Lekárka a poslankyňa KDH Kolejáková Majerský ponúkol svoju funkciu, nie je to nič neobvyklé. Karas je človek s veľkým talentom

„Lekári po atestácii si už nemusia prečítať žiaden odborný časopis, no plat im aj tak bude automaticky rásť. Nikto lekárov, ktorí sa nevzdelávajú, nekontroluje, nikto od nich nič nechce, čo je náš veľký problém,“ hovorí imunologička Monika Kolejáková, ktorá do parlamentu nastúpila na miesto po Martinovi Šmilňákovi.

Hovorí, čo ju priviedlo do KDH, čo si ako lekárka myslí o pandémii covidu, v čom sa nezhodne s kolegom Petrom Stachurom, aký vidí prínos finančných skupín do zdravotníctva, aj ako sa k poplatkom stavia vo svojej ambulancii. Približuje i dianie v KDH. Prečo podľa nej hnutie pri odchode Martiny Bajo Holečkovej zlyhalo? Ako by bola hlasovala pri novele ústavy? A mal by Milan Majerský prenechať funkciu predsedu niekomu inému?

Do parlamentu ste sa dostali ako náhradníčka za Martina Šmilňáka, ktorý sa vzdal poslaneckého mandátu po tom, čo šoféroval pod vplyvom alkoholu. Tešili ste sa z podobného nástupu do parlamentu?

Nie. Nie som šťastná, že nastupujem do parlamentu práve takto. Niežeby som nechcela, ale nečakala som to a nebola som na to teraz nastavená. Obnáša to skĺbenie práce v ambulancii s parlamentom a viem, že to bude náročné, ale určite to bude dobrá skúsenosť.

Boli by ste teda radšej, keby sa pán Šmilňák nebol vzdal svojho mandátu po nedávnom prešľape?

Tak by som to zase nepovedala. Martin je jeden rovný férový chlap, a tak ako to vyriešil on, to aj v budúcnosti vyrieši len málokto.

Ako ste sa vlastne dostali do KDH?

Do KDH som vstúpila spontánne sama po vražde Janka a Martinky. Náš okresný predseda v Nových Zámkoch ma navrhol na kandidátku do volieb v roku 2020 v čase jej uzatvárania. Uvedomila som si, že v krajine, kde sa zabíjajú mladí ľudia, žiť nechcem. Povedala som si, že buď to tak nenechám, alebo odtiaľto budem musieť odísť.

Prečo práve KDH?

Som večný volič KDH a mám zásady, ktoré hnutie presadzuje.

Krátko po vašom vstupe ste sa stali tímlíderkou KDH pre zdravotníctvo. Išlo o obdobie pandémie covidu. Čo si spätne ako imunologička o tomto čase myslíte?

Bola to neznáma pandémia, vírus bol rýchlo prenosný a nemali sme proti nemu žiadnu obranu. Vedeli sme, že pokiaľ príde očkovanie, potrebujeme dodržiavať iba epidemiologické zásady. Vakcína však z môjho pohľadu prišla mimoriadne rýchlo, čo mi dodalo obrovskú nádej v to, že ľudstvo je pripravené zvládnuť takéto epidémie aj v budúcnosti. 

Spätne si nemyslíte, že sa to počas pandémie s niektorými epidemiologickými zásadami preháňalo, zatiaľ čo sa niektoré, aj legitímne obavy ľudí, napríklad z očkovania, príliš bagatelizovali?

Komunikácia jednoznačne zlyhala. V takej obrovsky vypätej situácii dokáže málokto byť natoľko emocionálne stabilný, aby vedel rýchlo vyhodnocovať, čo presne treba robiť a aj to v realite urobiť. Zatiaľ čo lekári to zvládali, politici, ktorí to komunikovali navonok, veľmi nie.

Aj niektorí lekári však dávali už vopred veľmi odvážne ultimatívne vyjadrenia, predpovede či odporúčania, z ktorých niektoré boli aj vedou neskôr vyvrátené. Nezlyhali v komunikácii niekedy aj lekári?

