Ekonomická analytička Zuzana Múčka Nie je pravda, že nás predbieha už aj Rumunsko. Okolité krajiny sa nám však vzďaľujú

Ak by sme nečerpali eurofondy, slovenská ekonomika by v tomto roku nerástla takmer vôbec, upozorňuje analytička Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Zuzana Múčka. 

„V tomto roku sa nám naakumulovali tri konsolidačné balíčky a ich efekty sa prejavujú aj v tom, že rast je taký slabý,“ vysvetľuje.

To, že vláda konsoliduje najmä cez zvyšovanie daní a odvodov, má zároveň už veľmi jasné negatívne dôsledky. Cena práce je čoraz vyššia, zamestnanec to však nepociťuje. „Spomedzi krajín V4 sme v rastovom potenciáli najhorší, hoci pri našej demografickej situácii by sme na tom mohli byť lepšie,“ hovorí Múčka. 

V rozhovore hovorí o tom, prečo nás Česko predbieha čoraz viac, vysvetľuje, ako je na tom reálne Slovensko v porovnaní s Rumunskom, a poukazuje aj na odvrátenú stránku poľského ekonomického zázraku.

Už na jeseň prišla Národná banka Slovenska s predpoveďou, že rast v roku 2026 dosiahne iba 0,9 percenta, potom ho v zimnej predikcii znížila iba na 0,6 percenta. Naozaj to bude také zlé?

Naša prognóza je len o málo vyššia, čiže očakávania máme podobné. Toto bude druhý rok, čo bude Slovensko zažívať rast pod jedným percentom. Vlani bol na úrovni 0,8 percenta, čo je veľmi slabé vzhľadom na to, akú máme demografickú situáciu, a tento rok bude opäť v tom istom znamení. Je to teda naozaj veľmi tristná situácia.

Zároveň sa inflácia nepriblíži k dlhodobému dvojpercentnému cieľu, keďže najmä regulované ceny energií išli hore. Takže môžeme čakať infláciu okolo tri a pol percenta.

Pre ľudí však môže byť potešujúcou správou to, že ju nebudú vnímať tak intenzívne ako vlani, keď bola inflácia daná zvýšenou DPH a ďalšími opatreniami. Tento rok bude z tých 3,5 percenta inflácie 0,8 percenta tvorených nárastom regulovaných cien. Tie sú však pre väčšinu zároveň kompenzované vo forme energošekov. Na jednej strane teda budú vyššie ceny, na druhej strane dostanú domácnosti automaticky šeky, ktoré im krátkodobo pomôžu, dlhodobo ich však budeme mať v dlhu, kde budeme platiť úroky.

Negatívnou správou je tiež vývoj na trhu práce – po rokoch znižovania nezamestnanosti a zvyšovania zamestnanosti nastáva mierny obrat. Miera nezamestnanosti sa odrazila od čosi vyše päťpercentného dna a očakávame, že v najbližšom roku-dvoch prekoná hranicu päť a pol percenta. Zároveň počet ľudí na trhu práce klesá už len z dôvodu zhoršujúcej sa demografickej situácie.

Čo potiahne rast v tomto roku?

V podstate jediným zdrojom rastu, takisto ako vlani, budú európske zdroje.

V tomto roku sa nám naakumulovali tri konsolidačné balíčky a ich efekty sa prejavujú aj v tom, že rast je taký slabý. Druhou polovicou prispeli aj clá a globálna situácia. To všetko nám ukrajuje z rastu.

Zavedenie ciel nás zasiahlo viac ako iné európske krajiny. Prečo?

To, že je na Slovensku reakcia na Trumpove clá taká veľká, je skôr dôsledkom dlhodobo odkladaných reforiem a štrukturálnych politík. Naša ekonomika je málo diverzifikovaná, prevláda v nej jednostranná orientácia na automobilový priemysel. A tlačí nás klesajúca konkurencieschopnosť, nielen čo sa tých nákladov na ľudský kapitál, čiže cenu práce, ale napríklad aj na energie, ktoré sú u nás v priemere drahšie než v EÚ.

