Podporiť denník

Týždenný výber šéfredaktora Nedajme sa uhranúť Ficom, to podstatné sa deje mimo Slovenska

Martin Hanus

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

V posledných týždňoch Trump potvrdzoval slová klasika, že jediné, v čom je predvídateľný, je jeho nepredvídateľnosť.

Vypočuť článok

Vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Bol pri vzniku Postoja, od mája 2020 je jeho šéfredaktorom. Je ženatý, má tri deti, žije na Záhorí.

Ďalšie autorove články:

Týždenný výber šéfredaktora Euroukrajinská ilúzia alebo Prečo môže Fico prežiť pád Orbána

Kauza Fórum Otázka, na ktorú by mal Michal Šimečka predsa len odpovedať

Týždenný výber šéfredaktora Magyar na koni, Fico v pasci a slovensko-maďarské vzťahy v ohrození

Naposledy to bolo v marci 2018 po vražde Jána Kuciaka, keď už bol Robert Fico pod tlakom námestí a koaličného Mostu nútený odísť z postu premiéra, ale ešte stále sa držal svojej proeurópskej rétoriky.

Fico aj v potupný deň svojej demisie vyhlasoval, že sa obetuje preto, aby nedopustil predčasné voľby, po ktorých by sa mohli dostať k moci nebezpeční ľudia z SaS s protieurópskymi postojmi. Ďalej ubezpečoval, že nová Pellegriniho vláda bude mať jasnú, proeurópsku orientáciu, a ak dôjde k očakávaným pohybom – čím myslel akési integračné jadro, o ktorom predtým hovoril celé mesiace –, Slovensko musí byť toho súčasťou.

Lenže potom prišla volebná prehra, odchod Pellegriniho a spol. zo Smeru, pandémia a trestné stíhania a Fico zradikalizoval protizápadný slovník do formy, ktorá sa pomaly nedala odlíšiť od jazyka, aký používali exkotlebovci okolo Uhríka.

Z obrannej zmluvy s USA, ktorú uzavreli Američania aj s Orbánovým Maďarskom, vyrobil Fico začiatkom roka 2022 hrozbu na úrovni vlastizrady a okupácie. Po útoku Ruska na Ukrajinu nastalo na pár týždňov ticho, ale už tri mesiace od agresie Fico hovoril o ukrajinskom prezidentovi ako o „hercovi a komediantovi“, ktorý „klame na dennej báze“.

Najhoršia veta, akú Fico a politici Smeru povedali na adresu Putinovej vojny, znela: „Rusko porušilo medzinárodné právo“, kým v súvislosti s pustošenou Ukrajinou rečnia o banderovcoch, fašistoch, o tých, ktorí predlžujú nezmyselnú vojnu, ako si ju želali Američania a Západ, aby pokorili Rusko.

Aktuálny konflikt Fica so Zelenským a priateľská návšteva u Putina v Moskve sú ďalšou gradáciou politiky, na ktorú si Fico od roku 2020 vychováva svoje inovované voličské publikum v čase, keď sa nástupom Donalda Trumpa začína nová éra.

Slovenský premiér vychádza z toho, že EÚ sa otrasie v základoch, kým vplyv Putinovho Ruska v Európe zosilnie – a on chce tak byť pripravený nielen na predčasné voľby, ale aj na nové geopolitické usporiadanie.

V posledných dňoch tak Fico a jeho satelity nastúpili do ďalšej fázy žonglovania s ohňom. Andrej Danko v treťom roku vojny podniká propagandistický výjazd do Moskvy, kde pre tamojšie režimové médiá priamo velebí Vladimíra Putina (aké šťastie, že Rusko má takého rozumného a pragmatického politika) a haní západné krajiny, že sa tešia z vojny a zarábajú na nej – od Danka v biľakovskom rúchu sa v nedeľu dištancoval už aj minister Tomáš Taraba.

Tibor Gašpar, pravá ruka Fica v Smere a člen Dankovej moskovskej družiny, vypustil džina z fľaše vyhlásením, že Smer „nemá v tejto chvíli za cieľ a za prioritu vystúpiť z EÚ alebo z NATO“, a dodal, že dvere musia ostať otvorené aj pre krajné riešenie, akým je vystúpenie z EÚ. Ku Gašparovi sa následne prihlásil aj premiér Fico odkazom, z ktorého si jeho voliči zapamätali, že EÚ sa môže rýchlo rozpadnúť a vlastne nebude za čím banovať.

Samozrejme, Fico sa touto rétorikou pripravuje viac na možné predčasné voľby než na zmenu zahraničnopolitickej orientácie, akú teraz nevie presadiť, aj keby chcel. Ale to nemení nič na tom, že rozohráva nebezpečnú hru – slová majú svoje dôsledky, vytvárajú dopyt po novom, ešte radikálnejšom type politiky, na ktorý bude on či jeho nasledovníci reagovať ešte radikálnejšou ponukou.

Smer žongluje s ohňom, ale v skutočnosti je pre nás v súčasnej geopolitickej situácii oveľa dôležitejšie, ako sa vyvinie rusko-ukrajinská vojna, ako sa bude od zajtra správať prezident Trump voči Európe a akým smerom sa uberie Nemecko po voľbách z 23. februára.

