Nebuďme len vzbúrení poddaní O potrebe ďalšej modernizačnej vlny

Slovensko v rokoch 1998 – 2010 realizovalo viacero podstatných reforiem, ktoré z neho na istý čas spravili vzorovú reformnú krajinu. Potom toto úsilie pokleslo.

Konzervatívna časť spoločnosti sa cítila uspokojená dosiahnutou úrovňou a po všetkých drastických zmenách, ktoré musela prežiť, chcela hlavne pokoj a stabilitu. Veď Slovensko až do roku 2019 bolo tretím najvyspelejším postsocialistickým štátom – tak kam sa hnať? Nemá ani veľké kritériá na fungovanie a kvalitu, hlavné je, aby všetko bolo „po našom a pre nás“.

No a slovenskí modernisti to opakovane pobabrali, ako sa nezriedka stáva. Nedokázali sformulovať jasný program ďalších reforiem, ktoré mali nadviazať na predchádzajúci priemyselný boom. Ak aj niečo dali dohromady, neboli to schopní predstaviť slovenskej verejnosti.

A keď sa aj ich politické krídlo – údajne modernistické a prozápadné – dostalo k moci, neboli schopní zmysluplne a dostatočne dlho vládnuť. Príležitosť Slovensko formovať z pozície vládnucej štátnej moci minimálne dvakrát spektakulárne premrhali.

Modernizáciu krajiny brzdí aj skutočnosť, že vzhľadom na osobné a spoločenské skúsenosti z posledných dekád sa stále delíme na dve základné skupiny. Najprv na ľudí, ktorí majú pocit, že rozsiahla a radikálna transformácia v období 1989 – 2010 im skôr uškodila, ako pomohla – zhoršila sa ich životná úroveň, sociálna prestíž, stratili životné istoty, majú pocit, že nežijú vo svojom vlastnom svete, ktorému by rozumeli –, a sú z toho nešťastní a obviňujú z toho kdekoho: Západ, intelektuálov, liberálov, progresivistov, slniečkarov, transgenderov, sorošovcov...

Možno to je aj časť populácie, ktorá je vlastne unavená z pomerne úspešného a rýchleho modernizačného procesu, ktorý Slováci doteraz realizovali, a túži najmä po stabilite a pokoji, hoci aj za cenu stagnácie. Prípadný pokrok by mal byť umiernený a čo najmenej stresujúci a traumatizujúci.

Druhá časť slovenskej spoločnosti sa zas domnieva, že Slovensko potrebuje, naopak, urýchlenie modernizácie. Jej príslušníci majú pocit, že rýchlosť zmien je nedostatočná a pomalosť v ďalšej modernizácii im uberá z kvality života a životných príležitostí. A tiež sú z toho nešťastní a zúfalí a vinia za takýto stav predovšetkým predstaviteľov tej prvej skupiny: dezolátov, konšpirátorov, autoritárov, rusofilov, vidiečanov, dôchodcov...

Aby sme sa vyhli dehonestujúcim označeniam a neprilievali olej do ohňa vnútorného konfliktu, nazvime uvedené skupiny radšej táborom „tradicionalisticko-izolacionistickým“ a „modernisticko-liberálnym“.

Za, proti a rôzne alternatívyMohlo Česko-Slovensko nezaniknúť?

Daniel Šmihula

Vnútorné rozpory sú vždy veľkou brzdou

Uvedený rozpor v potrebe reforiem a ich rýchlosti je v skutočnosti hlavnou názorovou deliacou čiarou v slovenskej spoločnosti. Ostatné sú až sekundárne (napr. delenie na pravicu a ľavicu) alebo sú nejakým spôsobom od tohto primárneho rozdelenia odvodené. Spor medzi modernistami a tradicionalistami nás aktuálne vnútorne zožiera a nenávisť medzi nami rastie. Miesto sformovania prepotrebného nového reformného programu si navzájom nadávame.

Tento rozpor nie je ani žiadne slovenské špecifikum. Žiadny dôkaz toho, akí sme zaostalí, tupí, nepoučiteľní – ako hystericky jačí množstvo našich rodákov v ošiali kolektívneho masochizmu. Ak sa pozrieme na dejiny 19. a 20. storočia, v rôznych obmenách konflikt medzi liberálnymi modernistami a tradicionalistickými izolacionistami nachádzame v dejinách USA, Francúzska, Nemecka, Španielska (v ktorom, mimochodom, v priebehu dvoch storočí viedol k 5-6 občianskym vojnám) a podobne.