Dlhodobo sme sa nesnažili zvyšovať investície ani odolnosť ekonomiky a ani investovať do niečoho s vyššou pridanou hodnotou. Potom príde takýto externý šok a nás to výrazne zasiahne.

Postihlo to najmä automobilový priemysel a na rozdiel od ostatných európskych krajín sa z toho u nás nespamätal. Kým ostatné európske krajiny sa po augustovej dohode o clách vrátili viac-menej na pôvodnú trajektóriu, čo sa týka produkcie a vývozu áut, u nás to neplatí. Zostalo to v podstate zamrznuté, akoby sme stratili trh v Spojených štátoch, ale problémom je aj Čína.

Prečo to tak je?

Trump nás preto zasiahol v takej veľkej miere, lebo ekonomika je extrémne zraniteľná. My sme dlhodobo neriešili štrukturálne problémy ekonomiky – posledných dvadsať rokov –, preto je ekonomika taká zraniteľná, ako je.

Konsolidácia je druhá časť príbehu. Tým, ako je šitá horúcou ihlou, ako je nekompatibilne pozliepaná, taká patchworková, nesystematická, a takisto tým, ako rozbila daňovo-odvodový systém. To sa nejakým spôsobom prejaví.

Čoraz viac sa teda bude skloňovať kvalitná konsolidácia alebo prorastová konsolidácia, pretože dlhodobý rast začína byť naším kľúčovým problémom a na to nadväzuje konkurencieschopnosť ekonomiky.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Konsolidácia je však nevyhnutná na to, aby sme sa vyhli gréckej ceste. Hovoríte, že konsolidácia musí byť prorastová, ale určite tam musia byť aj nejaké protirastové opatrenia. Bez nich sa to asi nedá úplne urobiť. Bola šanca konsolidáciu nadizajnovať výrazne inak?

Určite si nemôžeme nahovárať, že existuje konsolidácia, ktorá nezasiahne ekonomiku. Problém je, ak sa robí konsolidácia, ktorá zasiahne ekonomiku dlhodobo. Balíčky boli na prvý pohľad veľmi veľké, objem impozantný. A plánuje sa obrovský balíček na volebný rok, čo je z nášho pohľadu veľmi nerealistické.

Problém je, že spolu s obrovskými balíčkami sa prijímali dekonsolidačné opatrenia a efekty balíčkov boli potom v skutočnosti veľmi nízke.

Druhý problém je, že veľká časť výdavkových opatrení bola dočasného charakteru.

Doteraz boli teda konsolidácie objemovo veľké, ale v skutočnosti bol ich čistý efekt menší.

Hlavný problém spočíva v tom, že štruktúra konsolidácie bola vždy na strane príjmov, zdaňujeme aktivitu, sťažujeme tvorbu. To je veľmi proti tomu, čo ekonomika potrebuje, čo nám odporúčajú všetky medzinárodné inštitúcie. Vláda mala odporúčania aj možnosti, ale výsledok je iný.

Sú oblasti, ktorých sa jednoducho nechce dotýkať, prípadne v nich výdavky ešte navyšuje, ale skôr či neskôr bude musieť robiť niečo aj na výdavkovej strane. Priestor na príjmovej strane sa vo veľmi veľkej miere vyčerpal a efekt sa dostavil len obmedzene.

Dá sa teda povedať, že napriek konsolidácii stále smerujeme na grécku cestu?

Ak kritizujeme opatrenia z posledných troch rokov, treba ešte férovo dodať, že bez nich by sme mali sedempercentné deficity a cesta dole by bola ešte rýchlejšia. Zároveň platí, že už sme mohli byť oveľa ďalej, ak by konsolidácia bola kvalitnejšia. Problém by mohol byť takmer vyriešený, respektíve ďalšia potrebná konsolidácia mohla byť už relatívne malá, ak by sa rozložila na ďalšie dva-tri roky, jej dosah na ľudí by už mohol byť pomerne nevýrazný.

