Za, proti a rôzne alternatívy Mohlo Česko-Slovensko nezaniknúť?

Ako som začal písať tento článok, ocitol som sa pred prvou dilemou hneď pri nadpise. Mám použiť názov Česko-Slovensko so spojovníkom, ktorý je v slovenčine spisovný a vlastne odráža slovenskú predstavu niekdajšieho spoločného štátu, alebo použiť podobu bez spojovníka (Československo), na ktorú je väčšina Slovákov a Čechov viac zvyknutá? Rozhodol som sa pre prvú možnosť, ako aj vidieť.

Taktiež si uvedomujem, že pre mnohých je problematika zániku Česko-Slovenska stále veľmi emotívna, veď v Slovákoch a Čechoch sa naďalej mieša slovenská, česko-slovenská aj česká identita a lojalita. Preto ak sa niekoho dotknem, vopred ho prosím o odpustenie.

Prv než sa pokúsime odpovedať na otázku v nadpise, treba si ozrejmiť niektoré zásadné skutočnosti.

Predovšetkým niet nejakej neodvratnej historickej zákonitosti alebo jednej jedinej možnej línie historického vývoja. Česko-Slovensko sa nemuselo rozpadnúť a mohlo aj prežiť. Vyskytli sa však viaceré faktory – mnohé z nich aj náhodné, iné azda zákonité –, prečo sa tak nestalo.

Zároveň však platí, že samostatná Slovenská republika, ktorá je členským štátom EÚ a NATO, je určitým (a veľmi úspešným) vyústením reálne prebiehajúceho národnoemancipačného procesu Slovákov. Procesu, ktorý nemusel dospieť do štádia úplne samostatnej národnej štátnosti, ale dospel.

Má svoju vnútornú logiku a Slováci sa jeho prostredníctvom zaradili medzi ostatné európske národy. Národný, etnicky viac-menej homogénny štát je univerzálna forma existencie európskych populácií, takže by sme nad samostatným Slovenskom nemali krútiť hlavou.

Výnimku dnes predstavujú asi len Belgicko, Švajčiarsko, Spojené kráľovstvo, Bosna a Španielsko, pre ktoré je táto skutočnosť zdrojom chronickej vnútropolitickej krízy: Aké má mať právomoci škótsky parlament? Aké má byť postavenie katalánčiny? Má vôbec zmysel zachovávať belgickú štátnosť? (Pre slovenskú a českú strednú a staršiu generáciu také známe otázky, všakže?)

Z tohto pohľadu by bolo prirodzenejšie sa pýtať, prečo by Slováci mali byť európskou výnimkou a nemať vlastný národný štát, ale realizovať svoju štátnosť v rámci viacnárodného Česko-Slovenska. V európskom priestore zanikli približne v rovnakom čase ako Česko-Slovensko aj ďalšie dve multietnické federácie: ZSSR a Juhoslávia. Nedokázali prežiť transformáciu autoritárskeho režimu, ktorý potláčal rozdiely a odstredivé tendencie, na demokratický.

Treba tiež na druhej strane priznať, že Česi a Slováci sa od seba po roku 1993 úplne oddeliť nedokázali. A vlastne ani nechceli. Doteraz do veľkej miery existuje jednotný česko-slovenský kultúrny a jazykový priestor, dokonca aj vzájomné politické ovplyvňovanie.

Problémy spoločného politického priestoru

No taktiež platí, že Česi a Slováci sa v rokoch 1918 – 1992 v rámci spoločného štátu do jedného národa nezliali. V stredoveku možno existovalo na juh od Karpát a Sudet dialektové kontinuum od Chodska až po Zemplín (tzv. južná, česko-slovenská vetva západoslovanských nárečí), no politická hranica medzi Uhorskom a Moravou spôsobila, že sa sformovali dva odlišné politické národy s dvoma spisovnými jazykmi.

V čase Česko-Slovenska nevznikli ani žiadne poriadne celoštátne strany (okrem KSČ), a čo je závažnejšie, nikdy sa v demokratických podmienkach nepodarilo docieliť ani synchronizáciu „politicko-volebných cyklov“ – zjednodušene povedané, ak v českých krajinách vo voľbách vyhral jeden ideovo-politický smer, na Slovensku obyčajne vyhral niektorý iný a ťažko sa skladala vládna koalícia tak, aby dostatočne reprezentovala obe časti spoločného štátu (tento fenomén je opakujúcou sa prekážkou tesnejšej slovensko-českej medzištátnej spolupráce po roku 1993 a napr. aj kooperácie v rámci V4).

Za prvej republiky to viedlo k tomu, že Slovensko malo pocit, že nie je na úrovni pražskej centrálnej vlády dostatočne zastúpené. Po roku 1989 tzv. zákaz majority v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia obmedzoval možnosti zložiť funkčnú federálnu vládu. V tejto hornej komore Federálneho zhromaždenia sa totiž vyžadoval v mnohých prípadoch súčasný súhlas v rámci oboch polovíc poslancov zvolených za každú republiku.

