Prečo sme veční pesimisti? Historický argument

Optimistické vízie budúcnosti sú u nás obyčajne od počiatku negované a vysmievané, respektíve žiada sa ich naplnenie hneď a zaraz – najviac tak do piatich rokov – a nad prísľubom lepšej budúcnosti o desať- pätnásť rokov sa mávne len rukou. 

Pritom od roku 1989 spravilo Slovensko významný kus cesty. Zo všetkých postsocialistických národov sme spoločne s Poliakmi, Litovcami a Estóncami spravili asi najväčší pokrok. Z menšiny určenej fakticky na postupnú likvidáciu sme sa stali plnohodnotným európskym národom s členstvom v OSN, NATO a EÚ. To nie je málo i keď, pravda, ekonomicky za národmi západnej Európy naďalej zaostávame.

Táto cesta vzostupu bola však poznačená viacerými krátkodobými poklesmi a nepriaznivými zvratmi spôsobenými prevažne vonkajšími faktormi, ktoré boli opakovane vnímané obyvateľmi Slovenska ako nespravodlivé rany osudu vyvolávajúce len pocit bezmocnosti a nezriedka aj poníženia. Slovensko vždy tieto zvraty a rany osudu vedelo časom prekonať a kompenzovať – avšak v duši tých, ktorí nimi boli priamo zasiahnutí, zostávala vždy istá horkosť, pocit životného sklamania a premrhania vlastného úsilia. Tie sa potom prenášali aj do ďalších generácií.

Sklamanie: opakujúci sa rým v našich dejinách

Uvedený model môžeme pozorovať doslova od počiatkov slovenského národného obrodenia. Po nadšenom štarte štúrovskej generácie prišlo po roku 1849 sklamanie a stagnácia. Nové oživenie v šesťdesiatych rokoch 19. storočia bolo po vyrovnaní potlačené a nastúpilo niekoľko desaťročí tvrdej maďarizácie.

Vznik Česko-Slovenska samozrejme znamenal obrovské možnosti v oblasti kultúry a politiky, no na druhej strane vystavenie Slovenska konkurencii vyspelejšieho českého priemyslu a existujúce agrárne preľudnenie spôsobili v niektorých oblastiach hospodársky pokles a veľkú emigračnú vlnu so všetkými sociálnymi, politickými a psychologickými dôsledkami. Na to nadviazala hospodárska kríza a možno preto povedať, že pozitívne ekonomické efekty zo vzniku Česko-Slovenska pocítilo Slovensko až v druhej polovici tridsiatych rokov.

12. jún 1950: Na štatných majetkoch v Hubiciach začali kosiť ozimný jačmeň. Foto: Anton Tarkoš/TASR

Nemali by sme zabúdať ani na šok, ktorý z roku 1918-20 mali skupiny identifikujúce sa so starým Uhorskom. Aj ich pocit zmaru a znehodnotenia vlastného snaženia sa predsa tiež postupom času preniesol do kolektívnej pamäti obyvateľov Slovenska.

Potom prišla druhá svetová vojna so všetkými dôsledkami. Epizóda Slovenskej republiky v r. 1939 – 45 a jej zánik taktiež vytvorili svoju skupinu sklamaných a zatrpknutých.

Nástup komunistického režimu po roku 1947/48 mohol byť jeho podporovateľmi videný ako víťazstvo, no väčšina populácie s ním nesúhlasila a snažila sa skôr prežiť v tzv. šedej zóne a využívať isté sociálne výhody, ktoré režim predsa len poskytoval. Socialistický experiment znamenal potlačenie demokratických slobôd a práv a od polovičky šesťdesiatych rokov aj viditeľné nižšie tempo ekonomického rastu oproti západnej Európe, čo rozdiely v životnej úrovni prehlbovalo a spôsobovalo Slovákom značnú frustráciu. Rok 1968 vzbudil spočiatku veľké nádeje, očakávania i pocit sebavedomia a hrdosti, no rovnako priniesol aj obrovskú traumu a frustráciu. (Ešte po roku 2000 som stretával ľudí, ktorí tvrdili, že ich spackané osobné životy by prebiehali omnoho lepšie a pozitívnejšie, „keby neprišli Rusi“.)

Slovensko po roku 1989: grécka kríza s dobrým koncom

Paradoxne úľavu nepriniesla ani revolúcia v roku 1989, a to ani pre mnohých kritikov komunistického režimu. Totiž po revolúcii prišlo ekonomicky ťažké prechodné obdobie a pokles HDP oproti roku 1989 asi až o 23-27 percent (možno nájsť  rôzne údaje). Emigračná vlna odvtedy dosiahla výšku asi 300 000 osôb. Transformačné náklady tak boli na Slovensku vysoké aj v porovnaní s Českom, Maďarskom či Poľskom a  uvedený prepad môžeme smelo porovnať so súčasnou gréckou krízou (a vidíme, akí sú Gréci zúfalí).

