Populistická vlna Treba v nej vidieť koniec demokracie?

V západných liberálnych demokraciách (medzi ktoré nepochybne môžeme zaradiť aj Slovensko) už dve desaťročia pozorujeme nástup politického populizmu, ktorý je označovaný za ohrozenie demokracie a predstupeň nového autoritárstva. Čiastočne to môže byť aj pravdou, ale situácia nie je taká jednoduchá. 

Prívrženci a voliči nových populistických strán a ani ich vodcovia (aspoň navonok) totiž väčšinou nevystupujú proti liberálnej demokracii ako takej – v zmysle napríklad zachovania základného mechanizmu slobodných volieb a základných princípov liberálnej demokracie, ako sú občianske slobody, sloboda slova, právny štát a podobne. 

Voliči populistických alternatív skôr dávajú najavo, že politické systémy a ideológie, ktoré sa sformovali niekedy v šesťdesiatych-sedemdesiatych rokoch 20. storočia, sa začali zaoberať z ich pohľadu nepodstatnými záležitosťami a nereflektujú aktuálne spoločenské, ekonomické a politické zmeny a ani pocity ohrozenia, ktoré títo voliči dnes majú. 

Dokonca sa im stáva, že čelia popieraniu týchto nových výziev a svojich obáv a sú označovaní za rasistov, spiatočníkov, autoritárov, dezolátov, odporcov ľudských práv, putinovských zapredancov a podobne. Časť z nich možno nimi aj je, ale väčšina naozaj nepožaduje odstránenie liberálnej demokracie – skôr riešenie svojich nových požiadaviek. 

To, že voľba populistických strán a lídrov môže v nejakom ďalšom štádiu viesť k likvidácii demokracie a nastoleniu autoritárskeho režimu, je už iná otázka. Priamo o to im však nejde, hoci liberálni intelektuáli ich z toho často podozrievajú. 

Zlyhanie tradičných strán

Občania demokratických štátov však dnes potrebujú nejakú politickú odpoveď na problémy, ktoré reálne existujú, no tradičné politické strany sa nimi dlho odmietali zaoberať, a to najmä z ideologických príčin. Pre politikov bolo istý čas pohodlnejšie o nich radšej nehovoriť. Verejnej manifestácii požiadaviek názorov nie príliš vzdelaných chudobnejších vrstiev, ktoré sa cítia ignorované, nahráva vznik fenoménu sociálnych sietí a internetových diskusných fór. 

Ak donedávna mala faktický monopol na relevantnú verejnú diskusiu kategória vzdelancov: novinári, vedci, šéfredaktori, politici, majitelia médií, cez ktorých ruky prechádzali všetky príspevky na uverejnenie v médiách, ako boli noviny, rozhlas a televízia, čo garantovalo aspoň dodržiavanie pravopisu a nejakej logickej koherencie podávanej informácie, tak dnes to už neplatí. Významným prispievateľom do verejného priestoru sa môže stať každý, kto je aspoň čiastočne gramotný a dokáže si vytvoriť konto na Facebooku.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že veľká časť voličov si nevyberá svojich zástupcov podľa nejakého komplexného politického programu a racionálneho zváženia všetkých dôsledkov. 

Ale predovšetkým podľa ponúk rýchleho riešenia problémov, ktoré v danom momente majú pre voličov najväčšiu mieru emotívnej naliehavosti. Dokonca ani neberú príliš do úvahy realistickosť predkladaného riešenia, jeho udržateľnosť alebo komplementaritu s celovou politikou, hodnotami a organizáciou spoločnosti a medzinárodnými záväzkami. 

Do takejto kategórie patria výkriky typu „strieľať migrantov“, „mier za každú cenu“, „odísť z EÚ“, „zakázať buzerantov“ a podobne. Mnohým vlastne stačí len to, že ich niekto vypočuje a verejne artikuluje ich znepokojenie.

Úpadok strednej triedy

Prvou výzvou, ktorú dnes občania v liberálnych demokraciách predkladajú, je potrebné riešenie problému stagnácie a možno dokonca úpadku strednej triedy, a to dokonca v situácii, keď ekonomika ako taká rastie. Čo je absolútne oprávnená požiadavka, veď stredná trieda je základom fungovania liberálnej demokracie. A pochopiteľná je aj z ľudského pohľadu. 

