„No contact“ nie je len americký fenomén Pohľad na výchovu a sebarozvoj sa zásadne mení, dochádza k stretu generácií a rozpadu vzťahov

Po zverejnení textu o fenoméne „No contact“ sme dostali množstvo reakcií. Téma sa dotkla rodičov, ktorí pociťujú istú úzkosť z toho, že pre niečo podobné sa raz rozhodnú aj ich deti, ale aj dospelých detí, ktoré opisujú dôvody, prečo odstrihnutie od rodičov pripúšťajú ako možnosť. „No contact“ nie je len americký fenomén

Andrea je mama štyroch detí a žije na predmestí Bratislavy. Pre Postoj hovorí, že rozumie ľuďom, ktorí sa rozhodli odstrihnúť vzťahy so svojimi rodičmi, hoci ona sama napriek problematickému vzťahu s mamou kontakty neprerušila. No stále naráža na prekračovanie hraníc zo strany rodiča.

„S mojou mamou nás spája veľmi silné puto, je preto pre mňa veľmi ťažké prijať, ako sme sa odcudzili po tom, čo som si založila rodinu. Môj odlišný štýl výchovy a organizácie práce v domácnosti bol predmetom neustálych konfliktov.“

Andrea opisuje, ako jej mama nedokázala prijať, že chce veci robiť inak. „Každé moje samostatné rozhodnutie prežívala ako odmietnutie jej osoby alebo popretie jej lásky.“

Podľa Andrey sústavná kontrola, emočný nátlak v role obete a prehnané reakcie zo strany mamy znemožnili normálnu komunikáciu, až sa ich rozhovory zúžili len na nevyhnutné minimum. „Ak by nebolo vnúčat, zrejme by sme sa nevídali vôbec,“ dodáva.

Od mamy sa síce neodstrihla úplne, lebo nechcela, aby vnúčatá prišli o babku, ich vzťah však ochladol a Andrea dnes hovorí, že sa cíti v slepej uličke. „Buď sa podriadim jej kontrole a predstavám, alebo sa so mnou nerozpráva, aby nevznikol konflikt a chránila sa pred bolestným odmietnutím. Ja však nemôžem sabotovať vlastnú emancipáciu.“

Andrea hovorí, že vo svojej generácii tridsiatnikov pozná osobne viac ľudí, ktorí sa rozhodli pre radikálnejšie riešenie a vzťahy s rodičmi prerušili kompletne. Dokonca aj v rodinách, kde to podľa jej názoru nebolo potrebné.

Pre radikálny krok sa nedávno rozhodol aj starší brat lyžiarky Petry Vlhovej, ktorý to dokonca urobil verejne a napísal o tom prekvapivý status na sociálne siete.

Dlhé roky bol v tíme svojej sestry, kde pracoval spolu s rodičmi. „Môj úsmev hovorí za všetko. Iba moji ,najlepší‘ rodičia si myslia, že bez nich trpím. Ale opak je pravdou. Momentálne prežívam najkrajšie obdobie života, lebo konečne žijem, konečne voľne dýcham, nie som v tieni svojej sestry,“ skonštatoval na sociálnej sieti.

„Nie som v tieni svojich rodičov, ale budujem si vlastný svet, aký ho chcem ja. A nie, aký ho chceli rodičia. Odišiel som zo zlatej klietky, čo bolo najlepšie rozhodnutie v mojom živote, za ktoré som vďačný aj mojej žene. Bez nej by som zostal stále v začarovanom kruhu a v zlatej klietke, z ktorej by som sa sám ťažko dostal von. Ale aj o tom je život. O tom, že existujú aj toxickí rodičia, a chcem, aby to vedeli všetci, ktorí trpia a boja sa spraviť vlastné rozhodnutia, lebo ,čo na to povedia rodičia‘.“