Je to veľmi dobrá poznámka. Ja ako lekár, ktorý s očkovaním bežne pracujem, sa už ani veľmi nezamýšľam na tým, či je očkovanie bezpečné, pretože ho beriem ako samozrejmosť. Nepotrebujem ďalšie vysvetľovanie, len pacient taký nie je a je pravda, že sme sa ako lekári asi nie vždy postavili k pacientom s dostatočným pochopením. Zabudli sme, že nás počúva človek, ktorý o danom probléme takmer nič nevie alebo mu dostatočne nerozumie. A že je dôležité často komunikovať aj triviálne informácie týkajúce sa prínosov i rizík.

Dali ste sa túto jeseň zaočkovať posilňujúcou dávkou mRNA vakcíny proti covidu?

Nestihla som ho. Bola som prihlásená, lenže v našom očkovacom centre sa očkovalo len uprostred pracovného dňa a nemohla som sa tam dostať. Ale proti chrípke som sa stihla dať.

A zaočkujete sa proti covidu, keď budete mať opäť možnosť?

Určite. Už som proti covidu zaočkovaná sedemkrát. Len tento rok som to nestihla.

Čo hovoríte na závery splnomocnenca vlády pre prešetrenie pandémie lekára Petra Kotlára?

Len toľko, že ma zaráža, ako to dokáže povedať lekár, ktorý je konškolákom jedného z najlepších imunológov na Slovensku Miloša Jeseňáka.

Keď vás predseda Majerský predstavoval ako novú posilu v parlamente, povedal, že sa budete venovať dostupnosti ambulancií či vzdelávaniu zdravotníkov, členkou zdravotníckeho výboru však nebudete, keďže v ňom máte už dvoch poslancov. Nie je vás v zdravotníckom tíme KDH priveľa?

Lekárov je v KDH pomerne veľa, a nie sú to len tí, ktorých vidíte v parlamente. Máme na zdravotníctvo až štyri skupiny a jednu zastrešujúcu.

Z toho, čo človek môže niekedy vidieť na sociálnych sieťach, to vyzerá tak, že nemáte rovnaký pohľad na riešenia v zdravotníctve. Minimálne s Petrom Stachurom, o ktorom predseda KDH hovorí ako o budúcom ministrovi zdravotníctva, sa na viacerých témach nezhodnete.

To je úplne normálne.

V čom sa váš pohľad na zdravotníctvo líši?

V tom, čo sme zažili. Ja som desať rokov pracovala v nemocnici ako sekundárny lekár a 22 rokov pracujem ako súkromný alergiológ. Okrem toho, že som lekár a starám sa o pacientov, mám aj skúsenosť so zamestnávaním, so zodpovednosťou, aby moji zamestnanci dostali plat. Aj teraz, keď som v parlamente, si nemôžem dovoliť, aby tri moje zamestnankyne nedostali plat, lebo keď nebudem vykonávať činnosť, peniaze na to nebudú.

Peter má výborné odborné zázemie, skvelé skúsenosti zo zahraničia, no na systém, ktorý je plne funkčný, sa nastavoval desiatky rokov a má dostatok financií. Ja zas viem, ako máme systém nastavený my na Slovensku, aké sú riziká jeho rozkolísania a aký negatívny dosah to môže mať na pacientov. Toto je asi hlavný rozdiel v tom, o čom musíme veľa komunikovať, ale dokážeme to.

Zhodneme sa na tom, čo chceme dosiahnuť, ale každý z nás vidí trochu inú cestu, ako sa k tomu dopracovať.

Monika Kolejáková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Chcete tým povedať, že niektoré návrhy na zmenu slovenského zdravotníctva zo strany vášho kolegu Stachuru sú pre náš systém nepoužiteľné?