Príčinou tohto javu je predovšetkým globalizácia, presun výroby do stredne rozvinutých krajín a dve technologické revolúcie prebehnuvšie v rýchlom slede za sebou, ktorým sa nie každý dokázal prispôsobiť. Odporúčania občanom, že majú byť flexibilní, stále zvyšovať svoju kvalifikáciu, začať podnikať a podobne sú vo svojej podstate správne, no nie všetci to dokážu. 

Dostávajú sa tak na perifériu ekonomického života a prirodzene protestujú. Veď prečo by mal byť niekto spokojný so stavom v spoločnosti, ktorý tým, čo sú vzdelaní, inteligentní, kvalifikovaní, dynamickí a mladí, umožňuje prosperovať, no takých, čo nemajú uvedené vlastnosti, predurčuje na život v chudobe a neistote? Každý žije len raz a považuje vlastný život za hodný toho, aby ho prežil v dôstojnosti. 

Konkrétne opatrenia, ktoré požadujú populisticky naladení protestní voliči a predkladajú ich lídri, ako napríklad vysoké ochranné clá, vysoké sociálne dávky a dôchodky, subvencie a štátne objednávky domácim firmám atď., prinášajú len krátkodobé riešenie – ak vôbec. No práve preto by tradičné politické strany a kvalifikovaní experti z univerzít a liberálnych think-tankov mali ponúknuť nejaké vlastné skutočne efektívne riešenie. 

Starnutie populácie

Druhou výzvou je starnutie populácie. Áno, predlžuje sa i dĺžka aktívneho pracovného života, ale napriek tomu rastie percentuálne zastúpenie dôchodcov. No a dôchodcovia väčšinou požadujú najmä pokoj a stabilitu – teda izoláciu od zvyšku sveta a fakticky zastavenie pokroku – a predkladajú aj požiadavky sociálneho charakteru – vysoké dôchodky, fungujúce a lacné zdravotníctvo a všeobecnú sociálnu starostlivosť. 

Možno im povedať „privyrobte si, podnikajte, choďte pracovať“ – ale pozitívne na túto radu môže zareagovať len časť z nich – mladšia a zdravšia. Zvyšku možno vykladať, že na viac, než majú, nemajú nárok a spoločnosť im nemá z čoho poskytnúť vyšší dôchodok. Na to však budú reagovať veľmi podráždene. A podľa miery svojho rozčúlenia budú voliť. Obyčajne toho, kto im to všetko aspoň sľúbi a bude mať pre nich slová uznania. (To, že objektívne nič nevyrieši, sa ukáže až po voľbách.)

Poklesla dôvera v právny systém, čo podporuje trend dosahovania spravodlivosti mimoprávnymi metódami. Je to dôsledok rastúcej zložitosti práva,  náročnosti súdnych konaní i schopnosti vplyvných bohatých občanov sa fakticky vymaniť pomocou vlastných peňazí a šikovných advokátov spod autority súdnych orgánov. 

Masové prisťahovalectvo

Veľkým problémom západných demokracií je v súčasnosti masové prisťahovalectvo. Myslí sa tým predovšetkým prisťahovalectvo z chudobnejších a kultúrne, etnicky, nábožensky a rasovo odlišných populácií. Takých, v prípade ktorých je možné dôvodne predpokladať, že ich integrácia do vyspelej, vzdelanej, liberálno-demokratickej, prevažne kresťanskej alebo sekulárnej a vo svojej väčšine bielej spoločnosti nebude jednoduchá ani rýchla. 

Ukrajinec na Slovensku do niekoľkých rokov prestane byť vnímaný ako cudzinec. Sudánsky černoch a jeho potomkovia ani po niekoľkých generáciách. Jeden turecký predavač kebabu na ulici je príjemným exotickým kultúrnym spestrením. Avšak pokiaľ sa celá ulica v európskom meste mení na filiálku Afriky alebo Blízkeho východu, u časti pôvodných obyvateľov to môže vyvolať pocit ohrozenia. 

Nie je správne snažiť sa tieto reálne existujúce pocity potláčať a ich nositeľov obviňovať z rasizmu a xenofóbie. Akurát to vyvolá nedôveru a presvedčenie, že o ich skutočné problémy sa oficiálna politika nezaujíma a popiera ich reálnu existenciu. Veď určitá dávka xenofóbie je prirodzená a pomáha udržiavať stabilitu spoločenstiev, národov a štátov. Inak by sa neustále rozplývali v amorfných masách. 