Čím prekvapí Donald Trump

To, že s Trumpom prichádza nové obdobie nielen pre USA, je zjavné už z jeho predinauguračných týždňov.

Niektoré fenomény sa zmenili šmahom ruky.

Mark Zuckerberg, ktorý – ešte než vrcholila módna vlna wokizmu – na Facebooku zaviedol možnosť, aby sa používatelia mohli identifikovať ako jedno z vyše 50 pohlaví, sa teraz zalieča trumpovskému hnutiu – ruší takzvaných kontrolórov faktov (je faktom, že túto disciplínu ovládali progresívne úderky) a taktiež hovorí, že korporátny svet potrebuje viac „maskulínnej energie“.

Ďalší multimiliardár Bill Gates, ktorý vlani venoval na kampaň Kamaly Harrisovej vyše 50 miliónov dolárov, sa najnovšie pochválil, že pred dvomi týždňami tri hodiny večeral u Trumpa a ten vraj naňho spravil veľký dojem tým, ako sa o všetko živo zaujímal. S Trumpom večeral aj Jeff Bezos z Amazonu a rovnako sa pred svetom tváril veľmi spokojne.

Zdá sa, že woke kapitalizmus odumiera, respektíve na dlhý čas zhibernuje.

Pre nás v strednej Európe je však kľúčové, ako bude vyzerať Trumpova zahraničná politika po inaugurácii.

Zatiaľ nie je nič jasné, od Trumpa a z jeho okolia prichádzajú horšie aj lepšie signály.

Na jednej strane zamestnával svetovú verejnosť až nehoráznymi výpadmi proti Kanade, Grónsku a Paname, keď nevylučoval ani vojenskú anexiu, aby obhájil americké ekonomické záujmy. Trump sa zahráva s imperialistickým slovníkom, aký sa v Amerike nepoužíva už vyše sto rokov.

A hoci najmä v prípade Kanady ide zrejme o typicky trumpovské trollovanie, nedá sa to odbaviť mávnutím ruky: v čase, keď si Rusko robí imperialistické nároky na Ukrajinu a ďalšie blízke pohraničie a Čína poškuľuje po Taiwane, nastupujúci líder západného sveta dáva svojimi rečami najavo, že na medzinárodnom práve už nezáleží, lebo odteraz platí právo najsilnejšieho.

Ale pokiaľ išlo o prvé skutky, boli racionálne a pozitívne: Trump dal svojim ľuďom pokyn, aby spolu s ľuďmi z odchádzajúcej Bidenovej administratívy dotlačili Izrael a Hamas k prímeriu v Gaze. Aj Trumpovi najtvrdší oponenti spomedzi americkým demokratov uznávajú, ako veľmi dopomohol k dohode Trump a jeho vplyv na izraelského premiéra Netanjahua.

Ale s akým plánom príde Trump voči Rusku a Ukrajine? Aj v trumpovskom tábore je viac prístupov. Niektorí by Ukrajinu najradšej hodili cez palubu a prenechali problém Európe, iní si uvedomujú, že ruský triumf na Ukrajine by podlomil nielen Európu, ale aj Ameriku.

Je pravdepodobné, že Ukrajina sa o pár dní či týždňov ocitne pod americkým tlakom, aby sa vzdala vízie členstva v NATO aj Rusmi zabraných území. Dôležitejšie však je, čo bude Trump žiadať od Ruska a čo všetko bude ochotný garantovať Ukrajine, aby mohla aj bez časti územia – na ktorého faktický návrat už ani v EÚ nikto neverí – prežiť ako od Ruska nezávislý a životaschopný štát.

Rovnako významné bude, ako sa Trump postaví k NATO. Aj tu sú zmiešané signály, ktoré môžu viesť k celkom odlišným výsledkom.

Trump po novom roku vzniesol požiadavku, aby členské štáty vynakladali na obranu päť percent HDP – to je úplne nerealistická hodnota, ktorú nenapĺňajú ani samotné USA. Aj preto sa niektorí obávajú, že Trump si len hľadá zámienku, ako sa vyviazať zo záväzkov NATO.

Aj keď jeho nastupujúci minister zahraničia Marco Rubio nedávno presadil v kongrese zákon, podľa ktorého prezident nesmie ohlásiť odchod z NATO bez súhlasu väčšiny kongresmanov. Ale túto formálnu poistku by prezident Trump mohol zrušiť jedinou vetou: že USA sa už jednoducho necítia byť viazané článkom 5 pomôcť napadnutému členskému štátu.

Zároveň je tu optimistický scenár: Trump neoslabí transatlantické spojenectvo, ale, naopak, svojím mocensko-obchodníckym tlakom dotlačí európskych členov NATO k navyšovaniu výdavkov (na dosiahnuteľnú úroveň 2,5, respektíve 3 percent HDP) omnoho rýchlejšie, než by sa k tomu odhodlali z vlastnej iniciatívy. To je vzhľadom na novú ruskú hrozbu beztak nevyhnutnou daňou za bezpečnosť v Európe.

