Týždenný výber Jozefa Majchráka Tento parlament má väčší problém ako len hlúposť

Jozef Majchrák

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Aj opozícia niekoho politicky zastupuje.

Vyštudoval sociológiu a politické vedy. Pracoval v Inštitúte pre verejné otázky, neskôr ako novinár v Hospodárskych novinách a v časopise .týždeň. Do denníka Postoj prišiel v auguste 2015.

Ďalšie autorove články:

Rezignácia politického stredu Všetci sú zmierení s tým, že vládu zostaví buď Fico, alebo progresívci

Týždenný výber Jozefa Majchráka Referendum v tejto podobe nedáva zmysel

Český historik Josef Žemlička Veľká Morava bola predohra. Pre našu štátnosť sú dôležitejší Přemyslovci

Z toho, čo sa udialo minulý týždeň v parlamente, najviac rezonovali verbálne útoky poslanca Hlasu Michala Barteka na adresu poslanca Františka Mikloška. Nebolo to však to najhoršie, čo sa v našom zákonodarnom zbore stalo.

Povedať o Mikloškovi – ktorý sa nebál prejaviť názor v časoch, keď odvaha vôbec nebola lacná, pričom v politike mu vždy išlo o vec a nikdy nezneužíval moc –, že nesiaha Vladimírovi Mečiarovi ani po členky, je, samozrejme, nebotyčná hlúposť.

Hlúposti sa však v parlamentoch hovoria bežne. Všade na svete. To, že koncentrácia hlúposti v strane Hlas je taká veľká, že už sa nedá kamuflovať a stranu to tlačí mimo parlamentu, je iný problém. Ale hlúposť sa nedá úplne eliminovať, tobôž nie v parlamente.

Oveľa vážnejšie však bolo to, ako vládna väčšina minulý týždeň naložila s opozičnými návrhmi na odvolanie členov vlády.

Najskôr treba povedať, že koalícia viaceré z týchto bodov bezprecedentne dlho odkladala, v parlamente čakali dlhšie ako rok. Keď už sa konečne unúvala o nich rokovať, prebehlo to spôsobom, ktorý bez problémov znesie slovo nehorázny.

Rozpravy o jednotlivých návrhoch na odvolanie členov vlády zlúčila do jednej, ktorá ešte k tomu prebiehala v noci, pričom sa na nej nezúčastnil žiaden minister. A k tomu vládni poslanci rozpravu ani nie v polovici ukončili.

Menším problémom takéhoto postupu je, že z vecí ako skrátené legislatívne konanie, nočné rokovanie a skracovanie rozpravy, ktoré by sa mali používať len vo výnimočných situáciách, sa tu už stáva norma.

Horšie je niečo iné.

Predstavitelia koaličných strán vždy podráždene reagujú na to, keď politici či komentátori z opačného názorového spektra používajú označenia, ktoré znejú voči vládnym voličom dehonestujúco.

To sú tie rôzne delenia voličov na „demokratických“ a „akože iných“ podľa toho, ktoré strany podporujú, alebo nadužívanie označení ako radikáli, extrémisti alebo dezoláti. Táto kritika je namieste, keďže takéto schematické nálepky sú nielen znevažujúce, ale často vôbec nekorešpondujú s realitou.

Lenže to, čo momentálne vládna koalícia predvádza v parlamente, je ešte oveľa hrubšia dehonestácia, a to tiež značného počtu občanov.

Opozícia nie je v demokratickej krajine iba dekoratívnym prvkom, ktorý je trpený z milosti víťazov. Súčasné opozičné strany získali vo voľbách viac ako milión hlasov. Od ľudí, ktorí na Slovensku žijú, pracujú, platia dane a vychovávajú deti.

Áno, nebolo to dosť na vládnutie, ale aj tak majú títo voliči právo na to, aby na úrovni parlamentu niekto hovoril v ich mene a zastupoval ich politické názory. Presne na to slúžia opozícii aj také nástroje, ako sú návrhy na odvolanie členov vlády, parlamentné obštrukcie či zvolávanie mimoriadnych zasadnutí parlamentu. Lebo aj toto je o kontrole moci.

Je úplne jedno, že opozičné strany nemajú dostatok hlasov na odvolanie ministrov, aj tak majú na tieto aktivity právo a vládna väčšina to musí strpieť. Z jednoduchého dôvodu: aj opozícia niekoho politicky zastupuje a nie je to málo ľudí.

Ak vládni politici nerešpektujú právo opozície na politické vyjadrenie a obmedzujú jej možnosti v parlamente, ukazujú tým neúctu k viac ako miliónu občanov, ktorí dali dôveru opozičným stranám.

To len na margo obľúbenej debaty, kto tu vytvára nenávisť a prehlbuje rozdelenie spoločnosti.