Téma zákazu sociálnych sietí pre deti sa po rokoch posunula z úrovne akademickej debaty do sféry politických rozhodnutí.
Ako prvá zakázala používanie sociálnych sietí osobám mladším ako 16 rokov ešte minulý rok Austrália. V týchto dňoch schválili obdobný zákaz pre deti mladšie ako 15 rokov poslanci dolnej komory francúzskeho parlamentu. Legislatívu ešte musí odobriť Senát, a ak sa tak stane, mala by byť účinná od septembra 2026.
Pri tomto type regulácií stále zostávajú otvorené otázky týkajúce sa technickej realizovateľnosti a vymáhateľnosti. Vo Francúzsku sa počíta so zriadením nezávislého overovateľa veku, ktorého fungovanie by bolo v súlade s ochranou osobných údajov. V takomto modeli by prevádzkovateľ sociálnej siete dostal iba informáciu, že dotyčná osoba je staršia alebo mladšia ako 15 rokov.
Dokonalý systém sa nepodarí nájsť nikdy a časť detí určite nájde spôsob, ako zákaz obísť. Podporovatelia tohto typu regulácie však argumentujú tým, že aj keby bola úspešnosť len päťdesiatpercentná, v kombinácii s prevenciou a so systémami rodičovskej kontroly by išlo o efektívnu verejnú politiku.
Zároveň je tu hlas mnohých odborníkov, ktorí už roky upozorňujú na neblahý vplyv sociálnych sietí na vývoj detí. Či už v podobe nárastu agresivity, šikanovania medzi rovesníkmi, problematického sexuálneho správania, alebo aj takých negatívnych fenoménov, ako je vydieranie, obťažovanie či sexuálne vykorisťovanie.
Potvrdzujú to desiatky vedeckých štúdií, pričom výsledky viacerých z nich zhŕňa napríklad aj táto štúdia, ktorá vznikla na objednávku Európskeho parlamentu.
Dôkazov negatívneho vplyvu sociálnych sietí na deti a ich často doslova predátorského správania je tak veľa, že omieľanie libertariánskej mantry, aby sme to všetko ponechali len na rodičov a neťahali do toho štát, je dlhodobo neúnosné.
Z politického pohľadu je ochrana detí a rodín pred negatívami sociálnych sietí dobrou témou pre konzervatívnych politikov. Nie je to, samozrejme, výlučne ich agenda, keďže o potrebe silnejšej regulácie v tejto oblasti existuje v mnohých krajinách širší politický konsenzus.
Konzervatívcov by však pri tejto téme malo byť počuť, mali by byť jej lídrami a stáť v prvej línii snáh o presadenie tohto typu legislatívy.
Zatiaľ to však vyzerá tak, že naši konzervatívni politici, či už z KDH, alebo z Hnutia Slovensko, pri tejto téme trochu zaspali.
Nedá sa povedať, že by nerobili nič. Kresťanskí demokrati v januári prišli s vyhlásením, v ktorom vládu vyzvali, aby s návrhom takejto legislatívy prišla. Tým sa to však pre nich akoby skončilo, pričom práve táto agenda si z ich strany pýtala väčšiu aktivitu.
Mohli o tom urobiť niekoľko tlačoviek, predložiť vlastný návrh zákona, tlačiť tému v médiách. Tak, aby si ich s ňou voliči spájali.
Tým, že neboli aktívnejší, uľahčili to ministrovi informatizácie Samuelovi Migaľovi, ktorý sa teraz snaží, aby bol tvárou tejto témy on. Už avizoval, že chystá zákon, ktorý by deťom do 16 rokov obmedzil prístup na sociálne siete.
Dá sa namietnuť, že z pohľadu výsledku je jedno, kto s takouto legislatívou príde, a Migaľ ako vládny politik má väčšiu šancu, že schválený bude práve jeho návrh, než by mal zákon predložený opozičnými poslancami.
To platí, len v politike je dôležité aj to, kto je iniciatívny a aktívny a koho si voliči s témou spájajú.
Ak chce KDH prežiť, tak sa nemôže pri témach tohto typu dať zatieniť inými politikmi. Najmä ak ide o takých slabých hráčov bez reálneho politického výtlaku, ako je minister Migaľ.






