Rómka, ktorá pracuje ako zdravotná sestra Nikdy som nezažila diskrimináciu, všade som bola obľúbená

Vyrastala na sídlisku v bytovke s pracujúcimi rodičmi a dvoma súrodencami. Počas základnej školy sa ako jediná Rómka dostala do výberovej jazykovej triedy, ktorú navštevovali samí jednotkári. Hovorí, že ľudia sa k nej vždy správali pekne a jej úspechy ukazovali ako na zlatom podnose.

„Občas som mala v hlave otáznik: Som naozaj taká dobrá? Alebo som dobrá, pretože som Rómka a oni ma tak berú?“ zamýšľa sa Renáta Karchňáková.

Tvrdí, že Rómov treba naučiť zodpovednosti, povinnostiam a posielať ich do školy: „Oni stagnujú. Celé tie roky stoja na jednom mieste a nikam sa to nehýbe.“

Pracujete ako sestra v internej ambulancii vo Vranove nad Topľou s lekárom, ktorý je Keňan. To je nezvyčajná kombinácia, nie?

Poznali sme sa už skôr z nemocničného oddelenia, pracovne si rozumieme. Doktor je ľudský, empatický a pacienti ho majú radi. V tejto ambulancii ma každý pozná, už to nie je také zvláštne. Nikdy som nemala negatívne skúsenosti alebo nepekné zážitky. Práve naopak.

Veľa slovenských Rómov rieši neprijatie, predsudky, už ako deti v škole sú zaškatuľkovaní...

Moje kamarátky, ale aj moja rodina a známi by vám určite vedeli povedať, že ja som vždy zažívala opak. Na sídlisku, kde sme bývali, postavili základnú školu, na ktorú sme so súrodencami nastúpili. Absolvovala som tam prvú a druhú triedu a v treťom ročníku ma preložili do jazykovej triedy, do ktorej vybrali 19 žiakov z celého okolia. Vo výberovej triede som bola jediná Rómka. Vtedy našu triedu nazývali bifľoši.

Čiže ste mali nálepku „bifľošky“?

Tak trochu. (Smiech.) Celá trieda bola taká, boli sme tam samí jednotkári. 

Podľa všetkého u vás doma bolo vzdelanie veľmi dôležité, rodičom na tom záležalo.

Áno, určite. Všetko pramení z domu. Čo sa týka súrodencov, tí trošku poľavili, majú stredné školy. Ale ja som sa vždy rada učila, rodičia ma do toho nemuseli tlačiť.

Vždy som chcela niečo viac, ísť ďalej. Na strednej škole v Humennom som študovala za zdravotnú asistentku. Po škole som chcela ísť hneď pracovať, pretože som bola veľmi motivovaná. Po maturitách som bola dva týždne doma a nastúpila som do práce.

Rodičia ma prehovárali na vysokú školu, ale vtedy som hovorila nie, mala som svoju hlavu, chcela som ísť do práce. Vydržalo mi to rok a po roku praxe som zistila, že nechcem robiť len asistentku, pretože tá má len obmedzené kompetencie.

S kamarátkami zo strednej sme sa dohodli, že pôjdeme na vysokú na bakalárske štúdium v odbore ošetrovateľstvo. Potom som si dala pauzu a na druhej materskej som si urobila aj magisterský stupeň. Vždy som to nejako skĺbila, aby sa to dalo stíhať.

Na školách som mala vždy dobrú skúsenosť, učitelia ma stále posúvali, niekedy to bolo až také okaté. Občas som mala v hlave otáznik: Som naozaj taká dobrá? Alebo som dobrá, pretože som Rómka a oni ma tak berú?

A ako ste si tú otázku zodpovedali?

Áno, bola som dobrá, keďže som mala výsledky. Ľudia sa ku mne chceli správať veľmi pekne a ukazovali to ako na zlatom podnose.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čítala som viacero rozhovorov s úspešnými Rómami, ktorí to niekam dotiahli. Hovorili, že ako Rómovia sa museli vždy viac snažiť a dokazovať svoje schopnosti okoliu. Cítili ste to tak aj vy?

To je zaujímavá otázka, ale trochu vás z toho vyvediem, pretože moja osobná skúsenosť je úplne opačná. Veľa čítam a pozerám si rôzne diskusie a viem, že to tak s Rómami je, ale ja som to nikdy nezažila. V škole či v práci som bola vždy obľúbená. Viem, že rasizmus je v slovenskej spoločnosti prítomný, ale ja som sa s ním nikdy nestretla.

