Spája rodičov, ktorí dieťaťu ešte nedali smartfón Od škôl potrebujeme pomoc, nie aby učitelia nariaďovali deťom založiť si WhatsApp

„Chceme, aby sme mali ako rodičia právo sami rozhodnúť, kedy a či vôbec dáme deťom smartfón, bez toho, aby sme boli posudzovaní, odsudzovaní alebo vysmievaní,“ hovorí v rozhovore pre Postoj o svojej iniciatíve Počkajme so smartfónom Henrieta Volf. Snaží sa vytvárať komunity rodičov s rovnakým názorom, aký razí jej iniciatíva, a to odložiť prvý smartfón dieťaťu najlepšie až do skončenia základnej školy.

„Bolo by veľmi užitočné, keby sa naše školy tak ako v Škandinávii vrátili k tomu, že deti znova budú mať zodpovednosť, budú počúvať, zapisovať si, robiť si poznámky. A nie že dať deťom povinnosť mať EduPage, dokonca učitelia na druhom stupni zavádzajú, že musia mať whatsappové skupiny, aby mohli so žiakmi komunikovať,“ zdôrazňuje.

Henrieta Volf pracovala ako lektorka anglického jazyka na jazykových školách. Neskôr sa začala venovať financiám a aj vzdelávaniu detí v oblasti finančnej gramotnosti. Po osobnej skúsenosti s tlakom okolia na to, aby synovi zaobstarala smartfón, začala sa venovať vplyvu technológií a sociálnych sietí na deti, ich mozog a vývin. Založila občianske združenie OFFline, organizuje offline aktivity pre deti a rodičov a vzdelávanie o hrozbách internetu.

Stojíte za iniciatívou Počkajme so smartfónom, ako sa to celé začalo?

Mám deväťročného syna, dnes je vo štvrtej triede. Na začiatku som išla ako rodič s hlavným prúdom – keď som počula rodičov v škôlke rozprávať sa, že sa ich deti už hrali na tabletoch nejaké hry, tak poďme hrať aj my.

Potom prišiel covid, vo svojom prípade musím povedať: chvalabohu. Mala som čas zastaviť sa a začať premýšľať, či je naozaj dobré robiť to tak, ako to robí každý. Začala som meniť svoj postoj a názory, začala som si čítať názory odborníkov a rozhodla som sa pre obmedzovanie technológií a obrazoviek.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mnohí rodičia zaobstarajú dieťaťu mobil s nástupom do základnej školy.

Presne vtedy sa začali aj otázky z nášho okolia, pýtali sa ma, či má syn už mobil a kedy ho dostane, že už je ten čas. Nevidela som zmysel, prečo by ho mal mať, veď je len prvák, školu sme mali pod oknami, len pár metrov, chodila som poňho, načo by mu bol?

Potom v tretej triede jedna mama, ktorá si prečítala knižku od Jonathana Haidta Úzkostná generácia, na rodičovskom stretnutí priblížila jeho tvrdenia, že je to celospoločenský problém a potrebujeme ho riešiť celospoločensky.

Že by sme mali urobiť stopku a popremýšľať, ako urobiť veci inak. A to sa dá len vtedy, ak to urobíme spoločne. Nedá sa to urobiť tak, že ja ako jediná matka si poviem, že moje dieťa nebude mať smartfón, a budeme sa potom báť, že dieťa bude vyčleňované a budú sa mu vysmievať.

Spomenula aj iniciatívu z USA, kde sa rodičia spájajú, aby svojim deťom odložili kúpu smartfónu, a opýtala sa, kto by s ňou do toho išiel, pretože ona svojmu dieťaťu nechce dať smartfón. Očakávala som, že ostaneme samy – no prihlásili sme sa dvanásti z dvadsiatich piatich rodín.

To ma inšpirovalo založiť občianske združenie OFFline svet. Organizujeme offline aktivity pre deti a rodičov, vzdelávame o hrozbách internetu a na Slovensko sme priniesli medzinárodnú iniciatívu, ktorú sme nazvali Počkajme so smartfónom. Chceme, aby sme mali ako rodičia právo sami rozhodnúť, kedy a či vôbec dáme deťom smartfón, bez toho, aby sme boli posudzovaní, odsudzovaní alebo vysmievaní.

Prečo ste sa rozhodli ako rodič aktívne sa angažovať v téme odloženia smartfónu deťom až do skončenia základnej školy?

