História Mohlo ísť Česko-Slovensko nesocialistickou cestou?

Štyridsaťjedenročná epizóda komunistického režimu v slovenských a českých dejinách spôsobila historické zaostávanie za vyspelými západnými krajinami (modelovou „alternatívnou krajinou“ nech je pre nás Rakúsko) a pokazila tiež život miliónom ľudí.

Boli prenasledovaní a väznení, prišli o majetok, museli emigrovať alebo ich existencia bola plná obmedzení a stratených príležitostí. Len čisto ekonomický pohľad odhalí, že ak v roku 1953 bol HDP na obyvateľa podľa parity kúpnej sily v Rakúsku a Česko-Slovensku rovnaký, v roku 1967 bol tento ukazovateľ v ČSSR 78 percent rakúskeho, ale v roku 1989 už len 58 percent.

Avšak éra socializmu bola to taký dlhý úsek, že spätne množstvo predstaviteľov našej staršej generácie so socializmom spája svoj vlastný osobný sociálno-ekonomický vzostup a „najlepšie roky života“, čo je plne pochopiteľné.

Na Slovensku je tento fenomén umocnený aj skutočnosťou, že obdobie socializmu sa historickou náhodou prelínalo aj s obdobím výraznej industrializácie a urbanizácie a so vznikom početnej národnej vzdelanej vrstvy a inteligencie. 

Treba sa však zamyslieť nad tým, ako by bol vyzeral vývoj Česko-Slovenska a aj životy jeho obyvateľov, keby bol v uvedenom období išiel nejakou alternatívnou cestou – napríklad cestou spomenutého Rakúska – a Česko-Slovensko by si bolo zachovalo v politike aspoň sčasti pluralitnú liberálnu demokraciu a v hospodárskej oblasti trhovú ekonomiku.

V zásade možno odpovedať, že by bol býval – lepší.

Áno, v pamäti by neboli zostali krásne zážitky z pionierskeho tábora z roku 1966, no dôvodne možno predpokladať, že by boli bývali nejaké podobné z tábora kresťanských skautov. Prvou láskou by nebola bývala Anička v modrých proletárskych teplákoch, ale Marienka v kaki šortkách. A v rodinnom albume by sa nenachádzali fotografie zo super dovolenky z roku 1982 pri Balatone, ale z Baleárskych ostrovov.

Bolo všetko dohodnuté v Jalte?

S takýmito úvahami prichádza hneď aj otázka, či sa Česko-Slovensko a Slovensko mohli vyhnúť komunistickej diktatúre a socialistickému experimentu. V našich krajinách sa ako odpoveď hlása, že nie. Že všetko bolo dohodnuté v Jalte, že sme už patrili do sovietskej zóny vplyvu a že to bolo nevyhnutné a bežní občania a ani demokratickí politici už nemohli ničomu zabrániť.

Nie je to však pravda a takéto tézy sú prejavom alibizmu, snahy ospravedlniť vlastnú nečinnosť a zakryť komplexné národné zlyhanie Čechov a Slovákov.

V skutočnosti Sovietska armáda súčasne s americkými vojskami opustila územie ČSR (s výnimkou postúpenej, ale fakticky jednostranne anektovanej Podkarpatskej Rusi) v decembri 1945. Na rozdiel od východného Nemecka, Poľska, Maďarska, Rumunska a Bulharska na našom území v rozhodujúci moment prechodu moci do rúk komunistickej strany sovietske vojská neboli prítomné.

Vtedajšie Česko-Slovensko malo výnimočnú príležitosť síce na jednej strane zostať v nejakej forme v „sovietskej sfére vplyvu“ (úplné oddelenie sa od ZSSR bolo asi nereálne), ale jeho vnútorné zriadenie mohlo byť viac-menej demokratické a s ekonomikou, ktorá by sa bola po „socializačnej vlne“ v rokoch 1945 – 47 zrejme postupne vracala do trhovokapitalistickej podoby. Miera slobody a neskôr aj ekonomickej prosperity a kvality života v takomto alternatívnom Česko-Slovensku by boli bývali nepochybne vyššie.