Boris Vlha, ktorý sa rozhodol, že rodičov nepozve ani na vlastnú svadbu, v statuse zároveň apeloval na svoje publikum. „Ľudia, nebojte sa robiť vlastné rozhodnutia, tie vás posúvajú ďalej. Je jedno, či sú zlé alebo dobré, vždy vás to posunie ďalej v živote.“

K radikálnemu kroku sa rozhodol po svojej tridsiatke a neskôr sa pre médiá vyjadril, že dovtedy sa celý život riadil podľa rodiny. „Skákal som, ako oni zapískali, a keď to pred vyše rokom už naozaj prepískli a ja som sa rozhodol ísť konečne vlastnou cestou, tak som bol najhorší syn.“

Pre portál šport24 ďalej uviedol, že rodičia si myslia, že za každým rozhodnutím stojí jeho manželka. „Ale to je pochopiteľné, keď som nemohol mať vlastný názor celý život. Ale teraz som konečne šťastný a mám život so svojou rodinou, čo nedokážu zniesť. Že som šťastný aj bez nich,“ napísal Boris Vlha. „Držali ma v zlatej klietke a chceli, aby sme ostali len my štyria. Choré…“

Na čom záležíRozhodli sa odrezať od rodičov. „No contact“ sa šíri ako viróza

Zuzana Hanusová

Podobné skúsenosti pribúdajú aj na rodičovskom fóre na portáli Modrý koník.

„Kontakt s rodičmi som úplne odstrihla a neľutujem to, je to vyše roka,“ opisuje svoju skúsenosť mladá mamička. „Mám pokoj v rodine, nemám výkyvy nálad, nie som stále nervózna a podráždená z hádok s mamou a dosť sa to odráža na mojej rodine. Muž bol spočiatku proti tomu, aby som odstrihla rodičov, ale teraz už aj on súhlasí, že to bolo dobré. Niekedy to inak nejde, aj keď sa človek roky snaží a vysvetľuje.“

Ďalšia mladá žena sa na podobný krok ešte len odhodláva, lebo nevládze riešiť spory so starnúcimi rodičmi.

„Majú už svoj vek aj zdravotné problémy, súrodenci žijú ďaleko a ja som v rovnakom meste. Som ochotná im pomôcť s praktickými vecami ako lekári, občasný nákup a podobne, ale nebudem sa hrať na dokonalú rodinku a dávať sa zaťahovať do ich manipulatívnych hier. Mám pocit, že už som vyčerpala všetky spôsoby, ako im to slušne povedať, napriek tomu to nerešpektujú, sústavne mi vyvolávajú a ja už neviem, ako sa vykrútiť z nekonečných otázok, prečo k nim neprídem, kedy sa stretneme… Neskutočne ma to psychicky vyčerpáva a oberá o energiu,“ píše na fóre pre mamičky.

K fenoménu „No contact” vychádzajú už vedecké štúdie, väčšina zatiaľ v USA. Štúdia publikovaná v roku 2022, ktorá využívala údaje z prieskumu viac ako 8 500 ľudí, odhalila, že 26 percent z nich sa počas 24-ročného obdobia odcudzilo od otca a šesť percent od matky.

V ďalšom americkom prieskume, ktorý sa týkal 1 340 ľudí v roku 2020, sociológ Karl Pillemer z Cornellovej univerzity zistil, že desať percent respondentov je v súčasnosti úplne odcudzených od rodiča alebo dieťaťa, to znamená, že s nimi nemá žiadny kontakt.

Podobná štúdia, do ktorej sa zapojilo 10 200 ľudí v Nemecku, zistila, že deväť percent respondentov zažilo odcudzenie od matky a 20 percent od otca počas 13-ročného obdobia.

Aké sú dôvody odstrihnutia sa od rodičov?

Dôvodov, prečo sa dnešní dvadsiatnici a tridsiatnici rozhodujú odrezať alebo zásadne obmedziť vzťahy s rodičmi, je niekoľko.

Často sa to deje v rodinách, ktoré si prešli rozvodom a rodičia používali deti na vybavovanie si účtov.