Od roku 1993 hospodársky takmer kontinuálne rastieme, no životnú úroveň spred roku 1989 sme dosiahli až v období 2002 – 2007 (tu sa tiež jednotlivé údaje v závislosti od sledovaných parametrov a metodiky od seba líšia) a niektoré regióny a mnohí jednotlivci ju neobnovili vlastne doteraz. Zážitok dlhého ekonomického prepadu po roku 1989 je, žiaľ, pre mnohých obyvateľov Slovenska naďalej kľúčový pre ich postoj k demokracii, trhovému hospodárstvu a členstvu v NATO a EÚ. Potom po pár rokoch prudkého hospodárskeho rastu prišla v roku 2009 kríza (ďalší externý faktor, na ktorý mali Slováci len malý vplyv!).

5. november 1987: Otvorenie nového obchodného domu v Galante. Foto: Vlastimír Andor/TASR

Po prekonaní jej následkov od r. 2012 máme znova pomerne stabilný ekonomický rast okolo 3-4 percent ročne. To nie je málo a je to pre relatívne vyspelý štát vlastne úspech. No pri takomto tempe na viditeľné priblíženie sa (nie dohnanie) napr. Rakúsku, ktoré pre nás symbolizuje „Západ“ a najbližšiu referenčnú krajinu, budeme potrebovať asi desať-dvadsať rokov.

Už len tento fakt môže pôsobiť frustrujúco na dnešných štyridsiatnikov, ktorí vo svojej mladosti vyšli na námestia okrem iného aj pod prísľubom, že „do piatich rokov budeme ako v Rakúsku“. Nezabúdajme v tejto súvislosti ani na to, že pre mnohých našich ľudí je najdostupnejšou cestou, ako dosiahnuť západný štandard, cesta individuálna – teda emigrácia do bohatších krajín. Avšak zmeniť postavenie krajiny nejakým zázračným a rýchlym spôsobom nevieme. Pokusom o nejaké radikálne antisystémové riešenie ho môžeme, naopak, ešte zhoršiť.

Pritom vyliečiť Slovákov a iných obyvateľov Slovenska zo zakoreneného  pesimizmu a nedôvery v budúcnosť a vlastné sily môže len kolektívna skúsenosť dlhodobého a stabilného hospodárskeho rastu a kontinuálneho a úspešného budovania demokratickej a slobodnej spoločnosti. Ak by sme to redukovali len na ekonomické parametre, hádam aj rast na úrovni 3-4 percent ročne by na to mohol stačiť, ak by bol stabilný a dlhodobý. Do roku 2020 by sme sa tak v HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily mohli priblížiť Slovinsku, Malte a Španielsku. Grécko, Portugalsko a Cyprus sme už dobehli (podľa údajov Medzinárodného menového fondu, Eurostat poskytuje iné údaje) a samotné Česko by pre nás už nemalo byť nejakou métou.

Pripravme sa na horšie časy

Ešte pred dvoma rokmi by som napísal, že vzhľadom na rastový potenciál slovenskej ekonomiky a garancie stability daný členstvom v EÚ a NATO, s kontinuálnym všestranným rozvojom najmenej jednu generáciu môžeme s vysokou pravdepodobnosťou počítať a treba sa nám len obrniť trpezlivosťou a prijať skutočnosť, že „naša generácia ešte do zeme zasľúbenej nepríde“, no Slováci okolo roku 2040 budú patriť medzi vyspelé a prosperujúce európske národy (dobre – nie do úplne prvej pätice). 

26. marec 1991: Otvorenie pravej strany Mosta Mládeže, dnešného mostu Lafranconi. Foto: Drahotín Šulla/TASR

V súčasnosti sa ale situácia komplikuje externými faktormi v bezpečnostnej oblasti, a to na východe i na juhu. Dlhodobé dôsledky zásadného zhoršenia medzinárodného prostredia sú ťažko predvídateľné, je však nutné na zmeny na celospoločenskej úrovni reagovať, čo je absolútne prirodzená požiadavka. Pritom vrásky by nám mali začať robiť aj starosti o to, aby v uvedenom roku sa vôbec Európa ako celok udržala medzi najvyspelejšími a najbohatšími regiónmi sveta.

Napriek tomu sa môžeme s istou dávkou optimizmu domnievať, že dokážeme pracovať na vlastnom ekonomickom a sociálnom vzostupe a zároveň (spoločne so spojencami) čeliť výzvam v bezpečnostnej sfére. Dokonca krízové momenty môžu mať pozitívny mobilizačný efekt – ale to závisí hlavne od toho, ako sa k nim postavíme a či budeme mať dostatok trpezlivosti vyplývajúcej z uvedomenia si východiskového stavu a reálnych možností na zlepšenie, ktoré sa ponúkajú a ktoré treba správne využiť.