Pád diplomata Ten skutočný dôvod, prečo sa Lajčák v New Yorku zbratal s Epsteinom

Masívna pozornosť je oprávnená – pre čulú komunikáciu nášho exministra zahraničia, ale najnovšie aj pre mladé ženy zo Slovenska, ktoré sa stali či mohli stať súčasťou Epsteinovej siete kupliarok či obetí.

Jedna stopa, z ktorej chcú viacerí v opozícii aj médiách vyrobiť politický leitmotív kauzy, je však celkom falošná a sama osebe až komická.

Čerstvo odtajnené milióny strán dokumentov vraj odkrývajú niečo dôležité z pozadia slovenskej politiky a ukazujú na možný zdroj radikalizácie Roberta Fica, ktorého Miroslav Lajčák ponúkal Epsteinovi a Bannonovi ako možného lídra nacionalistickopopulistického hnutia v Európe.

Fico čelí otázkam, či sa s Bannonom niekedy stretol, on to popiera, konšpirácia si však žije svojím životom. Napokon, Fico sám vypustil do sveta už viacero konšpirácií tohto typu, napríklad keď Zuzanu Čaputovú nazval americkou agentkou, teraz sa mu to vracia.

Lajčák ako posol extrémistov, Fico ako žiak – aj tak znel jeden z komentárov, ktorý by sa dal brať vážnejšie, ak by bol písaný ako humoreska.

Samozrejme, Ficova radikalizácia nemá nič spoločné s Lajčákom, Epsteinom ani Bannonom. Dokonca ani istá Lajčákova radikalizácia v postojoch voči EÚ, ktorú dáva najavo v posledných mesiacoch, nijako nesúvisí s Epsteinom ani Bannonom.

Príbeh za tým je zložitejší a zároveň prozaickejší.

Falošná stopa

Ten Ficov je dostatočne známy a pomenovaný.

V čase, keď bol nacionalista Bannon v USA celkom na vrchole – ako hlavný stratég prezidenta Trumpa –, Robert Fico sa profiloval ako najväčší slovenský zástanca integrácie do európskeho jadra.

Fico bol až do porážky Smeru v roku 2020 a odštiepenia Pellegriniho krídla relatívne konformný proeurópsky politik; líšil sa v otázke migrácie či protiruských sankcií po anexii Krymu, inak bol súčasťou európskeho mainstreamu.

Zásadný odklon od línie prišiel až v opozícii počas pandémie, keď sa trestne stíhaný líder Smeru cítil ako štvaná zver. Od väzobného stíhania ho delili dva hlasy v parlamente, nevedel odpustiť vedeniu Európskej únie, že sa ho nikto nezastal, teda okrem Budapešti.

V pandémiou a následne vojnou na Ukrajine rozorvanej spoločnosti stavil Fico na divokú jazdu bez zábran smerom k najradikálnejším a najväčšmi frustrovaným skupinám voličov.

Proces Ficovej radikalizácie sa dial v čase, keď v USA vládol Joe Biden, a najmä v rokoch 2021 a 2022 sa zdalo, že Trump už nemá silu na návrat.

Príbeh Smeru, ktorý sa v priebehu krátkeho času pretvoril z akejsi karpatskej verzie skorumpovanej sociálnej demokracie na nacionalistické hnutie s prvkami krajnej pravice aj ľavice, je súčasťou globálnych politických procesov.

Ale jeho zdroje sú vnútorné, respektíve stredoeurópske. V Smere nebolo nikdy badať intelektuálne či ideologické výpožičky z USA ani oveľa bližšieho zahraničia; v skutočnosti tam niet ľudí, ktorí by sa takto zamýšľali nad politikou – Smer je v prvom aj druhom rade dobre zorganizovaná marketingová mašinéria, v ktorej všetci veria, že najlepšie je riadiť sa Ficovými inštinktmi.