Ak by napríklad v Českej republike bola vyhrala sociálna demokracia a v Slovenskej republike konzervatívna pravica, dosiahnuť konsenzus na federálnej úrovni by bolo bývalo pomerne ťažké. Ak by sa zákaz majority a dvojkomorový parlament boli zrušili, pri rozdielnych výsledkoch volieb v oboch republikách by sme sa naozaj boli mohli dostať do situácie, že Slováci by boli mali pocit, že federálna vláda je v podstate českou a vládne proti ich vôli.

Alebo, nedajbože, federálna vláda by síce bola mala v niektorom volebnom období celkovú väčšinu v parlamente, ale súčasne by sa bola opierala o výraznú väčšinu v skupine slovenských poslancov a len o menšinu českých – a takýto stav by česká politická a intelektuálna elita bola dokázala stráviť len veľmi ťažko.

Ak sa však spätne pozrieme do minulosti, taktiež sme povinní konštatovať, že v rokoch 1989 – 1992, keď sa takpovediac rozhodovalo o osude spoločného štátu, väčšina Slovákov úplne samostatný slovenský štát nechcela. Demokratická revolúcia v roku 1989 prirodzene uvoľnila priestor aj na národnoemancipačné požiadavky, ktoré objektívne mala väčšina Slovákov. No tieto smerovali predovšetkým k posilneniu právomocí slovenských národných orgánov a k dosiahnutiu väčšieho slovenského podielu na spolurozhodovaní na federálnej úrovni.

Približne 85 percent občanov SR však chcelo zachovanie Česko-Slovenska. Za úplne samostatné Slovensko sa vyslovovalo len asi 10 – 15 percent populácie. V rokoch 1991 – 1992 väčšina Slovákov svoju predstavu o spoločnom česko-slovenskom štáte označovala ako „konfederáciu“, hoci v skutočnosti mala na mysli skôr voľnú federáciu alebo reálnu úniu.

Niektoré prezentované dobové požiadavky boli však nezlučiteľné, nedali sa určite realizovať naraz: zachovanie Česko-Slovenska, no súčasne napríklad „slovenské kreslo v OSN“, „slovenská hviezdička na európskej vlajke“ a samostatná slovenská armáda a podobne.

Mimochodom, požadovať viaceré nezlučiteľné veci súčasne je našou tradíciou: chceme konzumnú kapitalistickú ekonomiku a zároveň zachovanie rovnosti a sociálnych istôt, členstvo v NATO, no súčasne aj neutralitu, príslušnosť do EÚ a formálne udržanie plnej suverenity, bezpečnosť a zároveň minimálne výdavky na obranu, byť súčasťou vyspelého Západu, ale aj slovanského spoločenstva vedeného Ruskom a tak ďalej.

HistóriaMohlo ísť Česko-Slovensko nesocialistickou cestou?

Daniel Šmihula

Demokracia je na súčasnom Slovensku najdlhšie v histórii

Ak sa vrátime k pôvodnej téme, situáciu v rokoch 1990 – 1992 môžeme opísať i tak, že Slováci pociťovali silnú etnickú, jazykovú a kultúrnu identitu a svojbytnosť, no štátno-politicky sa identifikovali skôr s Česko-Slovenskom (a plné slovenské osamostatnenie ich do veľkej miery zaskočilo). Bol to úplne logický dôsledok reálnej existencie v spoločnom štáte, vzájomného kultúrneho ovplyvňovania sa, výchovy aj pôsobenia školského systému.

Zároveň však chceli čo možno najširšiu autonómiu a najväčší podiel na rozhodovaní na federálnej úrovni vrátane ústavnej schopnosti blokovať rozhodnutia federálnej vlády, ak by sa slovenskej elite jej možné rozhodnutie nebolo pozdávalo. (Česi takýto postoj nazývali „fakticky samostatný slovenský štát s českou poisťovňou“.)

Idea a tradícia politického prepojenia Slovenska a českých krajín je navyše veľmi silná a starobylá. Rozhodne siaha hlbšie do minulosti než do roku 1918. Jej začiatok môžeme klásť do roku 1419, keď sa uhorský kráľ Žigmund Luxemburský stal českým kráľom. Odvtedy až do roku 1992 mali Česi a Slováci (aj Moravania, ktorých môžeme do 19. storočia považovať za svojbytný národ) kontinuálne (s výnimkou veľmi krátkych období) spoločnú hlavu štátu.

Aj v čase občianskych vojen, povstaní a dvojvládí takmer vždy aspoň jedna zo súperiacich strán zachovávala prepojenie s druhým národom, bola teda „spoločnou“ – a niekedy aj obe. Silné kultúrne, politické a emocionálne prepojenie medzi Čechmi a Slovákmi tak nie je dané len jazykovou blízkosťou.