Mnohé určite nie sú prenosné aj preto, lebo tu nemáme toľko peňazí v systéme, bojujeme o každé euro a nemáme ani na výber ľudí, s ktorými by sa systém dal úplne zmeniť.

Bol by Peter Stachura lepším ministrom zdravotníctva ako Ivan Uhliarik, ktorý riadil rezort za KDH v minulosti?

To sú dve neporovnateľné osoby. Netrúfam si na to odpovedať.

Pán Uhliarik si v minulosti vyslúžil prezývku Pentliarik. Dôvodom boli viaceré personálne nominácie a zmeny v zdravotníctve, ktoré podľa jeho kritikov nahrávali finančnej skupine Penta. Ako vnímate aktivitu Penty či Agelu v zdravotníctve?

Tieto skupiny sú v systéme, sú zamestnávateľmi, odvádzajú dane, odvody a takto na ne musíme hľadieť. To, že majú iné záujmy ako napríklad lekári, je podľa mňa legitímne, lebo každý má svoj cieľ, ale nato tam je práve štát, aby jasne povedal, že celé zdravotníctvo má v prvom rade chrániť zdravie a pacientov. Na to potrebujeme lekárov, ktorí to vedia: aby ich bolo dosť, aby boli vzdelaní a neustále dovzdelávaní. V tejto úlohe však štát zlyhal.

Veľa sa hovorí napríklad o tom, koľko poisťovne komu platia za vyšetrenia a koľko ich máme, ale nehľadí sa na to, že znížiť počet týchto vyšetrení je oprávnený len lekár.

Aj v prípade platieb za vyšetrovacie a laboratórne zložky to však vyzerá tak, že na nich bohatne pre lepšie podmienky od štátnej poisťovne súkromník. Nemalo by štátu viac záležať na kontrole férovosti súťaže?

Áno, ale štát by mal v prvom rade kontrolovať viac aj sám seba. Mal by stanoviť kritériá a ciele v každej časti rezortu a dodržiavať ich, lebo ťažko vyžadovať niečo od druhých, keď sám zákon nedodržiava. Štátne nemocnice sú najväčším dlžníkom sociálnej poisťovne. Viem, že nie sú peniaze, ale treba sa nad tým aspoň zamyslieť, čo s tým, pretože nie je normálne, ak 2,5 milióna poistencov platí zdravotnú starostlivosť všetkým 5,5 milióna ľudí na Slovensku. A pokiaľ sa počet pracujúcich bude zmenšovať, bude to veľmi zlé.

Väčšina vašich opozičných kolegov vidí za niektorými rozhodnutiami na ministerstve zdravotníctva vplyv lobistov, najčastejšie spomína Agel. Vnímate to rovnako aj vy?

Na ministerstve poznám množstvo veľmi férových a pracovitých ľudí, ktorí robia odborné postupy. Spravili veľa vyhlášok a zmien, ktoré sú naozaj prospešné. Ale aj ja jasne vnímam, že starostlivosť o pacienta na určitej úrovni vedenia ministerstva nie je hlavným cieľom. Naopak, bytostne cítim, že vedenie je najaktívnejšie pri rozdeľovaní veľkého balíka peňazí, ku ktorému sa niekto chce dostať.

A koho vidíte ako toho, kto sa chce k tomu balíku dostať?

Nie sú to len finančné skupiny. Záchrankový tender bol na to dobrým príkladom.

S niekým z týchto skupín sa poznáte?

Z Agelu ani nie, ale, úprimne, neviem ani, kto je jeho šéfom. Poznám sa však s pánom Haščákom.

Cez vášho manžela, ktorý je primárom na Boroch?

Áno, boli konškoláci na strednej škole. A poznám aj jeho pani manželku, ktorá je z Humenného. Stretli sme sa spolu trikrát, ale nie sme rodinní známi.

Nečakáte, že to niekto z vašich politických súperov niekedy vytiahne proti vám?