Spätne sa zdá, že takýto model finlandizácie ČSR bol aj pôvodný Benešov plán, v rámci ktorého sa snažil o dohodu so Stalinom. Podstatou tejto dohody bolo uznanie sovietskej hegemónie za možnosť návratu do oslobodenej ČSR a formálne obnovenie predmníchovských inštitúcií, čo pri šikovnej politike poskytovalo akú-takú nádej na zachovanie demokracie pri priaznivom súhrne okolností.

Poľskej emigračnej vláde sa napríklad domov vrátiť nepodarilo a Sovieti ju nahradili vlastnou poslušnou komunistickou a prokomunistickou zostavou.

Uvedený model sa fakticky podarilo realizovať v spomenutom Fínsku a Rakúsku. Sovietske Fínsko či ľudovodemokratické Rakúska (hoc len v rámci sovietskej okupačnej zóny) nevznikli. A to ani napriek sovietskej okupácii hlavných regiónov Rakúska (do roku 1955) a takisto vybraných lokalít vo Fínsku (Porkkala do roku 1956). V Česko-Slovensku sa to však nepodarilo – a ukážeme si prečo.

Rozhodujúcim faktorom v prípade Rakúska a Fínska totiž nebola prítomnosť či neprítomnosť sovietskych vojsk alebo sovietsky politický vplyv, ale domáci vývoj. Domáca podpora komunistov bola proste príliš nízka na to, aby sa pokúsili o skutočné prevzatie moci.

V Rakúsku to ukázali voľby 25. novembra 1945. Komunistická strana v nich získala iba 5,42 percenta. Víťazom volieb bola konzervatívna ľudová strana (49,80 %), ktorej sekundovala pomerne umiernená socialistická strana (44,60 %). Spolu s tým, že v Európe sa už skončili vojenské operácie a v krajine boli prítomné aj americké, britské a francúzske vojská, to veru nebol vhodný základ na pokus o komunistickú revolúciu.

Vo Fínsku bola situácia podobná. Prvé voľby po uzavretí prímeria so ZSSR a západnými spojencami sa uskutočnili 17. – 18. marca 1945. Komunistami vedený blok (Demokratická liga fínskeho ľudu, SKDL) získal 23,47 percenta hlasov. Dokonca v rokoch 1945 – 48 bol súčasťou vládnej koalície.

Avšak SKDL nebola úplne súrodým blokom a prechod k socializmu vzhľadom na silný odpor väčšiny fínskej spoločnosti proti ZSSR, Rusku a všetkému, čo prichádzalo z Východu, nebol ani súčasťou jeho oficiálneho programu. Navyše volebné výsledky potvrdzujúce podporu menej ako štvrtiny populácie neumožňovali realizovať prevrat v štýle, ako sa odohral v novembri 1947 a vo februári roku 1948 v Česko-Slovensku.

Medzi rokmi 1948 – 62 bola SKDL v opozícii a potom už vízia nejakého komunistického prevratu vo Fínsku bola len hypotetická. Keďže vo Fínsku bola silná tradícia protiruského a protisovietskeho ozbrojeného odporu, ZSSR sa v jeho prípade neodhodlal príliš „tlačiť na pílu“ a uspokojil sa so závislosťou v zahraničnopolitickej a bezpečnostnej oblasti.

Voľby ako faktor

Situácia v obnovenej Česko-slovenskej republike po druhej svetovej vojne však bola iná. Voľby 26. mája 1946 neboli demokratické zo súčasného pohľadu, lebo niektoré strany a ideové prúdy (ľudáci, agrárnici, strany národnostných menšín) sa na nich nemohli zúčastniť a nemal ani vzniknúť klasický model vládnucej koalície verzus opozície. Voľby mali len určiť mocenské pomery v rámci jednotnej vlády Národného frontu, v ktorej mali byť zastúpené všetky politické strany.

Predkladala sa spoločná kandidátka Národného frontu, v rámci ktorej mal volič určiť preferovanú stranu, no stále bolo možné voliť aj nekomunistické a nesocialistické strany (Demokratická strana, Československá strana ľudová). Vyjadriť odpor voči komunizmu a socializmu bolo ešte možné.

Tieto voľby rozdali karty takto: kandidáti komunistov získali 38,0 percenta hlasov. Ďalšie ľavicové strany, ktoré v danom dobovom kontexte hlásali program pomerne radikálnej socializácie (znárodnenie finančného kapitálu a väčších tovární, štátny monopol zahraničného obchodu, zákaz činnosti niektorých pravicových strán a pod.), mali spolu ďalších 31,1 percenta.