Základom existencie akejkoľvek spoločnosti je rozlišovanie medzi jej členmi a nečlenmi („my – oni“). Tento prirodzený jav nemožno šmahom ruky odmietnuť ako rasizmus a netoleranciu. Navyše prisťahovalectvo okrem pozitívnych vplyvov (napr. ekonomický rast, podnet na intelektuálny rozvoj) prináša aj praktické negatíva: pre pracujúcich z nižších vrstiev udržiava mzdovú hladinu nízku a početní prisťahovalci z odlišného kultúrneho prostredia narúšajú existujúci spoločenský poriadok, ba až civilizačný model. 

V súčasnej Európe tú poslednú výzvu reprezentujú napríklad moslimskí prisťahovalci. Nie preto, že by boli od prírody zlí a skazení, ale preto, že je ťažké byť členom ummy (islamskej náboženskej a politickej obce) a praktizovať islamské právo a súčasne byť občanom sekulárnych liberálnych demokracií a dodržiavať ich ústavné poriadky a moderné občianske právo. 

Ich vzájomná zlučiteľnosť je veľmi otázna, veď islamské právo sa považuje nadradené všetkým ostatným normatívnym systémom, keďže je božského (nadprirodzeného) pôvodu, neuznáva rovnoprávnosť ľudí (mužom a ženám prisudzuje rozdielny sociálny a právny status, len s váhaním pripúšťa podriadenie moslimov nemoslimským vladárom), odpadnutie od islamu alebo konverziu na iné náboženstvo trestá smrťou a pod. 

Odmietanie napr. moslimského prisťahovalectva teda môže byť zdanlivo paradoxne interpretované aj ako ochrana liberálnych demokracií pred prijímaním potenciálne deštrukčných skupín. Liberálna demokracia navyše vyžaduje veľkú mieru homogenity a súdržnosti populácie a nie napríklad opakované voľby podľa etnického a náboženského kľúča. 

Pritom historická skúsenosť dokazuje, že menšina, ktorá sa nábožensky a antropologicky odlišuje a vyčleňuje príliš, môže zostať heterogénnym elementom na celé stáročia, o to viac, ak je presvedčená o vlastnej výnimočnosti alebo nadradenosti. 

Pokiaľ samotné prisťahovalectvo možno reálne zastaviť napríklad zákazom vstupu, strážením hraníc a pod., v skutočnosti to súčasný problém nerieši, pretože pojem „zákaz prisťahovalectva“ je vlastne eufemizmus a skrýva sa za ním aj odmietanie komunít a jednotlivcov, ktorí už žijú vnútri západných krajín a dokonca majú ich občianstvo. Nepriamo teda požaduje deportácie a to by už bol ťažko realizovateľný proces. 

Odmietnutie multikulturalizmu

S touto požiadavkou súvisí aj skutočnosť, že časť populácie už verejne odmietla koncepciu multikulturalizmu – jednu z paradigiem radikálnej liberálnej ľavice, ktorá sa sformovala na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Na odmietnutí akejkoľvek paradigmy nie je nič neobyčajné, v dejinách sa tento jav pravidelne opakuje. 

Obyčajne nastáva vtedy, keď začne vymierať stará generácia, ktorá si okolo takejto paradigmy vybudovala spoločenskú a politickú identitu a je nahrádzaná novou generáciou, ktorá získa pocit, že pôvodná paradigma nezodpovedá zmenenej situácii a novému náhľadu na svet a životné hodnoty.

Napríklad „generácia hippies“ po roku 1960 odvrhla paradigmu imperializmu, nacionalizmu, militarizmu a doslova národnej povinnosti vlastniť a spravovať kolónie, v mene ktorej príslušníci asi štyroch generácií predtým zápasili aj za cenu vlastného života. 

Koncepcia multikulturalizmu bola odpoveďou na zlé svedomie bielej Európy a Ameriky pre niekdajší kolonializmus a rasizmus. Vychádzala z predstavy, že všetky kultúry sú si rovnocenné a môžu koexistovať v rámci jedného politického spoločenstva. (Pravda, spätne sa môžeme pýtať, že ak sa multietnické súžitie nepodarilo vybudovať v roku 1950 na uliciach Oranu a Alžíra, prečo si niekto myslel, že sa to v roku 1990 podarí na parížskych bulvároch? Prevládajúca politická paradigma v roku 1990 však takúto otázku v slušnej spoločnosti nedovolila klásť.) 