Určite, je to ich legálne právo, ale ja nemám čo skrývať. Môžem otvorene povedať, že som sa stretla s pánom Haščákom trikrát vo formálnom rozhovore na spoločenskej akcii a ani raz sme sa nebavili o zdravotníctve. Ani raz.

Sú aktivity Penty pre slovenské zdravotníctvo prínosom?

Ja ten prínos vnímam. Konkurencia je dobrá, monopol vždy upadá. Podľa mňa robiť biznis a dosahovať zisk v zdravotníctve nie je hriech, otázkou je, v akom rozsahu a čo za ten zisk poskytujete.

Stojí zisk Penty za prínos, ktorý vidíte?

Podľa mňa áno. Dáva väčší dôraz na komunikáciu aj na to, ako má vyzerať prostredie, v ktorom pracujú lekári a liečia sa pacienti, čím zvyšuje slovenský štandard v zdravotníctve. Videla som, aké množstvo školení mal môj manžel, keď nastupoval do Borov. Medzi nimi aj také, ako sa k pacientom správať. Platí, že na prvom mieste musí byť vždy pacient a dostatočnej odbornej liečbe treba podriadiť aj tok peňazí v systéme.

Čo potom hovoríte na to, že od niektorých pacientov si nemocnica Bory pýtala 1000 eur ako nemedicínsky poplatok, ktorý zdôvodňovali moderným vybavením či klimatizáciou na nemocničných izbách?

Mám v tomto smere aj konkrétnu skúsenosť. Keby to nemocnica bola komunikovala včas, poriadne a dala by týmto pacientom na výber, aby sa mohli bez tlaku rozhodnúť, možno by to bolo bývalo v určitom pohľade v poriadku, ale neviem, či to pred medializáciou naozaj komunikovala daným pacientom v dostatočnom predstihu. Nie je to podľa mňa celkom kóšer.

Poplatky na BorochAko si stratová nemocnica Penty pýta od pacientov tisíc eur

Lukáš KekelákKristína Votrubová

Hovoríte, že máte konkrétnu skúsenosť. Pokladáte podobne kreatívne poplatky v zdravotníctve za legitímne?

Poplatok za výber operatéra pokladám napríklad za legálny postup, ale vždy to musí byť slobodné rozhodnutie pacienta.

Aj výber operatéra u niektorých pôsobí ako legalizácia úplatku.

V prípade výberu operatéra si myslím, že je to v poriadku, všeobecne je to však pri vyberaní poplatkov o tom, čo nazvete nadštandardom.

A v tom je tiež problém. Aké poplatky od svojich pacientov v ambulancii vyberáte vy?

Kedysi sme vybrali poplatok za poštovné pri posielaní výsledkov pacientovi domov, ale teraz to posielame bezplatne mailom. Kto to tak nechce, rešpektujem to, zaplatí si však za našu prácu navyše.

Vyberáme poplatky aj za vyšetrenia, ktoré nie sú v cenníku výkonov hradených poisťovňami. Ide napríklad o nápomocné vyšetrenie pri alergiách v sezóne. A potom je to poplatok za ošetrenie pacienta, ktorý nemá zmluvu s poisťovňou, inak nič viac.

Monika Kolejáková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Akú sumu mesačne vyberiete na týchto poplatkoch?

Minimálnu. Keď sme posielali výsledky len poštou, bolo to okolo 300 eur, teraz je to určite menej ako sto eur. Nevyhnutne to nepotrebujeme, pretože naša odbornosť má v rámci možností ešte dobre hradené výkony od poisťovní, ale je niekoľko odborností, ako napríklad pneumológovia, diabetológovia či neurológovia, ktorí majú veľmi zle nastavenú cenotvorbu výkonov.

Napriek tomu aj my dostaneme za vyšetrenie jedného pacienta sedem eur. Vždy sa pýtam, koľko sedemeurových výkonov musím za hodinu urobiť, aby som uživila štyroch ľudí zamestnaných v ambulancii. Pritom niektorému pacientovi s hrubou kartou sa dokážem venovať aj 40 minút.