Časť Slovákov má doteraz problém plne sa identifikovať so Slovenskom ako samostatným štátom. (Aj na českej strane v prípade mnohých občanov stále prevažuje československá identita.) Ako bolo uvedené, svoju slovenskosť vnímajú hlavne jazykovo, regionálne a kultúrne, ba až fokloristicky.

Štátno-politicky sa identifikovali s Česko-Slovenskom a jeho rozpad vnímajú ako stratu. A máme tu, žiaľ, aj skupiny, pre ktoré je politika a štát zbytočná nadstavba, ktorá je im ľahostajná, a ich záujem o všetko, čo presahuje ich dedinu alebo najužší región, je veľmi nízky.

Spomenutá časť slovenskej, ale aj českej liberálnej inteligencie má navyše o Česko-Slovensku nie úplne správne predstavy a pretrvávajú o ňom ilúzie ako o krajine demokracie, slobody a pokroku. Pritom Česko-Slovensko zo 74 rokov svojej formálnej existencie bolo demokraciou len 20 rokov. V rokoch 1920 – 1938 a 1990 – 1992. O období rokov 1918 – 1920, 1945 – 1948 a 1989 – 1990 možno hovoriť v lepšom prípade len ako o akomsi hybridnom polodemokratickom režime. Do tejto spomenutej kategórie azda možno zaradiť aj pôsobenie česko-slovenskej vlády v emigrácii v rokoch 1939 – 1945.

Avšak najdlhšie obdobie existencie Česko-Slovenska – 41 rokov medzi rokmi 1948 a 1989 – musíme označiť ako totalitný režim (azda s istými liberalizačnými tendenciami v rokoch 1967 – 1969 a 1988 – 1989). Podobne musíme charakterizovať aj obdobie nemeckej a maďarskej okupácie a vlastného slovenského autoritárstva v rokoch 1939 – 1945.

Hádam je príhodný okamih uviesť, že Slovensko je od roku 1993 demokratickým štátom už asi 32 rokov, a to kontinuálne, hoci musíme priznať aj občasné krízové momenty. Teda dlhšie, než bolo demokratickým štátom Česko-Slovensko spolu počas celej svojej histórie. Ani na to by sme nemali zabúdať.

Praha. Foto: unsplash.com (Jiri Hajek)

Cesta slovenských liberálov k moci s pomocou Čechov

Určite je však pravda, že česko-slovenský štát v rokoch 1918 – 1938 Slovensku priniesol viditeľnú modernizáciu a sekularizáciu – to si však nesmieme mechanicky zamieňať s demokraciou. Pokus Česko-Slovensko skutočne demokratizovať a súčasne vytvoriť rovnoprávne vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sa skončil jeho rýchlym zánikom.

Podobne je úplne absurdnou predstava, že nebyť zániku Česko-Slovenska, slovenská politika by bola nejaká humanistickejšia, európskejšia, slušnejšia a podobne a Slováci by si nevolili do čela excentrických a autoritárskych vodcov.

To je, samozrejme, blud. Slováci by si ich boli v demokratických pomeroch, pokiaľ by boli mali takú slobodnú možnosť, volili do svojho čela tak či tak aj v rámci federácie – a dokonca s ešte menšou mierou zodpovednosti, a to napríklad i na protest proti „pražskej vláde“. S vierou, že táto „pražská“ vláda sa nakoniec vždy postará o reálny chod štátu, ekonomiky, obranu a podobne.

A takíto zvolení politici by boli tak či tak, aj v prípade zachovania Česko-Slovenska, na Slovensku reálne vládli. Federálna vláda by bola mala len malé možnosti korigovať ich, bola by závisela od ich súhlasu a – čestne povedané – nepreceňujme ani morálne vlastnosti a politickú bystrosť prípadných partnerských českých politikov a ani Čechov ako takých.

Stačí sa pozrieť na súčasný stav v Českej republike a koho si Česi od roku 1993 dokázali z času na čas zvoliť za svojich vrcholných predstaviteľov – rozhodne to nebola neprerušovaná reťaz kultivovaných liberálnodemokratických intelektuálov. Spoločný česko-slovenský štát by sám o sebe nebol dokázal automaticky zabezpečiť nejakú stabilnú usporiadanú, liberálnu, prozápadnú, odborne zdatnú a nekorupčnú vládu, ako si naivne myslia mnohí slovenskí liberáli.

Treba však uznať, že časť slovenskej inteligencie sa skutočne stotožnila s Česko-Slovenskom práve pre jeho spomenutý modernizačný a sekularizačný vplyv na slovenskú spoločnosť. Zrejme si osvojila aj predstavu, že k moci sa na Slovensku môže dostať práve na základe spolupráce s českou stranou, na základe svojho vzdelania, osvietenosti a podobne a nie na základe komunikácie so slovenským elektorátom, ktorý vníma ako konzervatívnejší a tradicionalistický.