Na košickom rómskom sídlisku Luník IX mi nedávno vraveli, že majú problém nájsť si prácu, pretože ich bydlisko je pre zamestnávateľov prvá veľká prekážka. Zažívajú reálnu diskrimináciu.

Určite. Nálepkovanie tu bude stále. Ale všetko má dve strany. Keby prišiel žiadať o prácu Róm, ktorý má slušnú slovnú zásobu, je upravený a vie niečím zaujať zamestnávateľa, tak je to trošku iné. Chápem zamestnávateľov, že majú obavu. Viem o prípade, že Rómovia sa zamestnali a potom prišli do práce opití. Preto by som zvolila individuálny prístup: nehádzať všetkých do jedného vreca, ale riešiť vždy konkrétny prípad.

Máte pocit, že ľudia na Slovensku k Rómom pristupujú individuálne?

Neviem, čo sa deje ďalej od východu. (Smiech.) Ale nechcem to zľahčovať, pretože určite má niekto veľmi zlé skúsenosti. V 90. rokoch to bolo určite viac cítiť, teraz je to už podľa mňa lepšie. Vidím to aj u nás v čakárni. Otvorím dvere a pacienti sa bavia všetci spolu, napríklad aj s rómskou paňou. Necítim nejaké vážne problémy.

Vy osobne cítite, že ste v rómskej komunite pre niekoho vzorom? Radia sa s vami?

Radí sa so mnou veľa ľudí vo veci zdravia alebo zdravotných problémov, lebo som zdravotná sestra. Na druhej strane mám veľa známych Rómov a tí sú tiež vzdelaní. Takže sme na približne rovnakej úrovni.

Je iné vyrastať v rómskej osade s neľahkými podmienkami a iné v paneláku v pracujúcej a začlenenej rodine. Mali ste výhodu, že ste nemuseli riešiť problémy ľudí v osadách, kde často nemajú vodu, teplo či jedlo. Nakoľko dôležitá je táto štartovacia čiara?

Určite je to dôležité. Bývame v obci Sačurov, kde je obrovská osada, a posledných desať rokov vidím, čo sa tam všetko deje, a je to hrozné. Ale je problém dať dieťa do školy? Veď základná škola je zadarmo. Takisto aj stredná škola. Ľudia niekedy hľadajú skôr prekážky.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ako by ste poradili nejakej rodine z osady, kde začať?

Úplne od základu. Naučiť sa zodpovednosti napríklad so školskou dochádzkou. Je to zodpovednosť rodičov dávať deti do školy. Je to ich povinnosť, čiže plniť si svoje povinnosti. A postupovať takto krok za krokom.

V realite niektorí nemajú v škole ani desiatu, mladí Rómovia často utekajú z vyučovania, dievčatá sa hanbia, keď dostanú menštruáciu, lebo nemajú na vložky. Tá chudoba je pre nich zväzujúca, je ťažké sa z nej vymaniť.

Ja to chápem, ale myslím si, že všetko má svoje riešenie. Rómom sa predsa pomáha. Niekedy je to tak, že nemajú deťom čo dať na desiatu, ale keď dostanú sociálne dávky, minú ich za dva dni. Nehovorím, že každý, nehádžem ich do jedného vreca.

Čím to je?

Sú tak naučení. Celá rómska problematika je neskutočne veľká, nevedia ju vyriešiť ani politici. Je to diskutabilné a komplikované. Ale nie je dobré ani veľa pomáhať a nič za to.

Chudoba je hrozná, ale Rómov treba naučiť zodpovednosti, aby ju mali voči deťom, aby vedeli, čo je to povinnosť. Že musia ráno vstať, zaviesť deti do školy, ísť do práce. A ak ju nemajú, tak si ju hľadať. Oni stagnujú. Celé tie roky stoja na jednom mieste a nikam sa to nehýbe.

„Chudoba je hrozná, ale Rómov treba naučiť zodpovednosti, aby ju mali voči deťom, aby vedeli, čo je to povinnosť. Že musia ráno vstať, zaviesť deti do školy, ísť do práce.“Zdieľať

Na Slovensku sa rieši aj segregácia Rómov na školách. Ako vnímate tento problém?

