Miláno – Cortina 2026 Ani krátko pred otvorením mnohé nefunguje. Začína sa olympiáda s nedokončenými stavbami

Malé, počtom trvalo žijúcich obyvateľov približne 6-tisícové mestečko skutočne vyhralo organizáciu olympijských hier na filozofii udržateľnosti: väčšinu už máme postavenú a pripravenú.

Ak by sme zohľadnili len samotnú Cortinu d’Ampezzo, je to v podstate pravda. 

Organizátori z väčších úprav úspešne zrealizovali najmä prestavbu staršieho ľadového toboganu, kde sa budú už od soboty jazdiť preteky sánkarov, bobistov a skeletonistov.

Súťaže v curlingu rozbehli už v stredu na zmodernizovanom, ale prakticky stále starom ikonickom olympijskom štadióne z roku 1956.

Zrekonštruovaný olympijský štadión z roku 1956. Teraz v ňom budú prebiehať súťaže v curlingu. Foto: olympics.com

Nuž a ženské alpské lyžovanie umiestnili na známu a svetovými pohármi i šampionátmi preverenú zjazdovku Tofana kúsok za mestom.

Toľko plánované investície do športovísk v sídle, ktoré má honor olympijské.

Lacno, ale ďaleko

Olympiáda sa z piatich športov alokovaných do Cortiny neskladá. Nie je ani tajomstvom, že toto mondénne severotalianske mestečko umiestnené v nádhernom prostredí Dolomitov by viac športov azda ani nezvládlo, pretože by ich nemali kde zorganizovať.

Talianom slúži ku cti, že sa nerozhodli horský charakter oblasti zmeniť kvôli olympiáde nejakou masívnou zástavbou. Naopak, ako sami tvrdia, z 85 percent využívajú existujúcu športovú infraštruktúru.

Z toho však pramení aj asi najväčšia nevýhoda XXV. zimných olympijských hier. Šestnásť športov je rozložených – pri optimistickom počítaní – v piatich rôznych oblastiach severného Talianska. 

Lokality, kde sa konajú zimné olympijské hry 2026. Foto: olympics.com

Druhým hlavným mestom olympiády je Miláno – od Cortiny vzdialené viac ako 400 kilometrov, zhruba päť hodín jazdy autom. Ak nie sú kolóny.

V metropole Lombardska je všetko pripravené na halové športy: hokejový turnaj, krasokorčuľovanie, rýchlokorčuľovanie a šortrek.

Do strediska Predazzo umiestnili domáci súťaže v skokoch na lyžiach a severskej kombinácii. Umožňuje to aj neďaleká dedinka Tesero, kde majú Taliani vybudovaný areál na behy na lyžiach. Z Cortiny do Predazza je to zhruba 100 kilometrov po horských cestách, ktoré svojím profilom pripomínajú možno tú slovenskú popod Strečno.

V známom Bormiu, úplne na severe pri švajčiarskych hraniciach, budeme svedkami mužského alpského lyžovania, ale aj pretekov v skialpinizme. V neďalekom horskom Livigne budú zase súťažiť snoubordisti a akrobatickí lyžiari. Vzdialenosť od Cortiny? Viac ako 300 kilometrov a poctivých minimálne päť hodín autom prevažne po horských cestách.

Príprava rampy na akrobatické lyžovanie v talianskom Livigne. Foto: TASR/AP

Najbližšie k „hlavnému“ mestu olympiády a aj ku Slovensku je biatlonový areál v Anterselve, ktorý leží prakticky na hraniciach s rakúskym regiónom Južné Tirolsko.

Výdavkami megalomanské zimné hry v Soči alebo Pekingu tak Taliani nahradia striedmosťou a racionalitou. Nehrozia teda žiadne maléry pána účtovníka Fantozziho a vo finančnom meradle by malo ísť o jedny z najlacnejších hier v modernej histórii.

Reuters uvádza, že vláda do hier investovala 3,5 miliardy eur. Zvyšok do niečo vyše 5,2-miliardového rozpočtu prispel súkromný sektor. Náklady sa však vždy presnejšie zrátajú až po „svadbe“.

Málo stavieb, ale aj tak veľa problémov

Už sme si zvykli, že organizátori takých veľkých podujatí, akým olympiády sú, často riešia neraz obrovské problémy s infraštruktúrou, dopravou alebo počasím. 

Spomeňte si len na Peking pred štyrmi rokmi: žiaden prírodný sneh, nedostatok vody na sneh umelý, politický bojkot olympiády viacerých krajín sveta, pandémia a hry bez divákov, ale aj megalomanské výdavky, ktoré boli zreteľné, hoci Číňania ich vykázali ako nesúvisiace s olympiádou.