Teda že by sa bol uplatnil model prvej republiky, ktorý môžeme do určitej miery vo vzťahu voči Slovensku a Podkarpatskej Rusi opísať aj ako „osvietený kolonializmus“ spojený so spoluprácou s vybranou domácou elitou. Ak to povieme ešte otvorenejšie: liberálnejšia a sekulárnejšia časť slovenskej spoločnosti si myslela, že privilegované postavenie na Slovensku si dokáže udržať práve prostredníctvom spoločného štátu a spoluprácou s „vyspelejšími“ Čechmi bez toho, aby musela zviesť neľahký zápas za transformáciu slovenskej konzervatívnej väčšiny a získanie jej podpory.

Ak niekto začne teraz horekovať, že takáto transformácia nie je možná, tak nech si, prosím, naštuduje relatívne nedávny príklad Španielska, Portugalska a najmä Írska, kde v spoločnosti skutočne došlo v určitom okamihu k zvratu a zmene spoločenských paradigiem. Podľa sociologických prieskumov slovenská spoločnosť nie je ďaleko od takéhoto momentu – ak nedôjde k násilnému politickému zásahu alebo ak to slovenskí modernisti a liberáli nepokazia, ako majú občas vo zvyku.

Ani na priznaní väčšej sociálno-ekonomickej vyspelosti Českej republiky nie je nič dehonestujúce – od 17. storočia všetky modernizačné vlny v strednej Európe proste prichádzajú od atlantického pobrežia, teda zo západu. Ich prijímanie môžeme urýchliť, ale vyžaduje si to cielené úsilie.

Prečo sme veční pesimisti? Historický argument

Daniel Šmihula

Česko-Slovensko bolo pre Čechov českým štátom

Na druhej strane sa nezriedka zdá, že uvedená liberálnejšia časť slovenskej inteligencie akoby si vôbec neuvedomovala, akú predstavu o Česko-Slovensku mali samotní Česi. A tiež, že to bola predovšetkým samotná česká strana, ktorá v rokoch 1991 – 1992 vedome rozhodla o rozpustení Česko-Slovenska – a mala na to svoje racionálne dôvody, ktoré si opíšeme. Preto zo zániku spoločného štátu nemožno obviňovať len Vladimíra Mečiara a slovenský nacionalizmus – nebodaj primitívny a provinčný, ako sa to občas vykresľuje.

Slováci vnímali Česko-Slovensko naozaj ako spoločný štát: je tu istý český celok, je tu aj nejaký slovenský celok a tie spoločne vytvárajú nový fenomén s názvom Česko-Slovensko. Väčšina Čechov to však takto nevidela.

Oni vnímali Česko-Slovensko ako český štát, ktorý sa v určitom momente rozšíril o Slovensko. Vidno to aj z používaného označenia „historické země a Slovensko“, z toho, ako samozrejme si po roku 1993 ponechali česko-slovenskú vlajku, i z toho, že ako vznik vlastnej štátnosti oslavujú 28. október a nie 1. január.

Slovenskí zástancovia zachovania spoločného štátu teda nie plne pochopili, že väčšina Čechov, aj ak sa vyslovovala za zachovanie Česko-Slovenska, mala o ňom úplne inú predstavu, ktorá bola nekompatibilná s predstavou väčšiny Slovákov.

Pokiaľ sa Slováci úporne snažili o rôzne modely autonómie, federáciu, „funkčnú federáciu“ a „konfederáciu“, Česi v tom mali jasno – nechceli si politický život nijako komplikovať a preferovali unitárny štát: český alebo československý. Nepotrebovali mať súčasne Česko a nadstavbové Česko-Slovensko.

No a Petr Pithart, ktorý ako jeden z mála vtedajších českých politikov prijal pohľad na Česko-Slovensko ako reálny štát dvoch národov, ich nedokázal presvedčiť, že by sa o to mali pokúsiť.

Áno, aj v roku 1992 sa asi 85 až 90 percent Čechov vyslovovalo za zachovanie Česko-Slovenska, no pokiaľ na Slovensku prevažovali zástancovia akejsi „konfederácie“, ako už bolo uvedené, Česi preferovali jednotný unitárny štát podľa vzoru prvej republiky.

Ak to nebolo možné, česká spoločnosť uprednostnila zbavenie sa slovenskej záťaže, pričom tento proces v mnohom pripomínal spôsob, akým sa Francúzsko a Británia po druhej svetovej vojne zbavovali svojich kolónií, ktoré nemohli a nechceli integrovať do svojich materských krajín a súčasne z politických a ekonomických príčin už nechceli za ne niesť zodpovednosť.

Nevyriešený spor o podobu spoločného štátu

Ak to môžeme zhrnúť, tak v oboch častiach federácie prevažoval názor, že Česko-Slovensko sa malo zachovať, ale Česi a Slováci sa diametrálne líšili v tom, ako takýto spoločný štát mal byť vnútorne usporiadaný (vzájomná bratská láska a dobrá vôľa by samy osebe neboli dokázali tento problém vyriešiť). Toto bol v roku 1992 fatálny problém, ktorý česko-slovenská politika nebola schopná rýchlo rozlúsknuť.

