Kňaz Juraj Sedláček O mužnosti musíme začať hovoriť pozitívne. Bojovnosti u mužov sa netreba báť, práve naopak

Tvrdí, že je čas rozprávať sa o mužnosti iným spôsobom ako doteraz. Hovorili sme o fenoméne Andrewa Tatea i slovenských influenceroch, ktorí sa pasujú do roly nahnevaných mužov. 

„Je normálne, že mladí muži hľadajú prijatie a mužské spoločenstvo. Možno muži, ktorí vyhľadávajú Tatea, to robia preto, aby sa cítili silní. Opakujem, u Tatea sú výrazné prvky infantility a nemožno hovoriť o maskulinite,“ povedal kňaz Juraj Sedláček.

Rozprávali sme sa o mladých mužoch, z čoho pramení ich pocit osamelosti i o tom, či im kresťanské komunity a farnosti ponúkajú, čo skutočne potrebujú.

Juraj Sedláček je rímskokatolícky kňaz, vysokoškolský pedagóg a kaplán Univerzitného pastoračného centra sv. Andreja Svorada a Benedikta v Trenčíne. Zároveň je tajomníkom pre univerzity Konferencie biskupov Slovenska. Špecializuje sa na problematiku krízy otcov a mužov. Je autorom kníh o mužskej spiritualite. 

Vnímate medzi študentmi, že by boli očarení chápaním mužskosti, ktorú dnes predstavuje Andrew Tate?

Učím na dvoch sekulárnych univerzitách, na ktorých to nevnímam. Skôr na stredných školách, ale tam som cítil rozdiel podľa toho, či skupina žiakov preberala náboženstvo alebo etiku.

Nechcem to paušalizovať, hovorím len svoju lektorskú skúsenosť zo stredného Slovenska. No študenti, ktorí boli na etike, mali bližšie k trendom, kde hrajú rolu moc a autorita, ktorú budem nasledovať. Akoby boli kresťania od tohto viac ochránení. 

Napokon, Andrew Tate určite nie je konzervatívny vzor pre mladých kresťanských mužov. Spojenie toxická maskulinita, ktoré sa v poslednom čase často skloňuje, však považujem za nešťastné.

Nešťastné v tom, že spája slovo mužnosť s negatívnym fenoménom?

Tento fenomén je karikatúrou skutočnej maskulinity. 

Keď sa však slovo maskulinita bude používať príliš často v spojení toxická, tak aj na samotnú maskulinitu sa budeme pozerať podozrievavo a negatívne. 

Muži posúvajú svoju skúsenosť z muža na muža, ale nedokážu o nej hovoriť. Muža robí mužom jeho otec a ďalšie vzory. Trestne stíhaný človek nemôže byť vzorom. Tento typ mužov vytvorili ako vzory len displeje našich smartfónov. Máme predsa medzi mužmi aj iné typy.

Ako to myslíte?

Napríklad umelci, intelektuáli či ľudia, ktorí nepodávajú športové výkony, ale takisto cielene žijú svoju maskulinitu.

Mužnosť môže mať rôzne podoby. Aj jemnejšie typy majú v zásadných chvíľach prieniky s bojovnou mužnosťou, napríklad keď ide o ochranu ich najbližších. 

Aj v domácnosti, kde je dominantná matka, čo súvisí s druhou svetovou vojnou, keď sa mnohí muži nevrátili z frontu a na ženách zostalo všetko, si muži v istých dôležitých momentoch zastanú svoju typicky mužskú rolu. Ukazuje sa to najmä, keď žena otehotnie, vtedy akýkoľvek typ muža prechádza do razantnej ochrany rodiny. 

Vnímam ako prejav sily, že sa žena napriek rovnoprávnosti vo vzťahu v istých chvíľach dá viesť. Považujem za extrém, keď v niektorých prípadoch vidím, ako sa muž stane doslova synom svojej ženy.

Aj na Slovensku sa už objavujú influenceri, ktorí si svoj imidž založili na nenávistnej rétorike voči ženám a boji proti systému. 

Degradácia žien, vulgárny jazyk a výsmech nemá nič spoločné s mužnosťou. 

V dotazníkoch, ktoré som dával mužom po celom Slovensku a ktoré som robil pre svoj výskum, som sa ich pýtal, čo je mužnosť. Jeden respondent mi napísal, že maskulinita nemá jadro, je to súlad výchovy, zdravého ega, rozumu a ducha. Táto myšlienka sa mi veľmi páči.

