Koniec európskeho príživníctva? Každá krajina v NATO do obrany investuje dve percentá, pred ruskou inváziou to nerobil takmer nikto

V utorok 7. júla sa začína summit NATO v Ankare. Ide o piaty summit od začiatku vojny na Ukrajine a druhý od návratu Donalda Trumpa do Bieleho domu.

Najmä americký prezident sa môže pochváliť, že vo vzťahu k NATO dosiahol hmatateľné výsledky.

Američania boli dlho nespokojní s tým, že Európania vynakladajú na svoju obranu málo a až trestuhodne zanedbávajú svoje vlastné armády. A aj keď tieto porovnania výdavkov často ignorovali, že Američania na rozdiel od Európanov majú iné, globálne ambície, stav európskych armád vo februári 2022 naplnil strachom politické špičky v nejednom európskom hlavnom meste.

To, že Európania sa ocitli v takejto situácii, bolo vinou dekád politiky, ktorá snívala o „mierovej dividende“ a nebola schopná chybu skorigovať ani po vojne v Gruzínsku v roku 2008 alebo anexii Krymu v roku 2014. Ruka v ruke so stratou vojenských spôsobilostí išla aj strata priemyselných kapacít, a tak sa Európania dostali do stavu, voľne parafrázujúc Immanuela Kanta, „samozavinenej nedospelosti“.

Pred pár dňami tento prístup Európanov zhrnul šéf zbrojovky Rheinmetall Armin Papperger, ktorému vtedajšia nemecká kancelárka Angela Merkelová podľa jeho slov raz povedala: „My vás v skutočnosti nepotrebujeme, ak bude problém, zavoláme Američanom.“

Prvé účinky sa dostavujú

Tomuto prístupu je, sčasti vďaka Putinovi a sčasti vďaka Trumpovi, koniec. Podľa údajov NATO európske členské štáty a Kanada v minulom roku vynaložili na obranu o 90 miliárd dolárov viac než v roku predtým a žiaden z členských štátov, ktorý udržiava vlastné ozbrojené sily (výnimkou je iba Island), neinvestuje do obrany menej než dve percentá svojho HDP.

Ešte v roku 2021 takých bolo iba šesť z vtedy 30 členských štátov: okrem USA to boli Spojené kráľovstvo, Grécko, Poľsko, Estónsko a Lotyšsko, zatiaľ čo Chorvátsko, Litva a Francúzsko sa s viac než 1,9 percenta HDP k vtedajšiemu cieľu dvoch percent aspoň blížili.

V priemere tak európski členovia NATO a Kanada v roku 2021 vynakladali 1,74 percenta HDP na obranu (2014: 1,45 percenta), o vyše pol percentuálneho bodu menej než v roku 2025 (2,27 percenta).

V lepšej pozícii, ale nárast sa spomaľuje

Vyššie výdavky na obranu nie sú jediným dôvodom, prečo sa NATO dnes nachádza v lepšej pozícii než na začiatku vojny.

Na rozdiel od roku 2021 vládne dnes v Európe nepomerne väčšie povedomie, že éra mieru a slobody, v ktorej žila väčšina kontinentu po roku 1989, nie je samozrejmá a že sa nemôže opierať len o pekné frázy a medzinárodné zmluvy, ale musí byť poistená aj staromódnou tvrdou silou.

Ozbrojené sily tak nie sú už len okrasou na vojenských prehliadkach alebo diplomatickým nástrojom na podporu medzinárodných misií, ale kľúčovou inštitúciou pre prežitie štátu. To zmenilo aj vojenské plánovanie. Naprieč kontinentom dnes armády dôslednejšie sledujú, čo všetko budú potrebovať, aby obstáli v ozbrojenom konflikte.

V teórii tak NATO už dávno odporúčalo členským štátom udržiavať zásoby munície potrebné na 30 dní bojov, v realite by mnohé európske armády neobstáli dlhšie než pár dní.

Európania tu stále majú čo dobiehať, francúzska armáda tak napríklad plánuje navýšenie zásob rakiet o 400 percent, zatiaľ čo Nemci len na nákupy munície vyhradili desiatky miliárd eur.

Nemecko plánuje navýšiť počet aktívnych vojakov zo 185-tisíc na 260-tisíc v budúcej dekáde, Poľsko počíta dokonca až s 300-tisíc vojakmi. Hoci mnohé z týchto plánov jestvujú doposiaľ len na papieri a obzvlášť v prípade plánovaného nárastu personálu existujú vážne pochybnosti, či sa podarí plány uskutočniť, zmena paradigmy je očividná.

Aj slovenská armáda sa od roku 2022 posilnila – dorazili (ešte pred vojnou objednané) stíhačky F-16, 15 kusov nemeckých Leopardov 2 a čoskoro sa očakávajú aj nové systémy protivzdušnej obrany Barak, obrnené transportéry Patria či bojové vozidlá pechoty CV90.

Pomohlo aj to, že NATO sa ďalej rozrástlo. Od roku 2022 sa Aliancia rozšírila o Fínsko (2023) a Švédsko (2024), čím sa výrazne zmenili mocenské pomery v Baltskom mori. Vďaka nemu sú pobaltské štáty výrazne menej zraniteľné voči odrezaniu Suvalského koridoru medzi Poľskom a Litvou a výrazne klesla pravdepodobnosť, že by Rusko bolo schopné vykonať akýsi fait accompli proti pobaltským štátom.

Do roku 2035

Do budúcna však Európu napriek tomu budú čakať ďalšie zložité rozhodnutia. Na minuloročnom summite v Haagu sa členské štáty dohodli na novom, do veľkej miery fiktívnom cieli piatich percent HDP na obranné výdavky do roku 2035. Z toho má byť 3,5 percenta určených na obranu v bežnom zmysle a 1,5 percenta na dodatočné investície do bezpečnostnej infraštruktúry.

Už táto formulácia je tak trochu kreatívnym účtovníctvom – cieľ piatich percent vybral Donald Trump, presadenie viac než 3,5 percent bolo nereálnych, a tak sa Európania zaviazali k 3,5 percenta a dodatočné percento a pol budú rôzne iné výdavky, ktoré sa následne vyhlásia za bezpečnostné.

Ale vzhľadom na napätú rozpočtovú situáciu mnohých európskych štátov bude realizácia už len týchto prísľubov zložitá. S výnimkou hŕstky štátov hraničiacich s Ruskom ochota väčších škrtov v iných častiach rozpočtu zostáva nízka a sotva niekto nájde v rozpočte ďalšie percento či percento a pol svojho HDP, aby ho mohol presmerovať do európskej obrany.

To sa vo Washingtone isto nestretne s potešením, a tak americko-európske vzťahy aj po Trumpovi o pár rokov bude čakať ešte zopár nemilých konverzácií.

Z pohľadu európskej bezpečnosti je pritom dôležité najmä jedno: aby obranné výdavky zostali nielen vysoké, ale aj dlhodobo udržateľné a aby politici nepodľahli ľahkému impulzu výdavky znovu znížiť, keď im to vonkajšie okolnosti na prvý pohľad dovolia.

Ako totiž ukázalo predraženie vojenských materiálov v posledných rokoch, nárazové investície do obrany bývajú násobne drahšie, než by bolo bývalo dlhodobé udržiavanie európskej obranyschopnosti v predvojnových rokoch.