Francúzska tretia republika sa ako mladá demokracia prakticky celý čas svojej existencie zmietala v zápase medzi radikálnymi republikánmi s centrom v Paríži a katolíckymi konzervatívcami opierajúcimi sa o vidiek. Mala svojich ľudových populistov, ktorých viedol charizmatický generál Georges Ernest Boulanger, a aj „zákopový kultúrny boj“ v súvislosti s Dreyfusovou aférou, v ktorom veľkomestskí intelektuáli zápasili s vidieckymi tradicionalistami a antisemitmi. 

Na veľké francúzske šťastie tento konflikt bol tlmený aspoň francúzskym vlastenectvom, spoločnou národnou identitou a predstavou o kultúrnej nadradenosti Francúzov nad všetkými ostatnými – najmä Angličanmi a Nemcami.

Podobný vývoj postihol i menšie štáty, ktorých príklad je nám bližší. Môžeme uviesť osudy Rakúska, Švajčiarska, Nórska, Írska... Každá z týchto krajín by si zaslúžila samostatný opis, no všade sa riešila veľmi podobná otázka:

„Ak my – malý, no svojstojný hrdý národ – sme sa konečne osamostatnili, máme vyhlásiť našu rurálnosť, provinčnosť, tradičné spoločenské usporiadanie, náboženskú bigotnosť za nemenný základ našej identity, ktorý musíme za každú cenu uchovať, a izolovať sa od dekadentných vplyvov zlého sveta, ktorý nám nikdy nechcel nič dobré, alebo, naopak, urýchlene sa modernizovať, prevziať všetko užitočné, čo nám pomôže ekonomicky rásť, otvoriť sa pre medzinárodný obchod a tak ďalej, no za cenu, že definícia našej vlastnej identity a súboru národných hodnôt bude musieť byť redefinovaná stále znova a znova?“

Na vysvetlenie: v európskom kontexte veľké imperiálne centrum na svoje provincie pôsobilo v 18. – 20. storočí dvoma hlavnými trendmi: asimilačným a modernizačným. Modernita prichádzala zvyčajne z centra. Menší podriadený národ však v rámci zápasu proti odnárodneniu nezriedka vystupoval aj proti modernizácii, ktorú si s ňou spájal: Nóri, Íri, Baskovia, Slováci, Maďari a v istých obdobiach aj Nemci, Škóti, Česi...

Historik Dušan ŠkvarnaKomunisti zošklivili slovenský príbeh a vyrobili z nás konzumných malomeštiakov. Tým trpíme dodnes

Martin HanusLukáš Krivošík

V skutočnosti úplne absurdná konštrukcia slovenskej identity založenej na krojoch a chatrčiach dedinskej chudoby je toho dobrým príkladom. Moja rodina pochádza z Liptova. V roku 1820 tam 11 percent obyvateľstva patrilo k šľachte, bola tam rozsiahla a politicky aktívna samospráva, v župe existovalo päť mestečiek, troje kúpeľov nadregionálneho významu, dva kláštory, 25 gotických kostolov, tri hrady, významná poštová cesta, banská aktivita, viacero manufaktúr v oblasti železiarstva, súkenníctva, zbrojárstva a papiernictva, množstvo škôl rôzneho typu, tlačiarne a podobne.

Áno, boli tam bačovia a ovečky, ale ich ekonomická aktivita bola nie príliš významná a sústredená do okrajových a inak nevyužiteľných kútov župy, väčšina ostatných Liptákov ich musela z podstaty veci považovať za trocha podozrivých marginálov. Prečo však historický obraz seba samých musíme donekonečna budovať na pastieroch oviec a neúspešných lesných zbojníkoch? 

Poučný môže byť pre nás najmä írsky vývoj približne v rokoch 1920 – 1980, keď krajina najprv využila svoje oslobodenie od globálnej a imperiálnej Británie predovšetkým na upevnenie vlastného konzervatívneho a provinčného charakteru, stiahla sa do izolácie, aby sa s odstupom štyroch dekád rozhodla pre veľmi radikálnu a veľmi úspešnú modernizáciu, ktorá je všetkým dávaná za vzor.