O mužnosti musíme začať hovoriť pozitívne. 

Sociálne médiá sú dnes dostupné v mobile, na YouTube sa pohybuje napríklad veľká časť ľudí aj staršej generácie. Influenceri ako Filip Sulík či Bombic majú reálny vplyv aj na slovenských mužov, či sa nám to páči, alebo nie. 

Skôr si myslím, že väčší vplyv majú na tých mužov, kde je rodinné prostredie dysfunkčné. Keď nemám oporu doma, tak unikám niekam inam. 

Brat Roger z komunity Taizé hovoril, že ak by človek bol aspoň jedným človekom bezpodmienečne milovaný a prijímaný (hoci napríklad aj starou mamou na opačnom konci Slovenska), tak nebude taký stratený vo vesmíre a nebude hľadať pseudovzory.

Takmer polovica manželstiev sa rozpadá, takže tu máme veľa mužov z rozpadnutých rodín. Podľa vašej teórie tak môžu byť cieľovka a vplyv toxických influencerov celkom veľké.

Ten trend si nedovolím odhadnúť. Na kňazstve je pekné to, že keďže sme v kontakte s ľuďmi a vidíme mladých, ako sa posúvajú smerom k dospelosti, môžeme celkom dobre posúdiť, čo má posledné slovo. 

Zakladateľ univerzitných pastoračných centier páter Milan Bubák povedal, že veľa mužov si neprizná, že „som mal opretý rebrík o nesprávnu stenu“. Ani v tej druhej polovici života. 

Chlap by sa však mal pozrieť pravde do očí. 

Foto: Adam Rábara/Postoj

Fenomén mladí muži a Andrew Tate u nás nanovo vzbudil pozornosť, keď za ním nedávno vycestovali slovenskí politici Richard Glück a Erik Kaliňák a fotkou sa hrdili na sociálnych sieťach. Rozumiete, prečo sa stal Tate dôležitý pre mladých mužov?

Zranené priťahuje zranené. Andrew Tate a podobné vzory oslovujú rebéliou, čo je vlastné veľkej skupine mladých ľudí.

Svetoví psychológovia upozorňujú, že medzi štrnástym až sedemnástym rokom života ide o najzraniteľnejšie obdobie života muža, lebo už nie je chlapcom, ale ešte nie je ani mužom. Natoľko zraniteľný ako práve v tomto období už nikdy nebude. Práve preto ho v tom období oslovujú isté pseudovzory, je náchylný inšpirovať sa nenávisťou.

Viacerí odborníci opísali, čo môžu byť korene správania Andrewa Tatea, a zhodujú sa, že je to neprítomný otec a veľmi prísna, možno až príliš puritánska matka. On sa akoby snažil tým, čo dnes hlása a robí, prekričať traumu, ktorá sa mu diala.

Pasák, znásilňovač, úplatkár, mizogýn, obchodník s ľuďmiČím Andrew Tate zaujal Kaliňáka a Glücka?

Juraj Valach

Akoby sa virilitou snažil prekričať obdobie túžby po maskulinite, to, že sa nemal ako brániť, ako keby sa snažil prekričať chlapca v sebe, že už je mocný a dospelý. Len ono sa to nedá prekričať.

Okrem toho, že mu zachutila moc peňazí, rebélia mu už nestačí, potrebuje svetu ukazovať, že nikto mu nebude hovoriť, čo má robiť, a že si vystačí sám. Mladí muži, žiaľ, často nepoznajú jeho históriu a identifikujú sa s tým, že sa musia vzbúriť proti rodičom, proti spoločnosti, proti ženám.

Dá sa táto snaha vysvetliť len absenciou otcov?

Mladý človek potrebuje v detstve zažiť bezpečie a dnes tu máme veľkú skupinu mladých ľudí, ktorí ako deti bezpečie nezažili. Len čo vstupujú do puberty, stúpa potreba významu otca. Pokiaľ syn pre otca nič neznamená, pokiaľ je otec neprítomný alebo nebodaj odišiel, má to zásadný vplyv.

Som v študentskej pastorácii už roky, navštevujem aj stredoškolské internáty a veľmi túto absenciu vnímam.

Ako sa prejavuje?