Nehovoriac o tom, že cenotvorba výkonov sa neupravovala od roku 2013 a už vtedy nebola nastavená dobre a vôbec nezohľadňovala čas na pacienta. Je rozdiel vyšetrovať dieťa a 70-ročného seniora, ktorý má aj zdravotne toho viac za sebou.

Poznám však aj imunológov, ktorí napriek tomu niektoré poplatky povedia pacientom len ústne.

Potom porušujú pravidlo verejne dostupného cenníka, ktorý ma visieť v čakárni.

Ambulantní lekári o poplatkochNiektoré cenníky sa hovoria len ústne. Hlavne byť potichu a nejako prežiť, tvrdia

Kristína Votrubová

Hoci župy o tom vedia, podobné konanie lekárov netrestajú. Nie je to chyba?

Nemajú na nich páku.

Môžu predsa dávať pokuty, no nerobia to. Ako potom zatočiť s podobným protizákonným konaním lekárov, keď nikto nekoná?

Každý má na to svoj pohľad. Podľa mňa sú z určitého hľadiska nízke poplatky výchovné, ale netreba trestať ani zákazmi, ani príkazmi všetkých lekárov. Treba však vytvoriť mechanizmus kontroly a efektívneho riešenia, lebo bez vyvodzovania dôsledkov sa nikam nepohneme.

Alebo to potom nastaviť ako v Česku, kde lekári nesmú vyberať žiadne poplatky, ale od zdravotnej poisťovne majú platby za výkony niekoľkonásobne vyššie.

V čase výpovedí lekárov ste reagovali na list Kristíny Visolajskej adresovaný konzervatívcom. Napísali ste, že zamestnanie lekárky tu nie je pre vás, ale pre pacienta. Myslíte si, že opakované výpovede lekárov zmenili slovenské zdravotníctvo k lepšiemu?

Zmenili k lepšiemu spokojnosť lekárov, pretože znížili ich stres v nemocniciach, čo je prvá podmienka na to, aby zabezpečovali dobrú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť. Málo ľudí dokáže dlhodobo fungovať z dobrého pocitu. Za všetko môže podľa mňa zrušenie tabuľkových platov v roku 2003 a rozdelenie lekárov len na atestovaných a neatestovaných.

Na druhej strane výpovede v roku 2024 podali aj niektorí moji veľmi dobrí priatelia, s ktorými som sa o tom rozprávala, a rozumiem, že niektorých k tomu viedla najmä vyčerpanosť. Výpovede však nezabezpečili vyššiu kvalitu pre pacientov ani väčšiu efektivitu lekárov.

Nevnímali by ste to inak, keby ste robili v nemocnici a nie v ambulancii?

Ja by som od lôžka pacienta takto nikdy neodišla. Chápala som dôvody prvého štrajku, ale bol tvrdý. Mám na to veľmi ťažké spomienky. Ako manželka riaditeľa, ktorý nesie zodpovednosť za to, že zomrie pacient, to bolo pre mňa niečo hrozné.

LOZ to robí efektívne a dobre, klobúk dole, ale aj tak s ním nesúhlasím a zavedený platový automat vnímam ako problém. Nikto dnes v zdravotníctve nie je vplyvnejší než lekárski odborári, ktorým však chýba zodpovednosť.

V čom nesúhlasíte s platovým automatom?

Nerieši to, že lekári si po atestácii už nemusia prečítať žiaden odborný časopis či medicínsku knižku, no plat im bude aj tak automaticky rásť. Nikto lekárov, ktorí sa nevzdelávajú, a je jedno či sú v nemocniciach alebo ambulanciách, nekontroluje, nikto od nich nič nechce, čo je náš veľký problém. Sama vidím, ako na naše vzdelávanie v imunológii chodíme stále tí istí, no zďaleka tam nie sme všetci.

Do parlamentu ste prišli s tým, že chcete zabrániť ďalšiemu zatváraniu ambulancií. Ako to chcete ako poslankyňa docieliť?

