Politické fórum Kde sa končia hranice Bruselu, tam si otvára dvere európsky súdny dvor

Členské štáty EÚ – vrátane Slovenska – majú uznávať zväzky medzi pármi rovnakého pohlavia uzavreté v inom členskom štáte. V utorok tak rozhodol európsky súdny dvor. Išlo o prípad dvoch Poliakov, ktorí požadovali, aby ich manželstvo uzavreté v Nemecku bolo uznané aj v Poľsku, ktorého právny systém takéto zväzky nepozná.

Napriek tomu, že rodinné právo je výlučne vnútroštátna kompetencia a nikto ju na Brusel nepreniesol, európsky sudca rozhodol, že Poľsko musí nemecký sobášny list prepísať – inak povedané, manželstvo uznať.

Nie preto, že by o tom rozhodli občania či parlament, ale preto, že európsky súd povedal.

Nejde o ojedinelý prípad. V posledných rokoch sme videli viaceré prípady, v ktorých európske inštitúcie rozširujú svoj dosah do oblastí, ktoré boli donedávna považované za výsostne národné. Kompetencie sa pritom často neposúvajú zmluvne ani hlasovaním v parlamentoch, ale interpretáciou sudcov.

Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci manželstievČo z neho vyplýva pre Slovensko? A má naša ústava pred ním prednosť? Odpovedajú právnici

Jakub Lipták

Poľský ústavný súd napríklad už odmietol zasahovanie Bruselu v oblasti poľskej energetickej bezpečnosti. Podobne konal len pred pár rokmi aj nemecký ústavný súd, ktorý priamo odmietol rozhodnutie európskeho súdneho dvora v otázke programu nákupu štátnych dlhopisov.

Svoje o tom vedia aj v susednom Česku, kde sa postavili proti tomu, aby európsky súd určoval, ako má štát vyplácať penzie. Spor o hranice právomoci teda nie je nový a ukazuje, že nejde o problém jediného štátu.

Podobný hlas zaznieva aj z úradu poľského prezidenta Karola Nawrockého, ktorý otvorene hovorí, že európsky „mainstream“ a prehnané presuny právomocí do centrálnych európskych štruktúr zbavili Poľsko suverenity. Otvorene varuje, že niektoré inštitúcie EÚ by chceli rozhodovať aj o výchove detí, o rodine, o morálnych normách — otázkach, ktoré patria do právomoci národných štátov.

Poľský prezident preto navrhuje reformu EÚ tak, aby jej inštitúcie prestali diktovať jednotné pravidlá pre všetky členské štáty v oblastiach, v ktorých jej kompetencie neprináležia.

EÚ sa však často tvári, že do vnútorných kultúrnych a etických otázok nezasahuje. No rozhodnutia Súdneho dvora EÚ posúvajú hranice pomaly – ale sústavne. Otvárajú dvere praxi, ktorá môže meniť zákony krajín bez toho, aby s tým súhlasili.

Položme si teraz hypotetickú otázku: Ak nejaký členský štát EÚ zavedie manželstvo pre štyri osoby a tie sa presťahujú do Poľska či na Slovensko – budeme ich takisto musieť automaticky uznať? A čo ďalšie budeme musieť uznávať nabudúce?

Pripomeňme si, že KDH už v 90. rokoch varovalo, že EÚ môže byť zneužívaná na šírenie určitej kultúrnej agendy. Mnohí vtedy tvrdili, že preháňame. No dnes vidíme, že sme mali pravdu.

Na podnet KDH parlament prijal Deklaráciu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, a to ešte pred samotným vstupom Slovenska do EÚ. Teraz, po vyše dvadsiatich rokoch, sme na deklaráciu nadviazali ústavnou novelou a vidíme, že Európskej komisii to otvorene prekáža.

To len potvrdzuje, že zápas o to, kto rozhoduje o kultúrno-etických otázkach, existuje a že Komisia je pripravená túto oblasť pohltiť bez ohľadu na to, či sa to členským krajinám páči alebo nie.

Povedzme si to na rovinu – nejde len o otázku manželstiev. Ak dnes súd prikáže suverénnej krajine uznávať manželstvo, ktoré jej národné zákony nepoznajú, otvára sa priestor na ďalšie posuny. Zajtra to môžu byť školské osnovy, nové dane, súdny systém či sloboda prejavu. Alebo iné oblasti, ktoré mali ostať v rukách štátov, pretože sa dotýkajú ich koreňov a identity.

Diskusia o uznávaní manželstiev rovnakého pohlavia nie je len hodnotovým sporom. Je testom, či sa hranice právomocí dajú meniť súdnym výkladom bez mandátu od verejnosti. Ak sa nové normy rodia v Bruseli skôr ako doma, nie je to integrácia. Je to centralizácia, ktorá môže zásadne meniť charakter európskeho projektu.

Ten bol postavený na ekonomickej spolupráci, pričom platila zásada, že kompetencie sú rozdelené. O tých, ktoré sme preniesli na Úniu, rozhodujeme spoločne v Štrasburgu. Tie, ktoré sme neodovzdali, patria výsostne členským krajinám. Ak toto pravidlo prestane platiť, narúša sa krehká rovnováha. A bez rovnováhy spolupráca prestáva byť férová. Prechádza do podoby, v ktorej silnejší diktuje podmienky ostatným, menším, menej podstatným.

Európska únia môže mať budúcnosť len vtedy, ak ostane fungovať na princípe rovnocennosti. KDH voviedlo Slovensko do Únie, preto dnes veľmi dobre rozumieme tomu, čo robíme – bránime našu suverenitu. Nie preto, aby sme bezdôvodne útočili na Brusel a zbierali si politické body v tábore antisystémových voličov. Ale preto, aby sme ochránili princípy, ktoré umožnili vznik tohto mierového projektu založeného po druhej svetovej vojne.

Národy vtedy nežiadali homogenitu a stratu svojich kompetencií. Žiadali spoluprácu. Dobrovoľnú a kontrolovateľnú.

V tomto svetle treba vnímať aj slovenskú ústavnú novelu. Nie je to gesto izolácie. Je to poistka. Pripomína, že hodnotové rozhodovanie musí vychádzať z mandátu občanov, nie z právnych konštrukcií mimo prenesených kompetencií. Je to hranica, ktorá hovorí: o rodine rozhoduje Slovensko. O kultúre rozhodne Slovensko. O našej identite rozhodujú Slováci. A ak má Únia fungovať, musí tieto hranice rešpektovať.

Ak má byť Únia projektom rovnoprávnych štátov, musí poznať svoje hranice. A ak má byť suverénny štát súčasťou Únie, musí si ich vedieť chrániť.