Carney v Davose Zeleninári všetkých krajín, spojte sa?

Spôsobil to kanadský premiér Mark Carney svojím prejavom v Davose, ktorý vystaval okolo slávneho Havlovho podobenstva o zeleninárovi, ktorý „žije v lži“, z eseje Moc bezmocných.

Keby išlo len o českú/stredoeurópsku reakciu, mohli by sme pokrčiť plecami a pripísať ju postkoloniálnemu komplexu, ktorý aj tridsaťpäť rokov po páde komunizmu núti mnohých z nás upadať do úžasu nad tým, že nejaký „veľký biely muž zo Západu“ cituje „nášho“ Havla, navyše ešte na Svetovom fóre v Davose.

Riaditeľ Knižnice Václava Havla dokonca preto poslal ďakovný list na kanadské veľvyslanectvo…

Lenže podobne extatické reakcie vyvolal Carney po celom západnom svete. „Prejav, na ktorý čakal svet“, „prejav, ktorý vstúpi do dejín“, „historický prejav“, zneli titulky médií od Varšavy po Toronto. Je teda zrejmé, že struna, na ktorú Carney brnkol, rezonuje nielen na postkoloniálnej periférii.

Premiér Kanady totiž urobil to, čo všetci túžobne očakávali: postavil sa imperiálnej bezohľadnosti Trumpa, ukázal, že aj my máme svaly, ale predovšetkým dôstojnosť a nedáme si diktovať.

Toto očakávanie sprevádza v posledných dňoch tak európskych lídrov, ako aj európsku verejnú mienku, ktorá sa chytá každej známky asertivity voči Washingtonu ako topiaci sa slamky.

Obeťou tejto túžby sa v posledných dňoch stal napríklad fínsky prezident Stubb, ktorý svoju vetu, že Európa sa dokáže sama ubrániť Rusku, síce okamžite začal relativizovať, ale aj tak obletela celý kontinent.

Kto sa o nás postará?Novú realitu sme tak dlho odmietali, až nás zaskočila úplne nepripravených

Maciej Ruczaj

Alebo Giorgia Meloniová, ktorá sa chcela vysmiať európskemu „ukazovaniu svalov“ a ironicky vyzvala na „plienenie McDonald’s“, čo však mnohí v dnešnej atmosfére vzali úplne vážne ako prejav talianskeho odhodlania postaviť sa USA.

Poľský ľavicový europoslanec Krzysztof Śmieszek tento väčšinový sentiment liberálneho publika vyjadril takto: „Odvážny prejav, bez strkania hlavy do piesku tvárou v tvár Trumpovi, ktorý ničí výdobytky našej civilizácie.“ 

Skrátka – zeleninári všetkých krajín, ktorí žijete v pravde, spojte sa!

Čas budovania sebestačnosti a sily

V skutočnosti však Carneyho prejav zasadzuje liberálnemu vnímaniu sveta pomerne tvrdé údery. V podstate prekypuje jazykom, ktorý ešte do utorka patril do slovníka cynických realistov: medzinárodný poriadok založený na hodnotách bol len ilúziou, udržiavanou všeobecným súhlasom.

Vlastne od začiatku bol lžou, pretože „najmocnejší“ ho dodržiaval len vtedy, keď sa mu to hodilo. Musíme ho odhodiť, aj s jeho inštitúciami. Nastáva čas budovania sebestačnosti a sily, ktorú majú podporovať flexibilné a pragmatické spojenectvá.

Nie náhodou sa v Česku k mnohým jeho záverom prihlásil aj najväčší kritik „havlovskej zahraničnej politiky“ Jan Zahradil.

Ak by sme chceli risknúť ešte kacírskejšiu myšlienku, Wess Mitchell, významný americký analytik, nedávno v dôležitom texte v časopise Foreign Policy odvodzoval, že toto je vlastne hlavný zámer Trumpovej politiky voči spojencom, aspoň v tej vrstve, ktorá sleduje nejakú strategickú líniu a nie narcistické vrtochy: konsolidovať Západ, posilniť jeho vnútornú odolnosť a obranyschopnosť, donútiť ho začať žiť v reálnom svete a nie v bubline (čo Mitchell už nehovorí, je, že spôsob, akým sa do toho Trump pustil, býva väčšinou dosť kontraproduktívny).

Ale čo na to Havlov zeleninár? Ten už dávno žije vlastným životom, odtrhnutým od viacvrstvového textu Moci bezmocných. Stojí za to pripomenúť, že naposledy sa k nemu v knihe Neži v lži vrátil americký konzervatívny (ultrakonzervatívny, ako by napísali kolegovia z druhej strany barikády) autor Rod Dreher, ktorý paralely k osudu zeleninára núteného ku konformite so lžou videl vo svete ovládanom dogmami neskoroliberálnej wokistickej ortodoxie.

V realite, v ktorej povinné poklonkovania božstvám diverzity, inklúzie či klimatickej zmeny patrili (a často stále patria) ku každodennosti, znela Dreherova aktualizácia pomerne presvedčivo.