Ak by sa v roku 1992 aj bolo zorganizovalo referendum, ktoré by bolo potvrdilo zachovanie Česko-Slovenska, nebolo by mohlo poskytnúť odpoveď na otázku, ako má takto zachránené Česko-Slovensko vyzerať.

Je zaujímavé, že občania si to v roku 1992 uvedomovali jasnejšie než napríklad o desať – dvadsať rokov neskôr. Preto napriek deklarovanej preferencii česko-slovenských občanov zachovať spoločný štát, títo unavení trojročnými „kompetenčnými spormi“ v roku 1992 nekládli odpor procesu jeho rozpustenia.

Veď ak bolo za zachovanie Česko-Slovenska 85 percent občanov v oboch republikách federácie, prečo sme neboli svedkami zúfalých státisícových demonštrácií proti „sprisahaniu Klausa a Mečiara“, generálneho štrajku, kampane občianskej neposlušnosti a vojenských vzbúr vedených vlasteneckými dôstojníkmi oddanými myšlienke česko-slovenskej štátnosti? Česko-slovenská federácia tak nakoniec umrela nenápadne bez veľkého vzrušenia a šumu, ako by sa možno bolo patrilo...

Silný sentiment za Česko-Slovenskom sa objavil až s istým časovým odstupom. Pokiaľ na Slovensku pocit straty môže byť prekrývaný myšlienkou, že to bol nevyhnutný krok v mene „dovŕšenia národnoemancipačného procesu slovenského národa“, v Českej republike takéto jasné ideové zdôvodnenie rezignácie na Česko-Slovensko chýba.

Operuje sa skôr kupecko-politickými počtami o tom, že Slovenska sa bolo potrebné zbaviť ako zbytočnej záťaže, že bez neho je Čechom lepšie a podobne. Nečudo, že práve v Českej republike sa nedávno objavili rôzne ľudové iniciatívy, označované ako populistické a konšpirátorské, o tom, že Česko-Slovensko trvá, stále sme česko-slovenskými občanmi a tak ďalej.

Historik Dušan ŠkvarnaKomunisti zošklivili slovenský príbeh a vyrobili z nás konzumných malomeštiakov. Tým trpíme dodnes

Martin HanusLukáš Krivošík

Slovensko ako záťaž

Na Slovensku sme azda oprávnení hovoriť viac o určitej závisti voči tomu, že Česká republika má vyššiu životnú úroveň a usporiadanejšiu formu organizácie politického a verejného života než Slovensko – ale tento rozdiel existoval aj pred rokom 1992 a bol by pretrval aj v prípade zachovania Česko-Slovenska.

Má totiž svoje príčiny v geografickej polohe českých krajín bližšie k Atlantiku, v osobitej situácii v druhej polovici 18. storočia, keď v českých krajinách boli osvietenské reformy realizované úspešnejšie než v Uhorsku, a v konzervativizme a šovinizme uhorských vládnucich kruhov v 19. storočí, ktoré bránili priemyselnému rozvoju i slovenskej emancipácii.

Možno by sa časom bolo našlo nejaké riešenie alebo aspoň krehký a stále obnovovaný kompromis, ktorý by bol umožnil Česko-Slovensku prežiť aspoň tak, ako prežíva napríklad Belgicko, no v rokoch 1991 – 1992 sa česká politická elita rozhodla pre opustenie koncepcie Česko-Slovenska. Mimoriadnu úlohu pri tom zohral Václav Klaus a jeho najbližšie okolie, ktoré netrpelo sentimentom za Česko-Slovenskom a rozhodlo sa Slovenska zbaviť.

Z ich pohľadu to bolo rozumné a plne logické rozhodnutie: „ich štát“ sa síce zmenšil o tretinu (čo sa dá zniesť), no súčasne odpadli dva závažné a nie jednoducho riešiteľné problémy.

Veď oprávnene sa vtedy očakávalo, že Slovensko bude prežívať z ekonomického pohľadu neľahké časy: rozpadal sa obranný priemysel, ktorý koncom osemdesiatych rokov predstavoval asi 30 percent slovenskej priemyselnej kapacity (v Česku len asi 10 percent) a pokles HDP na obyvateľa následne dosiahol až 25 percent, zatiaľ čo v Česku len asi 10 percent.

Na Slovensku aj preto alarmujúco rástla nezamestnanosť a toto všetko vtedajšie české elity nechceli veľmi riešiť a najmä nie finančne kompenzovať. „Zbavením sa Slovenska“ sa česká politická obec zbavila aj množstva ďalších problémov: otázky Gabčíkova, problému maďarskej menšiny, celej historickej záťaže vzťahov s Maďarskom a podobne.

