Na čo sa sústrediť? Ako sme intelektuálne vyspeli a nevieme, čo s tým

Názov tohto článku sám osebe vyvolá u veľkej časti slovenských intelektuálov nutkanie okamžite sa pustiť do komentovania v štýle, že čo to vypisujem, že všetko u nás zažíva úpadok a Slováci sú vo všetkom debili a lúzri (teda okrem pisateľov, ktorí sa už-už chystajú niekam utiecť).

Ale pozrime sa na vec objektívne. 

Ak zájdeme do hociktorého väčšieho kníhkupectva, v porovnaní so situáciou okolo rokov 2000 – 2010, pozorujeme jeden nápadný rozdiel. V súčasnosti existuje veľmi veľká ponuka rôznej literatúry pre intelektuálne zameraných čitateľov v slovenskom jazyku. A to buď preklady, alebo diela priamo od slovenských autorov. Pred pätnástimi rokmi takáto ponuka bola – ale v češtine. A našim českým bratom sme to mohli ticho závidieť. 

Dnes vidíme, že na Slovensku existuje nielen čitateľská obec náročnejšej intelektuálnej literatúry, ale aj ľudia, ktorí ju píšu a prekladajú, a vydavateľstvá ochotné ju vydávať. 

Za tento úspech vďačíme nielen rastu záujmu čitateľskej obce, ale aj zníženiu nákladov na vydávanie kníh. Ak voľakedy redakčné a grafické práce zabrali celé týždne, dnes dokáže pripraviť do tlače knihu s jednoduchším dizajnom jedna redaktorka za tri dni. To znamená, že má zmysel vydať už náklad okolo päťsto kusov. 

V nedávnej minulosti bolo nutné publikovať a predať okolo dvetisíc kusov, čo znamenalo, že vydávanie mnohých diel malo význam len v rámci spoločného českého a slovenského trhu, čo viedlo k tomu, že sa tlačili len v češtine. Slováci sú totiž aspoň v pasívnej forme bilingválni, čo sa však o Čechoch nedá celkom povedať. Takže množstvo diel určených pre intelektuálskeho „menšinového čitateľa“ sa v slovenčine ani neoplatilo vydávať. 

V súčasnosti to už neplatí. 

Narástol nám aj počet vysokých škôl a univerzít. Vďaka nim a vďaka rozvoju regionálnych vydavateľstiev a nezávislej kultúry a občianskej spoločnosti sme zažili vznik a rozvoj regionálnych centier intelektuálneho a kultúrneho života. Ak sme pred rokom 2000 mohli hovoriť len o Bratislave a Košiciach ako o mestách s plnohodnotným intelektuálnym životom, dnes tam určite môžeme zaradiť aj také mestá ako Prešov, Žilina, Nitra a Trnava...

V porovnaní so socializmom sa na Slovensku podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním asi strojnásobil.

Stúpol nám i počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Teda potenciálnych účastníkov intelektuálnych diskusií a čitateľov odbornej a vedeckej literatúry.

V porovnaní so socializmom sa na Slovensku podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním asi strojnásobil. Kým v roku 1991 bolo na Slovensku približne 306-tisíc vysokoškolákov, v súčasnosti ich u nás žije vyše jeden milión. Vo vekovej kategórii 25 až 34 rokov, ktorá najlepšie odráža súčasné trendy, podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním narástol zo 14 percent (v roku 2004) až na úroveň okolo 40 percent. (Stále však mierne zaostávame za priemerom Európskej únie, ktorý sa pohybuje nad 43 percentami.)

Dokonca asi pätina slovenských vysokoškolákov študuje v zahraničí, čo obyčajne otvára obzory. Príslušníci strednej a mladej generácie sú dnes aspoň z formálneho pohľadu vzdelanejší než ich rodičia a starí rodičia – silné ročníky narodené v období rokov 1945 – 1960. Uvedená situácia je na jednej strane prejavom úspešného rozvoja slovenskej spoločnosti, no na druhej strane prehlbuje odcudzenie medzi generáciami a stupňuje medzigeneračný konflikt. 