Dnes však stojí otázka inak: ak uvedená multikulturalistická paradigma bola vyjadrením pocitu viny za niekdajší európsky kolonializmus, aký má význam teraz, keď sa mnohí Európania a Severoameričania cítia sami kolonizovaní vlnami prisťahovalcov z „globálneho Juhu“?

Nasledujúcou paradigmatickou zmenou je odmietnutie politiky pozitívnej diskriminácie. Táto politika bola založená na predstave, že treba v prípade príslušníkov vybraných etnických alebo dokonca sexuálnych menšín (v USA najmä Afroameričanov) kompenzovať diskrimináciu a vykorisťovanie ich predkov v minulosti preferenčným zaobchádzaním v súčasnosti. 

Napríklad cestou kvót pri prijímaní na univerzity, do zamestnania atď., pričom príslušník voľakedy utláčanej skupiny mohol dostať prednosť pred napr. bielym Američanom, aj keď jeho vzdelanie a spôsobilosti boli nižšie. Je to zaujímavé, ale nikto si zrejme nekládol otázku, koľkí z predkov súčasných bielych Američanov voľakedy v minulosti boli v Európe nevoľníkmi a museli robotovať na panskom veľkostatku – a od koho majú ich potomkovia požadovať kompenzáciu. 

Alebo ak asi tretinu dnešných Afroameričanov tvoria fakticky miešanci, tak koľko z nich je biologickými potomkami bielych veľmi bohatých otrokárov a ich konkubín (v daných pomeroch vysokoprivilegovanej kategórie otrokýň)?

Mimochodom, tento nápad pozitívnej diskriminácie nie je čisto americký. Do istej miery sa uplatňoval v sedemdesiatych rokoch aj v ZSSR, kde existovali mechanizmy pri výbere študentov na vysoké školy, ktoré obmedzovali prijímanie Židov aj etnických Rusov a Ukrajincov v prospech príslušníkov stredoázijských národov. A na tento systém sa spätne pozerajú mnohí poškodení s veľkou zatrpknutosťou.

Avšak pozitívna diskriminácia popiera pôvodné princípy liberálnej demokracie – ak si nepomôžeme nejakou ideologickou tézou, ktorá proste definuje, že to tak má byť. Predovšetkým mechanizmus pozitívnej diskriminácie neposudzuje občanov ako jednotlivcov, ale rozdeľuje ich do oddelených kategórií fakticky získaných narodením a následne uplatňuje voči nim rozdielne zaobchádzanie, teda rozdielny právny status (beloch potrebuje na prijatie na univerzitu 90 % bodov, černochovi stačí 55 % – napríklad). 

Pozitívna diskriminácia sa tak stáva diskrimináciou – teraz zameranou voči niekomu inému ako v minulosti. Preto odporcov pozitívnej demokracie nemožno šmahom ruky označiť za protivníkov liberálnej demokracie.

Na druhej strane je nutné poctivo pripustiť, že rôzne druhy nerovnosti a nespravodlivosti v liberálnej demokracii pretrvávajú a je prirodzené, že sa budú objavovať pokusy o ich redukciu. Snaha kompenzovať všetky individuálne znevýhodnenia však môže viesť až do absurdít. A nerovnosti neexistujú len medzi etnicky, rodovo a rasovo definovanými skupinami, no aj v ich vnútri. 

Otázka sexuálnych menšín

Podobne možno nahliadať aj na otázku sexuálnych menšín – známu to „LGBT-agendu“. Presnejšie na jej úlohu v doterajšej politike. Väčšinová populácia – asi 80-90 % – nevníma otázku postavenia príslušníkov sexuálnych menšín ako nejaký pálčivý problém, najmä preto, že sa jej osobne netýka. A má pocit, že sa jej venuje nadmerná pozornosť, najmä v situácii, keď sa domnievajú, že musia čeliť omnoho naliehavejším ťažkostiam a výzvam – napríklad sociálno-ekonomickým. 