V posledných týždňoch Trump potvrdzoval slová klasika, že jediné, v čom je predvídateľný, je jeho nepredvídateľnosť. Pre nás v strednej Európe je v tejto charakteristike skrytá obava, ale aj nádej.

Neblahé dedičstvo Angely Merkelovej

O päť týždňov sa konajú voľby v Nemecku, teda najdôležitejšie európske voľby tohto roka. Ich výsledok určí vývoj v krajine, ktorej stav je zásadný pre celú EÚ a vzhľadom na ekonomickú previazanosť obzvlášť pre nás.

Nemecko je v politickom aj ekonomickom úpadku, už niekoľko rokov v ňom prebieha niečo ako deindustrializácia.

Koncom roka na to upozornil vo vplyvnej prednáške dnes asi najznámejší žijúci nemecký ekonóm Hans-Werner Sinn (v skrátenej podobe ju uverejnil aj denník Frankfurter Allgemeine Zeitung).

Podľa Sinna stojí dnešné Nemecko na križovatke a súčasná kríza jeho priemyslu je ešte horšia než mizéria, z ktorej Nemcov vytiahol pred vyše 20 rokmi svojimi reformami Gerhard Schröder. Sinn je teda optimista v tom, že aj zo súčasnej šlamastiky sa môžu Nemci dostať, len musia uznať omyly zelenej revolúcie, ktorá ich sem priviedla.

Hans-Werner Sinn to preukazuje na číslach: od roku 2018 sa v Nemecku znížila produkcia áut o 17 percent, v chemickom priemysle sa výroba prepadla o 15 percent, celkovo padol priemysel o 13 percent.

„Toľko skloňovaná deindustrializácia teda nie je žiadnym hororovým scenárom budúcnosti, ale prebieha už sedem rokov,“ hovorí Sinn. Ďalej dopodrobna rozoberá príčiny, pričom tie najdôležitejšie vidí v energetike a špeciálne klimatickej politike.

Podľa Sinna sa Nemecko vlastnými rozhodnutiami, ale aj nariadeniami EÚ stalo obeťou „ambiciózneho“ dirigizmu: odchod z jadrovej energetiky do roku 2023, zákaz vykurovania plynom a olejom od roku 2024, zákaz spaľovacích motorov od roku 2035, odstavenie uhoľných elektrární do roku 2038, zákaz plynu do roku 2045 a tak ďalej.

Ako pripomína, žiadna krajina na zemeguli nenapodobnila Nemcov hlúpym odchodom z jadra.

Podľa Sinna išlo o revolúciu zhora – ľudia si ju nevšimli ani za ňu nikdy nehlasovali, len počúvali pekné reči o energetickom obrate a záchrane klímy.

Výsledkom je, že primárna energetická spotreba veternej a solárnej energie tvorí len sedem percent a Nemecko, ktoré okrem jadrových vypína postupne aj všetky uhoľné elektrárne, má najvyššie ceny energie na svete.

Sinn vo svojej prednáške navrhuje zásadný obrat: zrušiť rôzne zákazy, uviesť do prevádzky niektoré jadrové reaktory a pokračovať v klimatickej politike celkom inými cestami než doposiaľ.

Ekonóm to nevyslovil explicitne, ale jeho analýza je zúčtovaním so 16-ročnou érou kancelárky Angely Merkelovej (CDU).

Po zemetrasení a havárii v japonskej jadrovej elektrárni vo Fukušime prišla s energetickou revolúciou, ktorá ohlásila koniec jadra a budúcnosť založenú na obnoviteľných zdrojov. Zároveň stavila na rastúci import plynu z Ruska, ktorý mal byť na dlhý čas prechodným zdrojom energie, kým raz nenastane solárny a veterný vek.

Jej ekonomická politika zas stavala na exporte do Číny a na predpoklade, že dynamicky rastúca Čína bude stabilným ťahúňom nemeckého priemyslu. Kancelárka prikladala nemecko-čínskym vzťahom mimoriadny význam, počas svojho úradovania navštívila Čínu najmenej trinásťkrát.

Rusko-čínsky vektor politiky jej v tom období nikto veľmi nevyčítal, viac-menej stelesňoval nemecký mainstream. Je len paradoxom, že po otvorení hraníc utečencom v roku 2015 a ešte väčšmi za prvej vlády Trumpa ju európski i americkí liberáli oslavovali ako AntiTrumpa, teda skutočného vodcu a garanta slobodného sveta.

Táto maska z Merkelovej postupne spadla až po 24. februári 2022, keď sa zároveň vo viacerých oblastiach ukázalo, aké ťažké dedičstvo za sebou zanechala.

Friedrich Merz bol v rámci CDU antimerkelián, na čo mal aj špeciálne osobné dôvody, keďže Merkelová ho svojho času vyradila z politiky. Dnes má 69-ročný Merz ako predseda CDU veľmi blízko k tomu, aby o päť týždňov vyhral voľby a zostavil novú vládu.

To najťažšie ho však čaká potom: nájsť odvahu aj politickú silu na potrebné zmeny v Nemecku aj Európskej únii.