A čo bolo hlavné: českej politickej elite odpadla nutnosť rokovať so slovenskou politickou elitou o riadení štátu na centrálnej úrovni a nevyhnutnosti deliť sa s ňou o moc. Pokiaľ by bolo bývalo potrebné dohodovať sa napríklad len o nejakej slovenskej autonómii, kultúrnych a jazykových otázkach alebo o nejakých špecifikách čisto na slovenskom území, to česká elita ochotná bola.

No slovenská politická elita celkom logicky za súčasť emancipácie slovenského národa v rámci spoločného česko-slovenského štátu považovala aj spoluúčasť na rozhodovaní na federálnej úrovni. A to bol najväčší problém.

Predstavitelia vtedajšieho českého vedenia nepovažovali za potrebné deliť sa o moc na centrálnej úrovni a nekonečne sa naťahovať „so Slovákmi“ o nejaký kompromis, ako riadiť štát. Najmä ak si zvykli hľadieť na Slovensko trocha zvrchu a vzhľadom na menšiu početnosť i určité ekonomické a kultúrne zaostávanie nepovažovali Slovákov za úplne rovnocenných partnerov.

Nepotrebovali mať český štát a k tomu ešte na dôvažok česko-slovenský. Bola to z ich pohľadu príliš komplikovaná štruktúra, ktorá im prinášala len malé výhody a len obmedzené zvýšenie kapacít, ktoré boli ochotní oželieť. Navyše česká elita oprávnene predpokladala, že určitý vplyv na Slovensko si zachová prostredníctvom kultúrnych, ekonomických aj osobných väzieb a bez nutnosti niesť politickú zodpovednosť za slovenské záležitosti.

Určite aj na českej strane boli politici, ktorí trvali na zachovaní Česko-Slovenska ako skutočne spoločného českého a slovenského štátu (napr. spomenutý Petr Pithart) a hľadali nejaké riešenie, hoci aj za cenu chronicky nestabilnej situácie a sporov (ale tak fungujú mnohé štáty). Avšak v kritickom roku 1992 sa ocitli v menšine a v českej politike prevládol prístup, ktorý stelesňoval Václav Klaus. Príznačné bolo, že on sa už ani neuchádzal o funkciu federálneho premiéra.

V zásade v kritickom roku 1992 ponúkli české politické elity slovenskej reprezentácii jasnú voľbu: buď návrat k centralizovanému riadeniu spoločného štátu (samozrejme, s dvojjazyčnosťou a so slovenskou kultúrnou autonómiou) a ukončenie väčšiny sporov, pričom o všetkom podstatnom by sa bolo rozhodovalo na úrovni spoločného parlamentu a vlády – alebo rýchle a bezbolestné rozpustenie spoločného štátu.

Václav Klaus to ešte okorenil podmienkou celoštátnej akceptácie svojej vízie ekonomickej reformy, ktorej sa Slovensko malo podriadiť – na čo vtedy neexistovala spoločenská a politická vôľa bez ohľadu na to, či by sa Klausove návrhy boli ukázali ako prínosné alebo nie.

Bratislava. Foto: unsplash.com (Trnava University)

Otcom je viac Klaus než Mečiar

Česká strana takýmto rozhodnutím príliš neriskovala. Vopred vedela, že v prípade zániku spoločného štátu je na tom Česká republika ekonomicky lepšie než Slovensko a dokáže lepšie inštitucionálne aj reputačne nadviazať na medzinárodný imidž Česko-Slovenska. Dokonca naznačovala, že je pripravená aj na jednostranné neriadené vyviazanie sa Česka z väzieb na Slovensko bez dohody vrátane plného prevzatia všetkých federálnych inštitúcií a podnikov.

Slovenská strana sa dostala po voľbách v roku 1992 do nie jednoduchej situácie. Prevažujúca časť politickej elity a národa v roku 1992 skutočne samostatné Slovensko vlastne nechcela. Avšak nemohla prijať českú (Klausovu) podmienku zachovania Česko-Slovenska, ktorá by bola znamenala rezignáciu na národný a politický vývoj a zápas trvajúci tri generácie.

Po dlhých desaťročiach emancipačného procesu nemohla súhlasiť s návratom niekam do roku 1967 alebo do čias krajinského zriadenia z rokov 1928 – 1938. Musela prijať nevyhnutné, no dôstojné riešenie a akceptovať samostatnú slovenskú štátnosť ako historickú nevyhnutnosť – ako finálny krok, ktorému sa už nie je možné vyhnúť. A spätne sme oprávnení povedať, že za „otca slovenskej štátnosti“ musíme viac považovať Václava Klausa než Vladimíra Mečiara. 

Zánik Česko-Slovenska bol teda logickým (hoci nie nevyhnutným) pokračovaním slovenského národnoemancipačného procesu a rozhodnutia českých politických elít sa od Slovenska oddeliť. Je preto nehistorické z tohto zániku viniť len slovenských nacionalistov (ktorí v skutočnosti nezískali vo voľbách viac než 15 – 20 percent hlasov) alebo Vladimíra Mečiara, ktorý rozdeliť Česko-Slovensko nechcel a hlásal „autentickú federáciu“ alebo neurčitú „konfederáciu“ (minimálne ako pekne znejúce slovo).