Ak teda dnes Robert Fico hovorí, že so Stevom Bannonom sa nikdy nestretol, je tomu ľahké uveriť. Naopak, je veľmi ťažké si predstaviť, že Lajčák v roku 2018 viedol s Epsteinom konverzáciu o sebe, Ficovi a Bannonovej hre v Európe z dôvodu, že mu akokoľvek záležalo – ako naoko predstieral pred Epsteinom – na rozmachu národnopopulistického hnutia v Európe.

Lajčákovi išlo zjavne o niečo celkom iné, čo sa vo zverejnených mačistických esemeskách či e-mailoch stráca.

Lajčákova cesta na Olymp

Najskôr sa však v čase musíme presunúť minimálne desať rokov späť, keď vrcholila jeho životná kampaň na generálneho tajomníka OSN.

Vlastne najlepšie je začať v januári roku 2009, keď viacerých Lajčákovi blízkych diplomatov prekvapilo, že sa stal ministrom zahraničných vecí vo Ficovej prvej vláde.

Tí, ktorí ho poznali, vedeli, že prvá Ficova vláda určite nie je jeho šálka čaju. Lajčák síce pred rokom 1989 vstúpil do KSČ a študoval na známom Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov (MGIMO), ale rovnako ako ďalší špičkoví absolventi tohto inštitútu sa stal súčasťou novej prozápadnej generácie diplomatov.

Títo diplomati vítali pád Mečiara a Dzurindovu éru, keď sa Slovensko naplno etablovalo v štruktúrach NATO a EÚ; okrem presvedčenia, že išlo o správne smerovanie, otváralo im to aj nové kariérne príležitosti.

Vláda Smeru s SNS a Mečiarovým HZDS teda v týchto kruhoch nevyvolávala žiadne nadšenie, na druhej strane však Fico držal základnú kontinuitu.

Pre Lajčáka, ktorý mal v tom čase 45 rokov a za sebou svoju prvú hviezdnu kariéru vysokého predstaviteľa pre Bosnu a Hercegovinu (keď fakticky dva roky vládol tomuto štátu), bola funkcia ministra zahraničia vítaným odrazovým mostíkom.

Po tom, čo Smer v roku 2010 nezostavil vládu, Lajčák presídlil do Bruselu, kde sa stal výkonným riaditeľom pre Európu a Strednú Áziu v úrade európskej ministerky zahraničných vecí Catheriny Ashtonovej.

Lenže mimoriadne ambiciózny diplomat, ktorému tiahlo na päťdesiatku, mieril vyššie – lepšie povedané, na najvyššie diplomatické posty, aké ešte nedosiahol žiaden Slovák.

Lajčák sa stal ministrom zahraničných vecí aj v druhej Ficovej jednofarebnej vláde, skúsení diplomati v rezorte čoskoro pochopili, že cieľom jeho ministrovania je vytvoriť si priestor, aby si splnil najväčší možný kariérny sen – stať sa generálnym tajomníkom OSN.

V tom čase ním bol Pan Ki-mun, ktorý bol zvolený v roku 2006 z pozície juhokórejského ministra zahraničia.

Miroslav Lajčák chcel jeho cestu napodobniť a treba uznať, že jeho ambícia nebola len akousi megalomanskou projekciou.

V OSN totiž platí rotačný systém, na základe ktorého mala v roku 2016 právo nominovať kandidáta na najprestížnejší diplomatický post takzvaná východoeurópska regionálna skupina, ktorá združuje 23 štátov a do ktorej patrí aj Slovensko.

V tom čase sa tak u nás zrazili ambície dvoch diplomatov; proti Lajčákovi tu bol o desať rokov starší Ján Kubiš, ktorého životopis pôsobil ešte o niečo lepšie – tiež bol predtým ministrom zahraničia (v prvej Ficovej vláde pred Lajčákom), mal za sebou misiu osobitného predstaviteľa EÚ pre Strednú Áziu, bol osobitným predstaviteľom generálneho tajomníka OSN pre Afganistan a neskôr pre Irak.