Riziko odcudzenia detí v dospelosti sa týka podľa štúdií viac otcov, najmä keď sa po rozpade pôvodnej rodiny opäť oženili. Psychológ Joshua Coleman, autor bestsellera Rules of Estrangement: Why Adult Children Cut Ties and How to Heal the Conflict (Pravidlá odcudzenia: Prečo dospelé deti prerušujú vzťahy a ako liečiť konflikty), v prieskume zistil, že zo skupiny viac ako 1 600 odstrihnutých rodičov, ktorí tvorili jeho vzorku, bolo viac ako 70 percent respondentov rozvedených s biologickým rodičom svojho dieťaťa.

Coleman tvrdí, že rozvod môže spôsobiť radikálnu zmenu dlhodobých väzieb lojality, vďačnosti a povinností v rodine. „Môže to jedného z rodičov naviesť na to, aby dieťa naočkoval proti druhému rodičovi. Môže to spôsobiť, že deti prehodnotia život pred rozvodom a zmenia svoj pohľad, takže teraz podporujú jedného rodiča a sú proti druhému. Môže to priniesť nových ľudí – nevlastných rodičov alebo nevlastných súrodencov –, ktorí budú s dieťaťom súťažiť o emocionálne alebo materiálne zdroje.“

Ilustračné foto: Pixabay

„V generáciách pred baby boomers existovala veľmi silná norma rodinnej solidarity – že krv je silnejšia ako voda. Tieto normy sa oslabili,“ hovorí sociológ Karl Pillemer. Zároveň však dodáva, že mnoho ľudí má na to veľmi dobré dôvody.

Jedným z najvážnejších je fyzické, ale aj emočné zneužívanie v detstve.

Môže ísť aj o formu emocionálnej manipulácie, ktorá má presah až do dospelosti detí, keď rodičia vôbec neprejavujú ľútosť nad svojím správaním, odmietajú vypočuť si vlastné deti a nedokážu sa vzdať neustálej kontroly nad ich životom.

Pillemer však hovorí, že jeho výskum potvrdil, že k prerušeniu vzťahov vedie často skôr „nahromadenie menších negatívnych interakcií“, ako napríklad napätie s príbuznými.

Lucy Blake, docentka psychológie na University of the West of England, urobila prieskum medzi približne 800 ľuďmi vo Veľkej Británii, ktorí sa odstrihli od rodiny. Zistila, že väčšina ľudí uvádza ako dôvod emocionálne zneužívanie.

„Nemyslím si, že niekto musí zostať vo vzťahu, v ktorom sa necíti bezpečne,“ hovorí Blake. „Často myslíme na fyzické alebo sexuálne zneužívanie, ale emocionálne zneužívanie je rovnako dôležitá téma na diskusiu,“ povedala pre BBC.

Sociológ Pillemer upozorňuje, že emocionálne zneužívanie je komplexný pojem, ktorý môže byť nesprávne používaný. Niekedy môže dospelé dieťa trpieť psychickými problémami a celé svoje detstvo prepisuje tak, že svojich rodičov nespravodlivo vykresľuje ako tyranov.

Odborníci upozorňujú, že normy zdravého rodičovstva sa neustále menia. To, čo sa dnes považuje za emocionálne týranie alebo zanedbávanie, sa v minulosti bralo ako bežný výchovný postup. Posudzovať predošlú generáciu súčasnou optikou, ktorá dáva duševné zdravie jednotlivca na prvé miesto, prirodzene vyvoláva napätie vo vzťahoch.

Ako obnoviť narušené vzťahy

Psychológ Joshua Coleman, tvrdí, že jeho výskum ukázal, že aj keď ste svedomitý rodič, môže sa stať, že dieťa už nechce mať s vami v dospelosti nič spoločné.