Som presvedčená, že keď s technológiami a aj s telefónmi počkáme, ako sa to teraz začína diať v škandinávskych krajinách, kde upúšťajú od technológií aspoň na základnej škole, keď naučíme deti používať mozog a doprajeme mu dostatok času, aby sa vyvinul, tak potom ich môžeme začať postupne púšťať aj na internet a sociálne siete. Dosiahneme tak zlepšenie nielen duševného zdravia detí, ale aj fyzických, sociálnych a spoločenských zručností.

Sociálne siete v mobileVedci už nehovoria o pravidlách používania, žiadajú zákaz. Detský mozog sa im nevie brániť

Alena Potocká

Veľa ľudí, ktorí sú za to, aby sme deťom umožnili prístup k technológiám, argumentuje, že je dôležité, aby sa s nimi naučili pracovať, aby neboli pozadu oproti ostatným, že to potom nedobehnú.

Ale tieto technológie vyvinuli tí, ktorí k nim v detstve predsa prístup nemali. Najprv vedeli používať rozum, vedeli si spájať veci, vedeli premýšľať, dokázali sa hodiny sústrediť na prácu. Ale my najprv dáme deťom technológie, čím im narušíme vývoj mozgu, koncentráciu, a potom si myslíme, že ony budú tie technológie zvládať. No nebudú.

Preto sme sa ako rodičia rozhodli povedať „ešte nie“ tlaku dať deťom smartfóny len preto, že „všetci ho už majú“. Veríme, že deti si zaslúžia čas na detstvo – slobodnú hru, dobrodružstvá vonku a radosť – bez neustáleho porovnávania či lákadiel internetu.

Rodičia, ktorí sa snažia oddialiť ten čas, keď dajú dieťaťu prvý smartfón, sú stále v menšine. Vnímate, že sa časom táto skupina rozrastá, alebo je to stále skôr okrajový názor v našej spoločnosti?

Zatiaľ je to, žiaľ, okrajový názor. Ale veľké percento rodičov, ktorí dali deťom do rúk smartfóny priskoro, nám spätne povie, že to s odstupom času ľutujú. Aj preto chcem začať chodiť po školách a cez riaditeľov škôl dostať k rodičom informáciu, že existuje takéto združenie rodičov a že v tom nie sú sami. Verím, že nás bude čím ďalej, tým viac.

Prečo odporúčate počkať so smartfónom až do nástupu na strednú školu? Vychádzate z nejakých výskumov alebo to vnímate skôr intuitívne?

Boli sme striktne za to, že určíme koniec základnej školy. Slovenskí odborníci však minulý rok prišli s odporúčaniami, v ktorých hovoria, že ideálny vek na prvý smartfón je dvanásť rokov. Tak sme sa trošku stiahli a povedali sme, že čo najdlhšie, aby sme nešli proti nim, lebo my nie sme odborníci. Ako rodičia teda hovoríme čo najdlhšie, ideálne do konca základnej školy.

Je to aj podložené výskumami. Minulý rok sa robil veľký výskum vo Veľkej Británii so stotisíc respondentmi, v ktorom zisťovali, ako sú na tom mladí ľudia vo veku od 18 do 24 rokov s duševným zdravím. Ukázalo sa, že čím mladšie deti dostali svoj prvý smartfón, tým väčšia miera depresií a úzkostí bola neskôr vykázaná, títo mladí ľudia mali samovražedné myšlienky, horšiu emocionálnu reguláciu, ale aj nízke sebavedomie.

Výsledky napríklad ukázali, že približne 48 percent respondentov, ktorí dostali smartfón vo veku päť až šesť rokov, hlásilo sklony k samovražde, na rozdiel od tých, ktorí ho dostali až v trinástich rokoch, kde to číslo kleslo na 28 percent. U mužov to bolo 31 percent k trinástim percentám.

Obe čísla sú obrovské, ale keď si zoberiete, že vyše 50 percent mladých ľudí, ktorí dostali svoje prvé smartfóny v mladšom školskom veku, nemá prečo žiť, tak ideme ako spoločnosť dole vodou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Štatistické dáta o depresiách, úzkosti či sebadeštrukcii u mladých ľudí stúpajú. Ako vinníka číslo jeden hneď označíme smartfóny a obrazovky všeobecne, nie je to až prílišné zjednodušenie? Nemali by sme hľadať príčinu aj v rodinách a medziľudských vzťahoch?

Samozrejme, nie je to len smartfónom, je to celou spoločnosťou, naším nastavením. Je to podľa mňa aj tým, že my ako rodičia, ktorí sme možno v detstve strádali a možno naše detstvo nebolo ideálne, chceme svojim deťom všetko dopriať. Potom sa len naháňame a nemáme čas na deti.