Navyše mnohým sa proste ľudia s menšinovou orientáciou hnusia. Môžeme sa nad tým rozčuľovať, obviňovať ich z netolerantnosti, ale je to proste fakt. Dlho svoje pocity skrývali, pretože sa obávali, že nie sú v súlade so spoločensky prijateľným postojom. Ale teraz zistili, že niekto je dostatočne odvážny, aby nahlas artikuloval ich vlastný dlho skrývaný názor. A preto sú ochotní ho voliť. 

Tento fenomén má aj svoj hlbší politický a právno-teoretický aspekt. Na jednej strane presadzujeme slobodu v sexuálnom správaní pre časť populácie, na druhej nútime ostatných, aby takéto správanie povinne akceptovali. Teda ich zbavujeme slobody ho napríklad morálne odsudzovať. 

Analogická situácia je aj s agendou sociálnej integrácie príslušníkov menej prispôsobivých etnických menšín alebo telesne a mentálne hendikepovaných ľudí. Dajme tomu takýchto detí v školách. Ich rodičia sú možno šťastní, že ich hendikepované dieťa alebo dieťa neovládajúce dobre jazyk výučby (títo asi menej) chodí do „normálnej školy“, no rodičia ostatných detí sa často vcelku oprávnene domnievajú, že prítomnosť takýchto detí znižuje kvalitu vzdelávacieho procesu pre všetky ostatné deti. 

Rodičia z vyššej strednej triedy to zvyknú riešiť presunom svojich ratolestí niekam do súkromnej výberovej školy „pre mimoriadne nadané deti“ – a bremeno integrácie prisťahovalcov a postihnutých tak zostáva na nižších vrstvách spoločnosti, ktoré sú už aj tak mimoriadne nasrdené pre dlhodobú stagnáciu životnej úrovne. A odmietajú preberať na svoje plecia záťaž z politík, ktoré vnímajú ako kapric blahobytných veľkomestských intelektuálov. 

Odpoveď na Me Too

V posledných rokoch sme zažili aj vzostup takých tém ako napríklad „sexuálne obťažovanie“ (kampaň Me Too). Áno, je to nepríjemné poznanie, ale do tohto pojmu boli zahrnuté aj typy správania, ktoré veľká časť mužskej populácie vnútorne považuje za normálne alebo za akési „svoje právo“, aj keď sa to hanbí verejne priznať – ale v anonymite internetových diskusií a pri tajnom hlasovaní táto zábrana odpadá. 

Ak sa situácia, ktorá sa posledné dve generácie riešila jednou fackou, stáva politickou témou a prijímajú sa právne normy na jej reguláciu, je logické, že aj odporcovia takýchto prístupov sa začínajú prejavovať politicky a po prvotnom šoku a stiahnutí sa do úzadia sa začínajú sami aktivizovať na rôznych platformách, formovať vlastnú mačistickú ideológiu „pravých mužov“ a vyberajú si rôzne „drsňácke a chlapácke“ politické strany s vodcami, ktorí demonštratívne fajčia a holdujú drahému koňaku, okázalo porušujú dopravné predpisy a obklopujú sa sekretárkami ako vystrihnutými z pornožurnálov. 

A samozrejme, hrdia sa svojím sexuálnym predátorstvom, aj keby ho v skutočnosti museli len predstierať: „Pozrite sa, aký som ja frajer, ktorý si môže dovoliť ignorovať normy nanucované fašistickou liberálno-feministickou loby!“

Niekedy v rokoch 1930 – 1970 sa otázka regulácie sexuálnych vzťahov presunula z oblasti verejnej do oblasti súkromnej. Pokus vrátiť ju do verejnej sféry a ustanoviť pre tieto vzťahy novú právnu úpravu mal dôsledky, s ktorými pôvodní aktivisti a aktivistky hnutia Me Too nerátali. 

Masové ospravedlňovanie

Do rovnakého súdka patrí aj proces, v rámci ktorého sa v nedávnom čase príslušníci západných, prevažne kresťanských a „bielych“ národov museli masovo ospravedlňovať za to, že ich predkovia v minulosti praktizovali otrokárstvo, rasizmus, kolonializmus a vôbec, ubližovali tzv. farebným rasám. Mali sa pri tom ponižujúcim spôsobom zriekať svojho historického dedičstva a významných osobností, pokiaľ nezapadali do novodobých ideologických schém. 