Pre Vladimíra Mečiara a ním vedené Hnutie za demokratické Slovensko samostatná slovenská štátnosť nebola programovým cieľom, s ktorým v roku 1992 vyhral voľby. Túto ideu si museli osvojiť ako akceptáciu nevyhnutného.

Po voľbách v roku 1992 bolo možné zachrániť Česko-Slovensko len tak, že by sa slovenské elity a obyvateľstvo boli podriadili predstavám vtedajších víťazov volieb v českej časti spoločného štátu, fakticky by boli rezignovali na federáciu a akceptovali unitárny model štátu. Na to neexistovala dostatočná ochota, slovenská verejnosť by takýto krok späť asi nebola prijala.

Tomáš NěmečekZnepokojuje ma, v akých zákopoch žijete na Slovensku

Jozef MajchrákMartin Hanus

Ak by sme sa vtedy neboli rozpadli

Na druhej strane pri trocha inom súhrne okolností, napríklad víťazstve iných politických síl v českej časti federácie vo voľbách v roku 1992, Česko-Slovensko ku konkrétnemu dátumu 1. januára 1993 zaniknúť nemuselo. Rozpustenie česko-slovenskej federácie v tomto danom okamihu a podobe, v akej sa uskutočnilo, bolo už – ako to počas všetkých historických udalostí býva – výsledkom rozhodnutia konkrétnych politikov, ktorí ani nemali za sebou úplne jednoznačnú podporu verejnosti.

Realistický odhad možného alternatívneho vývoja však neponúka nejaký obraz idylického fungovania alebo dlhodobého prežitia spoločného štátu.

Ak by sa Česko-Slovensko v rokoch 1992 – 1993 nebolo samo rozpustilo, bolo by zostalo stále štátom chronicky otravovaným vnútornou krízou: ustavičným sporom medzi Čechmi a Slovákmi a sporom medzi federálnou vládou a slovenskou vládou o „kompetencie“ a skrytejším sporom medzi českou a česko-slovenskou vládou o peniaze a tzv. peňazovod. V podmienkach spoločného štátu v záujme zachovania jeho funkčnosti by bolo bývalo jednoducho nutné zaostalejší región, teda Slovensko, aspoň čiastočne dotovať zo zdrojov vyspelejších oblastí.

Môžeme to azda prirovnať k situácii únavných nekonečných škriepok v Kanade, vo Veľkej Británii a v Španielsku, ktoré predstavujú dlhodobé latentné nebezpečenstvo zániku týchto štátov (problém Quebecu, Škótska a Severného Írska, Katalánska, flámsko-valónskej rivality a podobne).

Na druhej strane aj takéto Česko-Slovensko by okolo roku 2000 pravdepodobne bolo vstúpilo do NATO a EÚ a slovenčina by bola (spoločne s češtinou) jedným z úradných jazykov Únie. I keď Slovensko by bolo zastúpené len na úrovni regiónov, nie členského štátu.

Vstup do EÚ a NATO by bol podľa všetkého Česko-Slovensko čiastočne stabilizoval a bol by skomplikoval jeho prípadný rozpad v budúcnosti. Veď takýto krok by bol s vysokou pravdepodobnosťou znamenal stratu členstva v EÚ a NATO a výhod z toho vyplývajúcich pre obe nástupnícke republiky, čo by nikto nebol chcel riskovať.

Asi by nebolo bývalo možné počítať s tým, že na európskej a severoatlantickej úrovni by bola mohla byť dosiahnutá dohoda o automatickom pokračovaní Slovenska a Česka v členstve. Ale vnútorné ťahanice medzi Čechmi a Slovákmi o právomoci, peniaze, symboly a názvy by určite boli pokračovali.

Druhou alternatívou bol postupný zánik Česko-Slovenska, ktorý by sa bol vliekol roky, ak nie desaťročia. Asi ako oddeľovanie Čiernej Hory od Srbska. Keď sa v rokoch 1991 – 1992 rozpadla „stará“ federatívna Juhoslávia, vznikla „nová“ Juhoslávia zložená len zo Srbska a z Čiernej Hory. Oficiálny názov bol Juhoslovanská zväzová republika, ktorá mala charakter voľnej federácie.

V roku 2003 bola transformovaná do reálnej únie s názvom Srbsko a Čierna Hora, ktorá však vydržala len tri roky a v roku 2006 zanikla. Proces postupného osamostatňovania Čiernej Hory tak trval pätnásť rokov.

Spätne musíme konštatovať, že všetky pokusy udržať rozpadajúcu sa Juhosláviu boli neúspešné, nakoniec tak či tak vzniklo šesť až sedem samostatných národných štátov, no bola nimi premrhaná minimálne jedna dekáda.

