Ideológia a diplomacia Veľká politika nemôže byť bez veľkých myšlienok a vášní

V súčasnosti sa šíri presvedčenie, že svet prechádza do obdobia hodnotovo neutrálnej zahraničnej politiky založenej na transakčnom princípe. A že takáto zmena je do veľkej miery návratom do minulosti, napríklad do stavu po Vestfálskom mieri alebo do čias po roku 1815.

Vtedy bola údajne medzinárodná politika len minimálne ovplyvňovaná nejakými politickými hodnotami a bola založená len na obhajobe národných záujmov v podobe úsilia o územné zisky, transakčnej výmeny a čistého mocenského súťaženia. Uvedený pohľad do značnej miery manifestuje aj americká Národná bezpečnostná stratégia z roku 2025.

Skoro nikto nechce zomierať len pre peniaze

Tak to však nikdy nebolo a nemôže to byť ani teraz. Veľká politika nemôže existovať bez veľkých vášní a myšlienok. Veľká politika totiž vždy vyžaduje účasť relatívne veľkých skupín obyvateľstva a ich ochotu obetovať v prípade potreby aj vlastný život. No a málo ľudí je ochotných zomrieť pre peniaze, najmä ak najväčší podiel potenciálneho zisku by mali mať spoločenské elity.

Motivácia k účasti na drámach veľkej politiky je preto iná. Vychádza z kolektívnej identity a súdržnosti spoločenstiev a z presvedčenia, že jednotlivec sa podieľa na zápase za „veľkú vec“. Za istú formu usporiadania vzťahov medzi ľuďmi a národmi, ktorá je spravodlivá a spája sa s veľkou emotívnou hodnotou. Politika je tak vždy priestorom aj pre veľké vášne.

Vášne motivujúce ľudí k účasti na veľkých mocenských zápasoch, do ktorých investujú sily a prostriedky až za hranicu sebaobetovania sa.

Aj zdanlivo bezhodnotová transakčná zahraničná politika (alebo chladná, čisto obchodná alebo mocenská „vedecká“ zahraničná politika) ignorujúca napríklad otázku ľudských práv je založená na určitej myšlienkovej konštrukcii. Je tak v podstate ideológia, pretože predstavuje súbor základných paradigiem a inštrukcií, ako hľadieť na svet. Súčasne prináša vlastnú predstavu spravodlivosti.

Napríklad definuje národy a štáty ako rovnocenné bez ohľadu na to, či sú demokratické alebo nie a či poskytujú svojim občanom demokratické slobody alebo nie. Takýto prístup deklarujú ako spravodlivý – teda zodpovedajúci nejakému morálnemu ideálu. Ako „zahraničnú politiku zloženú na hodnotách a princípoch“ by sme nemali vidieť len šírenie ľudských práv a demokracie.

Tie hodnoty môžu byť aj iné: náboženstvo, nacionalizmus, stabilita, harmónia a pod. Súčasné Rusko sa prezentuje práve ako šíriteľ konzervatívnych „tradičných hodnôt“, na ktoré vraj už dekadentný Západ zabudol, a Čínska ľudová republika začala po roku 2000 presadzovať spoločenský a politický model, ktorého základnou myšlienkou je „ekonomický rozvoj bez demokracie“.

V domácej politike štátu je prepojenie medzi politikou a ideológiou zdanlivo viditeľnejšie než v zahraničnej. No medzi vnútornou a zahraničnou politikou nie je žiadna ostrá hranica, ako sa mnohí domnievajú. Oddelenie domácej a zahraničnej politiky je teoretickou konštrukciou. V reálnom živote sú prepojené.

Ideológia a zahraničná politika

Už spomenutá americká Národná bezpečnostná stratégia je silným ideologickým manifestom zodpovedajúcim svetonázoru radikálneho krídla Republikánskej strany. Demonštratívne rezignuje na politiku podpory ľudských práv, šírenia demokracie, multilaterálneho svetového poriadku založeného na medzinárodnom práve, čo implicitne považuje za program amerických demokratov a liberálnych a ľavicových intelektuálov.