Ale zdá sa, že pri konsolidácii akoby nám chýbal cieľ, vízia. Keď vláda nastúpila, nepredstavila svoju víziu Slovenska a ani to, v akom stave ho chce odovzdať na konci svojho vládnutia.

Nevieme sa ani poučiť z vlastných chýb. Čiže ciele pri konsolidácii sú krátkodobé, v podstate jednoročné, len aby sme niečo skonsolidovali.

Tretí problém je, že neberieme do úvahy dlhodobé výzvy Slovenska. Naším problémom je rastový potenciál; pre demografiu, ale aj preto, že strácame dych oproti našim konkurentom. To sa pri konsolidácii nebralo do úvahy.

Ako sa naša situácia zmenila, keď sa porovnávame s inými postsocialistickými krajinami?

Z hľadiska konkurencieschopnosti klesáme. Máme veľmi slabý rast. Minulý rok bol pod jedným percentom, ani tento rok neprekročíme jedno percento a vo volebnom roku sa dostaneme na priemer EÚ. Aj to však iba vďaka tomu, že neočakávame konsolidáciu.

Okolitým krajinám sa darí lepšie, Česi majú dvojpercentné rasty, Poliaci vyše trojpercentné, aj Maďari sú v okolí dvoch percent.

Spomedzi krajín V4 sme v rastovom potenciáli najhorší, hoci pri našej demografickej situácii by sme na tom mohli byť lepšie.

Zažívame stagnáciu.

Prečo sme sa do stagnácie dostali?

Je to puzzle, ktoré má viacero kúskov. Nevyužili sme dobré roky rastu, ktoré sme zažívali od finančnej krízy do covidu. Mali sme sedem tučných rokov, ktoré sme premárnili.

Využili sme ich na to, aby sme zvyšovali veľkosť štátu. Zvyšovali sme počet verejných úradníkov, dynamicky rástli platy, zvyšovali sa transfery domácnostiam.

Bolo to možné vďaka tomu, že ekonomika rástla a nikto nepozeral na skrytý problém, na ktorý sme si zarábali. Nemysleli sme na to, že po dobrých rokoch prídu ťažšie roky.

Ďalšou časťou skladačky je konkurencieschopnosť. Už dávno nie sme lacná pracovná sila.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď sa však pozrieme na štatistiky o hodinových mzdách, stále sme výraznejšie lacnejší ako napríklad Nemecko.

Áno, na prvý pohľad máme tretinový hodinový plat. Ale je to porovnávanie jabĺk s hruškami.

Prečo?

Po prvé, tie ekonomiky majú inú štruktúru, iný podiel služieb a priemyslu.

Po druhé, v priemysle sa robia rôzne veci, a preto nemôžeme porovnávať priemerné mzdy a hodinové zárobky.

Dá sa porovnanie očistiť o tieto faktory?

Áno, ak by sme to urobili a porovnávali iba rovnaké sektory, tak by sme videli, že rozdiely sa veľmi zmenšujú.

Ale stále sme napríklad voči Českej republike o čosi lacnejší. Problém je v tom, čo vyrábame.

Sme na úrovni montovne, preto máme aj nižšie platy. Nemecko je na úrovni mozgovne. Tam sa vymýšľajú dizajny, inovácie, v priemysle pracujú inžinieri, ktorí sú lepšie platení, pretože robia veci s vyššou pridanou hodnotou. Na Slovensku veci iba zmontujeme a posúvame ich ďalej. A to má nižšiu pridanú hodnotu.

Dá sa porovnanie očistiť aj o tento faktor?

Ak by sme porovnávali iba rovnaké fabriky, tak by sme zistili, že sme najdrahší. Sme o 15 percent drahší, ako je priemer EÚ.