Hovoríme o Československej strane národnosocialistickej, Československej sociálnej demokracii a Strane práce. Na tomto základe možno povedať, že v daný moment 69,1 percenta česko-slovenských občanov podporovalo nejakú formu socialistickej transformácie. Dokonca by sme mohli trocha zlomyseľne dodať, že v konečnom dôsledku dostali, čo sami chceli. Plné prevzatie moci komunistami vo februári 1948 bolo teda len zavŕšením vývoja, na ktorý vytvorili podmienky práve voľby v roku 1946.

Česko-Slovensko sa vydalo na cestu komunistickej diktatúry ani nie tak preto, „lebo sa tak rozhodlo v Jalte“ alebo „boli tu sovietske vojská“, ale preto, že vo voľbách socialistickú a komunistickú alternatívu podporila veľmi veľká časť obyvateľstva. No a komunisti na základe volebného výsledku získali taký podiel na moci, že sa po dvoch rokoch odvážili prevziať plnú kontrolu nad štátom.

Hlavným faktorom, prečo sa ČSR nevydala cestou Fínska alebo Rakúska, ale cestou socializmu, bol teda rozdiel v miere domácej podpory komunistickej strany a jej politických satelitov v zlomovom momente národnej histórie. To, že napríklad v roku 1948 táto spoločenská podpora klesla, už nebolo dôležité, komunisti už mali v rukách dostatočné mocenské páky (ministerstvo vnútra, armáda, polícia).

Zaujímavým príkladom je Grécko, kde veľmi silné komunistické hnutie bolo vojensky potlačené antikomunistickými zložkami spoločnosti, ktoré boli ochotné proti nemu bojovať so zbraňou v ruke v občianskej vojne v rokoch 1943 – 49. Pravda, kľúčovú úlohu pre nich zahrala aj britská a americká podpora a malý záujem Stalina o Grécko.

Aj na vojenské a pravicové povstanie proti legitímnej ľavicovej vláde v Španielsku v roku 1936 môžeme s odstupom času hľadieť aj ako na prejav odporu voči možnej socializácii krajiny. Na vysvetlenie situácie v Španielsku treba uviesť, že vo voľbách vo februári 1936 získali ľavicový Ľudový front a pravicový Národný blok takmer rovnaký počet hlasov – čo by bolo malo nabádať obe strany na opatrnosť a hľadanie kompromisov a spôsobov spolužitia.

Avšak volebný mechanizmus bol taký, že stranám Ľudového frontu a ich spojencom prisúdil neprimerane vysoký počet mandátov, a tak vytvorili fakticky jednofarebnú vládu, ktorá situáciu využila a snažila sa bez obmedzení realizovať svoj radikálny program. Pravicová opozícia sa, naopak, cítila zatlačená do kúta a dospela k presvedčeniu, že to „ich Španielsko“ už nie je možné brániť ústavnými politickými prostriedkami. Preto sa rozhodla pre ozbrojené protivládne povstanie.

Španielsky prípad je mimoriadne varovný aj pre súčasné Slovensko, žiada sa dodať.

Ak sa vrátime k nášmu Česko-Slovensku, spätne možno povedať, že väčšina podporovateľov komunistickej strany a asi aj väčšina vtedajších komunistov mala iné predstavy o socializme, než aký sa nakoniec v Česko-Slovensku vyvinul. Určite si priali, aby štát zakročil voči veľkokapitalistom a keťasom, ale poväčšinou asi nie to, aby boli postihovaní „drobní poctiví národne spoľahliví českí a slovenskí ľudia“: živnostníci, roľníci, inteligencia alebo aby sa obmedzili občianske slobody.

Taktiež treba dodať, že podľa dobových odhadov by v chystaných voľbách v roku 1948 komunisti boli dostali už len tak okolo 25 percent – takže februárový prevrat bolo pre nich využitie zatvárajúceho sa „okna príležitosti“, ktoré mohlo trvať už len niekoľko mesiacov. Preto sa rozhodli uskutočniť špecifický prevrat v štáte z pozície reálneho držiteľa moci – aby už nemuseli riskovať stratu moci vo voľbách. Niečo také spravil aj Napoleon Bonaparte v roku 1851 a vyhlásil sa za cisára Napoleona III., Adolf Hitler v roku 1933 a pod.

