieto clá následne zvyšoval, znižoval a inak menil.

Podľa čl. 1 odd. 8 americkej ústavy má Kongres právomoc stanovovať a vyberať dane, clá, dávky a poplatky.

IEEPA oprávňuje prezidenta pri „nezvyčajnej a mimoriadnej hrozbe“ pre americkú národnú bezpečnosť, zahraničnú politiku alebo ekonomiku, ktorá má pôvod mimo Spojených štátov, vyšetrovať, blokovať počas vyšetrovania, regulovať, riadiť a vynucovať, zrušiť, zneplatniť, zabrániť alebo zakázať dovoz alebo vývoz.

Väčšinové rozhodnutie

Najvyšší súd vo väčšinovom stanovisku (prijatom pomerom hlasov šesť ku tri, je dostupné tu) poukázal na svoje predchádzajúce rozhodnutia, že z princípu deľby moci, ako aj z praktického porozumenia legislatívneho zámeru vyplýva, že Kongres by nedelegoval na prezidenta vlastnú a významnú právomoc prostredníctvom nejednoznačného jazyka.

Najvyšší súd už v minulosti opakovane judikoval, že výkonná moc si nemôže nárokovať široké a rozsiahle právomoci na nejasnom zákonnom základe (odkaz na takzvanú major questions doctrine). Využívať právomoc uvaliť clá na základe nejasného zákonného zmocnenia by navyše bolo podľa súdu možné jednostranne a neobmedzene, pričom na „odomknutie“ tejto právomoci by postačovalo vyhlásenie núdzového stavu zo strany prezidenta, ktoré podľa názoru samotného prezidenta nepodlieha žiadnemu prieskumu.

Právomoc uvaliť clá predstavuje základnú (ústavnú) právomoc Kongresu vo vzťahu k pokladni (power of the purse, v podstate oprávnenie vo vzťahu k „peňaženke“, teda právomoc zdaňovať a následne vynakladať finančné prostriedky). Ak Kongres v minulosti delegoval niektoré svoje právomoci vo vzťahu k clám, urobil tak za jasných podmienok a za súčasného zavedenia prísnych obmedzení.

Navyše, žiadny prezident za polstoročie existencie IEEPA (zákon bol prijatý v roku 1977) nepoužil tento zákon na uvalenie akýchkoľvek ciel, nieto ešte ciel v takejto hodnote a rozsahu (podľa samotnej vlády až do celkovej výšky 15 biliónov dolárov).

Autori ústavy zakotvili právomoc uvaliť clá v čase mieru iba na Kongres samotný. Prezident preto musí poukázať na jasné zmocnenie zo strany Kongresu, aby opodstatnil svoje tvrdenie o tom, že takúto právomoc v skutočnosti má.

Najvyšší súd osobitne poukázal na svoje rozhodnutie vo veci odpustenia študentských pôžičiek prezidentom Bidenom v roku 2023, v ktorom taktiež konštatoval nedostatok zmocnenia zo strany Kongresu na vykonanie takého širokého ekonomického zásahu, akým by odpustenie študentských pôžičiek v skutočnosti bolo (v sume 430 miliárd dolárov, Biden verzus Nebraska).

Zoznam oprávnení prezidenta v IEEPA podľa súdu nezahŕňa právomoc uvaliť clá, a ak by ju mal zahŕňať, bolo by to podľa Najvyššieho súdu uvedené výslovne, ako je to pravidlom pri iných zákonoch týkajúcich sa ciel. Žiadne zo slov použitých v IEEPA nenaznačuje existenciu právomoci prezidenta zvyšovať príjmy (pokladne).

V tomto smere je taktiež ilustratívne, že samotný dlhý a špecifický zoznam oprávnení neobsahuje konkrétne oprávnenie uvaliť clá. Ak by formulácia „regulovať“ mala zahŕňať aj uvalenie cla, tak všetky ostatné použité výrazy či oprávnenia by podľa Najvyššieho súdu boli „zbytočné mrhanie atramentom“. Navyše, ako už Najvyšší súd v minulosti rozhodol, právo regulovať obchod je „úplne odlišné“ od práva vyberať dane.