Súčasne hlása, že americká zahraničná politika má byť zameraná na obranu amerických národných záujmov definovaných materiálnymi, ba až numerickými parametrami, ako sú bezpečnosť a ekonomické zisky. No vnútorne si protirečí, lebo zároveň požaduje od európskych štátov (dúfajme, že ešte stále spojencov), aby prispôsobovali svoju vnútornú politiku pseudokonzervatívnym hodnotám. Takýto prístup nie je prejavom chladného racionálneho prístupu k medzinárodnej politike, ale skôr misionárskej, ba až križiackej horlivosti.

Je veľmi ťažké nájsť v európskych dejinách obdobie, v ktorom by súperenie európskych mocností nebolo prepojené aj so súperením predstáv o spravodlivom usporiadaní vzťahov v domácej a medzinárodnej politike (hoci v stredovekej Európe až do 17. storočia nebola medzi nimi ostrá hranica).

Od raného novoveku až do polovice 17. storočia prebiehal v Európe ostrý zápas medzi mocnosťami, ktorý však mal aj viditeľný ideologický charakter. Ideologické rozpory sa prejavovali v troch rovinách, najznámejší je konflikt medzi katolicizmom a protestantizmom.

Druhým bol konflikt medzi absolutistickou monarchiou a stavovským štátom (v teoretickoprávnej rovine to bol spor medzi legistami a monarchomachistami, pričom obe strany produkovali pozoruhodný počet učených spisov a traktátov na túto tému). Tretím sporom bola konfrontácia koncepcií univerzálnej monarchie (napr. pod vládou Habsburgovcov a pápežskej kúrie) a menších suverénnych štátov.

Vestfálsky mier v roku 1648 nebol žiadnym koncom ideologických a hodnotových sporov v medzinárodnej politike. Veď v nasledujúcom období sa intenzívne rozvíjalo medzinárodné právo ako inštrument normatívneho regulovania vzťahov medzi štátmi. Hrubé knihy teoretikov medzinárodného práva systematicky pracovali s pojmami ako „spravodlivosť“, „prirodzené právo“ atď. „Sloboda morí“, „mocenská rovnováha“ a iné pojmy z oblasti osvietenských politických teórií sa stali hodnotou, o ktorú sa oplatilo zápasiť, náboženské rozpory sa možno zmiernili, ale pokračovali. 

V Británii považovali „pápežencov“ za agentov cudzej mocnosti vlastne až do začiatku 19. storočia (katolíci dosiahli rovnoprávnosť až v roku 1829). Vo veľkých vojnách 18. storočia (napríklad v sedemročnej) vlády začali používať patriotickú propagandu s cieľom motivovať svojich vojakov a poddaných k väčším výkonom. V osvietenskej ére vzniká viacero projektov reorganizácie Európy vrátane Kantovho traktátu O večnom mieri.

O období revolučných vojen v r. 1776 –1815 netreba ani hovoriť. Ideologické pozadie všetkých konfliktov je zrejmé.

Ani Viedenský kongres v roku 1814 – 1815 a vývoj po ňom nemôžu byť opísané ako éra čisto pragmatickej mocenskej politiky. Veď Svätá aliancia bola vyslovene ideologickým projektom. Zdôrazňovala hodnoty ako monarchistická legitimita, obnova hraníc spred roku 1789, konzervativizmus, spoločná solidarita v boji proti revolučnému a nacionalistickému hnutiu a náboženská zanietenosť (najmä u ruského cára Alexandra I.). Svätá aliancia bola aj pokusom o spoločné riadenie Európy pomocou panovníckych a diplomatických konferencií.

Nešlo len o územie

Vojny medzi európskymi štátmi medzi rokmi 1815 – 1914 sa neviedli o územia. Zmeny hraníc medzi mocnosťami v tomto období s výnimkou Alsaska-Lotrinska a Benátsko-Lombardska boli malé. Vojny sa vnímali s cieľom buď potlačiť nejaké revolučné hnutie (napríklad ruská intervencia do Uhorského kráľovstva v r. 1849), alebo realizovať ciele romantického etnického nacionalizmu: niektorý národ zjednotiť (Nemecko, Taliansko) alebo oslobodiť od cudzej nadvlády (poľské povstania, belgické povstanie, vojny na Balkáne).