Číňania však na rozdiel o Talianov všetko stihli postaviť a všetko aj fungovalo.

Jedna z väčších investícií, ktorá prišla do Cortiny v súvislosti s hrami, je nová lanovka. Tá mala dopraviť ľudí priamo z mesta až na svahy legendárneho strediska Tofana. Práve tu bude možno obhajovať svoje zlato v slalome aj Petra Vlhová. Taliani len neochotne priznávajú, že lanovku dokončiť nestihli. 

Niežeby teraz museli ísť pretekárky hore kopcom s lyžami na pleci a divákmi za chrbtom. Staršie lanovky v stredisku sú, ale táto mala priniesť komfort, odľahčiť a zrýchliť prepravu tisícok ľudí priamo do strediska ženských alpských disciplín.

Aby teraz v malom meste predišli už aj tak hroziacemu dopravnému kolapsu, počas súťažných dní alpského lyžovania plánujú napríklad zavrieť školy a minimalizovať tak presuny domácich obyvateľov. Návštevníkov s lístkami podľa plánu odstavia na záchytných parkoviskách a do horského mesta ich bude voziť kyvadlová autobusová doprava.

Najväčšou stavbou a priamou investíciou olympiády je dnes hokejová a neskôr viacúčelová hala PalaItalia v milánskej časti Santa Giulia. Naši hokejisti v novej architektonickej pýche mesta prvý raz trénovali v stredu, a hoci navonok je všetko v poriadku, vnútri je rozložené lešenie a prebiehali tam intenzívne práce.

Organizátori si podľa vedúceho našej výpravy Romana Bučeka „prevzali kľúče“ od stavebníkov len týždeň pred začiatkom hier. Počas testovacích zápasov pred tromi týždňami v hale nemohla byť ani plná kapacita hľadiska. Organizátori v tomto prípade dokonca priznali, že hala nebude včas kompletne dokončená, ale všetkých ubezpečili, že plánované zápasy sa v nej môžu odohrať.

Hokejová hala olympijských hier. Foto: TASR/AP

Iný problém vyrobili Taliani priamo na ľade. Napriek tomu, že dohoda medzi NHL, NHLPA (asociácia hráčov NHL), Medzinárodnou hokejovou federáciou (IIHF) a Medzinárodným olympijským výborom (MOV) bola, že hrať sa bude na menších klziskách rozmerov NHL, na účely hokeja obmedzená 12-tisícová PalaItalia má hraciu plochu pre zmenu ešte o meter menšiu. Na 60-metrovej dĺžke klziska chýba meter.

Dosť čo povedať, keď už aj zo zámoria vyjadrili obavu, či klzisko nie je predsa len príliš malé, čo spôsobí väčšiu frekvenciu a intenzitu možných stretov, a teda rizika zranení hokejových hviezd.

Na šiesty pokus po druhýkrát

Zimné olympijské hry sa dostali do Cortiny d’Ampezzo po druhýkrát.

Prvý raz boli hry pridelené do talianskeho mestečka na rok 1944. Lenže rovnako ako letné hry v Tokiu, aj zimné v Cortine zmarila druhá svetová vojna. Taliani neváhali a po obnove hier sa uchádzali aj o ročník 1952, avšak prehrali s Oslom.

Až na tretí pokus bola oblasť hraničiaca s regiónmi Benátska, Trentina a Južného Tirolska úspešná. V roku 1956 tu usporiadali VII. zimné olympijské hry.

Už vtedy luxusné zimné stredisko pre vyššiu spoločnosť malo za sebou niekoľko usporiadateľských zárezov v podobe majstrovstiev sveta v lyžovaní, boboch či medzinárodných akademických športových slávností.

Na olympiáde sa súťažilo v ôsmich športoch, otvárací ceremoniál mohlo sledovať maximálne 12-tisíc divákov a posledný bežec s pochodňou, rýchlokorčuliar Guido Caroli, spadol priamo na štadióne, keď zakopol o káble. Pochodeň však uchránil a dokázal potom zapáliť olympijský oheň.

Jeho zakopnutie bolo možno aj daňou za televízny prenos, pretože Cortina 1956 boli prvé zimné hry v histórii, ktoré si mohli diváci vďaka televízii pozrieť aj doma v obývačke.

Okrem toho hry priniesli aj úplne nový a výrazne presnejší spôsob merania časov, napríklad v lyžovaní prostredníctvom systému časomiery, akú poznáme aj dnes. Nuž a organizátori dokázali po prvý raz na ZOH umelo vytvoriť zamrznutú ľadovú plochu.