Podľa údajov Svetovej banky má v súčasnosti vysokoškolské vzdelanie aspoň na úrovni bakalárskeho stupňa v generácii nad 25 rokov až 25,3 percenta populácie. Tento údaj vynikne aj v porovnaní s Českou republikou, kde dosahuje výšku len 22 percent. 

Stali sme sa výrazne vzdelanejšími a s väčším kultúrnym a intelektuálnym rozhľadom – dokonca sme dnes formálne vzdelanejší než Česi –, no trúfam si povedať, že nevieme, čo s tým. 

V našej ekonomike nateraz dominuje automobilový priemysel a s ním spojené odvetvia. Jej štruktúra zodpovedá pracovnej sile so stredoškolským vzdelaním (a s nejakou technickou nadstavbou), poprípade vysokoškolským kádrom strojárskeho zamerania. Nezodpovedá preto potrebe súčasnej slovenskej mládeže, z ktorej štyridsať percent má vysokoškolské vzdelanie, ako už bolo uvedené, a prirodzene hľadá uplatnenie v službách, vo finančníctve, v zdravotníctve, vo farmácii, vývoji, výskume, v školstve, kultúre, kreatívnom priemysle – a nie za pásom v továrni. 

Preto zažívame aj exodus časti vzdelanej mládeže do Česka. Súčasná česká ekonomika je jednoducho štrukturálne pestrejšia než slovenská a ponúka väčšie možnosti uplatnenia mimo klasického strojárskeho priemyslu. A ďalším dôvodom je pražské liberálne veľkomestské prostredie a o niečo vyššie platy – treba dodať. 

Veľká časť našich politikov však stále uvažuje v kategóriách z roku 2000, keď bolo treba riešiť hladové doliny a osemnásťpercentnú nezamestnanosť. Jej pokles na päť percent vďaka spomenutým automobilkám oprávnene považujú za veľký úspech a mnohí sa úprimne pýtajú, čo dnešná mládež chce – veď má dosť pracovných miest... 

Lenže dnešná mládež už nechce pracovať v automobilkách za 1500 eur, ale v IT sektore a kreatívnom priemysle za 3500... Takže Slovensko na jednej strane zažíva nedostatok pracovnej sily v priemysle, čo musí kompenzovať jej „dovozom“ z Uzbekistanu a Filipín, no súčasne veľká časť mladých ľudí zo zúfalstva a zlosti zo Slovenska odchádza. 

Tento jav môžeme opísať ako štrukturálny rozpor medzi požiadavkami pracovnej sily na charakter a kvalitu pracovných miest a možnosťami hospodárstva ponúknuť adekvátne uplatnenie. 

Takýchto rozporov však dnes pozorujeme viac. 

Sme modernou spoločnosťou, v ktorej v pôdohospodárstve pracuje 2,9 percenta pracovníkov, no naša sídelná štruktúra so 47 percentami obyvateľstva žijúcimi na vidieku je stále ešte pozostatkom agrárnej neskorofeudálnej spoločnosti. 

Formálne sme modernou liberálnou demokraciou, no súčasne mnoho našich občanov preferuje politický štýl provinčného Uhorska založený na osobných a regionálnych väzbách. 

Chceme mať materiálnu životnú úroveň vyspelých západných krajín, no životné hodnoty a svetonázor v štýle slovenskej dediny z roku 1960. 

Sme členskou krajinou EÚ a NATO, no veľká časť našich rodákov má stále afinitu k polomýtickému Rusku.

Budujeme samostatný suverénny štát, avšak stále ešte pestujeme politickú kultúru odbojnej provincie, ktorá nahlas predkladá svoje požiadavky, no riešenie reálnej situácie prenecháva „centru“ (Budapešti, Viedni, Prahe, Moskve, Bruselu – doplňte si podľa potreby).

Túžime po modernej ekonomike s vysokými príjmami, no stále kladieme dôraz na odvetvia, ktoré boli vysokoziskové ak tak v sedemdesiatych rokoch: automobilky, turistický ruch, metalurgia...

Zdanlivo absurdný súbor vnútorných rozporov.... 

