Demograf o starnutí Slovenska Tvárime sa, že ešte máme čas, no opatrenia, ktoré by nás pripravili, už dávno mali byť na stole

Slovensko sa v priebehu pár desaťročí výrazne zmení a ľudia nad 65 rokov budú od roku 2045 druhou najpočetnejšou skupinou v obyvateľstve. Ukazuje to najnovšia populačná prognóza, ktorej spoluautorom je aj demograf Boris Vaňo.

„Mnohé veci v spoločnosti sa nejakým spôsobom budú prispôsobovať potrebám narastajúceho počtu seniorov,“ hovorí v rozhovore pre Postoj. Ako dodáva, váhu seniorov bude cítiť viac aj cez voľby, budú totiž tvoriť významnú voličskú skupinu.

V rozhovore hovorí, ako sa na starnutie pripraviť, ako to zvládli iné krajiny, aj o tom, či sme mu mohli zabrániť.

V minulom roku ste s kolegami vytvorili novú populačnú prognózu, ktorá sa pozerá až do roku 2080. Čo najzásadnejšie táto prognóza odhalila?

Ani nie odhalila, ale potvrdila to, čo sa už všeobecne a dlhodobo očakáva. Ide o dve skutočnosti. Prvou je, že s veľkou pravdepodobnosťou bude na Slovensku klesať počet obyvateľov, a to najmenej do roku 2080, pričom štart toho úbytku je práve v súčasnosti.

Druhou, ešte zásadnejšou skutočnosťou je nezvratné starnutie obyvateľstva. To síce nepotrvá až do roku 2080, ale minimálne do roku 2060.

Zatiaľ patríme k tým mladším krajinám Európy. Ako sa z krajiny, ktorej sa problém starnutia netýkal, stane zrazu krajina, ktorá bude patriť k tým najstarším?

Minimálne v polovici minulého storočia sme boli dokonca jednou z najmladších krajín v Európe, aj teraz ešte patríme k tým mladším. No starnutie na Slovensku je také intenzívne, že sa posúvame a skončíme medzi tými najstaršími nielen v Európe, ale aj na svete. Samozrejme, bude to závisieť aj od toho, ako sa bude vyvíjať populácia v iných krajinách.

Ale podľa všetkých dostupných relevantných prognóz by Slovensko malo patriť o niekoľko rokov alebo desaťročí k najstarším krajinám sveta. Je to spôsobené veľmi intenzívnym znížením pôrodnosti počas posledných troch desaťročí.

V druhej polovici minulého storočia patrilo Slovensko ku krajinám s najvyššou pôrodnosťou v Európe, čo sa prejavilo mladou vekovou štruktúrou. Generácie narodené po roku 1990 sú počtom zhruba polovičné, čo spôsobuje také intenzívne starnutie.

Takže silná generácia Husákových detí nemala dostatočný počet detí? Zlomilo sa to v tejto generácii?

Dá sa to tak povedať, ale možno to povedať aj trochu inak. Mali sme tu dve veľmi silné generácie, z dnešného pohľadu extrémne početné, ktoré výrazným spôsobom zasiahli do vekovej štruktúry obyvateľstva.

Jednak ide o povojnovú generáciu, ktorá bola logickou kompenzáciou za nízku, odkladanú pôrodnosť počas druhej svetovej vojny. A potom obdobie takzvaných Husákových detí.

Silná povojnová generácia rodičov bola ešte posilnená spoločenskými pomermi, ktoré v tom čase panovali v Československu. Začala sa normalizácia, nebola sloboda voľby, možnosti pre mladú generáciu boli veľmi obmedzené. Rodina bola jedna z mála tolerovaných, ba dokonca podporovaných aktivít.

Kombinácia početných rodičovských generácií a spoločenských pomerov stojí za veľmi početnými generáciami narodenými po roku 1970.

Pomohli aj štátne opatrenia, ktoré mali podporiť pôrodnosť?