Lenže po roku 2012 mal silnejšie karty minister Lajčák; jednak mal podporu premiéra Fica, ktorý nemal Kubiša vôbec v obľube, zároveň mal k dispozícii aparát ministerstva zahraničných vecí. Viacerí zamestnanci ministerstva a diplomati v tom čase s istou nevôľou hovorili, že Lajčák urobil z rezortu cestovnú agentúru, ktorá mu zabezpečovala budovanie vzťahov po celom svete.

Dá sa to povedať aj veľkorysejšie: vďaka Lajčákovej ambícii si slovenská diplomacia vyskúšala celkom nové výzvy, Slovensko napríklad zorganizovalo neformálnu skupinu v rámci OSN, ktorá sa venovala lepšej spolupráci medzinárodných organizácií „v procesoch postkoloniálnej stabilizácie krajín“, čo bola oblasť, kde Slovensko dovtedy nemalo žiadne rozpoznateľné záujmy.

Trpká prehra

Lajčák najmä od roku 2014 intenzívne cestoval do krajín, s ktorými sme dovtedy nemali významnejšie bilaterálne vzťahy; zvlášť sa sústredil na štáty z Bezpečnostnej rady OSN, ktoré dávajú odporúčanie valnému zhromaždeniu. Lajčák preto v pozícii ministra cestoval aj do štátov ako Angola, Nový Zéland, Senegal či Uruguaj, ktoré boli v tom období nestálymi členmi BR OSN, napríklad stretnutie v Montevideu odôvodňoval takýmito vetami: „Naše kontakty majú zmysel a sú logické, odkedy sme krajinami podobnej veľkosti a s podobnými princípmi a postojmi ku globálnym témam.“

Nechýbalo veľa a Lajčák takmer dosiahol triumf. V treťom kole interného hlasovania Bezpečnostnej rady OSN sa v lete 2016 nečakane predral na druhé miesto spomedzi všetkých kandidátov.

Najviac hlasov mal Portugalec António Guterres, ale vzhľadom na fakt, že Lajčák bol najúspešnejší kandidát východoeurópskej skupiny, ktorá mala právo akejsi prednostnej nominácie, slovenské šance prudko stúpli.

Na svojej strane však Lajčák potreboval aj najsilnejších hráčov. Rusi mu vyslovili priazeň; pamätali si, že Lajčák prišiel po anexii Krymu do Moskvy ako prvý minister zahraničia zo štátov EÚ, priamo zaňho loboval aj Fico u Putina.

Prečo Lajčák napriek skvelému finišu prehral

Martin Hanus

Iste, Rusi nevnímali Lajčáka ako svojho, ale ako prijateľného kandidáta. Za Lajčáka tiež hlasovali Číňania, lenže podporiť ho nechceli najmä Briti. Slovenskí diplomati vtedy v zákulisí hovorili, že Lajčákovi určite nepomohli verejné vyjadrenia Fica na adresu britskej premiérky Mayovej na oslavách SNP ani to, ako Fico z pozície premiéra predsedajúcej krajiny EÚ rád zdôrazňoval, že Briti si po nedávnom brexite zaslúžia, aby ich odchod z Únie riadne zabolel.

Napokon to v cieľovej rovinke Lajčákovi nevyšlo. Členovia BR OSN sa na jeseň 2016 zhodli na Guterresovi napriek tomu, že nebol zo strednej ani východnej Európy.

Pre Lajčáka to bolo sklamanie, čoskoro však prišla istá náplasť. Východoeurópska regionálna skupina mala právo nominácie aj na post predsedu Valného zhromaždenia OSN, slovenská vláda nominovala Lajčáka, a keďže žiaden iný štát z tejto skupiny nepostavil protikandidáta, jeho zvolenie v máji roku 2017 prešlo hladko.