Medzi rokmi 2023 a 2024 sme si urobili tri prieskumy medzi štvrtákmi a šiestakmi na lekárskej fakulte v Bratislave, na základe čoho vieme, kedy by išli do ambulancie. Kľúčový problém je, že v ambulanciách neexistuje konkrétna ponuka práce. Minulý rok mi tri budúce lekárky, ktoré zvažovali ambulanciu, volali s ospravedlnením, že radšej pôjdu do nemocnice, kde presne vedia, čo budú robiť a s akým platom, zatiaľ čo pri ambulancii podobnú garanciu nemajú.

Ani nemôžu mať, keď ide o súkromný biznis a okrem pár župných ambulancií žiadne štátne neexistujú.

Lenže problém nie je to, že nie sú. Štát vytvoril rezidentské štúdium, pri ktorom je garantovaný plat na určité obdobie a potom nič.

Ale predsa štát im nemôže garantovať plat, aj keď si už otvoria svoju eseročku, nemyslíte?

Ak však nemáme vytvorený systém, ktorý by dával mesačný plat mladému lekárovi, a berieme to tak, že nech si na založenie ambulancie vybaví pôžičku, tak ho ťažko dostaneme do systému, v ktorom mu musíme úprimne povedať, že možno rok-dva nebude mať žiaden plat. Celá tvorba platu u špecialistov je založená čisto na výkone. Musíme najprv zaplatiť nájom, za sestru a veľakrát nám nezostane nič na seba.

Nenabúrava to potom celý koncept súčasného podnikania v ambulantnom sektore? Nie je prípadne cestou, aby sa ambulancie špecialistov dostali pod župy, ktoré najlepšie vedia, kde potrebujú aký typ starostlivosti?

Problém je financovanie. Z dát banskobystrickej župy, ktorá zriadila štyri svoje ambulancie, vieme, že na ne musí doplácať pol milióna eur ročne. Pokiaľ majú ambulancie dostatok pacientov a sú funkčné, ide to. Keď sú nastavené na výkon, ide o najlepšiu formu, pretože čím viac pacientov lekár urobí, tým viac má. Ale zase aj toto musíme určitým spôsobom regulovať, lebo kvalitné vyšetrenie pacienta za päť minút nie je možné. 

Čo je teda konkrétne riešenie, s ktorým chcete prísť?

Potrebujeme pre začínajúcich lekárov a najmä lekárky vytvoriť pracovné miesta s platom bez nadväznosti na kmeň pacientov, z ktorých má plat, a taktiež potrebujeme akútny nedostatok špecialistov vyriešiť ich dočasnou náhradou.

A tú si predstavujete ako?

V Rakúsku majú systém takzvaného lietajúceho lekára. Pracuje s niekým v spoločnej ambulancii, kde sa stará o pacientov, ale je platený samostatne, a len čo niekto niekde v regióne vypadne, ide do danej ambulancie ako náhrada. Sú to ľudia platení za flexibilitu.

Je to o to dôležitejšie v našom prefeminizovanom zdravotníctve, v ktorom sú ženy 70 percentami absolventov medicíny. U nás v nitrianskom kraji je dnes až 84 percent lekárok, ktoré prišli do ambulancií z rezidentského programu. Sú to mladé ženy, ktoré chcú ísť aj na materskú. Bola by to cesta, ako môžu aj ženy lekárky v pokoji odísť k dieťaťu a nebyť preto v strese.

Ja sama som zažila, keď som musela od šesťtýždňového dieťaťa odísť do ambulancie, lebo nemal kto zobrať mojich pacientov. Zvládla som to vtedy len pre dobré vzťahy so svojimi štyrmi kolegyňami, ktoré má dokázali kedykoľvek zastúpiť a vystriedať. Inak je to náročné. Nie každý je taký silný. Okrem toho to dokážete kolegom urobiť len pri jednom dieťati, pri ďalších to už nespravíte. A ja sa pýtam, či aj inteligentní ľudia nemôžu mať deti a nevieme im to uľahčiť.