A nikto azda nebude popierať, že revolučné a nacionalistické hnutia boli idealistickými projektmi, ktoré od svojich účastníkov vyžadovali nesmierne obete v mene uskutočnenia nejakej krásnej myšlienky. (A tí, čo sa mu snažili zabrániť, museli tiež vynaložiť veľkú námahu a zdroje. Pušky a delá nie sú zadarmo! )

Agendou vnútroštátnou aj medzinárodnou sa stala i otázka ochrany náboženských menšín (predovšetkým v Osmanskej ríši), boj proti otroctvu a otrokárstvu (tým sa niekoľko desaťročí úspešne zaoberala Royal Navy) a rozsiahle mierové hnutie podporované aj korunovanými hlavami (napr. ruský cár Mikuláš II. inicioval zvolanie Haagského mierového kongresu v r. 1899).

Najväčšia vojna tohto obdobia na americkom kontinente – americká občianska vojna – bola ideologickým konfliktom. Hlavnou otázkou bolo otroctvo a pomer medzi federáciou a členskými štátmi. Mimochodom, v celosvetovom meradle bola najväčšia vojna 19. storočia čínska občianska vojna v rokoch 1850 – 1871 známa ako povstanie Tchaj-pching, ktorého cieľom bolo nie len zvrhnúť mandžuskú dynastiu, ale aj nastoliť v Číne svojráznu špecifickú formu kresťanstva.

Aj v rámci európskeho koncertu 19. storočia predsa len existovalo delenie štátov podľa ideologického kľúča: Francúzsko a Británia boli považované za mocnosti liberálne, no a Rusko, Prusko a Rakúsko za mocnosti konzervatívne. Viacero prípadov spolupráce medzi nimi bolo založených na hodnotách, nie mocenských záujmoch: boj proti otroctvu, ochrana kresťanov, slobodný obchod, boj proti alžírskemu pirátstvu, podpora gréckej samostatnosti atď. Napriek mocenským rozporom práve v otázke niektorých uvedených hodnôt dokázali spolupracovať Francúzsko a Británia (stároční súperi), Rusko a Rakúsko a dokonca aj Rusko a tzv. liberálne mocnosti.

Na európsky kolonializmus môžeme mať spätne negatívny pohľad, ale dobová argumentácia v 19. storočí ho zdôvodňovala okrem iného dvoma idealistickými romantickými koncepciami. Prvou bol zámer zlepšiť život úbohých Afričanov tak, že osvietení Európania potlačia otrokárstvo, prinesú kresťanstvo a vybrané vymoženosti západnej civilizácie konca 19. storočia, ako boli železnice, nedeľné školy, slobodný obchod, očkovanie, uniformované žandárstvo atď.

Druhým konceptom bol romantický imperializmus. Vízia o vybudovaní veľkého rozľahlého impéria ako vlastného „rímskeho sna“, ktoré by bolo súčasne aj osobitou civilizáciu – a Francúzi, Taliani, Briti, Rusi by tak za cenu veľkých obetí naplnili svoje historické civilizačné poslanie. Na to všetko potrebovali, samozrejme, získať nad zaostalými regiónmi hoc aj vo vyprahnutom srdci Afriky priamu politickú kontrolu. Ako inak.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že väčšina kolónií získaná v rokoch 1885 – 1914 bola vyslovene stratová. Napríklad Nemecké cisárstvo malo len dve ziskové kolónie: Togo a Samou. Dnešnú Namíbiu, Kamerun, Tanganiku atď. bolo treba sponzorovať z metropolitného Nemecka. Taliani nemali ani jednu ziskovú kolóniu. V africkom piesku utápali prostriedky, ktoré bolo možné investovať do rozvoja talianskeho priemyslu, školstva, železníc a nemocníc.