Akoby sme na základe životných a historických skúseností chceli uplatniť modely, ktoré sa osvedčili v minulosti a umožnili prežiť (to je základná premisa politického konzervativizmu), no nie vždy je to dobrá stratégia a nie vždy funguje (a v tom majú zas pravdu zástancovia reformizmu a kontinuálnej modernizácie). 

Uvedené rozpory však nie sú nijako typicky slovenské. V nejakej svojej analógii sa vyskytli vo všetkých spoločnostiach, ktoré prežívali rýchlu fázu vlastnej modernizácie. Dobrým príkladom je Írsko v období rokov 1920 – 1980.

No a Slovensko uvedenú fázu rýchlej modernizácie prežilo v rokoch 1955 – 2010. Odvtedy môžeme síce hovoriť o spomalení jej tempa, ale neprežívame žiadny koniec dejín a v skutočnosti už na Slovensku rastie tlak na to, aby politické elity konečne predložili nový reformný program, ktorý by mal posunúť krajinu ďalej. 

Nová vlna reforiem sa však nemôže týkať len ekonomiky a priemyslu. Modernizáciu potrebuje aj slovenská spoločnosť, školský systém, veda a dokonca aj sídelná štruktúra. 

To posledné nie je žiadna fantázia. Ak sa pozeráme na pobaltské krajiny ako na možný vzor, zistíme, že ich v skutočnosti môžeme považovať za svojrázne „mestské štáty“. V Litve žije v hlavnom meste 21 percent obyvateľstva krajiny, v Lotyšku 32 percent a v Estónsku 34 percent. Analogická situácia je napríklad aj v Dánsku. Bratislava je z tohto pohľadu poddimenzovaná – žije v nej asi len osem percent obyvateľov Slovenska. 

Pritom sú to práve veľké mestá, ktoré sú dnes ťahúňmi ekonomiky, a to vďaka koncentrácii ľudského, finančného aj technického kapitálu i vďaka vybudovanej infraštruktúrnej sieti. 

Budujeme samostatný suverénny štát, avšak stále ešte pestujeme politickú kultúru odbojnej provincie.

Aj prirodzené slovenské demografické trendy budú také, že do roku 2050 dôjde ku koncentrácii obyvateľov v dvoch veľkých urbanizovaných oblastiach: v Bratislave s časťou západného Slovenska a v dvojmestí Košice – Prešov. Naopak, Slovensko sa mimo krajských miest a osídlení pozdĺž diaľnic a autostrád z veľkej časti vyľudní. Mládež sa z upadajúcich dedín vysťahovala a dôchodcovia o pár rokov vymrú. 

Štát prakticky nemá žiadne nástroje, ako tomuto procesu zabrániť, a vlastne ani na to nie je žiadny racionálny dôvod – napriek všetkým predvolebným sľubom o oživení a rozvoji agroturistiky, ktoré sa rozdávajú v periférnych oblastiach Slovenska. 

Dokončenie urbanizácie by malo byť jednou z našich hlavných modernizačných úloh. Pomôže to okrem ekonomických prínosov zastaviť exodus našej mládeže, ktorá dnes reálne hľadá adekvátne veľkomestské prostredie (a nachádza ho v Prahe, Bruseli a pod.). Nielen z dôvodov profesijného uplatnenia, ale aj ako liberálny kultúrny a spoločenský priestor, kde sa dobré cíti. 

No pre nás to znamená i nutnosť redefinovať elementy svojej národnej identity. 

Už by sme sa mali rozlúčiť s predstavou o slovenskosti založenej na folkloristických artefaktoch, ako sú drevenice, kroje a ľudové tančeky. Väčšine Slovákov mladších ako šesťdesiat rokov dnes hovoria už veľmi málo. Sústreďovať sa musíme na prvky moderného nacionalizmu, ako sú štát a jeho inštitúcie, armáda, ústava a demokratická politická ideológia a kultúra. 

Svoju novú kultúrnu identitu musíme hľadať v spôsobe života stredných a veľkých miest a v kultúre vyššieho štýlu spojenej s univerzitne vzdelanou strednou vrstvou. Veď mladú generáciu Slovákov viac charakterizuje prostredie bratislavských vysokých škôl než poľnohospodárskej dediny a malomesta.