Áno, štát pripravil viaceré prorodinné opatrenia, ktoré ešte zvýšili už aj tak vysokú pôrodnosť, a tým sa nerovnosť vekového zloženia obyvateľstva ešte zväčšila.

Prečo sa potom nezopakoval pôrodný boom, keď prišla táto generácia do reprodukčného obdobia?

Husákove deti prišli do veku najvyššej pôrodnosti už v zmenených spoločenských podmienkach. Prišla sloboda, možnosť voľby, nové možnosti realizácie a ľudia začali odkladať narodenie detí, zakladanie rodiny. To spôsobilo, že rodiny mali menej detí, prípadne aj žiadne, podľa toho, ako sa vyvinula ich životná situácia.

Dôsledkom bol výrazný prepad pôrodnosti v 90. rokoch, ktorý v miernejšej forme pokračoval aj ďalej. Najnižšie hodnoty pôrodnosti na Slovensku evidujeme okolo roku 2000.

Následne sa pôrodnosť mierne zvyšovala, ale stále je veľmi výrazne pod záchovnou hranicou. Pôrodnosť je teda stále nízka na to, aby sa spomalil proces starnutia. O jeho zastavení nemôže byť ani reč.

Spojili sa dve veci, ktoré urýchlili trend starnutia? Na jednej strane máme menej žien, ktoré by mali deti, a na druhej strane tie ženy majú málo detí?

Áno, to, že ženy, respektíve rodiny majú málo detí, platí už dlhodobo. To, že je málo žien v reprodukčnom veku, začalo platiť neskôr. V súčasnosti sú generácie rodičov málo početné a budú stále menej početné, pretože do veku najvyššej reprodukcie prichádzajú generácie, ktoré sa narodili po roku 1990.

Faktor málo početných generácií rodičov je už dnes dôležitejší, pretože aj keby sa plodnosť zvyšovala, tak malý počet rodičov spôsobí, že počet narodených detí bude klesať.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čiže starnutiu sa nevyhneme, aj keby prišli štedré prorodinné opatrenia.

Nie, nevyhneme. Ale ak by boli prišli komplexné, sofistikované a dlhodobo stabilné opatrenia včas, myslím tým 90. roky minulého storočia, starnutie mohlo byť menej intenzívne.

V roku 2023 klesol počet narodených detí pod hranicu 50-tisíc detí. Odrazila sa na plodnosti aj aktuálna neistota? Dá sa to vôbec odmerať?

Dalo by sa to odmerať, ale na Slovensku také údaje nemáme, pretože na to treba špeciálne zisťovania zamerané na zisťovanie názorov, zámerov a postojov obyvateľov.

My vieme vyhodnotiť úroveň pôrodnosti, vieme popísať trend a vieme uviesť demografické príčiny. V prípade nedemografických dôvodov sa môžeme len domnievať alebo oprieť o zahraničné výskumy.

Dnešná doba vzbudzuje obavy u mladých ľudí, čo sa nepochybne prejavuje aj na úrovni pôrodnosti. Prekvapila nás pandémia, v Európe je znovu vojna, populisti a radikáli sa vo viacerých krajinách dostávajú do vlády, v spoločnosti stúpa napätie a agresia, klimatické zmeny sa nedarí dostať pod kontrolu.

Takéto dôvody uvádzajú ľudia v zahraničných prieskumoch a u nás to nebude iné.

Zvýšila sa táto neistota v posledných rokoch?

Vzhľadom na udalosti a vývoj v posledných rokoch určite áno. Ale faktor neistoty tu existuje už dlhodobo. Keď máte možnosť voľby, keď máte slobodu, prináša to so sebou vždy aj určitú neistotu.

Socializmus prinášal istoty, aj keď mizerné, ale istoty. Že vždy budete mať nejakú prácu, nejaký byt, že hoci budete žiť na nízkej úrovni, ale nehrozili úplné katastrofy. A mnohým vyhovovalo aj to, že sa nemuseli rozhodovať, keďže štát rozhodoval za nich.