Monika Kolejáková. Foto: Postoj/Adam Rábara

Vaším politickým heslom na sociálnych sieťach je rodičovstvo bez stresu. Máte na to recept?

Z môjho postavenia lekárky vidím, že je dôležité rodičov upokojovať. Nie je cieľom strašiť ich. Žiaľ, dnešní rodičia sa priveľmi boja, preto potrebujú mať pri sebe človeka, ktorý ich dookáže povzbudiť – veľmi to oceňujú. Ak takého človeka v okolí nemajú, snažím sa ním byť aspoň ja.

Som vďačná, že som na začiatku svojho rodičovstva ako mama nemala sociálne siete, lebo vidím, čo to s rodičmi robí, ako ich to zahlcuje informáciami a uberá o vrodený inštinkt starať sa o svoje dieťa.

Zákaz sociálnych sietí deťom do 15 rokov teda podporujete?

Absolútne to podporujem.

Ako „rodičovstvo bez stresu“ chcete prakticky dosiahnuť v politike?

Podnety od ľudí prichádzajú zdola. Vďaka môjmu tlaku na úpravu cien infúznych roztokov päťpercentnej glukózy najmä pre onkologických pacientov už teraz ministerstvo zdravotníctva vydalo nové cenové opatrenie platné od prvého februára. Keď sa viacero takýchto drobných vecí nastaví systémovo, bude to mať veľký dosah na ľudí.

Mám v ambulancii veľa pacientov aj rodičov a dokážem tak lepšie zachytiť, čo ich trápi.

Ako lekárka by ste podporili aj zákon o pomoci tehotným ženám, ktorý do parlamentu predkladala ešte Anna Záborská?

Poslednú verziu, na ktorú si spomínam, určite. Žiaľ, niektorí ju prekričali, že ide o niečo úplne iné.

Ako ste vnímali koniec Martiny Bajo Holečkovej v KDH?

S Martinkou sme spolu župné poslankyne a mám s ňou veľmi dobrý vzťah. Myslím si, že mala zostať v KDH. Videla som v nej potenciál a neteší, že sme oň prišli.

Pri jej odchode ste napísali status, v ktorom ste tento odchod označili za zlyhanie KDH. „Akoby sme v prostredí KDH stále neľahko zvládali ľudí s talentom, príbehom a názorovou osobitosťou. Máme obavy z dialógu už pri náznaku iného názoru.“ Platia tieto slová aj dnes?

To, že odišla, stále pokladám za naše zlyhanie. Tá druhá časť však už podľa mňa neplatí a v tomto sa KDH za ten čas veľmi posunulo. Aj vnútorná komunikácia sa výrazne zlepšila. Robíme pokrok.

Pani Holečková prišla k bývalému predsedovi KDH Hlinovi do klubu SaS. Ako ste to čítali?

Sú to ľudia, s ktorými sa môžem kedykoľvek porozprávať. S pánom Alojzom Hlinom som sa v KDH stretla asi trikrát, ale nemám s ním problém. Som človek, ktorý komunikuje s hocikým.

Je chyba, že títo ľudia nie sú v KDH?

To si zas nemyslím. Máme aj ich spôsob prežívania konzervativizmu, ale v inej forme a vo veku.

Keď František Majerský oznámil, že nebude hlasovať za novelu ústavy, poďakovali ste mu. Ani vy by ste za novelu nehlasovali?

Bolo by to pre mňa veľmi ťažké. Ale dokážete si predstaviť, žeby kádehák nezahlasoval za veci, ktoré máme 30 rokov v programe?

Ja nie, no zaujíma ma, či si to dokážete predstaviť vy.

Ani ja si to neviem predstaviť. Na druhej strane som vďačná, že KDH toleruje iný názor a že naozaj rešpektuje slobodnú vôľu. To je pre mňa najviac. Som hrdá na KDH, ako hlasovalo.