Aj americká expanzia na Západ a vojny proti Indiánom a Mexičanom boli zdôvodňované tak, že americký národ reprezentujúci maják slobody pre všetky utláčané národy, „pozemský Jeruzalem“ a vyššiu anglosaskú rasu je predurčený osudom na to, aby ovládol celé územie medzi Atlantikom a Pacifikom. Zaostalí katolícki Mexičania a indiánski divosi museli ustúpiť tejto vznešenej myšlienke. Ruské politické myslenie bolo ovplyvňované vierou, že je potrebné oslobodiť pravoslávnych Slovanov a obnoviť kresťanské byzantské cisárstvo v Konštantínopole.

Prvá svetová vojna, ktorá sa azda začala ako súperenie veľmocí, bola rýchlo predefinovaná na zápas západných demokracií proti nemecko-rakúskemu militarizmu a autoritarizmu. A vybudovanie nového medzinárodného systému založeného na medzinárodnom práve a Lige národov sa stalo vojnovým cieľom štátov Dohody.

Nový pragmatizmus?

Od toho momentu bola celá svetová politika vyslovene ideologická a idealistická. Aj pokusy o víťazstvo svetovej komunistickej revolúcie alebo germánskej rasy musíme spätne považovať za krajne idealistické zámery. A to až do roku 2025, keď prezident Donald Trump ako predstaviteľ americkej radikálnej pravice vo svojom revolučnom nadšení zavrhol politiky a princípy, ktoré existovali pred ním, a pokúsil sa vytvoriť novú americkú a následne aj svetovú politiku založenú na pragmatických princípoch, ekonomických a územných ziskoch a transakčnom princípe bez stálych a ideologicky motivovaných spojenectiev (napr. NATO).

Aktuálne však pozorujeme, ako sa Donald Trump, ktorý začal svoje druhé volebné obdobia ako krajný izolacionista a propagátor transakčnej medzinárodnej politiky, podivuhodným spôsobom mení na veľkého globálneho intervencionistu a človeka, ktorý zosadzuje diktátorov, núti štáty do demokratickej tranzície a angažuje sa za prepustenie politických väzňov (Bielorusko, Venezuela).

Transakčný medzinárodný poriadok asi nevznikne. Skôr sa črtá globálny, hlboko ideologický zápas medzi zástancami liberálnej demokracie a rôznych foriem autoritárstva a populizmu. A aj medzi tými, ktorí si myslia, že nejaká forma medzinárodného práva by mala byť zachovaná (aspoň na úrovni zákazu agresívnej vojny a jednostrannej anexie, požiadavky na dodržiavanie zmlúv, slobody medzinárodného obchodu a pod.), a tými, čo si myslia, že pre nich žiadne obmedzenia neplatia.

Uvedený ideologický zápas nebude prebiehať len vo vyspelých štátoch, v ktorých sme dnes zaskočení fenoménom populistických autoritárskych hnutí, no aj v stredne vyspelých štátoch globálneho Juhu, v ktorých v súčasnosti pozorujeme vývoj analogický k súbojom medzi demokraciou a autoritárskymi formami vládnutia v 19. a 20. storočí v Európe.

Zahraničná politika každého štátu bude teda závisieť nielen od mocenských kalkulácií, ale aj od toho, ktorí prívrženci nejakého ideologického smeru budú v konkrétny moment pri moci.

Ak sa v nedávnej minulosti mohli striedať vlády napríklad sociálnych demokratov a kresťanských demokratov, no zahraničná politika sa menila len málo, pretože v zahraničnej politike medzi nimi existoval konsenzus, tak dnes to nemusí platiť. Ak sa v konkrétnom štáte pri moci budú striedať populisti a prívrženci liberálnej demokracie, tak sa môže výraznejšie meniť aj zahraničná politika, pretože oba uvedené hlavné politické tábory môžu v súčasnosti vychádzať z rozdielnych ideových paradigiem.

Sieť globálnych spojenectiev sa z toho dôvodu môže stať nestabilnou a kontinuálne sa prekresľovať a aliančné zoskupenia, ktoré môžu vznikať, by dnes mohli vyvolali prekvapenie. Ale – vyčkajme času!