Len málo ľudí sa však bude zaoberať nejakou komparatívnou historickou a politologickou analýzou, ľahšie je vypisovať facebookové statusy o nenapraviteľnej tuposti a zaostalosti slovenského národa. Hoci takéto konštatovania rozhodne nemôžu byť pravdivé. (Náhle som si to uvedomil, keď som raz v roku 2017 sedel v širšom medzinárodnom – povedzme celoeurópskom – fóre a preblesklo mi hlavou, že z okolosediacich práve Slováci spoločne s Estóncami a Lotyšmi patria medzi národy, ktoré za posledné storočie spravili najväčší relatívny pokrok.)

Potrebujeme novú modernizačnú vlnu

To, že posledné roky sa ekonomicky nerozvíjame dostatočne rýchlo, je dôvod na zamyslenie, ale nie na hystériu. Predstava o kontinuálnom a rýchlom (a najmä samozrejmom) ekonomickom raste je navyše založená na skúsenosti USA v 19. – 20. storočí, ktorá však nie je univerzálna. Napríklad Francúzsko zažilo obdobie stagnácie a slabého rastu v období približne ohraničenom rokmi 1920 – 1960, Británia v rokoch asi 1970 – 1980 a Japonsko od roku 2000 doteraz.

Pripustenie toho, že náš stav vnútornej krízy a stagnácie nie je nijako unikátnym, by nás malo trocha upokojiť, ale určite nie uspokojiť. Približne v období rokov 2010 – 2015 sme mali naskočiť na novú vlnu modernizácie a reforiem, ktoré mali prísť „po automobilkách a montovniach“, ale nestalo sa tak.

Preto sme sa za posledných 15 rokov nikam veľmi neposunuli. V numerickom vyjadrení HDP, životnej úrovne a podobne možno trocha áno, ale nie v štruktúre slovenskej ekonomiky. Hrozí nám, že naše plány „dohnať Západ“ sa rozplynú a my sa zaradíme do skupiny balkánskych štátov juhovýchodnej Európy. Pritom dvom susedom – Česku a Poľsku – sa začlenenie medzi bohaté štáty Európy asi do dvoch desaťročí môže podariť.

Je preto načase iniciovať novú reformnú a modernizačnú vlnu, na ktorej sa napriek všetkým rozdielom musíme dohodnúť. Správne hovoríme o vlne, lebo sociálne a ekonomické modernizácie v prípade semiperiférneho Slovenska pre komplex príčin už tradične prebiehajú nie kontinuálne, ale v podobe dramatických skokov (často iniciovaných príkladom zvonka), ktoré sú striedané obdobiami pomalého rozvoja.

Naša situácia je dnes komplikovaná tým, že premeškanie možnosti realizovať takúto modernizačnú vlnu v spomenutom období rokov 2010 – 2020 viedlo k obrovskej frustrácii mladej generácie, ktorá práve v jej rámci hľadala uplatnenie a sebavyjadrenie. Keďže ich nenachádzala, veľmi populárnou sa v jej radoch stala idea odchodu zo Slovenska.

Doslova sa to chápe ak už nie ako nevyhnutnosť, tak aspoň ako ďalšie štádium sociálneho vzostupu. Možnosti mobility sú v rámci EÚ veľmi vysoké. Uvedený jav v konečnom dôsledku negatívne krízové tendencie len zosilňuje – veď kto má krajinu posunúť vpred, ak nie mladí ľudia?  

HistóriaMohlo ísť Česko-Slovensko nesocialistickou cestou?

Daniel Šmihula

Oblasti na rozvoj: ekonomika, školstvo, mestá, doprava

V súčasnosti máme pred sebou niekoľko veľkých oblastí, kde je potrebné poskytnúť odpovede na základnú otázku, ako ďalej.

Prvou je modernizácia ekonomiky a jej štruktúry. Obsahuje v sebe predovšetkým postupný prechod na ekonomické činnosti s vyššou pridanou hodnotou, než predstavujú napríklad automobilky. Dnes sú to nielen sofistikovanejšie odvetvia priemyslu, ale i služby, vývoj a výskum alebo kreatívny priemysel. V pomerne krátkej perspektíve sa výdavky na vedu musia asi strojnásobiť.

S tým, samozrejme, musí prísť aj radikálne zlepšenie školstva na všetkých úrovniach, najmä vysokých škôl. V Bratislave a dvoch-troch ďalších mestách musia vzniknúť veľké a atraktívne univerzitné kampusy, ktoré budú centrami nielen vedy, výskumu a vzdelávania, ale aj študentského života.