New York

Až do tohto dátumu, kým si Miroslav Lajčák nezbalil kufre a nepresťahoval sa na celý rok do New Yorku, nehrali v jeho kariére americké kontakty významnejšiu rolu. Lajčák sa pohyboval najmä v Európe, jeho špecialitou bol Balkán, v 90. rokoch strávil štyri roky v Japonsku.

Jeden rok v New Yorku chcel Lajčák okrem iného využiť na to, aby si vybudoval sieť amerických kontaktov.

Ako vyplýva z jeho posledných rozhovorov, práve v roku 2017 ho bližšie nemenovaný významný európsky diplomat zoznamuje s Jeffreym Epsteinom, ktorý mu slúži ako vstupná brána k mnohým ďalším vplyvným ľuďom, okrem iného aj k Stevovi Bannonovi.

Z dnešného pohľadu pôsobia tieto kontakty ako priam neuveriteľné zlyhanie úsudku profesionálneho diplomata. Lajčák sa zbližuje s toxickým, už raz odsúdeným sexuálnym predátorom, ktorého v polovici roku 2019 zatkne polícia a odvtedy ho už nikto nechce poznať. A súčasne sa cez Epsteina dostáva do kontaktu s veľkohubým radikálom Bannonom, ktorý kuje plány, ako v Európe vybuduje čudesnú verziu hnutia MAGA.

No Lajčákovou chladnokrvnou optikou boli obe mená v roku 2017 a 2018 veľmi zaujímavé.

Bannon bol istý čas Trumpovou pravou rukou, architektom jeho víťaznej kampane, prvú polovicu roka 2017 dokonca hlavným stratégom v Bielom dome, bol teda jedným z najmocnejších mužov vo Washingtone. Po sporoch s ďalšími poradcami síce odišiel, ale stále si držal Trumpovu priazeň, mal svoje médium a pasoval sa do roly hovorcu hnutia MAGA, ktorý dohliadne, aby sa Trumpova revolúcia uskutočnila.

S Trumpom mu síce veľmi ochladli vzťahy po tom, čo sa prevalilo, že Ivanku Trumpovú označil za „hlúpu ako poleno“, časom však opäť začali komunikovať.

Rovnako platí, že v čase príchodu Lajčáka do New Yorku bol Epstein stále prominentným spoločníkom, ktorý až do zatknutia udržiaval čulé vzťahy s elitným klubom nacionalistov typu Bannon, ale aj liberálov typu Larry Summers, ktorý zastával dôležité ekonomické pozície v Clintonovej aj Obamovej vláde.

Na prvý pohľad je absurdné, že Lajčák sa bavil s Epsteinom akoby sprisahanecky o tom, kto by mohol byť lídrom nacionalistických populistov v Európe akurát v čase, keď súčasne z pozície predsedu Valného zhromaždenia OSN pripravoval migračný pakt ako korunné dielo svojho pôsobenia v New Yorku.

Skôr to ukazuje, že Lajčák sa prispôsoboval Epsteinovým témam, a tak viedol aj konverzačné linky, ktoré on sám nemohol myslieť vážne.

V skutočnosti mal Lajčák z národnopopulistického hnutia čoraz väčší stres. Jeho migračný pakt napokon stroskotal z dôvodu, že ho najskôr vehementne odmietlo Orbánovo Maďarsko, postupne sa pridávali ďalšie štáty, až sa začali šíriť celkom vykonštruované teórie, že pakt OSN chce v tichosti presadiť globálnu výmenu obyvateľstva.

Zastavme zlo z Marakéša

Martin Hanus

Minister sa ocitol doma pod obrovským tlakom, Andrej Danko spustil proti paktu kampaň a prezidentský kandidát Štefan Harabin označoval Lajčáka za vlastizradcu, ktorý chce na Slovensko navoziť migrantov.