Viem, že to tak je, ale neodsudzujem ani jednu, ani druhú stranu. Chápem, že Rómovia sa cítia zle, keď sú vyčleňovaní zo štandardných tried. Som tiež Rómka a nechcem, aby to vyznelo zle, ale myslím si, že ak príde z osady dieťa, ktoré je čisté a dodržiava hygienu, nemal by byť problém.

Čiže tam nejde o to, že je to Róm, ale skôr o hygienu?

Prehnane sa rieši diskriminácia. Pritom v podstate niekedy nejde o diskrimináciu, že je to Róm a je trochu hnedší. Ale ide o to, aký je to človek. Keď bude špinavý, všivavý alebo sa nebude pekne správať, tak je jasné, že od neho ľudia budú bočiť. A je jedno, či je biely alebo Róm.

Prečo ste si zvolili práve povolanie zdravotnej sestry?

Na to mám takú klasickú odpoveď, že už od detstva som chcela byť sestrička a išla som za tým cieľom. Každá sestra to musí mať v sebe. Nie je to o tom, že idem na zdravotnú, lebo neviem matiku. (Smiech.) Človek musí mať túžbu pomáhať ľuďom, mať v sebe ľudskosť a empatiu, aby mohol robiť toto povolanie. Je to v podstate poslanie, nie iba zamestnanie.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ktoré hodnoty sú pre vás zásadné a vštepujete ich aj svojim deťom?

Určite je to vzdelanie. Jeden múdry človek povedal, že je to jediná vec, ktorú mi nikto nikdy nezoberie. Môžete stratiť všetko – zdravie, postavenie, financie, ale vzdelanie nikdy a vždy je len na úžitok.

Ako sa vám žije vo Vranove? Nezvažovali ste odísť za svojimi súrodencami, ktorí žijú v zahraničí?

Trošku nás aj s manželom lákali. Ale nechcem ísť do zahraničia, pretože si myslím, že na Slovensku sa dá žiť dobre. Napriek všetkým nedostatkom máme dobré zdravotníctvo aj školstvo. A pre takéto veci nechcem ísť preč zo Slovenska. Sú to dôležité veci najmä pre moje deti. Buďme radi, že to tu máme také super.

„Keď ja neriešim, že som Rómka, prečo by to mal riešiť niekto iný? Je to také podstatné? Nie je. Nemala by sa riešiť farba pleti, ale to, aký človek je a čo vie urobiť.“Zdieľať

Cítiť z vás veľký optimizmus. Zrejme ste veľa v živote dosiahli aj svojou povahou.

Určite, každý by mal začať od seba. Keď ja neriešim, že som Rómka, prečo by to mal riešiť niekto iný? Je to také podstatné? Nie je. Nemala by sa riešiť farba pleti, ale to, aký človek je a čo vie urobiť.

Ako ste sa zoznámili s manželom?

Poznali sme sa veľmi mladí, chodili sme spolu celú strednú školu a vzali sme sa. Vždy som bola taký stred. Polovica mojich známych boli Rómovia a polovica bieli. Ja som vždy bola pomiešaná.

Rodičia ma stále podporovali. Keď som bola druhýkrát tehotná, štátnicovala som v 37. týždni. Zvažovala som, že si dám odklad, najprv odrodím, ale nejako sme to spoločne zvládli. Manžel a rodičia mi pomáhali. Oveľa ľahšie sa žije, keď máte pomoc z každej strany.

Plánujete študovať aj ďalej?

To je dobrá otázka. Čo sa týka vzdelávania v ošetrovateľstve, musí to mať nejaký zmysel a tu v ambulancii, kde pracujem, to nepotrebujem. Keby som zostala v nemocnici a robila ďalej na oddelení, tam by som potrebovala vyššie vzdelanie, ak by som chcela postúpiť v kariére.

Teraz mi je dobre, snažím sa skĺbiť prácu s rodinou. Hoci doktor sa smeje, že zdrhnem. (Smiech.) Za posledný polrok som mala dve pracovné ponuky, no odmietla som ich. Ale nevylučujem, že by som ešte študovala.

Keď som vás požiadala o rozhovor, pýtali ste si čas na rozmyslenie. Čo ste zvažovali?

Nerada sa zviditeľňujem. (Úsmev.) Ale rozprávala som sa o tom so svojou veľmi dobrou kamarátkou, ktorá je mojou oporou. Povedala mi, že ak by to malo pomôcť hoci len desiatim mladým rómskym ľuďom, bolo by to dobré. Uvidíme, čo to dá.