Pritom sa neriešilo, či napr. bojovník za demokraciu, vedecké poznanie a pokrok v 18. storočí vzhľadom na dobové spoločenské prostredie vôbec mohol mať iný vzťah k ženám a černochom, než mal. 

Na druhej strane nevidíme, že by sa napríklad Mongoli a Turci ospravedlňovali za vpád do Európy, moslimovia za okupáciu kresťanského Egypta a Sýrie alebo potomkovia alžírskych korzárov za drancovanie talianskeho a francúzskeho pobrežia v 15. – 19. storočí. Takáto jednostranná interpretácia historických nespravodlivostí musí mnohých voličov v západných demokraciách v kútiku duše iritovať. 

Ak sme spomenuli otrokárstvo, tak to neboli „bieli kresťanskí muži“, kto ho vymyslel. Táto dávna „ctihodná inštitúcia“ vznikla v neolite kdesi na Blízkom východe a naopak, v 19. storočí to boli práve „bieli kresťanskí muži“, kto ho zrušil, nezriedka riskujúc pri tom aj vlastný život – ako dobrovoľníci armády Únie počas americkej občianskej vojny alebo námorníci fregát Royal Navy stíhajúcich niekoľko desaťročí otrokárske lode po celom Atlantiku. 

Klimatická zmena

Súčasťou novodobého populizmu je aj odmietanie obmedzení potrebných na riešenie hrozby klimatickej zmeny. Proste sa pred ňou zatvárajú oči a dokonca sa poprie, že vôbec existuje. Je to reakcia na zdôrazňovanie ekologických otázok – najmä globálneho oteplenia – v predchádzajúcich troch desaťročiach. 

Väčšina ľudí ich totiž vnímala po odstránení najkrikľavejších prípadov industriálneho znečistenia najmä prostredníctvom obmedzení a zvýšených nákladov. Dôležitú úlohu hrá aj časový faktor, ktorý podporuje odmietanie ekologických opatrení a boja proti globálnemu otepľovaniu. 

Náklady na všetky preventívne opatrenia treba znášať teraz a hneď, aby sa odvrátilo hypotetické nebezpečenstvo v strednodobej či dokonca dlhodobej budúcnosti. Navyše občania vyspelých západných štátov v súčasnosti celkom správne poukazujú, že hlavnými znečisťovateľmi a producentmi skleníkových plynov nie sú už Severná Amerika a Európa – ale novoindustrializované krajiny, ako sú Čína a India, ktoré len veľmi neochotne a pomaly berú na seba ekologické obmedzenia zaťažujúce vlastný priemysel. Následne tak na globálnom trhu získavajú nad Európou zjavnú konkurenčnú výhodu. 

Preto mnohí občania západných krajín začali považovať politiku boja proti klimatickým zmenám za zbytočnú, škodlivú a vo svojej podstate za záležitosť mestských intelektuálov. Teda idealistických „slniečkarov“ nežijúcich v reálnom svete. 

Pandémia

Podobný mechanizmus spracovania zážitkov a udalostí sa uplatnil aj v prípade nedávnej covidovej pandémie. Úmrtnosť bola pod jedno percento populácie a len asi 2 % mali nejaké komplikácie alebo dlhodobé ťažkosti. Avšak pre 97 % populácie samotná choroba nepriniesla nejaké závažné zdravotné ťažkosti. 

Priebeh ich choroby bol ľahký, z ich pohľadu v zásade „chrípočka“. U väčšine tak prebehla aj v najbližšej rodine. Títo ľudia vnímali covid predovšetkým z pohľadu obmedzení uvalených štátmi – ktoré im „zobrali“ tri roky života, rozbili vzdelávací proces detí, priviedli do krachu rodinné rozbehnuté podnikanie atď. 

Žiaľ, už k prirodzenosti našej povahy patrí, že ľudia odmietajú ako vážnu prijať skutočnosť, že v ich paneláku zomreli na covid dve dôchodkyne a že bez protiepidemických opatrení a karantény by napríklad počet mŕtvych mohol byť dvojnásobný. („Však čo? Babka mala 74 rokov... a keby zomrela polovica dôchodcov, čo by sa stalo?“) Ich výsledný pocit je zlosť na štát a vládu, najmä ak komunikácia vládnej politiky v čase pandémie bola chaotická a nepresvedčivá. 