Prítomnosť zeleninára v Carneyho prejave sa však javí ako dosť pritiahnutá za vlasy. Carney ho berie ako symbol demaskovania lži, ktorá je pilierom celého systému. A zároveň – v nadväznosti na názov celej eseje – hľadá spôsob, ako budovať „silu slabších“ (hoci tým nemyslí úplne bezmocných, ale „stredne veľké mocnosti“, ako je Kanada) voči mocnejším.

Nech je tak. „Zeleninár“ je však príbehom o sile svedomia a len ťažko ho možno aplikovať na vzťahy medzi štátmi, ktorým táto morálna dimenzia z princípu chýba. O čom nás veľmi výrečne presviedča aj samotný Carney.

Jeho prejav v skutočnosti pôsobí skôr ako súčasť politickej hry, ktorú v tejto chvíli hrá Amerika a jej spojenci – štáty EÚ, Británia, Kanada. V tejto hre dnes vidíme množstvo silných slov a teatrálnych gest, ktoré zakrývajú boj o to, akú podobu bude mať transatlantický vzťah v budúcnosti.

A najlepšou kartou, ktorú majú tieto „stredné mocnosti“ – Kanada, Francúzsko, Nemecko, Británia –, je ukázať Američanom, že na nich nie sú odkázané.

Preto to divoké hemženie na diplomatickej scéne: tlačenie Berlína a Bruselu na uzavretie dohody s Mercosurom za každú cenu, európski lídri, ktorí si podávajú dvere kancelárie prezidenta Módího v Naí Dillí. A preto aj Carneyho okázalé oslavovanie „strategického partnerstva“ Kanady s Čínou tento týždeň v Pekingu.

Občas hodnoty, občas pragmatizmus

„Ako môže niekto stráviť toľko času v Pekingu, zúčastňovať sa na všetkých tých prázdnych rituáloch a opakovať prázdne slogany, aby potešil totalitný komunistický režim, a potom letieť do Davosu a rečniť o živote v pravde?“ spýtal sa na sieti X istý opozičný kanadský poslanec.

Nemecký komentátor Ulrich Speck zas poznamenal: „Keby Carney vyvodil zo svojej analýzy dôsledky, išiel by do Tokia, Naí Dillí, Berlína, Londýna a Paríža a navrhoval nové formy spolupráce ‚stredných mocností‘. Namiesto toho išiel do Pekingu – za superpredátorom.“

Kto je Mark CarneyTrudeauov dedič, ktorý búra najväčšie nezmysly predošlej éry

Christian Heitmann

Toto druhé tvrdenie je voči Carneymu trochu nespravodlivé – cesta do Pekingu je zjavne len jednou z mnohých, ktoré majú spoločne budovať nový systém „funkčných spojenectiev, občas založených na hodnotách, občas na pragmatizme“.

A zo strany kanadského lídra ide zrejme o racionálnu cestu. Nič to však nemení na fakte, že vzývanie Havla je tu len zásterkou mocenskej hry, ktorej cieľom je dokázať Washingtonu, že „aj naň máme páku“ – možnosť „zámeny spojenectiev“, v rámci ktorej by sa namiesto s USA rokovalo s jeho hlavným rivalom, Pekingom.

Bolo by krajne naivné čítať Carneyho prejav bez kontextu iných politických udalostí posledných dní vrátane jeho vlastných krokov.

Nie je náhoda, že kanadský premiér nezačal svoj „historický“ prejav Havlom, ale Thukydidom – tou „najotrepanejšou“ citáciou z aténskeho dejepisca, ktorou sa začínajú všetky príručky teórie medzinárodných vzťahov: silní robia to, čo môžu, a slabí znášajú to, čo musia.

Cesta, ktorú načrtol – tak svojím prejavom, ako aj krokmi posledných dní –, nie je popretím tohto sveta, nie je žiadnou výzvou „žijúci v pravde a láske, spojte sa!“, ako by sa dalo usudzovať z mnohých reakcií.

Je návodom, ako sa naň môže Kanada – „mocnosť strednej váhovej kategórie“, relatívne mimo hlavných zón stretu súperiacich veľmocí, s veľkými prírodnými zdrojmi, ktorá však ešte donedávna nedávala na obranu ani jedno percento HDP – adaptovať. Z princípu teda nemôže ísť o univerzálne platnú cestu pre všetkých.

Možno by preto namiesto emocionálneho vzplanutia nad rétorickým talentom kanadského premiéra bolo lepšie premýšľať o stredoeurópskych riešeniach toho istého problému.

Inak nám hrozí, že dopadneme ako obyvatelia ostrova Mélos, ktorým Aténčania v Thukydidovi udelili lekciu realizmu: „Zdá sa nám, že ste jediní ľudia na svete, ktorí sa viac spoliehajú na budúcnosť než na prítomnosť, ktorí sa riadia vlastným zbožným prianím a veci neisté pokladajú za realitu. O to väčšie sklamanie vás potom postihne.“

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.