Máme málo času a možno aj vôle zastaviť sa a porozmýšľať, či všetky tie materiálne veci, dovolenky, jedlá v reštaurácii atď. sú naozaj to, čo naše deti potrebujú. Z telefónov sme si vytvorili „pestúnku“, ktorej zveríme svoje deti, lebo sme unavení z práce, unavení zo života, unavení zo všetkého. Ide to ruka v ruke.

Ďalšia vec je obrovský problém, ktorý začínam pociťovať čím ďalej, tým viac, a to, že deti približne nad desať rokov majú veľmi málo možností, čo robiť, kde robiť, kam ísť. Tie deti, ktorých rodičia si to môžu dovoliť, chodia na krúžky, ale nie každý je na to talentovaný. Ale čo iné s tými dvanásť-, trinásťročnými deťmi? My sme im zobrali všetko tým, že sme im v detstve všetko dali, a zrazu ich necháme, však už si veľký, už si rob, čo chceš.

Je to veľmi komplexná vec, nemožno to zvaliť iba na mobily a nedá sa urobiť len to, že zoberiem dieťaťu mobil a oprášim si ruky, to nie.

Neurológ StránskýDeťom nepribalíme do školy heroín, ale mobil, ktorý ničí mozog rovnako, im dáme

Alena Potocká

Ak už ako rodičia deťom mobil nedáme, ako to ustáť, aby dieťa medzi vrstovníkmi netrpelo, nebolo terčom posmechu či dokonca šikanovania?

Samo dieťa má malú šancu zvládnuť to. Preto, ako som hovorila na začiatku, sa musia rodičia, ktorí to vidia rovnako, spájať v rámci tried. Ukážme deťom, že sme sa dohodli a že majú v triede aj iných spolužiakov bez telefónov, nech sa spolu kamarátia. Poďme ako rodičia dávať naše deti dokopy a ukazovať im, že je to super aj bez telefónov, a možno tým pritiahneme aj časť tých, ktorí mobily majú, ale bude sa im v našej skupine páčiť.

Ako vnímate to, že niektoré školy nepriamo rodičov nútia, aby deťom smartfón zaobstarali? Máme zákon, ktorý síce zakazuje mobil na prvom stupni, na druhom stupni sa však môže používať, ak si to vyžaduje výuka. Prečo školy s dnešnými rôznymi technologickými možnosťami potrebujú vo vyučovacom procese práve smartfóny? Nevnímate to ako podpásovku pre rodičov, ktorí ho deťom ešte neplánovali dať?

Ja som z tohto zákona sklamaná. Mal totiž veľký potenciál dať deťom šancu oddýchnuť si od mobilov na približne päť až sedem hodín plošne. Lenže ten zákon bol tak šalamúnsky urobený, že sa zákaz zjemnil, od druhého stupňa to v podstate nechali na riaditeľov škôl, ako sa k tomu postaviť.

Poznám školy, kde je prísny zákaz používania mobilov počas celého vyučovania, a to v celom areáli školy. Potom sú školy, kde na druhom stupni učiteľ alebo riaditeľ je veľký podporovateľ týchto technológií a povie, že nech si to používajú, lebo to je podpora vzdelávania.

Myslím si, že učiteľom a riaditeľom škôl treba prízvukovať, čo smartfóny robia s mozgom našich detí. Ale potrebujeme tiež dáta zo Slovenska, aby sme nečerpali len zo zahraničia, pretože my tu tie dáta nemáme. Potom to vyzerá tak, že sa to ani nedeje. Nemáme dáta, nemáme problém.

Lenže u nás sa to deje presne tak isto ako v zahraničí, máme rovnako plné psychiatrické ambulancie, psychologické poradne, deti čakajú dlhé mesiace na odborníka.

Veľký dosah na rodičov, či počkať so smartfónom, má aj EduPage. Nie je to len rodičovská aplikácia, svoje konto v nej majú aj žiaci, dostávajú tam správy od učiteľov, skúšobné testy pred písomkami či rôzne zadania. Deti bez mobilov sa tak dostávajú na okraj, aj čo sa týka informácií o živote v triede. Ako to vnímate?

Myslím si, že by bolo veľmi užitočné, keby sa naše školy tak ako v Škandinávii vrátili k tomu, že deti znova budú mať zodpovednosť, budú počúvať, zapisovať si, robiť si poznámky. A nie že dať deťom povinnosť mať EduPage, dokonca učitelia na druhom stupni zavádzajú, že musia mať whatsappové skupiny, aby mohli so žiakmi komunikovať.