To sa po revolúcii zmenilo. Ľudia vždy majú obavy z niečoho nového a neznámeho, a to aj v prípade, ak ide o posun k lepšiemu. A tieto obavy určite tiež prispeli k prepadu pôrodnosti po roku 1990.

Majú ľudia na Slovensku toľko detí, koľko by chceli? Existujú nejaké výskumy na túto tému?

Všetky dostupné prieskumy naznačujú, že ľudia by chceli mať viac detí, ako v skutočnosti majú.  

To znamená, že v našej spoločnosti, štáte sa neurobilo dosť pre to, aby boli podmienky pre rodiny dostatočne dobré, aby naozaj mali toľko detí, koľko by chceli mať.

Čiže nie je to úplne tak, že ľudia nechcú mať deti, alebo to platí iba do určitej miery. Sú ľudia, ktorí by chceli mať viac detí, ale nemajú ich.

Dá sa to tak povedať. Sú tu určite rodiny, ktoré by mali za priaznivejších podmienok viac detí. Nedostali by sme sa na čísla z druhej polovice 20. storočia, tie sú v dnešných podmienkach už nielen na Slovensku, ale aj v iných európskych krajinách nereálne. Také hodnoty nájdeme dnes už len v rozvojových krajinách.

V prognóze píšete, že trend starnutia populácie je už nezvratný. Kedy začneme reálne pociťovať, že naša populácia starne?

Už to pociťujeme, aj keď je vrchol starnutia ešte len pred nami. Vidno to napríklad na výraznom náraste počtu a podielu seniorov v populácii, vidno to aj na trhu práce.

Silná povojnová generácia sa už prakticky celá presunula z produktívneho do poproduktívneho veku, čo oslabilo pracovnú silu a spôsobilo problémy Sociálnej poisťovni, keď sa zmenil podiel medzi prispievateľmi a poberateľmi sociálneho poistenia.

Kedy starnutie populácie vyvrcholí?

Intenzita starnutia bude kulminovať okolo roku 2035, čiže zhruba v priebehu desiatich rokov. Bude to obdobie, keď budú v populácii zastúpené obidve silné generácie z druhej polovice 20. storočia. Povojnová generácia bude v najvyššom veku a do poproduktívneho veku začnú prechádzať Husákove deti.

Po roku 2035 bude starnutie prebiehať miernejšie, pretože povojnová generácia bude vymierať. No a keď sa z populácie vytratí aj generácia Husákových detí, čo bude okolo roku 2060, tak sa starnutie zastaví.

Na akých miestach začneme starnutie populácie pociťovať najskôr?

Dôchodkový systém a trh práce, to budú dve najvypuklejšie oblasti. Starnutie obyvateľstva sa dotkne, samozrejme, aj ďalších oblastí, hlavne zdravotníctva a služieb pre seniorov.

Je logické, že staršia populácia zvyšuje nároky na poskytovanie a dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Veľmi významný bude dosah aj na služby pre seniorov. A to nielen v zmysle priamej starostlivosti o seniorov, ale bude nutné prispôsobiť potrebám rastúcej skupiny obyvateľov vo vyššom veku aj celé fungovania spoločnosti, napríklad bývanie, infraštruktúra, služby.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako sme na tom s prípravou na toto obdobie starnutia?

Mali by sme spraviť všetky potrebné opatrenia, aby sme spoločnosť dokázali pripraviť na novú situáciu, aby fungovala. Začať sa zamýšľať nad riešeniami až v roku 2035, keď už bude starnutie kulminovať, je neskoro. Musíme to urobiť s predstihom. Zdá sa mi, že sa tvárime, že máme ešte čas. Ja si však myslím, že čas už dávno nemáme.

Ak sa pozrieme na krajiny ako Japonsko, ktoré zažilo zostarnutie obyvateľstva už skôr, aké opatrenia by mali byť prioritou?

Poznám situáciu v Japonsku len okrajovo, ale naozaj patria medzi úplne najstaršie populácie na svete. Celé fungovanie spoločnosti je prispôsobené veľmi starej vekovej štruktúre, ktorú majú.