Zvláštnym fenoménom je strata dôvery v modernú vedu. Dôvodov je viacej, predovšetkým preto, že moderná veda nedokáže odpovedať na všetky otázky. Najmä také, ktoré sa týkajú samotného zmyslu života. 

Odpoveď sa preto hľadá v náboženstve a rôznych formách iracionálneho a magického myslenia. Zrejme to uspokojuje túžbu po nadprirodzene a zázračne, ktorá je človeku vlastná. Stačí zájsť do kníhkupectva a pozrieť sa, koľko poličiek zaberá literatúra okultná, parapsychologická, astrologická a pod... Veda začala byť navyše veľmi zložitá. 

Porozumenie kvantovej fyzike alebo molekulárnej biológii vyžaduje celoživotné špecializované štúdium. Pre väčšinu ľudí sú moderné vedecké vysvetlenia mimo vlastného pochopenia. Už musia veriť vedeckým autoritám. A čo ak viera vo všetky spoločenské autority a poznanie je otrasená, pretože došlo k strate dôvery v spoločnosť a jej inštitúcie? Pretože spoločnosť, jej inštitúcie, systém a pravidlá prestali byť mnohými vnímané ako spravodlivé a férové? 

Neprispieva však k strate dôvery vo vedu aj kultúrny relativizmus liberálnej ľavice a woke-ideológie, ktoré začali spochybňovať „západnú“ vedu a v rámci „rovnoprávnosti kultúr“ ju porovnávať s učeniami afrických šamanov? 

A pokusy nasilu a umelo vyzdvihovať civilizačný vklad neeurópskych populácií a popierať a zahmlievať vedecky a objektívne zistené fakty len preto, aby sa niektorá rasová a etnická skupina necítila nejako urazená? 

Ak sa takýto prístup uplatňuje aj na univerzitnej pôde a akademické periodiká uverejňujú články o rasistickej podstate matematiky (napr. profesorky Roweny Ball) – okrem iného preto, lebo černošskí študenti majú v nej horšie výsledky než bieli – prečo by sme nemohli spochybniť napr. očkovanie? Veď sme si predsa povedali, že každý má právo na názor a všetky názory sú rovnocenné a treba ich preto vziať do úvahy, aby sme nikomu neublížili. No toto je cesta do pekla. Uvedomuje si to každý, kto je pri zmysloch. Len sa čakalo, kto to povie ako prvý. A povedali to moderní populisti.

(Pravda, netreba sa brániť tomu, aby vo výučbe matematiky bol uplatnený osobitný prístup v prípade detí nejakým spôsobom sociálne hendikepovaných, ale volanie po nejakej rasovo spravodlivejšej nezápadnej matematike pôsobí čudne.)

Starnutie populácie, stagnácia životnej úrovne a pocity odcudzenia sformovali aj osobitné požiadavky v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Môžeme ich opísať ako snahu o určitý izolacionizmus, odmietanie účasti na zahraničnej a rozvojovej pomoci a oslobodenie sa od medzinárodných (predovšetkým spojeneckých) záväzkov v nádeji, že ušetrené prostriedky sa dokážu využiť v prospech dôchodcov a nižších vrstiev a štát si tak zabezpečí pokoj a stabilitu. V zmysle predstáv: „Sami nemáme dosť, preto nikomu nič nedáme! A keď sa nebudeme do ničoho miešať, ani nám sa nič nestane. Hlavne nech je za každú cenu mier!“ 

Uvedený postoj znamená aj stratu podpory pre intervencionistickú zahraničnú politiku vrátane šírenia ľudských práv a trestania agresorov. Do istej miery to je pochopiteľná reakcia po období rokov 2001 – 2021, keď sa západné štáty snažili presadiť s veľkými nákladmi demokraciu napríklad v afganských horách. 

Úzko súvisí s poklesom záujmu o bezpečnostnú politiku a obranu ako takú: štát sa má starať iba o seba, nikomu nepomáhať, nezasahovať do vojen a mocenských sporov, rezignovať na spojenecké väzby, prikrčiť sa a v prípade ohrozenia voliť skôr kapituláciu a „dohodu s agresorom“ ako obranu a boj – v nádeji, že prípadná okupácia, keď prebehne hladko, bude stále lepšia než náklady spojené s budovaním efektívnej obrany, prípadne s vojnou. 