Robím si dotazníky v súvislosti s ďalšou knihou, ktorú píšem o mužoch, a opakovane sa tam objavuje potreba, že mladí by sa radi porozprávali s otcom o všetkom, no najmä o tom, prečo je taký. Mladí dokážu nejako prijať rany zo strany rodičov, ale túžia poznať význam.

Adolescenti bez toho, aby niečo dokázali, majú pocit, že už niečo dosiahli. Zároveň však idú proti systému, preto všetku energiu dávajú do zviditeľnenia sa. Tate takýchto otrokov potrebuje, lebo na nich zarába cez sociálne siete. Používa na to manipuláciu a schováva sa za určitú maskulinitu, pretože istou vstupenkou do sveta mužov je fyzická sila.

Dovolím si tvrdiť, že sa mu nikto emocionálne nevenoval, preto celú svoju hodnotu vidí v sile. Problém je, že prestal rozlišovať, čo je jeho boxovací mech: je mu jedno, či je to muž alebo žena.
 

Foto: Adam Rábara/Postoj

Ako teda prinavrátiť pojmu maskulinita pravdivý význam?

Maskulinita znamená pozdvihovať svoje okolie a ľudí, na ktorých mám vplyv, Tate ľudí nepozdvihuje, on si len hľadá nasledovníkov, aby ich speňažil.

Philip Zimbardo, psychoterapeut, autor knihy Odpojený muž, ktorý nedávno zomrel, hovoril o tom, prečo zvlášť muži padajú do sveta internetových závislostí.

Je to z dôvodu, že my muži ťažko nesieme odmietnutie a zosmiešnenie. Vo virtuálnom svete nám to nehrozí, lebo muž sa skryje za nejaký nick a sieťuje sa anonymne.

Philip Zimbardo v roku 1971 urobil jeden z najkontroverznejších psychologických experimentov 20. storočia.

Muž, založ rodinuUfňukaná maskulinita

Maciej Ruczaj

Experiment prebiehal v pivnici Stanfordskej univerzity, ktorú premenil na falošné väzenie. Dvadsaťštyri psychicky zdravých študentov, mladých mužov, rozdelil do dvoch skupín – dozorcov a väzňov. 

Účastníci mali hrať svoje roly počas dvoch týždňov. Väzni boli označení číslami, nemohli používať svoje mená, dozorcovia nosili slnečné okuliare, aby nebolo vidieť očný kontakt, pískali na píšťalky.

Za veľmi krátky čas došlo k zmene správania študentov. Dozorcovia sa stali krutými, ponižovali väzňov, používali manipuláciu a tresty. Väzni boli pasívni, úzkostní a niektorí sa psychicky zrútili. Experiment preto ukončili predčasne po šiestich dňoch. 

Výsledok bol, že dané roly a moc môžu človeka rýchlo zmeniť aj v oblasti morálky. 

Sám Zimbardo sa v experimente pasoval za riaditeľa väznice a cez kamery pozoroval správanie študentov. Neskôr povedal, že sa tým dal uniesť a bol zaslepený svojou rolou a ľutuje, že experiment neukončil skôr. 

Hovorím to preto, že mám dojem, že Andrew Tate sa rovnako identifikoval s mocou a zrejme uveril svojej role: má pocit, že podobným spôsobom riadi veľkú skupinu chlapov. Túto identifikáciu s mocou, žiaľ, vidím aj v súčasných vojnových konfliktoch.

Akým signálom pre slovenských mladých mužov môže byť, že sa politici zo Smeru stretli s Andrewom Tateom a ešte sa tým chválili na sociálnych sieťach?

Františkán Richard Rohr povedal, že ak chlapec nedostane uznanie od svojho otca, tak sa chce dostať do klubu mužov. Tam by som asi hľadal odpoveď. Nemôžeme dávať za vzor mužnosti človeka, ktorý je trestne stíhaný za hrozné veci. 

Je normálne, že mladí muži hľadajú prijatie a mužské spoločenstvo. Možno muži, ktorí vyhľadávajú Tatea, to robia preto, aby sa cítili silní. Opakujem, u Tatea sú výrazné prvky infantility a nemožno hovoriť o maskulinite. 

Vyjadriť sa o trestne stíhanom človeku, ktorý využíva agresiu, ako o nejakom vzore, to mi ani svedomie nedovoľuje. Ale zdá sa, že dnes nie je problém niekoho oklamať. To je zákernosť propagácie týchto vzorov. Oveľa zložitejšie je prijať – boli ste oklamaní.