Zaujímavosťou je napríklad to, že deti v školách majú vyučovací predmet, ktorý sa venuje starnutiu obyvateľstva. Čiže spoločnosť je na starnutie pripravovaná nielen po ekonomickej a organizačnej stránke, ale aj mentálne.  

My zatiaľ žijeme v tom, že sme relatívne mladá krajina, ale závažné problémy prídu a treba sa na ne pripraviť. A čas sa výrazne kráti. Vlak nám ušiel v tom, že by sme mohli spomaliť proces starnutia obyvateľstva, ale môže nám ujsť aj pri zmierňovaní dôsledkov starnutia na spoločnosť. Treba sa pozrieť na krajiny, kde je starnutie už v pokročilejšom štádiu, čo je prakticky celá západná Európa, a hľadať inšpiráciu.

Zmení sa zloženie spoločnosti natoľko, že starší ľudia budú udávať trendy, ako sa bude spoločnosť vyvíjať?

Je logické, že mnohé veci v spoločnosti sa nejako budú prispôsobovať potrebám narastajúceho počtu seniorov. Ale váhu seniorov v populácii bude cítiť viac aj prostredníctvom volieb na všetkých úrovniach.

Samozrejme, záleží na tom, ako si s touto situáciou poradí stále menej početná, ale stále dynamickejšia mladšia časť obyvateľstva. Aj čo sa týka medzigeneračných vzťahov, môže dochádzať v starnúcej spoločnosti k určitým napätiam. Mladá generácia má iné potreby a záujmy. Nielen populačná, ale aj spoločenská klíma bude ovplyvnená intenzívnym starnutím.

Dá sa povedať, že služby pre starších budú biznisom budúcnosti?

Určite. Na jednej strane bude treba napĺňať potreby seniorov tovarmi a službami, ale na druhej strane bude treba týchto ľudí stále viac zapájať do aktívneho života. Dnes, keď žijeme stále dlhšie, si nemôžeme dovoliť povedať, že 35 percent populácie bude po dosiahnutí poproduktívneho veku dožívať svoj život v pasivite a izolácii.

Starší ľudia teda musia byť v maximálne možnej miere zapojení, či už na trhu práce, alebo v iných komunitných, voľnočasových alebo rodinných aktivitách.

Čiže je aj v záujme štátu snažiť sa predlžovať vek odchodu do dôchodku a snažiť sa o to, aby bolo starnutie aktívne.

Aktívne prežívanie staroby zjednodušuje starnutie, čo je v záujme nielen seniorov, ale aj štátu. Štát má k dispozícii viaceré nástroje, ktorými môže proces aktívneho starnutia podporovať a manažovať. Slovensko má dokonca schválenú stratégiu aktívneho starnutia, v ktorej sa nachádza celý súbor postupov a opatrení.

Významnou súčasťou aktívneho starnutia je platená práca. Zotrvanie seniorov v pracovnom procese aj po dosiahnutí dôchodkového veku je aj pomoc pre štát, pretože na trhu práce sú seniori skupinou, ktorá môže pomôcť kompenzovať nedostatok pracovnej sily.

Úlohou štátu je podporovať prispôsobenie podmienok na trhu práce starnúcej pracovnej sile. Významným nástrojom je v tomto smere aj zvyšovanie hranice pre vek odchodu do dôchodku, ktorý pomáha trhu práce a zároveň znižuje zaťaženie Sociálnej poisťovne.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

V roku 2035 bude starnutie kulminovať, potom bude ďalej pokračovať a v roku 2060 by sa malo zastaviť. Čo nastane potom?

Z prognózy vyplýva, že okolo roku 2060 sa starnutie obyvateľstva zastaví. Aj keď ide o pomerne vzdialené obdobie a môžu nastať viaceré udalosti, ktoré dnes nevieme predvídať, ide o veľmi pravdepodobný scenár, keďže veková štruktúra obyvateľstva má silnú zotrvačnosť.