Treba sa zároveň pozerať na to, kto sú naši konkurenti. Sú to najmú krajiny V4, respektíve V3. Keď to takto prevážime, všetci sú od nás lacnejší, pokiaľ ide o náklady práce. Česi sú na úrovni priemeru EÚ, Poliaci sú dokonca pod ním.

Ale našimi konkurentmi sú už aj Španieli či Portugalci, čo sa doteraz nezdalo. A pravda je taká, že hodinové náklady práce v spracovateľskom sektore sú u nich nižšie. Ak sa investor rozhoduje, kam umiestni nejakú zákazku, tak sa pozrie na cenu práce a vyjde mu, že v Španielsku je to lacnejšie.

A stále je na stole otázka ceny energií pre priemysel, firmy – v tom je Slovensko medzi tými drahšími krajinami v rámci EÚ, čo má za následok zhoršovanie našej konkurencieschopnosti.

Aj preto prichádzame o zákazky?

Stalo sa to napríklad minulý rok pri dvoch zákazkách na výrobu elektromobilov, konkrétne v bratislavskom Volkswagene a trnavskom Stellantise. Tie sme stratili v prospech portugalských, resp. španielskych závodov.

Toto sú reálne dosahy toho, že sme drahí, a s nástupom elektromobilov sa bude tento problém len zvýrazňovať.

Nejde len o mzdy, ale hlavne o zdanenie a odvody. Toto je veľký problém, zamestnávateľovi sa predražuje zamestnanec, keď sa zvyšujú odvody pre zamestnávateľa, ale aj pre zamestnanca.

Ak si ho chce udržať, musí mu výpadok spôsobený zvýšenými odvodmi dorovnať. Platí teda viac, ale ani zamestnanec, ani zamestnávateľ z toho nič nemá.

Je to pre nás obrovský problém a konsolidačné balíčky to iba zhoršujú.

Ako toto vysoké daňovo-odvodové zaťaženie ovplyvňuje zahraničné investície na Slovensku?

Ak sa pozrieme na priame zahraničné investície, tak podiel na balíčku pre Poľsko, Česko a Slovensko sa zmenšuje v neprospech Slovenska.

Kedysi sme vedeli z tohto koláča získať desať percent, teraz sú to tri percentá a klesá to s každou ďalšou vládou.

Na obyvateľa tak pripadajú približne tretinové priame zahraničné investície v porovnaní s Českom. A to je naozaj zúfalo málo.

A nejde len o to, že sú v takom malom objeme, problém je aj to, že sú jednosmerne zamerané. Ide to v podstate do automobilového priemyslu a len do určitých regiónov.

Akú rolu v tomto vývoji zohralo to, že máme euro? Môže sa zdať, že sa z toho stala nevýhoda, keď investície rastú v našom okolí, a to v krajinách, ktoré euro nemajú.

Euro je veľká výhoda aj teraz. Možno sa to nezdá, pretože sme relatívne drahší, ale euro je aj nástroj, ktorý istým spôsobom núti stabilizovať fiškálnu politiku krajiny. A len čo tá politika aspoň formálne dodržiava nejaké rámce, investor vie, že sa krajina nepohne z nejakých mantinelov. Je to akýsi stabilizátor.

Ale dá sa povedať, že euro naše výrobky predražuje, pretože nemôžeme devalvovať menu, vďaka čomu by boli exportéri konkurencieschopnejší. Ale to môžeme urobiť aj prostredníctvom fiškálu, ak by sme chceli. Znižovaním daňovo-odvodového zaťaženia dokážeme exportérom pomôcť v rovnakej miere.

Euro nám pomáha aj cez kreditné riziko, ktoré je eliminované. A to nám pridáva veľa dobrých bodov pri ratingovom hodnotení Slovenska.

Pre investora je veľkým plus, že nemusí riešiť lokálnu menu.