„Éra automobiliek“ zabezpečila pokles nezamestnanosti z 18 percent na 5 percent. Lenže dnešná mládež už nechce pracovať za pásom za 1500 eur. Potrebuje miesta, kde zarobí 3000 eur a práca bude zaujímavá a kreatívna. Keď také nedostane, bude zo Slovenska odchádzať.

Veď minimálne v rámci EÚ pre oblasť špičkovej vedy a technológie existuje jedno veľké prostredie s vysokou mobilitou. A my budeme k nám lákať pracovníkov zo Srbska a z Uzbekistanu do továrenských hál, kde už Slováci pracovať nechcú.

K exodu študentov a inteligencie napomáha aj absencia dostatočne rozvinutého atraktívneho veľkomestského prostredia. Vybudovať z Bratislavy a Košíc takéto veľké populačné a dynamické centrá by preto malo byť jedným z hlavných strategických cieľov slovenského štátu.

Strategické zámery slovenských politických strán sú, naopak, plné rôznych zámerov, ako „revitalizovať a zachrániť vidiek a malé sídla“. Až na výnimky však nemožno vymyslieť realistický projekt, ako zachrániť obec s päťsto obyvateľmi na konci cesty v horskej doline.

Možno pripustiť, že veľká časť takzvaných dedín má v skutočnosti charakter predmostí miest rôznej kategórie, avšak situácia, keď v pôdohospodárstve pracuje len 2,8 percenta pracovnej sily, no až 47 percent obyvateľstva žije vo vidieckych sídlach, v sebe obsahuje zásadný vnútorný rozpor. Dnes sa viaceré profesie dajú vykonávať online, no sú to práve mestá, ktoré ponúkajú ekonomické a pracovné aktivity s vyššou pridanou hodnotou vo sfére služieb, výskumu a kreatívneho priemyslu a ktoré sú strediskami ekonomických, spoločenských a technických inovácií.

O potrebe dobudovať infraštruktúru – najmä dopravnú – nie je potrebné veľa písať.

Prečo sme veční pesimisti? Historický argument

Daniel Šmihula

Treba napraviť sebavnímanie

Dôležitým faktorom úspechu je i redefinícia samých seba a postoja, aký k sebe máme, ako sme už aj naznačili. Musíme predovšetkým opustiť vlastnú definíciu založenú na čisto folkloristických prvkoch: jazyk (v lepšom prípade), kroje, dreveničky a tézy o ubiedenom slovenskom národe. To azda stačilo pre horské etnikum nejakého väčšieho štátu a impéria, kde za reálny chod politiky, verejnej správy a štátu ako takého zodpovedalo niektoré centrum, voči ktorému sa bolo možné hoc aj vymedzovať a príležitostne búriť. Ale s vierou, že toto centrum fungovanie štátu a verejných služieb vždy spoľahlivo zabezpečí.

Dnes sa však musíme definovať viac cez politické inštitúcie, armádu, politické hodnoty, demokraciu, občianstvo, právny systém, ústavu a podobne, teda tak, ako to robia vyspelé demokratické národy.

Mali by sme aj prestať s prejavmi blúznivej sebanenávisti – už to ani nemôžeme inak nazvať. So všetkými výkrikmi o blízkom konci slovenského národa, o tom, že sme sa mali radšej pomaďarčiť alebo počeštiť, že sme neschopní a hlúpi, že si lepšie nezaslúžime a najlepšie bude, keď všetci utečieme niekam ďaleko.

Každý Slovák, ktorý niečo takéto dokola hlása, pôsobí predovšetkým komicky. Ako nedospelý jedinec naozaj nehodný byť občanom moderného štátu a národa a ktorý si ani nezaslúži rešpekt, lebo si neváži sám seba a svoje spoločenstvo. Zostal na úrovni vzbúreného poddaného.

Každá modernizácia sa presadila len tak, že ľudia, ktorí boli jej nositeľmi, neodišli, ale zviedli svoj zápas. Zmena paradigiem je dlhý a úporný boj. Častokrát sa vyrieši až postupným vymretím nositeľov starej paradigmy a ich nahradením predstaviteľmi novej, ktorí si počkali na svoju príležitosť.

V blízkej budúcnosti budeme svedkami procesu utužovania európskej integrácie. Tlačí nás do toho medzinárodná konkurencia a vojenské ohrozenie. My si musíme definovať náš záujem v rámci EÚ a to, akú jej formu ďalšieho rozvoja podporiť.