V novembri 1947 na Slovensku zorganizoval faktický prevrat aj Gustáv Husák a jeho komunisti. A to s výdatnou pomocou aj českých politických strán, ktoré sa snažili maximálne obmedziť slovenskú autonómiu, pričom doslova mocensky vyšachoval Demokratickú stranu.

Komunistický „pražský“ prevrat vo februári 1948 vyvolal silnú medzinárodnú odozvu a bol interpretovaný ako potvrdenie skutočnosti, že s komunistami a so Stalinom nie je možné uzavrieť dohodu, ktorú by títo boli rešpektovali, a bol tak kľúčovým argumentom na vytvorenie západných obranných spoločenstiev vrátane NATO. Čechov a Slovákov sa však už napriek vyjadreným sympatiám nikto nehrnul oslobodzovať.

Ľahkovážnou podporou komunistickej strany v roku 1946 česko-slovenskí občania sami seba zbavili mechanizmu slobodných demokratických volieb, ktorými mohli manifestovať neskoršiu zmenu svojich politických sympatií a názorov na riadenie štátu. Na slobodné vyjadrenie toho, že sme svoje politické preferencie medzičasom zmenili, sme si tak museli počkať do roku 1989/1990.

Česko-slovenská cesta ako unikát

Spomenutá česko-slovenská cesta ku komunistickej vláde pomocou volebného víťazstva je svetovým unikátom, azda porovnateľným len s Nepálom v roku 2008. Inak sa totiž komunistické diktatúry dostávali k moci len troma osvedčenými spôsobmi: násilnou revolúciou v hlavných mestách (Rusko 1917, pokus v Nemecku 1919), pomocou sovietskej okupačnej armády (Južný Kaukaz, Stredná Ázia, Ukrajina, Bielorusko 1919 – 1930, Pobaltie, Poľsko, Rumunsko, Maďarsko, NDR, Bulharsko, celá stredná Európa 1940 – 48, Afganistan 1979) alebo prostredníctvom zdĺhavej partizánskej vojny (Juhoslávia, Albánsko 1944/45, Čína 1949, Kuba 1959, Vietnam 1954/75, Kambodža 1975, viaceré krajiny tzv. tretieho sveta).

Je, mimochodom, zaujímavé pozrieť sa na výsledky volieb v roku 1946 v Česko-Slovensku aj z pohľadu regionálneho. Zistíme pri tom, že na Slovensku získali komunisti 30,4 percenta hlasov a Demokratická strana 62,0 percenta.

Takýto pomer by ešte bol mohol za normálnych podmienok znamenať udržanie komunistov úplne mimo moci, keby sa nebol presadil systém jednotnej vlády strán Národného frontu, no aj v jeho rámci aspoň obmedzenie ich ambícií. V dobovom slovenskom prípade však svoju úlohu zohrali aj zásahy z úrovne centrálnej pražskej vlády, ktorá preferovala komunistov pred Demokratickou stranou prezentujúcou svoje plány na väčšie právomoci Slovenska a federalizáciu Česko-Slovenska, ako už bolo spomenuté.

V českých krajinách bola však situácia iná. V Krajine moravsko-sliezskej získali komunisti 34,5 percenta a ostatné ľavicové strany 37,3 percenta. V Čechách ako faktickom jadre štátu mali komunisti 43,3 percenta a ostatné ľavicové strany 40,2 percenta.

Tieto čísla s obľubou ukazujem českým priateľom, keď nadmerne kriticky komentujú slovenské voľby a preferencie slovenských voličov z pozície akejsi morálnej nadradenosti a predstavy o automaticky vyššej politickej kultúre v Česku. Zlomyseľne k tomu dodávam, že celé Česko-Slovensko vrátane úbohého Slovenska zatiahol do sovietskeho bloku a do totalitného socializmu vlastne český volič. Takéto vyhlásenie je už situačnou rečníckou hyperbolou, no určite platí, že uvedená vysoká podpora komunistov a nejakého programu budovania nekapitalistickej socialistickej alternatívy boli v dobovej česko-slovenskej spoločnosti (a najmä v Čechách!) nebývalo vysoké.