Stále hovorím, že učiteľ by sa mal mimo školy venovať svojej rodine alebo sebe a nekomunikovať so žiakmi po večeroch. Navyše oficiálne je WhatsApp povolený od trinástich rokov, o čom sa často nevie, a rodičia aj školy ho deťom dávajú už mnoho skôr, dokonca v niektorých školách jeho používanie deťom nariadia.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Takže vy razíte cestu byť ako rodič aktívny a komunikovať s vedením školy.

Áno. Veľmi záleží na tom, ako je nastavený riaditeľ školy. Ak je nastavený tak, že technológie odmieta, mal by byť prítomný aj ďalší krok – ako to urobíme. Ďalšia veľká téma je, že dobre, zoberieme deťom mobily, ale čo potom? Čím im vyplníme tú dieru, ktorá zostane po smartfónoch? 

Myslím si, že aj školy, aj mestá, mestské časti a možno aj štát budú musieť začať viac premýšľať o tom, ako deti zaujať – mám na mysli športoviská, knižnice, verejné priestory.

Čo ak sme už smartfón dieťaťu v skoršom veku dali, ale spätne svoje rozhodnutie prehodnocujeme? Je už neskoro?

Aj v rámci našej iniciatívy hovoríme, že už aj keď ste dieťaťu smartfón dali a vnímate, že to na dieťati pácha škody, vždy sa dá urobiť krok späť alebo sa aspoň zastaviť. Mobily sa dnes dajú veľmi dobre regulovať, dajú sa nastavovať rôzne obmedzenia, treba na nich trvať a kontrolovať to.

Čo je veľmi dôležité, odborníci sa zhodujú, že aj keď dieťa smartfón používa a hrá napríklad hodinku denne hry pod kontrolou, ale je v rodine prítomná komunikácia, kontakt s rodičom, má svoje záujmy, krúžky, chodieva von s kamarátmi, keď je to prostredie voči dieťaťu prajné, tak šanca, že sa stane závislým, je omnoho nižšia, ako keď dieťa telefón len tak dostane a má ho.

Na druhej strane ja som aj za to, že som rodič, som za teba zodpovedný a myslím si, že viem, čo je pre teba dobré, tak smartfón zobrať natvrdo, ak vidím, že to dieťaťu nerobí dobre. Je však dôležité, ako to spravíme. Dobré je urobiť to napríklad na dovolenke, keď sme spolu a zabávame sa.

My ako rodičia by sme sa mali prestať báť svojich detí, ich emócií; mali by sme byť silní, dávať silné a láskavé hranice, byť so svojimi deťmi, nájsť si pre ne čas. Podľa prieskumu detského ombudsmana naše deti zhruba päť hodín denne scrollujú na mobile. Nie je len problém to, čo deti na tom mobile robia, ale čo preň nerobia.

V Austrálii zakázali sociálne siete do 16 rokov, o niečom podobnom uvažuje aj Európska únia. Keby to prešlo aj u nás, boli by ste stále za odklad mobilov až do konca základnej školy? Nie sú pre deti najväčším zlom práve sociálne siete?

Kým to boli sociálne siete, ktoré nás chceli spájať a aj nás spájali, tak to bolo fajn. Odkedy sú či už telefóny, či aplikácie, či sociálne siete spravené ako tvrdý obchodný vzorec, odvtedy je to zlé. Keď to zakážeme, je to jednoduché, ale je tu nebezpečenstvo, a zažívajú to aj v Austrálii, že časť detí prechádza na oveľa nebezpečnejšie platformy.

Pri deťoch, ktoré nemajú telefóny, by som povedala, čakajme. Tie, čo ich majú, postupne vovádzajme do offline reálneho sveta, ukazujme im, učme ich reálnemu životu, kritickému mysleniu, rozmýšľaniu, čítaniu.

Ešte sme sa nespamätali, čo s nami urobili sociálne siete, nezistili sme, ako pracovať s týmito technológiami, a už prichádza ďalšia hrozba – umelá inteligencia. Dnes už obrovské množstvo detí využíva chatboty, niekoľko hodín denne s nimi četujú, začínajú si vytvárať vzťahy s niečím neexistujúcim.

Ak s tým nezačneme niečo robiť ako rodičia, ale aj riaditelia škôl, mestá, štát, teda celá spoločnosť, ďalšia generácia bude stratená. Je to výzva pre všetkých dospelých – poďme sa zastaviť alebo aspoň spomaliť.