Týždenný výber Jozefa Majchráka Pár slov na obranu Majdanu

Zásluhou Roberta Fica a jeho vládnych kolegov sa slová majdan a majdanizácia už naplno stávajú súčasťou nášho politického slovníka. Žiaľ, presne v tom zmysle, ako s nimi už roky pracuje ruská propaganda.

To znamená negatívnom, keď sa slovo majdan používa ako stelesnenie akéhosi nelegitímneho, temného, zo zahraničia riadeného prevratu.

Bolo by zlé, keby na Slovensku slovo Majdan práve v tomto zmysle zľudovelo. Preto si dovolím pár slov na jeho obranu. A využijem pri tom aj to, že som mal možnosť priamo na mieste sledovať dve dôležité udalosti ukrajinskej modernej histórie, ktoré sú s týmto kyjevským námestím spojené.

Prvý Majdan, ale tiež Oranžová revolúcia, sa spustil v roku 2004. V podstate išlo o občianske vzopätie proti proruskému oligarchickému režimu prezidenta Leonida Kučmu. Tábor, ktorý Kučma stelesňoval, si aj po jeho odchode chcel zabezpečiť politické prežitie a na ceste za týmto cieľom sa neštítil ani sfalšovania volieb.

Jeho kandidátom v prezidentských voľbách bol donecký politik Viktor Janukovyč. Tvárou opozičného proeurópskeho tábora sa stal niekdajší guvernér národnej banky Viktor Juščenko.

Emblémami prezidentských volieb 2004 sa stali Juščenkova zohyzdená tvár po pokuse otráviť ho dioxínom a autobusy plné baníkov naverbovaných doneckými oligarchami, ktoré brázdili Ukrajinu, aby ich osadenstvo odvolilo na viacerých miestach.

Zarezonovali tiež prípady v Doneckej a Luhanskej oblasti, kde mal Janukovyč najvyššiu podporu, keď účasť v niektorých volebných miestnostiach presiahla viac ako sto percent voličov.

Takéto očividné falšovanie volieb odmietli Ukrajinci akceptovať a vo veľkom počte vyšli do ulíc. Protesty mali vtedy pokojný priebeh a demonštrantom dal po niekoľkých týždňoch za pravdu najvyšší súd. Voľby označil za zmanipulované v neprospech Juščenka a nariadil ich opakovanie.

Ďalší Majdan vypukol koncom roka 2013 a začal sa ako reakcia na to, že prezident Viktor Janukovyč po ruskom zásahu odmietol podpísať asociačnú zmluvu s EÚ, čo bolo v rozopre s názorom väčšiny spoločnosti.

Na námestie spočiatku chodilo protestovať len niekoľko tisíc študentov a nešlo o nič, čo by bolo malo potenciál povaliť režim. Boli to zhromaždenia, ktorým v Kyjeve len málokto venoval pozornosť.

Zmenil to až Janukovyč so svojou doneckou mentalitou ukazovania svalov, keď dal niekoľko stoviek pokojne protestujúcich študentov zmlátiť ťažkoodencami.

Psychológiu toho, čo nasledovalo, dobre vystihuje príbeh, ktorý mi rozprávala jedna ukrajinská novinárka.

Keď ráno po policajnom zásahu prišla do Michajlovského kláštora, kde sa ukryli zbití študenti, narazila na skupinu novinárov. Dominoval jej ruský opozičný žurnalista z portálu Meduza, ktorý všetkým vysvetľoval, že oni v Moskve si už na niečo také zvykli, aj Bielorusi si zvykli a zvyknú si aj Ukrajinci.

Keď to náhodou započula jedna z dobitých študentiek, ktorá ešte mala čerstvú modrinu na tvári, začala na ruského žurnalistu kričať, že oni nie sú žiadni Rusi ani Bielorusi a do rána tu bude celý Kyjev.

Na druhý deň naozaj začali na námestie prúdiť davy z celej Ukrajiny. Áno, boli medzi nimi aj extrémisti, futbaloví ultrafans a rôzni radikáli, ich účinkovanie však nie je pre charakter tejto udalosti určujúce a nič nemení na tom, že išlo o spontánne vzopätie proeurópskej a demokraticky orientovanej verejnosti.

Ľudí, ktorí už mali plné zuby Janukovyčovej hrubosti, jeho paktov s Putinom a korupcie. To, že režim si dovolil „biť naše deti“, bola pre mnohých posledná kvapka.

Mimochodom, tí, čo tieto udalosti interpretujú ako prevrat, už akosi zabúdajú, že po Jankovyčovom úteku sa vo februári 2014 sformovala nová dočasná vláda, ktorá mala dôveru pôvodného parlamentu, a ešte v tom istom roku sa uskutočnili ako prezidentské, tak parlamentné voľby.

Keď sa na to, čo sa v Kyjeve dialo v roku 2004 a na prelome rokov 2013 a 2014, pozeráme z perspektívy tých najlepších tradícií západnej demokracie, tak tieto udalosti nemôžeme hodnotiť inak ako pozitívne.

Ten, kto ich interpretuje ako zo zahraničia riadený prevrat, v ktorom tisíce ukrajinských občanov mali úlohu len akéhosi nesvojprávneho komparzu, vôbec nepochopil to, čo sa vtedy na Ukrajine odohralo.

To, že po týchto obrovských ukrajinských vzopätiach prišli roky plné sklamania a dezilúzií, je síce tiež pravda, ale je to už iný príbeh.

Tak len aby sa nezabudlo. 

Demograf o starnutí SlovenskaTvárime sa, že ešte máme čas, no opatrenia, ktoré by nás pripravili, už dávno mali byť na stole

Kristína Votrubová

Očarovaní TrumpomMnohí uverili, že americký prezident dohodne rýchly mier. Lenže Moskva na to nemá racionálny dôvod

Jan Rokita

Kardinál z TanzánieAfrickí kňazi na Slovensku? Povedal som aj vašim biskupom, že treba myslieť na budúcnosť

Pavol Rábara

Ruský plyn cez TureckoPoliticky sa dá dohodnúť čokoľvek, problémom je kapacita „rúry“ v Čiernom mori a cez Balkán

Erik Potocký

Autor listu učiteľov Ficovej vládeNiektorí to podpísať chceli, ale báli sa. Je to zlá správa o stave spoločnosti

Adam Takáč

Debata v redakciiFico a Pellegrini chcú medzi migaľovcov hodiť granát, aby ich rozdelili a nestratili všetkých štyroch

Adam Takáč