To, že uvedené postoje sú krátkozraké a odchod z medzinárodnej spolupráce a spojeneckých zväzkov a rezignácia na vlastnú obranu a vojenskú moc v konečnom dôsledku budú mať dramatické dôsledky prinášajúce v budúcnosti omnoho väčšie straty a náklady než sumy, ktoré sa údajne ušetrili (ako nám dokazuje historická skúsenosť), si veľká časť voličov neuvedomuje. Žije v danom okamihu.

Ak to môžeme zhrnúť, signifikantná časť obyvateľov demokratických krajín v súčasnosti predkladá požiadavky, ktoré oni považujú za problémy, pričom odmieta výhrady, že sú nezlučiteľné s ľudskými právami, že sa nedajú realizovať a podobne. 

Ak na to ich volanie nereagujú klasické politické strany, hľadajú riešenia mimo systému či dokonca v „antisystéme“. Svoje sympatie orientujú na nových ideových a politických vodcov. Vodcov, ktorí hovoria presne to, čo chcú nespokojní a frustrovaní občania počuť. Veď v demokratickej politike, presne tak ako v trhovej ekonomike, dopyt skôr alebo neskôr generuje aj ponuku. 

Nejde o koniec demokracie

Opísané trendy vývoja však netreba vidieť fatalisticky ako „koniec demokracie“ – skôr ako určitú jej vývojovú fázu, ktorá je výsledkom reálnych okolností. 

Veď krízové obdobia, keď sa objavovali nové požiadavky a bolo treba meniť niektoré politické paradigmy, sa opakovane vracali. Súčasný spoločenský a politický pohyb je okrem iného aj reakciou na technologickú, sociálnu a ekonomickú transformáciu a tiež niektoré radikálne excesy liberálnej ľavice, ktoré už stratili svoj racionálny a oprávnený obsah a v skutočnosti viedli až k porušeniu niektorých základov liberálnej demokracie. Napríklad princípov rovnosti, slobody a racionality.

Nie je dôvod sa domnievať, že by súčasná kríza nemohla byť prekonaná. Politické a kultúrne zoskupenie, ktoré od prvej tretiny 19. storočia zvykneme nazývať Západ (mimochodom, stále sa rozširujúce), podľa vlastného presvedčenia bolo permanentne v akejsi kríze. Aspoň podľa dobových novín, intelektuálov a politických mysliteľov. 

Je však nutné si uvedomiť korene uvedenej krízy a hľadať a ponúkať riešenie. Základom je pri tom nepopierať reálne existujúce problémy len preto, lebo sa ich priznanie nehodí do niektorej ideologickej vízie. A nevysmievať sa z obáv a úzkostí, ktoré má veľká časť občanov. Nie je ani možné vnucovať agendy, ktoré väčšina obyvateľstva vzhľadom na existujúce problémy už považuje za okrajové alebo dokonca také, kde prijímané riešenia boli absurdné a vo svojej podstate popierajúce zásady liberálnej demokracie. 

Naopak, občania vo svojej väčšine očakávajú reálne riešenia zodpovedajúce súčasným výzvam. Sústrediť sa treba na agendu, ktorá je dnes dôležitá predovšetkým pre zachovanie samotnej liberálnej demokracie a jej politických hodnôt a prežitie demokratických národov. 

Je potrebné prinášať riešenia, ktoré zabezpečia ekonomický rast, technologický pokrok, demografickú udržateľnosť, vzostup životnej úrovne, základné sociálne istoty a v neposlednom rade posilnenie vnútornej i vonkajšej bezpečnosti a obranyschopnosti vlastnými silami a tiež v rámci spojeneckých zväzkov. No a takéto programové riešenia treba vedieť aj správne a dôveryhodne odkomunikovať s voličmi. 

Je takúto zmenu prístupu ťažké akceptovať? Áno. Ale treba si uvedomiť a priznať, že žiadny z bodov radikálnej ľavicovoliberálnej agendy sa dlhodobo nepresadí, pokiaľ sa nepodarí udržať liberálne demokracie ako také. Napríklad o právach homosexuálov a lesbičiek sa v podmienkach autoritárskeho režimu alebo islamskej teokracie nebude smieť ani hovoriť.