Pohľad na historické zhromaždenie ľudu na Staromestskom námestí 21. februára 1948, na ktorom prehovoril predseda vlády Klement Gottwald. Foto: archív TASR

Pátranie po príčinách takejto podpory si vyžaduje komplexnú odpoveď.

Predovšetkým k nej prispela prirodzená vojnová a povojnová radikalizácia politických postojov: celú spoločnosť treba zmeniť a „my komunisti vieme ako“. Všeobecný pokles životnej úrovne nahrával stranám, ktoré predkladali silný sociálny program a hľadali preň aj rýchle riešenia. Mníchov, vojna, holokaust, deportácie spôsobili rozvrat hodnotového a politického systému prvej republiky. Voči ZSSR ako „komunistickému štátu“ prevažoval ešte v prvých mesiacoch po vojne pocit vďačnosti za oslobodenie. 

Naopak, voči západným demokraciám boli česko-slovenskí občania zatrpknutí v dôsledku Mníchova. Deportácie najprv Židov a potom Nemcov a Maďarov a prvé vlny vyvlastňovania v rokoch 1945 – 46 (banky, poisťovne, bane, veľké výrobné podniky, majetok šľachty) relativizovali občianske, politické a majetkové práva, vyvolali radikalizáciu názorov, ako aj potrebu „chrániť“ nové majetkové prerozdelenie a novovzniknutý poriadok, pričom najväčšími zástancami vysídlenia Nemcov a ochrancami pred ich možným návratom boli práve komunisti. Nečudo, že v českom pohraničí získala KSČ v roku 1946 až okolo 50 – 70 percent hlasov.

K širokej podpore práve komunistov a socialistov podstatným spôsobom prispel aj špecifický vývoj českého a slovenského národného obrodenia v 19. – 20. storočí, ktoré sa opieralo predovšetkým o nižšie – ba až najnižšie spoločenské vrstvy. A nezriedka český a slovenský národ s takýmito vrstvami doslova stotožňovalo. Šľachtic alebo veľkopodnikateľ boli tradične zobrazovaní ako predstavitelia nemeckého, maďarského alebo židovského elementu – ako „nenašskí“ ľudia.

Komunisti veľmi úspešne nadviazali na takéto predstavy a svoj boj proti kapitalizmu a meštiackej demokracii začali prezentovať ako organické pokračovanie národnej emancipácie. Slovenský a český nacionalizmus cielene usmerňovali do podoby plebejskej, ba až proletárskej vzbury proti „boháčom a vykorisťovateľom“, ktorí sú vo svojej podstate kultúrne, jazykovo a etnicky cudzí „slušným Čechom a Slovákom“. Títo môžu byť len robotníkmi, roľníkmi, drobnými úradníkmi, učiteľmi, chudobnými literátmi, prípadne inou pracujúcou inteligenciou.

Nezabúdajme ani na to, že tzv. tretia republika v rokoch 1945 – 1948 už bola do veľkej miery socializovaná. Prebehlo v nej rozsiahle znárodňovanie a štátne podniky produkovali až 75 percent celej priemyselnej výroby. Február 1948 možno ani nebol takou radikálnou zmenou, ako si dnes predstavujeme. Jediným čelným politikom, ktorý protestoval proti znárodneniu a postupujúcej socializácii, bol predseda slovenskej Demokratickej strany Jozef Lettrich.

Komunisti tak v rokoch 1945 – 48 predložili obom našim národom víziu špecifického „národného socializmu“, ktorý vnímal uchopenie moci komunistickou stranou a realizáciu jej programu budovania socializmu ako prirodzené vyústenie národných dejín. To im vydržalo až do roku 1989 a rôzne ideovo nástupnícke subjekty v ČR aj SR v rôzne modifikovanej podobe takúto predstavu ponúkajú vlastne dodnes a čestne treba priznať, že doteraz nachádzajú dostatočnú spoločenskú odozvu.

