Návrat k Cyrilovi, Metodovi a postkolonializmu Dukovo ospravedlnenie za české poučovanie, slovanský svet a zabúdanie na Ukrajincov

Kardinál Dominik Duka je pre svoje špecifické prepojenie erudície a prostorekosti vďačným objektom pobúrenia používateľov sociálnych sietí, predovšetkým z takzvanej ľavicovoliberálnej bubliny. Nebolo to inak ani minulý týždeň pri príležitosti jeho vystúpenia na tradičnej cyrilo-metodskej bohoslužbe v Nitre.

Duka sa na úvod ospravedlnil za „poučovanie“ na tému „demokracie a slobody“, ktorého sa Slovensku dostáva od niektorých Čechov. To na jednej strane potešilo slovenského premiéra Roberta Fica, ktorý svoju verziu cyrilo-metodského naratívu predniesol neskôr večer na hrade Devín, a na druhej strane vzbudilo vlnu nevôle vo veľkej časti českej „virtuálnej verejnosti“ vrátane liberálnych katolíkov, ktorí okázalo vyjadrovali, že oni sa rozhodne za nič neospravedlňujú.

Celý ten deň v Nitre a na Devíne bol na sociálnych sieťach predovšetkým hostinou pre všetkých, ktorí na opis stredoeurópskej situácie radi používajú takzvanú postkoloniálnu teóriu.

Postkoloniálna diskusia

Dávno preč sú časy, keď bola táto teória spätá len so vzťahom medzi „bielym“ Západom a „farebnými“ kultúrami „globálneho Juhu“. Prví sa v Európe ako „národ s postkoloniálnym syndrómom“ deklarovali asi Íri (vo vzťahu k Britom).

Vďaka knihám ako Inventing Eastern Europe (Vynájdenie východnej Európy; je príznačné, že toto dnes už klasické dielo stále nie je preložené do češtiny či slovenčiny) od Larryho Wolfa sa stalo bežné, že sa v kategóriách z postkoloniálnej teórie začalo hovoriť o vzťahu medzi západnou Európou a jej východnou perifériou.

V posledných rokoch poľskí a potom ukrajinskí bádatelia začali v tomto duchu opisovať aj vzťahy svojich národov s imperiálnym Ruskom v 19. a 20. storočí. A nakoniec dospela aj na náš malý stredoeurópsky piesoček, keď poskytla nástroje na opis vzťahov medzi Poliakmi a Ukrajincami alebo Čechmi a Slovákmi, ale nakoniec aj v rámci našich vlastných spoločností.

V postkoloniálnom diskurze sú podstatné obe perspektívy: na jednej strane pohľad kolonizátora, z ktorého sa predmet kolonizácie javí ako zaostalý, iracionálny a neschopný sám sebe vládnuť. Potrebuje otcovskú ruku – milujúcu, ale pevnú, ktorá zasahuje pre dobro dieťaťa, aj keď vzácne sa dočká vďaky.

Na strane kolonizovaných máme dva protikladné postoje: glorifikáciu ľudovej predkoloniálnej tradície a vzburu proti vnucovaniu cudzích mravov, ale aj – typickú hlavne pre elity – túžbu prispôsobiť sa, zahodiť vlastné korene, ktoré predstavujú prekážku pre cestu pokroku a modernizácie.

Debata v redakciiFico z odkazu Cyrila a Metoda urobil guláš, aj Dukovi to muselo byť smiešne

Lukáš Kekelák

Český paternalizmus

V Nitre a na Devíne sa pri oslavách solúnskych vierozvestcov stretol celý rad „postkoloniálnych“ motívov. Prví predviedli početní komentátori na českých sociálnych sieťach, ktorých viditeľne pobúrilo kardinálovo obvinenie, že „poučujú Slovákov o demokracii a slobode“. Išlo o pokračovanie rastúcej diskusie v Česku o smerovaní Slovenska pod novou Ficovou vládou.

Smerovanie, ktoré si kritiku nepochybne zaslúži, tá však v českom vydaní príliš často získava silne postkoloniálny nádych. Reakcie by sa dali parafrázovať takto: „Samozrejme, že poučujeme, pretože bez našich dobre mienených a oprávnených rád sa nezrelý slovenský štát opäť prepadá do temnôt barbarstva.“

Zdanlivým terčom bol Ficov postkomunistický variant celoeurópskej vzbury proti liberalizmu, no v českých hlasoch bolo mnoho ráz až príliš dobre počuť toľko známe tóny sto rokov starého paternalizmu, ktorý nevynechá jedinú príležitosť udeliť „mladším bratom“ niekoľko rád do života, prípadne skritizovať ich nevďak za náklady vynaložené na ich „výchovu“.