Zhrnuté a podčiarknuté, ak Kongres zveruje svoju výslovnú ústavnú právomoc uvaliť clá (čl. 1 odd. 8 ústavy), musí tak urobiť jednoznačne a so starostlivými obmedzeniami. V danom prípade to nie je jednoznačné a zároveň je to neobmedzené.

Za osobitnú zmienku stojí argument sudcu Gorsucha v jeho súhlasnom stanovisku. Sudca v ňom poukázal na skutočnosť, že ak Najvyšší súd prizná prezidentovi určitú pôvodnú právomoc Kongresu na základe nejasného zákonného zmocnenia, pre Kongres môže byť následne ťažké, ak vôbec možné, vziať si túto právomoc späť (prezident by nový zákon mohol vetovať).

Zadržanie počas azylového konania a habeas corpusSystémová ochrana práv jednotlivca pred štátnou mocou v USA naďalej funguje

Tomáš Majerník

Odlišné stanoviská

Traja sudcovia (Kavanaugh, Thomas, Alito) vo svojich odlišných stanoviskách uviedli, že aj ak by súhlasili s nevyhnutnosťou jasného zákonného zmocnenia na uvalenie cla, IEEPA takéto jasné zmocnenie v skutočnosti obsahuje.

Právomoc „regulovať dovoz“ podľa ich názoru zahŕňa aj právomoc uvaliť clá. Právomoc uvaliť clá je totiž tradičným a bežným nástrojom na reguláciu dovozu. Navyše, v zmysle názoru väčšiny by prezident síce mohol zablokovať všetok dovoz z Číny, nemohol by však na tovar z Číny uvaliť clo ani len vo výške jedného dolára.

Podľa ich názoru možnosť úplného zákazu dovozu z inej krajiny zahŕňa aj možnosť prijatia miernejšieho opatrenia v podobe zavedenia cla. Sudcovia doplnili, že prezident by mohol väčšinu, ak nie všetky dotknuté clá uvaliť aj na základe iných zákonov.

Reakcia prezidenta

Hneď na druhý deň po prijatí rozhodnutia zaviedol prezident Trump desaťpercentné (a o chvíľu zvýšené na 15-percentné) globálne clá na maximálne povolené obdobie 150 dní v zmysle zákona Section 122, rozhodnutie Najvyššieho súdu označil za „hrozné“ a šiestich sudcov, ktorí zaň hlasovali, označil za „bláznov“.

Zároveň vyhlásil, že na uvalenie cla využije aj iné zákony, ktoré mu takúto právomoc zverujú.

Tu je však potrebné doplniť, že žiaden zákon prezidenta neoprávňuje na jednostranné a neobmedzené uvalenie cla – čo do rozsahu, výšky a trvania. Práve z tohto dôvodu sa prezident pôvodne odvolával na IEEPA.

Deľba moci v právnom štáte

Deľba moci na zákonodarnú (parlament), výkonnú (vláda) a súdnu (nezávislé súdy) je často označovaná ako „chrbtová kosť demokracie“. Každá z týchto troch mocí je obmedzená vo svojom postavení a svojich právomociach.

Každá z nich disponuje práve takou mocou, akú jej priznáva samotná ústava. A každá z nich kontroluje a vyvažuje ostatné moci.

Záväzný výklad ústavy je v právnom štáte zverený súdnej moci. Úlohou nezávislých súdov a sudcov je opísanú deľbu moci zachovávať a chrániť. Existencia určitých trecích plôch medzi jednotlivými zložkami moci nie je dôvod na znepokojenie, ale dôkaz efektívneho fungovania deľby moci a existencie takzvaných vzájomných bŕzd (kontrol) a protiváh.

Deľba moci ide ruka v ruke s princípom legality, v zmysle ktorého má mať každý mocenský akt oporu v práve (PL. ÚS 8/94). Právomoc verejného orgánu vrátane úradu prezidenta najsilnejšej krajiny sveta je limitovaná ústavou.

Ako na to poukázal Najvyšší súd vo veci Myers proti Spojeným štátom (1926), cieľom deľby moci nie je odstrániť napätie (medzi jej jednotlivými zložkami), ale prostriedkami nevyhnutného napätia súvisiaceho s rozdelením moci medzi tri zložky uchrániť ľudí od autokracie.

A práve takouto optikou je potrebné nazerať aj na nedávne rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci Learning Resources, Inc., verzus Trump.