Zo športovej stránky to boli prvé hry, ktoré prispeli k stupňujúcej sa politicko-spoločenskej rivalite Sovietskeho zväzu a USA, resp. Kanady v hokeji. Sovieti sa zúčastnili na zimnej olympiáde po prvý raz práve tu a okamžite sa stali najúspešnejšou krajinou hier, keď získali 16 medailí (7 zlatých, 3 strieborné, 6 bronzových), pričom súťažili len v troch športoch: hokeji, behu na lyžiach a rýchlokorčuľovaní.

Absolútnym hrdinom hier však bol Rakúšan Anton „Toni“ Sailer. Ako prvý športovec dokázal vyhrať všetky tri lyžiarske alpské disciplíny.

Československo vyslalo na hry 41 športovcov – z toho troch Slovákov – v siedmich športoch. Zastúpenie sme nemali len v súťaži bobov. Zostali sme bez medaily. Hokejisti, od ktorých sa už vtedy očakávalo veľmi veľa, sklamali až piatym miestom.

Najúspešnejším československým jednotlivcom bol 20-ročný v Bratislave žijúci rodák z Budapešti Karol Divín. V krasokorčuľovaní si vyjazdil prekvapujúce piate miesto. Nestačil najmä na trojicu amerických medailistov, ktorí v tom čase začali udivovať prvými trojitými skokmi.

Na počesť tejto olympiády pomenovala automobilka Ford jeden zo svojich najúspešnejších modelov vyrábaný v Európe na prelome rokov 1962 – 1982 Ford Cortina (na niektorých trhoch známy ako Taunus). V rámci propagácie nového auta nechali marketéri zjazdiť niekoľko áut dolu toboganom priamo v Cortine.

Severotalianske mestečko sa potom uchádzalo aj o hry v roku 1988 a 1992, avšak po druhý raz uspelo až teraz, pri svojom šiestom pokuse.

Dva otváracie ceremoniály

Medzitým sa na Apeninskom polostrove konali letné hry v Ríme 1960, ale aj zimné hry v Turíne 2006. Práve na nich získalo Slovensko prvú zimnú medailu zásluhou Radoslava Žideka v snoubordingovom boardercrosse.

Pre Slovákov môžu byť hry mimoriadne zaujímavé najmä pre svoju blízkosť. Ak by ste sa vybrali do partnerského olympijského Milána, môžete navštíviť aj tzv. slovenský dom – Casa Slovacca. Podobné domy zriaďujú jednotlivé účastnícke krajiny v mieste konania hier, aby tak prezentovali a propagovali medzi účastníkmi a fanúšikmi svoje zaujímavosti.

Casa Slovacca nájdete na Piazza Cordusio v historickej Galérii Meravigli. Vstup do domu by mal byť voľný, potrebná je však registrácia na oficiálnej webovej stránke, kde nájdete aj program počas jednotlivých dní. Príprava a zabezpečenie domu podľa zverejnených zmlúv doposiaľ stáli už takmer milión eur.

Ilustračné foto: TASR/AP

Okrem rozmanitého sprievodného kultúrneho programu a napínavých športových výkonov sú veľmi sledovanými súčasťami olympiád aj otváracie a záverečné ceremoniály. Začiatok hier je oficiálne naplánovaný na piatok 6. februára a prebiehať bude na ikonickom milánskom futbalovom štadióne San Siro s plnou kapacitou 75-tisíc divákov. Lenže organizátori sa rozhodli urobiť aj ďalší, menší otvárací ceremoniál priamo v Cortine d’Ampezzo, kde taktiež zapália olympijský oheň.

Taliani tak majú o niečo ľahší výber mien zo zástupu športových hviezd, ktoré napokon olympijský oheň zapália. Taliansky denník Corriere della Sera favorizoval okrem iných aj tenistu Jannika Sinnera. O niečo reálnejšie sa zdá tvrdenie Gazzetty dello Sport. Tá stavila na Alberta Tombu a Deborah Compagnoniovú, čo sú legendárni talianski lyžiari a trojnásobní olympijskí víťazi. Tomba má dokopy päť a Compagnoniová štyri cenné kovy zo ZOH.

V Turíne totiž oheň zapaľovala ďalšia lyžiarska legenda Stephanie Belmondová. Práve ona bola spolu s ikonickým sánkarom Arminom Zoeggelerom v gréckej Olympii pri zapaľovaní ohňa pre Cortinu a Miláno 2026.

Mimochodom, olympionikom poslal ešte cez víkend vrelý pozdrav aj pápež Lev XIV. Vyjadril v ňom nádej, že „zdravá súťaž prispeje k budovaniu mostov medzi kultúrami a národmi“ a podporí solidaritu a mier medzi ľuďmi vo svete.