Vysoká miera rizika skĺznutia k autoritárskemu režimu, ktorý bude deklarovať podporu nižších vrstiev, sociálnu rovnosť a prerozdelenie majetku, tak bola zakódovaná už v samotnom národnom vývoji Slovákov a Čechov v 19. a 20. storočí. Toto riziko však nepredstavovalo osudovú nevyhnutnosť. Pri rozumnej politike zo strany zodpovedných vodcov sa mu bolo možné vyhnúť. Avšak takí sa nenašli v dostatočnom počte…

Druhou špecifickou súčasťou českého a slovenského národného obrodenia a následne aj identity bola viera v slovanskú vzájomnosť a nekritická afinita k Rusku hraničiaca až so sebaidentifikáciou s týmto cudzím impériom a národom. Pre komunistov bolo nesmierne výhodné, že ich vzor – ZSSR – bolo možné s týmto Ruskom stotožniť a tak transformovať tradičnú českú a slovenskú rusofíliu do podoby lásky k súdruhovi Stalinovi, Sovietskemu zväzu a socializmu ako takému. A toto všetko potom aj do volebnej podpory pre KSČ/KSS.

Podobne aj orientáciu na formujúci sa tzv. socialistický tábor mohli označiť za dobovo populárnu realizáciu „slovanskej politiky“ a hovoriť spočiatku nie o „socialistických krajinách“, ale o „bloku slovanských krajín, ku ktorému ČSR prirodzene patrí“, čo bolo v rokoch 1945 – 48 všeobecne prijatou formuláciou a používali ju aj nekomunistické strany.

Ponaučenie

Na záver azda možno pripomenúť, že z volieb v roku 1946 pre nás vyplývajú dve zásadné ponaučenia.

Predovšetkým že občania sa vo voľbách môžu rozhodnúť aj pre riešenia, ktoré sú zo strednodobého a z krátkodobého pohľadu zlé a dokonca zhubné. Demokraciu tak nesmieme nekriticky adorovať. Voľby sú fenoménom nielen politickým, ale i psychologickým. Občania pri nich vyjadrujú aj svoje emócie a frustráciu a nie nejakú hlbokú znalosť ústavných pravidiel a politických, ekonomických a spoločenských zákonitostí.

Demokratický mechanizmus tak neponúka automatické garancie racionality a univerzálnej prospešnosti volebného rozhodnutia. Prípadná korekcia však môže nastať až pri ďalších voľbách. Možnosť odvolať hoci aj demokraticky zvolenú vládu, ktorá však nevládne príliš dobre, je hlavnou výhodou demokracie – iné režimy ju neponúkajú a „zlú vládu“ treba zvrhnúť revolúciou alebo dokonca násilnou cestou.

Druhé poučenie je vlastne varovaním – občania môžu demokraticky a slobodne zvoliť aj také politické sily, ktoré demokraciu a slobodu odstránia. A tak občania prídu aj o vyššie uvedený korekčný mechanizmus vyplývajúci z ústavnej garancie ďalších volieb. Znamená to, že občania vo voľbách musia vždy voliť len také politické sily, o ktorých sú presvedčení, že dovolia zorganizovanie aj nasledujúcich volieb ako slobodných a férových.

Zjednodušene povedané, ak občania chcú, aby demokracia prežila, musia voliť výlučne demokratov. Nemali by sa dať zlákať akokoľvek príťažlivým programom a volebnými sľubmi, pokiaľ ich nositelia nespĺňajú túto podmienku demokratickosti. Inak môžu horko zaplakať.

Keď si raz zvolia nedemokratov, hrozí, že už ich nebudú môcť odvolať bez ohľadu na to, aké budú ich preferencie a túžby v budúcnosti. O to viac to platí, ak sa krajina nachádza v nejakom zlomovom momente a napríklad vplyv cudzej mocnosti pomôže nedemokratom udržať sa pri moci dlhodobo. 

Alebo ak dochádza v danom čase aj k rysovaniu nových deliacich čiar v medzinárodnej politike a krajine hrozí, že v dôsledku iba dočasných volebných preferencií sa môže dostať na „nesprávnu stranu“ s dlhodobou platnosťou, ako sa to stalo ČSR v roku 1948.

Na druhej strane voľba demokratov – hoc aj nesympatických a menej obľúbených – v sebe vždy obsahuje garanciu toho, že o štyri roky môžu byť od moci odstránení. Zato voľba tyranov – hoci aj mimoriadne populárnych a dobrotivých – v sebe obsahuje riziko, že sa stane jednosmerným lístkom do autoritárskeho režimu, z ktorého sa spoločnosť nemusí vymotať celé desaťročia.