„Bez ohľadu na to, ako došlo k odcudzeniu, zdá sa, že rodičia a dospelé deti pozerajú na minulosť a prítomnosť veľmi odlišnými očami. Odcudzení rodičia mi často hovoria, že ich dospelé deti prepisujú históriu svojho detstva, obviňujú ich z vecí, ktoré neurobili, a/alebo neuznávajú spôsoby, akými rodičia preukazovali svoju lásku a oddanosť. Dospelé deti často hovoria, že rodičia ich manipulujú tým, že neuznávajú škodu, ktorú spôsobili alebo stále spôsobujú, nerešpektujú ich hranice a/alebo nie sú ochotní akceptovať požiadavky dospelého dieťaťa na zdravý vzťah,“ napísal Coleman vo svojej eseji o fenoméne „No contact“ pre The Atlantic.

Myslí si zároveň, že obe strany si často neuvedomujú, ako hlboko sa za posledné polstoročie zmenili pravidlá rodinného života. Nikdy predtým neboli rodinné vzťahy také prepojené s hľadaním osobného rastu, snahou o šťastie a potrebou prekonávať psychické prekážky.

V minulosti sa rodiny hádali o hmotné zdroje, o pôdu, dedičstvo či rodinný majetok. Americký psychológ však pripomína, že dnes sú konflikty v rodinách často skôr psychologické ako materiálne, a preto je ešte ťažšie im čeliť.

Psychológovia rodičom radia, aby nevzdávali narušené vzťahy s deťmi. V ideálnom prípade by iniciatíva na obnovenie kontaktu mala prísť práve z ich strany, hoci sa im odmietanie detí nemusí zdať spravodlivé. Cieľom by malo byť obnoviť vzťah a nie určiť, kto mal pravdu a kto nie. 

Helen McIntosh s dcérou napísali knihu Mended: Restoring the Hearts of Mothers and Daughters (Upravené: Obnovenie vzťahov medzi matkami a dcérami) a myslia si, že rodičia by mali pristupovať k obnoveniu vzťahu s dospelými deťmi s pokorou a uprednostňovať vzťah. „Budete sa musieť pokoriť vo svojom prístupe k vzťahu,“ hovorí McIntosh. „Uistite sa, že sa nesnažíte brániť, ale, naopak, že sa snažíte svojmu dieťaťu priblížiť.“

Radí takisto, aby sa rodičia zamerali na to, čo ich spája, a na aspekty, v ktorých môžu nájsť s deťmi spoločnú reč. Užiť si spoločné chvíle pri dobrom jedle alebo v prírode, bez nutnosti otvárať bolestivé témy. „Vy a vaše dospelé deti sa nemusíte zhodovať vo všetkom, ale v niektorých veciach sa zhodnúť môžete.“ Možno časom nastane chvíľa, že sa bude dať opatrne otvoriť aj náročnejší dialóg. 

Dôležitým krokom je takisto pustiť opraty večnej kontroly a k obnove vzťahu pristupovať trpezlivo. Mnohí rodičia dnes žijú s pocitom, že potrebujú vychovávať svoje dieťa aj v dospelosti. Je dôležité umožniť dospelým deťom, aby robili vlastné rozhodnutia a niekedy aj zlyhali. Hoci budú robiť chyby, ale práve tie im pomôžu učiť sa a rásť. Napriek zlyhaniam by mali od rodičov cítiť, že majú v ich očiach hodnotu.

Dospelé deti by sa na druhej strane mohli začať na príbehy svojich rodičov pozerať s istou ľahkosťou. Filozof Christopher Cowley z University College Dublin si myslí, že vzdorovanie a potreba neustáleho obviňovania rodičov patrí do obdobia puberty, keď ide o zdravý vývoj. „Ale keď sa stanete dospelými, nemôžete zo všetkých svojich problémov obviňovať rodičov,“ povedal pre BBC. 

V určitom momente rodičia zostarnú a stanú sa zraniteľnými, vtedy by sme im podľa Cowleyho mali preukázať trochu viac trpezlivosti a milosrdenstva. Samozrejme, ak nedochádza k vážnemu prekračovaniu hraníc, ktoré ohrozuje psychické či fyzické zdravie a rodiny ich detí.