S veľkou pravdepodobnosťou môžeme predpokladať, že po roku 2060 bude nasledovať stagnácia vo vekovej štruktúre obyvateľstva a až tesne pred rokom 2080 by sa mohol priemerný vek obyvateľov začať znižovať, pričom predpokladáme, že nepôjde o znižovanie výrazné.

Mohla by situáciu vyriešiť migrácia?

Čo sa týka starnutia, nie, pretože prisťahovalci, ktorí prichádzajú na Slovensko, nie sú výrazne mladší ako tu žijúca populácia, a preto ovplyvňujú vekové zloženie obyvateľov len minimálne.

Prisťahovalci však významne ovplyvňujú počet a prírastok obyvateľov, čo môže prispieť k zmierneniu problémov napríklad na trhu práce. Podmienkou je vytvoriť legislatívne a pracovné podmienky pre príchod cudzincov a zabezpečiť ich rýchlu integráciu do spoločnosti.

Starnutie obyvateľstva nie je problémom len Slovenska, ide o celosvetový fenomén. Je to niečo, čo demografov prekvapilo? Pred dvadsiatimi rokmi sa ešte hovorilo skôr o hrozbách preľudnenia...

Nie, myslím, že neprekvapilo. O preľudnení sa síce hovorilo a možno dokonca ešte aj hovorí, demografi však upozorňovali, že proces zastavenia rastu obyvateľov a s tým spojené starnutie je univerzálny a týka sa populácie na celom svete. Je len časovo posunutý.

Znižovanie prirodzeného prírastku obyvateľov a populačné starnutie sú sprievodným javom alebo jedným z dôsledkov modernizácie. V najvyspelejších krajinách proces znižovania prirodzeného prírastku a starnutia obyvateľstva prebieha už približne sto rokov, čiže od začiatku 20. storočia.

V najmenej vyspelých krajinách sa ešte len začína, ale určite sa prejaví, i keď možno bude mať trochu iný priebeh. Kultúrne pomery v niektorých krajinách, kde je pôrodnosť ešte stále vysoká, sú také, že znižovanie pôrodnosti bude prebiehať dlhšie obdobie a menej intenzívne. Ale vo všetkých krajinách sa to udeje.

Vidieť to aj na rómskej populácii u nás, ktorá je z demografického hľadiska rozvojovou populáciou.

Ako?

Dnes už majú Rómovia podstatne nižšiu pôrodnosť, ako mali ešte na konci 20. storočia. Navyše nejde o homogénnu populáciu, pri integrovaných alebo čiastočne integrovaných Rómoch nie je takmer žiadny rozdiel v pôrodnosti v porovnaní s väčšinovým obyvateľstvom.

Znaky rozvojovej populácie, menej zasiahnutej modernizáciou, vykazuje len tá časť rómskeho obyvateľstva, ktorá žije izolovane od majority vo vylúčených komunitách. Tam je pôrodnosť ešte stále relatívne vysoká, ale proces znižovania pôrodnosti je tiež evidentný.

Ľudstvo tak stojí pred situáciou, ktorú ešte nezažilo.

Áno, je to niečo úplne nové, nikdy doteraz nebolo obyvateľstvo také staré. Podiel staršieho a najmä veľmi starého obyvateľstva je vyšší ako kedykoľvek predtým.

Ide o ľudí, ktorí vyžadujú nejakú formu pomoci, asistencie. Ľudstvo nikdy nemalo takú veľkú časť populácie, ktorá potrebuje pomoc a podporu zo strany spoločnosti alebo rodiny.  

V niektorých krajinách sa na túto situáciu zodpovedne pripravujú, náš prístup je zatiaľ dosť váhavý. Mali by sme byť rozumní a poučiť sa zo skúsenosti iných. Mali by sme sa s čo najväčším predstihom pripraviť na život v kvalitatívne inej spoločnosti. Vieme síce, ako asi bude vyzerať, ale takú spoločnosť sme ešte nikdy nezažili.