Vrcholným prejavom viacúrovňového koloniálneho zauzlenia nášho uvažovania bol potom používateľ sociálnych sietí, ktorý českú nadradenosť vysvetľoval tým, že „mentálne a geneticky“ sú Česi de facto Nemcami a Slováci Rusmi.

Získanie samostatnosti

Pritom iné fragmenty kázne Dominika Duku zazneli, naopak, ako reflexia procesu prekonávania koloniálnej skúsenosti strednej Európy: „Myslím, že si neuvedomujeme, aký to bol [vstup do sveta kresťanskej kultúry] obrovský dar. Bol to naozaj politický krok. My sme pre Stredomorie, pre Rím boli Sklavínia, zem otrokov. A naraz sme sa stali pápežským lénom, nepodliehali sme už ani východorímskemu, ani západorímskemu cisárovi. To bola autonómia, ktorá sa premietla do vzniku stredoeurópskych krajín.“

Nie je teraz také podstatné, nakoľko tú kultúrno-politickú autonómiu nášho regiónu možno naozaj vystopovať až k Cyrilovi a Metodovi, ale v slovách kardinála sa v skratke v každom prípade objavila stredoeurópska skúsenosť „kolonizovanej periférie“ („krajina otrokov“), ktorá sa snaží vybudovať si autonómne, rovnocenné postavenie medzi štátmi vtedajšej Európy. A snaží sa o to s lepšími a horšími výsledkami dodnes.

Stav periférie nie je nikdy zdravý pre perifériu, zahŕňa totiž to, že svoj osud a rozvoj netvaruje podľa vlastných potrieb, ale podľa potrieb imperiálneho centra. V tomto ohľade mali naše krajiny vždy dve možnosti: držať sa imperiálneho jadra alebo sa usilovať o náročnú samostatnosť.

Dilema, ktorú politicky a ekonomicky riešime tisíc rokov a ktorej poslednou kapitolou je dnes potrebné vyčerpávanie subdodávateľského modelu stredoeurópskej ekonomiky voči Nemecku alebo rôzne prejavy centralizácie európskeho integračného projektu, ktoré prirodzene favorizujú mocenské centrá pred okrajmi.

Týždenný výber šéfredaktoraAko opäť vo veľkom znásilňujú svätých Cyrila a Metoda

Martin Hanus

Podriadenosť ruskému centru

Nad tohtoročnými oslavami vierozvestcov sa však týčil tieň aj iného európskeho kolonializmu. Aj Robert Fico počas štátnych osláv sviatku na hrade Devin hovoril o suverenite a deklaroval nativistickú vzburu voči exportovaným myšlienkam „progresivizmu“.

Na rozdiel od kardinála Duku však Fico hovoril nielen o emancipácii postkoloniálnej periférie. Opísal tiež cyrilo-metodskú tradíciu ako de facto spojnicu medzi Slovenskom a „slovanským svetom“, ktorým je až príliš priehľadne myslené Rusko. Zo slov pápeža Jána Pavla II. o „dvoje pľúcach“, ktorými dýcha európska kultúra, západných a východných, vyvodil svoj už tradičný prejav o škodlivosti protiruských sankcií a odpore voči „budovaniu novej železnej opony“.

Jeho stranícky zástupca Ľuboš Blaha vyjadril kľúčovú myšlienku Ficovho vnímania sviatku ešte otvorenejšie: je podľa neho „symbolom toho, že patríme do veľkej slovanskej rodiny spolu s Rusmi a so Srbmi“.

Je, samozrejme, príznačné, že nie s Ukrajincami, ktorí zrejme v súlade s (nedávno opäť zopakovaným) Putinovým výrokom „ako samostatný národ neexistujú“.

A práve toto je problém so slavianofilskou (a neskôr komunistickou) interpretáciou cyrilo-metodskej tradície: preto, že išlo o vyslancov „východného“ cisára a ich jazyk a písmo položili základy pre východoslovanské pravoslávie, stávajú sa symbolom „bratstva s Ruskom“ (to nič, že v 9. storočí Rusko neexistovalo, je predsa samozvaným nástupcom Byzancie).

Majú podobný (smutný) osud ako anonymní vojaci Červenej armády: kde stála ich noha, tam je potenciálne ruská sféra vplyvu. Namiesto kultúrnej svojbytnosti sú preto v skutočnosti (samozrejme, nie z vlastnej vôle) užitočnými patrónmi „zbierania slovanských krajín“ do područia jedného cára.

Nie je jednoduché byť Stredoeurópanom...

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.