Celkom oprávnene sa môžeme domnievať, že pokusy zachrániť Česko-Slovensko rôznymi vnútornými reformami štátoprávneho usporiadania by boli bývali podobne bezperspektívne a po rôznych prechodných fázach by okolo roku 2000 aj tak boli vznikli dva samostatné štáty.

Len je vysoko pravdepodobné, že v takomto prípade by sa bol vstup do NATO a EÚ pre oba nástupnícke štáty oddialil o desať rokov – niekam do obdobia 2013 – 2015 so všetkými ekonomickými, politickými a sociálnymi dôsledkami. Z tohto pohľadu bolo rýchle a radikálne ukončenie existencie Česko-Slovenska azda najrozumnejším riešením...

Alternatívny postupný rozklad Česko-Slovenska cez viaceré medzistupne (ktorý sa vlastne začal už v roku 1990), ktoré by jeden za druhým boli ukazovali svoju nefunkčnosť, by možno bol býval pre občanov psychologicky prijateľnejší, no bol by sa mohol stať dlhoročným martýriom – asi ako pomalé mučenie v porovnaní s rýchlym seknutím gilotíny.

Ako upútať mladú generáciu

Z retrospektívneho náhľadu dnes vidíme, že vzťah, ktorý sa po rozdelení vytvoril medzi oboma nástupníckymi štátmi, nebol a nie je nepriateľský a vzájomné prepojenie českej a slovenskej spoločnosti pretrváva dodnes. Vďaka kultúrnej a jazykovej blízkosti medzi Čechmi a Slovákmi, faktickej bilingválnosti a niekoľkostoročnej tradícii politického prepojenia tieto dva národy nemôžu na seba hľadieť úplne ako na ostatných susedov. Česi a Slováci sa navzájom nepovažujú za cudzincov.

Okrem spoločného členstva v NATO, EÚ, spolupráci v skupinách V4 a S3 a podobne Slovensko a Česká republika sú prepojené aj sériou bilaterálnych zmlúv. Ak sú v oboch štátoch pri moci zhodou okolností ideovo podobné vlády, politická spolupráca sa vždy zintenzívni, dochádza k spoločným zasadnutiam vlád a úzkej koordinácii zahraničnej politiky a česko-slovenský vzťah tak získava až niektoré konfederačné rysy.

Z nášho slovenského pohľadu však takáto jazyková a kultúrna prepojenosť fakticky do jednotného priestoru neprináša len výhody. Z dôvodu lepších sociálno-ekonomických podmienok v Českej republike je pohyb pracovnej sily a najmä mladých ľudí a študentov v podstate jednostranný a smeruje zo Slovenska do Česka.

Prispievajú k tomu aj spoločensky liberálnejšie pomery v Českej republike a najmä v Prahe ako kozmopolitnom veľkomeste, ktoré sú pre predstaviteľov mladej slovenskej inteligencie atraktívne. Slovensko tak, žiaľ, stráca mladých ľudí, a pritom by práve oni mali Slovensko ekonomicky rozvíjať a spoločensky modernizovať.

Aj v rámci spoločného štátu by sme tento jav vnímali ako problém. Ten je v podmienkach dvoch samostatných štátov vyostrený tým, že už žiadna vláda sídliaca v Prahe nie je zodpovedná za sociálnu situáciu na Slovensku, za to, aké budú na Slovensku penzie alebo iné výdavky z verejných zdrojov. V rámci spomenutého fakticky „jednotného kultúrneho priestoru“ Slovenská republika, žiaľ, má v súčasnosti nižšiu konkurencieschopnosť v porovnaní s Českou republikou pri presviedčaní mladých ľudí, aby si vybrali Slovensko za krajinu, v ktorej chcú žiť.

Opísaný mechanizmus a takýto odchod mladých ľudí vo svojej podstate môžu viesť až k popretiu zmyslu existencie slovenskej štátnosti a dokonca aj etnickej svojbytnosti. Slovenské politické elity by sa preto mali nad vzniknutou situáciou zamyslieť.

Inak hrozí, že sa premeníme na problémový európsky región, ktorého obyvatelia budú nakoniec považovať samostatné Slovensko za neúspešný projekt a napríklad požadovať pripojenie Slovenska k Česku, v čom ich bude podporovať aj v tom momente už početná slovenská komunita v Českej republike. A to aj za cenu rezignácie na vlastnú svojbytnosť a štátnosť.

Musíme naštartovať novú vlnu spoločenskej, politickej, kultúrnej, technologickej aj ekonomickej modernizácie Slovenska. Nie je dôvod podliehať apokalyptickému presvedčeniu, že sa nám to nemôže podariť – za posledných dvesto rokov sa nám to podarilo niekoľkokrát za sebou. Nie je produktívne vracať sa do obdobia rokov 1990 – 1992 , mali by sme hľadať cesty, ako sa posunúť vpred.