Nehodnotila by som euro ako zlý nápad, a to ani z dlhodobého hľadiska. Euro nemá nič s tým, čo robíme pre náš rast, ako zdaňujeme prácu a ako konsolidujeme.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Jedna vec sú zahraničné investície, ktoré máme problém prilákať. Ale prečo zaostávame aj v domácich investíciách?

To je ďalší dlhodobý problém, ktorý má Slovensko.

Ak by sme sa porovnali s Českom, v skutočnosti sme veľmi odlišné ekonomiky. Podiel investícií a spotreby domácností je úplne iný.

Česi dlhodobo investujú o päť až sedem percent HDP viac ako my. Nejde len o verejné investície, ale hlavne o tie súkromné. Rolu zohráva aj kvalita investícií. V súčasnosti by sme už nemali riešiť veci ako chýbajúca kanalizácia, zatekajúce strechy na školách a rozpadávajúce sa nemocnice. To sú investície, ktoré sme mali robiť pred pätnástimi rokmi, my ich robíme až teraz.

Alebo ich ešte nerobíme všade.

Áno, a navyšujeme tak investičný dlh. Takže sme stále na primárnej úrovni investícií a nechceme sa posunúť vyššie. Uniká nám preto vlak. Dôsledkom je, že nedokážeme pritiahnuť investície, talent.

Keď sa pozrieme na investície do vedy a výskumu, sme na tretinovej úrovni oproti Českej republike.

Neinvestujeme však nielen do vedy a výskumu, teda do niečoho sofistikovanejšieho, ale poriadne ani do infraštruktúry, do ciest či železníc, do modernizácie budov a podobne.

Je to problém len verejného sektora alebo aj súkromníkov?

Týka sa to oboch sektorov. Môže to byť dané tým, že firmy v takýchto investíciách nevidia hodnotu, ale aj v tom, že chýba prepojenie medzi súkromným a verejným sektorom. Ak firmy nevidia, že môžu rozvíjať vzťahy s univerzitami, že by to univerzita vedela spraviť, tak do toho ťažko nalejú peniaze. Netreba zabúdať, že v týchto investíciách sa kalkuluje na dlhšom horizonte. Ak niekto neverí napríklad vývoju politiky, právneho rámca a podobne, odradí ho to.

A nemáme ani ľudí, ktorí by to spravili. Na to, aby sme ich pritiahli, musia byť adekvátne zaplatení. Ale patričné zaplatenie je u nás neuveriteľne zdanené a zaťažené odvodmi. Človek tak veľmi rozmýšľa, či tu zostane.

Vysoké daňovo-odvodové zaťaženie prispieva k tomu, že sa talenty vyháňajú zo Slovenska. A toto je veľmi veľký problém.

Vy by ste teda aj napriek tomu, že je stále potrebné konsolidovať, odporúčali znížiť dane a odvody?

Je tu na to priestor, máme asi piate najvyššie daňovo-odvodové zaťaženie v Európe. A s každým konsolidačným balíčkom rastie. A už nám to naozaj veľmi brzdí aktivitu.

Je dosť možné, že vláda k tomu jednoducho bude musieť pristúpiť, ak bude chcieť naštartovať ekonomický rast. Samozrejme, bude to treba nahradiť inde, a ak nemáme byť populisti, treba to pomenovať – budú to sociálne transfery, ktoré sú u nás mimoriadne neadresné. Ale taktiež má zmysel znižovať rozdiel zaťaženia medzi jednotlivými spôsobmi príjmu. Ak zamestnanec zaplatí na daniach a odvodoch 40 percent ceny práce a jednoosobová s. r. o. ani nie polovicu, tak je to problém.

Má Slovensko na to, aby sa z montovne stalo mozgovňou?

Áno, potenciál tu je, máme však veľa prekážok, ktoré musíme prekonať.