Ako členka by ste teda napriek vašim slovám podporili novelu ústavy?

Platí to isté, čo som povedala. Nedokážem si predstaviť, že by kádehák za túto novelu nezahlasoval.

V danom čase ste však na sociálnych sieťach nevystupovali ako podporovateľka tejto novely, skôr naopak.

Je rozdiel kibicovať a je rozdiel už v danej situácii hlasovať so svojím menom. 

Čo by sa stalo, keby to pre hlasy z KDH neprešlo?

To by bolo veľmi zlé. Myslím si, že to dopadlo tak, ako to dopadnúť malo.

Vstup Rastislava Krátkeho do klubu KDH vás potešil?

Áno, teším sa z neho, a to aj pre tému baterkárne v Šuranoch, v ktorej je naozaj veľmi dobrý: nepoužíva emócie, ale fakty, a je veľmi fundovaný.

Milan Majerský pre denník SME povedal, že vo Viliamovi Karasovi vidí budúceho predsedu KDH. Vidíte ho aj vy?

Je to človek z predsedníctva s veľkým talentom, môže sa to stať.

Kto vedie KDHMajerský odmieta, že by velila Lexmann, a znova vylúčil spoluprácu so Smerom. Karas nepovedal, či chce byť šéfom

Juraj Brezáni

Ste členkou predsedníctva KDH, na ktorom mal Milan Majerský pred pár týždňami podľa našich informácií po výmene názorov ponúknuť svoju funkciu. Je to tak?

Áno, ale nie je to nič neobvyklé, robí to vždy aj na sneme, kde by to urobil tak či tak.

Toto však nebol snem, ale rozšírené predsedníctvo a debata o štýle vedenia, čo je trochu iný formát. Vnímate na predsedníctve nespokojnosť s vedením pána Majerského?

Musím povedať, že KDH za posledné roky v parlamente veľmi ožilo, čím ožila aj diskusia v hnutí a ja to vnímam veľmi dobre. To, že sa o niektorých veciach diskutuje viac, nevnímam ako nespokojnosť. Sú tam rôzne názorové prúdy a ja to pre komunikáciu a posun vpred považujem za nevyhnutné a vynikajúce.

Vy zastupujete prúd, ktorý je s vedením predsedu spokojný?

Myslím si, že Milan to robí najlepšie, ako vie. Musíme sa pripraviť na vládnutie. Všetky návrhy, ktoré dávame aj ako opozičná strana, musíme mať prepočítané, aby neohrozili našu ekonomiku. Veľmi upadáme ako krajina po 15 rokoch vládnutia Smeru, oni musia odísť. 

Neodpovedáte však na otázku. Niektorí Milanovi Majerskému vyčítajú, že je županom, poslancom NR SR aj predsedom KDH. Aj vy s tým máte problém?

Súhlasím, že by bolo lepšie, aby každý robil na 100 percent jednu vec, ale ja som tá posledná, ktorá môže Milana kritizovať. Aj ja som lekárka, župná, mestská aj parlamentná poslankyňa. Niekedy to proste na určité obdobie vyjde tak, že to urobíte, lebo to v danej chvíli pokladáte za nevyhnutnú voľbu menšieho zla. Ale určite to nie je v žiadnom prípade dlhodobo udržateľné.

Nakoľko do rozhodovania KDH zasahuje Miriam Lexmann, ako to naznačoval minister Robert Kaliňák?

Miriam je profesionálna politička s obrovskými skúsenosťami obzvlášť v transatlantickej a európskej politike. Keby v tejto téme nevstupovala so svojimi informáciami do rozhodovania a formovania strany, KDH by tým veľmi utrpelo. Z profesionálneho hľadiska jej nie je čo vyčítať.

Je pre niekoho problém, že má v hnutí silné slovo a je zároveň manželkou predsedu hnutia?

To sa nikdy nedá vylúčiť, ale nemyslím si to.