Lajčáka sa v tom čase pochopiteľne najviac zastávali liberálne médiá, ktoré v tomto spore videli zrážku slovenskej xenofóbie s nadnárodnou toleranciou, sám Lajčák označoval kritikov paktu za zápecníkov, ktorí stoja na zlej strane dejín.

Presne v období horúceho konfliktu prichádza na Slovensko Jeffrey Epstein, Lajčák sa s ním prechádza po Bratislave, možno si užíva priazeň okoloidúcich Bratislavčanov a s Epsteinom sa odfotia v centre pri Čumilovi.

Zhruba tri týždne po tejto fotografii podáva Lajčák demisiu; je urazený po tom, čo ho nepodržal ani Fico a parlament odmietol pakt.

Následne ho všetci mocní muži štátu – prezident Andrej Kiska, s ktorým si tie týždne rozumie najlepšie, premiér Peter Pellegrini a líder Smeru Robert Fico – prehovárajú, aby si to s už podanou demisiou predsa len rozmyslel.

Lajčák si to naozaj rozmyslel, možno aj s ohľadom na svoju novú métu, s ktorou mu mal byť nápomocný aj Epstein a nová sieť amerických kontaktov.

Denník N v júni 2019 informoval, že Miroslav Lajčák sa usiluje o pozíciu zástupcu generálneho tajomníka NATO a je jedným z vážnych kandidátov, pričom túto informáciu nepoprel ani oslovený minister.

Rovnaká informácia je ukrytá aj v Epsteinových spisoch. Denník SME v nich už v novembri našiel správy, ktorým sa nevenovala väčšia pozornosť: ako píše SME, z tých správ vyplýva, že Epstein loboval za Lajčákov druhý najsilnejší post v NATO; Epstein sa o tom zmieňuje v júni a júli 2019, naposledy dokonca deň predtým, ako ho zadržali.

Lajčákovi to napokon v polovici júla opäť nevyšlo. Súboj o post generálneho tajomníka OSN vyhral Portugalec, v tomto prípade padla napokon voľba na Rumuna Mirceu Geoanu.

O pár týždňov nato sa Lajčák spolu s celým svetom dozvie, že Jeffrey Epstein krátko po obvinení zo zneužívania maloletých dievčat spáchal v cele samovraždu.

Ktovie, na čo v lete 2019 myslel jeden z najúspešnejších slovenských diplomatov a ako si spätne vyhodnocoval svoje dôverné styky s Epsteinom, či myslel viac na to, že mu už s ničím nepomôže, alebo viac na to, čo všetko si popísali – vari ostalo len pri písaní – o dievčatách. Už predtým vedel, že Epstein si odsedel viac než rok, že mal sex s neplnoletými, priznal sa ku kupliarstvu, už pred jeho príchodom do New Yorku vychádzali texty, že Epstein prenajíma neplnoleté dievčatá celebritám. 

Život však išiel ďalej. 

Pre ambiciózneho slovenského diplomata prichádza ďalšie sklamanie, o ktorom sme už v Postoji písali. Po tom, čo Smer prehrá voľby a ide do opozície, sa stane špeciálnym vyslancom EÚ pre dialóg medzi Srbskom a Kosovom, odkiaľ chce zamieriť na prestížny post osobitného vyslanca EÚ pre Strednú Áziu, teda post, ktorý zastával Ján Kubiš.

Hoci sa Lajčák javí ako najlepší kandidát, neuspeje, pozíciu získa lotyšský kandidát. Dôvodom stroskotania boli podľa našich informácií zlé vzťahy medzi premiérom Ficom a európskou ministerkou zahraničia Kajou Kallasovou. Lajčák sa už predtým mohol stať veľvyslancom EÚ vo Švajčiarsku, lenže ten post sa mu málil a neprijal ho.

Teraz môže byť pre Lajčáka istou útechou, že Epsteinova posmrtná lavína ho zasiahla v ústraní, a nie na nejakej vysnenej diplomatickej pozícii. Dnes by z toho nebola jeho slovenská, ale európska či globálna hanba.