Spomenuli ste, že špecifikom slovenskej mužskosti je aj bojovnosť. Predpokladám, že ste to mysleli v pozitívnom zmysle slova.

Áno, bojovnosti u mužov sa netreba báť, práve naopak. Bojovnosť je dôležitá, ale je potrebné ju integrovať. Už spomínaný psychológ Philip Zimbardo hovorí, že ak neiniciujeme mladých mužov, vypália nám dedinu. 

V mužoch je prirodzene to, že si potrebujú zmerať sily, a je prirodzené, že vodca svorky ich elektrizuje. Majú pocit, že sú silnejší, keď sa k niekomu pridajú, a už im je jedno, že je to pseudovzor. 

Bojovnosť v reálnom živote znamená vedieť dotiahnuť veci do konca. Ak ho starší muž, vodca, iniciuje, uzná, až vtedy si muž začína veriť.

Ponúkajú naše kresťanské komunity, farnosti odpoveď na túto mužskú potrebu bojovnosti? Väčšinou sú slovenské farnosti nastavené skôr na ženskú spiritualitu. Duchovné zdôverovanie sa, spev, výzdoba kostola, štýl modlitby – v tom sa nájdu vždy viac ženy. 

Mať aktívnych mužov vo farnosti je lakmusovým papierikom toho, ako na tom farnosť je. Lebo ženy skutočne pritiahnu stretká, výzdoba kostola, spev. Mužov pritiahne to, či sa farár dokáže pristaviť, podať im ruku, prihovoriť sa, pracovať s nimi a mať prirodzený záujem. 

Navyše kňaz im vie dať to, čo nikto iný, a to sú sviatosti. Teda pokojne vylezme spolu na Kriváň, poďme na pivo, ale potom je čas na duchovné rozhovory, svätú omšu, spoveď. 
 

Foto: Adam Rábara/Postoj

Čo dnes kresťanské komunity ponúkajú mužom?

„Hlavou každého muža je Kristus.“ (1 Kor 11, 3) Viera je tiež cesta k morálnym hodnotám. Mužom cirkev ponúka vedenie a sprevádzanie. Navyše v cirkvi chlapec prechádza iniciáciou cez sviatosti. Niektorí chlapci sú vysmievaní za to, že chodia do spoločenstva, na omše, miništrovať. 

Rovesníci ich posudzujú a tvrdia, že ich to diskvalifikuje z prostredia normálnych mužov. Myslím si, že v prostredí kresťanských spoločenstiev nájdu často chlapi vedenie a možnosť poradiť sa, čo u neveriacich ľudí nie je také samozrejmé. 

Mužskosť sa preberá z muža na muža, preto keď si nájdem dobré spoločenstvo, oratórium, farnosť a budem sa angažovať, robiť niečo užitočné pre druhých, tak získam nové zázemie a komunitu, čo je predsa liek proti osamelosti. 

Netreba podľahnúť výsmechu, ktorý spúšťa obava z neprijatia. Všetko preverí čas a vek. Som si istý, že chalan, ktorý sa aj dostane do problémov, ak má okolo seba komunitu, dostane sa z toho oveľa rýchlejšie ako niekto, kto je osamelý a nemá vzory.

Ak už raz zažije duchovné rozhovory v mužskom kolektíve, tak pokiaľ o to na nejaký čas príde, už mu to chýba a sám to neskôr vyhľadá. Myslím si, že kresťanské komunity a niektoré farnosti dokážu mužom otvoriť vnútorný svet.

Navyše muža fascinuje sila a autorita. Postava pápeža je pre mužov veľmi dôležitá. Teraz som to zažil na stretnutí mladých so Svätým Otcom v Ríme. Viera nie je záležitosť jednotlivcov, v Ríme nás bolo vyše milióna ľudí z celého sveta. Muž v zraniteľnom veku nepôjde na spoveď k hocikomu, musí cítiť svedectvo života a autentický vzor.

Teda návrat ku kresťanstvu ako liek na osamelosť mužov?

V rámci cirkvi vznikajú iniciatívy zamerané špecificky na mužov, napríklad chlapské víkendovky pre mužov od osemnásť do tridsať rokov. Alebo mužský Exodus, ktorý už funguje cez aplikácie.

Sila mužského svedectva sa nedá nahradiť. Muž musí zlomiť bariéru predsudkov a potom zostane prekvapený.