Ale máme veľmi dobre zosieťovaný priemysel a ľudia ešte nestratili odvahu robiť reformy. To je veľké plus. Vnímajú to aj v zahraničí, aj ratingové agentúry.

Stále máme šikovných ľudí, no potrebujeme nástroje na to, aby sme ich dokázali u nás udržať a zároveň aby sme vedeli pritiahnuť ľudí zo zahraničia. Kvalita ľudí zo zahraničia z hľadiska efektu na trhu práce klesá.

Ako to myslíte?

Kedysi tvoril tretinu ľudí, ktorí k nám prichádzali pracovať zo zahraničia, vyšší alebo stredný manažment, odborníci, ítečkári a podobne. Teraz je to šestina. Rastie nám síce prítok ľudí zo zahraničia, ale výrazne klesá ich kvalita.

V poslednom čase sa viackrát objavila správa, že nás ekonomicky predbieha už aj Rumunsko. Pri tomto porovnaní sa používa HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily, čo je problematický ukazovateľ. Je to teda iba štatistická chyba alebo nás Rumunsko skutočne predbieha?

Skôr ide o metodickú chybu, problém je naozaj v indikátore parity kúpnej sily.

Podľa nej by sme mali byť teraz na úrovni 73 – 74 percent priemeru Európskej únie. Česi sú bezpečne nad 90 percentami.

Rumunsko v tomto porovnaní vychádza dobre z viacerých dôvodov. Prvým je to, ako je ten ukazovateľ robený. Vytvára si ho každá krajina, nie je to teda celkom transparentné. Zároveň je tam veľká položka s názvom náklady na bývanie. Rumunsko je známe tým, že 40 percent obyvateľov býva v obydliach, ktoré sú preplnené. Štatistický dôsledok je, že náklady na bývanie prepočítané na jednu osobu sú veľmi nízke. Ale zároveň je tam veľmi nízka kvalita ubytovania.

V Rumunsku sú lacnejšie služby a to tiež zohráva svoju rolu.

Preto je Rumunsko v tomto porovnaní na tom tak dobre. No nie je to krajina, kde by bol život kvalitnejší a bohatší ako na Slovensku. Tretina mladých ľudí tam nemá zamestnanie, priemer EÚ je pritom na pätnástich percentách a Slovensko je na tomto priemere.

Zároveň je to krajina, ktorá trpí jednou z najväčších mier nízkej gramotnosti v Európe a v ktorej je veľká časť najchudobnejších regiónov v rámci Únie. Je to krajina makroekonomických nerovnováh a spoločenských neistôt.

Súčasne však máme s Rumunskom niekoľko spoločných čŕt – nielen neudržateľné verejné financie, vysoké deficity, ale aj štát míňajúci „západoeurópsky“, no vyberajúci „východoeurópsky“, ktorý má navyše problém so stabilitou inštitúcií či s vymoženosťou práva. V prípade Rumunska hovoríme o rýchlo starnúcej ekonomike s nízkou a klesajúcou pridanou hodnotou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aká je teda reálna situácia?

Lepšie je porovnávať nominálne HDP na obyvateľa. Ak by sme mali tento indikátor, Slovensko by bolo asi na šesťdesiatich percentách priemeru EÚ, Česi asi na sedemdesiatich piatich a Rumuni by boli hlboko pod nami, na úrovni asi 45 percent.

Úroveň, ktorú dosahujú oni teraz, malo Slovensko ešte pred vstupom do eurozóny, čiže v rokoch 2007 alebo 2008. Takže z ekonomickej stránky sú asi 18 až 20 rokov za nami.

Ale je tu Poľsko, o ktorom sa hovorí čoraz častejšie. Zažíva silný ekonomický rast a to, že sa posunulo dopredu, vidieť aj pri návšteve krajiny. Ako sa z Poľska stal ekonomický zázrak?

Poliaci začali investovať a veľmi efektívne využívajú eurofondy. V minulom programovom období boli totálnymi premiantmi. Dokázali tieto peniaze krásne vyčerpať, išlo to efektívne.

Slovenský príbeh je úplne iný a stále sa opakuje. Prvé roky nič nerobíme a na konci programového obdobia to dobiehame a realizujeme aj nezmyselné projekty. Kvalita projektov je preto výrazne nižšia.

Poliaci dokázali čerpať eurofondy priebežne a na rozumné veci.

V aktuálnom programovom období je premiantom Česko. My sme zatiaľ vyčerpali okolo 10 až 12 percent. A balík sa končí oficiálne v roku 2027, no je tu oficiálna možnosť na dočerpanie zdrojov do roku 2029.

Toto je niečo, kde sa naozaj môžeme zlepšiť. Nezávisí to len od politiky, ale aj od toho, ako si veci dokážeme zorganizovať.

Druhá časť poľského príbehu sú vlastné domáce investície. A tretia časť je fiškál, ale to je už tá odvrátená strana mince.

Poľsko má vysoké deficity a krajine rastie dlh. Je pri vysokom ekonomickom raste vôbec problém?

Je to pre Poliakov problém už teraz. Zhoršujú sa im ratingové hodnotenia aj výhľady.

Rast ekonomiky je síce pekný, ale je financovaný do veľkej miery fiškálnym stimulom.

Jasné, že potrebujú dávať peniaze na obranu, o tom sa nediskutuje. Ale výdavky na obranu tvoria iba štvrtinu deficitu. Zvyšok je klasické míňanie.

Na čo míňajú?

Veľmi masívne zdroje idú do sociálnych transferov a na platy vo verejnej správe, ktoré zvyšujú veľmi výrazne. Zvyšujú tiež počet verejných zamestnancov a to už nie je niečo, čo sa dá odôvodniť tým, že potrebujú navyšovať výdavky na obranu.

Zarábajú si teda na vyšší dlh a je ťažké stlmiť to. Výdavky sociálneho charakteru alebo na réžiu sú výdavky, ktorých sa štát neskôr zbavuje iba veľmi ťažko.

Takže poľský príbeh nie je až taký ružový.

Bol by ružový, ak by sa deficity vytvárali len preto, že treba budovať vojenskú infraštruktúru. Ale nie je to tak, mnohé výdavky idú na sociálnu oblasť a na spotrebu štátu. Poľsko zároveň čelí rovnakému demografickému problému ako Slovensko.

Majú dokonca ešte horšiu fertilitu ako my, takže jeho prognózy sú ešte horšie.

Nedávno ste na Facebooku upozornili na to, že kým slovenské dobiehanie Západu sa v podstate zastavilo, Česi by ho mohli dobehnúť už v priebehu desiatich rokov. Ako u nás dobiehanie opäť naštartovať?

Lepšie čerpať eurofondy, urobiť niečo s daňovo-odvodovým zaťažením. Spraviť fiškálnu politiku a konsolidáciu transparentnejšou a predvídateľnejšou. Musíme v konsolidácii pokračovať, ale iným štýlom ako doteraz.

Musíme mať nejakú víziu a korekčný mechanizmus. Aby sme dokázali opatrenia zmeniť, keď vidíme, že ideme zlým smerom. Nerobiť ad hoc opatrenia, ktorých efekty ani veľmi nepoznáme.

Zamerať sa na budúcnosť a znižovať dane z aktivity, aby sme mohli zlepšiť svoj dlhodobý rastový potenciál. Škrtať výdavky je nevyhnutnosť, ak máme mať dlhodobo zdravšie verejné financie, a teda aj aký-taký ekonomický rast. No v záujme jeho zlepšenia je potrebné zamyslieť sa nad súčasným daňovým mixom a zvážiť jeho prenastavenie tak, aby dlhodobo a aj v časoch nepriaznivejšej demografickej situácie dokázal podporovať vyšší rast hospodárstva.