Predsudky z čoho?

Mnohí muži si na kňaza prenášajú svoj predsudok, lebo kňaz im pripomína často otca, s ktorým majú zlú alebo žiadnu skúsenosť, lebo absentoval. Kňaz je pre nich temná postava absentujúceho otca, ktorú je dobre uvedomiť si a prekonať. Mnohí majú problém s cirkvou a kňazmi práve z tohto dôvodu.

Robíme aj duchovné obnovy pre mužov v spolupráci s jedným kňazským seminárom a snažíme sa tam dodržiavať prvky mužskej spirituality. Má to obrovskú silu a dejú sa tam veci, ktoré by nikto nečakal.

Často to ani neriadim ja, ale muži sami medzi sebou. Vždy príde na časť programu aj biskup a tým dáva podujatiu vážnosť. Muži tam zažijú rozhovory, samotu v kaplnke, duchovné vedenie, spoveď. To sú veľké veci v živote muža.

Muži majú iné duchovné rozhovory ako ženy, ich city sú uložené hlbšie a potrebujú skutočne bezpečné prostredie, aby sa otvorili.

Pocitológia a dojmológia je v chlapských spoločenstvách dosť výrazne odfiltrovaná, preto sa muži medzi sebou cítia dobre.

Napriek tejto ponuke sú isto aj mnohí kresťanskí muži osamelí. 

Súhlasím, aj keď treba rozlišovať medzi osamelosťou a samotou. Osamelosť je nebezpečná, lebo znamená nedostatok komunikácie, prijatia, odpustenia. V osamelosti kvasia nevypovedané veci, ktoré môžu otráviť život.

Ale iná vec je samota. Princípom žitia ženy je komunikácia, ženy sa musia podeliť o svoj vnútorný svet a tým vytvárajú vzťah. V živote muža by mali byť prvky, ktoré umožňujú samotu. Sebapoznanie muža súvisí so samotou. Povedz, ako si sa správal za posledné týždne vo chvíľach, keď si bol sám, a ukáže sa, kým skutočne si.

Muž potrebuje čas zrovnať si myšlienky. V mužskej spiritualite je potrebné na veci čakať a rešpektovať jeho tempo. Tým mu prejavujeme úctu, cez ktorú dostáva prijatie.

Dnes opisujú niektorí ako východisko z krízy mužov to, aby sa muži inšpirovali ženami a naučili sa viac spoznávať a komunikovať svoje emócie, stali sa zraniteľnejšími a naučili sa plakať. Vnímate to ako správnu cestu pre súčasných mužov?

Sú chvíle, keď muž musí byť mužom a tak ako svätý Jozef vytvárať stabilitu v nestabilite. Mužská spiritualita znamená ísť dopredu bez návodov a receptov, ale nezostať stáť, lebo začne stagnovať.

K cnostiam muža bude vždy patriť odvaha, razancia, hrdosť a bojovnosť. Muž nech si svoj vnútorný svet vyrieši raz za pol roka na nejakej obnove alebo v kruhu kamarátov, nech je zraniteľný pred Kristom, v duchovnom vedení a potom nech sa vráti domov v novej kvalite.

Nie preto, aby sa hral na nejakého siláka, ktorého nič nebolí. Ale aby mohol ísť dopredu, aj keď to nie ľahké, čo je mu prirodzené.

Veľa vecí v živote mužov už je vybojovaných, môžu sa inšpirovať od starších mužov. Samozrejme, s pokorou, so sebapoznaním. Nestačí však byť len úprimný, ale je potrebné byť pravdivý.

Samozrejme, ak je tam podozrenie, že muž potrebuje terapiu alebo zásah psychológa alebo psychiatra, určite by to mal riešiť. Tak ako na zápal pľúc potrebujeme antibiotiká, tak keď bolí duša, treba si dať pomôcť odborne. Máme škálu porúch osobnosti, kde je riešenie skutočne na dlhší čas a vyžaduje si terapiu.

Ženy môžu nakopnúť mužov k zmene a muži si to musia vážiť. Ale je podstatné, aby žena rešpektovala časy muža. Lebo mu, keď do toho vstupuje, vlastne zraňuje jeho maskulinitu. Muž potrebuje hlbinné veci otvoriť, riešiť párkrát za život a to mu stačí. A zmenu mu treba umožniť.