Moderátorka Andrea Poláčková Moja snaha uspieť v živote ako žena, dcéra, manželka a matka ma takmer pripravila o život

Vlani v septembri si bola pred nedeľnou omšou nakrátko zacvičiť. Počas toho jej prišlo veľmi zle a skončila na jiske v nemocnici na Kramároch.

Rozhlasová moderátorka Andrea Poláčková pre Postoj opisuje, ako túto život ohrozujúcu situáciu prežívala, ako to zmenilo jej pohľad na kariéru, vzťah s Bohom i pohľad na život.

Posledné tri roky bola na materskej dovolenke a bola to pre ňu veľká výzva. Aj keď počas tehotenstva, ktoré si naplno vychutnávala, prípravy na príchod nového člena s manželom nepodceňovali, hovorí, že dnes by sa na rodičovstvo pripravovala inak. 
 

Na konci septembra ste prežili mozgové krvácanie. Čo tomu predchádzalo?

Bola pekná jesenná nedeľa a ja som si povedala, že pred tým, než nasýtim svojho ducha, idem si trochu zacvičiť. Robila som pár minút ľahké strečingové cvičenia, lebo som mala nádchu, ktorá bola atypická. Mala som asi dva týždne upchaté dutiny a v ten deň som sa zobudila so zvláštnou bolesťou v dutinách a čeľusti, čo som však pripisovala nádche.

Robila som len ľahké cviky vlastným telom. Keď som už vo fitnescentre končila, dala som si na záver pilatesový cvik na brušné svaly, pri ktorom sa na pár sekúnd zadržiava dych. 

Keď som sa posadila, pocítila som obrovskú bolesť hlavy a mala som pocit, že mi exploduje. Bol to taký tlak, akoby sa mi z nej všetko tlačilo von, a ja som nevedela, odkiaľ to vyletí. Neopísateľná bolesť. Chvíľku som tam zostala ležať a potom som si povedala, že idem na vzduch. Ako som sa však postavila, začalo mi byť ešte horšie a mala som nutkanie na vracanie.

Cestou na toaletu som povedala recepčnej, že mi je zle, nech ma sleduje. Na toalete som potom niekoľkokrát vracala a uložila som sa bezvládne na zem. V tom prišla recepčná, poprosila som ju, aby mi podala telefón, a volala som manželovi.

Manžel teda hneď dobehol?

Áno. Mali sme ísť spolu na omšu, bol už blízko. Hneď došiel a volal mi sanitku. Ako ma dali v sanitke do ležiacej polohy, tak som potom ostala ležať dva týždne takmer bez pohybu.

Poznáme viacero druhov krvácania v hlave alebo do mozgu. Aká bola vaša diagnóza?

Subarachnoidálne krvácanie.

Čo to znamená?

Je to jeden z typov vnútrolebečného krvácania, ako som sa dočítala, existujú viaceré, napríklad epidurálne, intracerebrálne, subdurálne. Subarachnoidálne krvácanie znamená, že to je krvácanie do obalových štruktúr v mozgu, takže je to trochu iné ako priamo krvácanie do mozgu. Ja som to mala v zátylku.

Praskla vám teda nejaká cieva alebo žilka?

Nenašiel sa zdroj krvácania, čo je lepší prípad, lebo pri tomto type to zvykne byť v dôsledku prasknutia malej aneuryzmy, teda vydutiny na cieve. Niektorí ľudia s tým žijú celý život a ani netušia, že to majú, a niektorým to praskne a môže to mať rôzne scenáre.

Aj napriek tomu, že moja diagnóza bola nesmierne vážna a hrozil aj najhorší scenár, mala som pocit, že ma Boh niesol na rukách.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Prečo?

Nemusela som pod nôž, stačila konzervatívna liečba. Všetky klinické vyšetrenia naznačovali, že stav je bez vážnych následkov a poškodení funkcií mozgu. Aj to, že sme zavolali sanitku, bolo jedno z najlepších rozhodnutí v živote, lebo keby sa to nezachytilo včas, mohlo to dopadnúť všelijako.

Čo bolo ďalej?

Spočiatku som si neuvedomovala, že sa deje niečo vážne. Ešte keď sme čakali pred urgentom, záchranár poznamenal, že teraz je veľa brušnej chrípky. Trochu ma to upokojilo, ale bolesť hlavy neprechádzala ani po hodine.

Na urgentnom príjme urobili lekári absolútne profesionálne vyšetrenia tak, ako mali. Dokonca slúžil primár neurológie doktor Marek Krivošík, ktorý hneď indikoval CT vyšetrenie.

Spočiatku som si neuvedomovala, že sa deje niečo vážne. 

Po prvom skríningu hlavy mi povedali, že mi ešte zavedú kontrastnú látku. To už som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku. 

Nato mi primár povedal: „Pani Poláčková, máte tam malé krvácanie. Prognózy pri tejto diagnóze sú dobré, ale musíte minimálne dva týždne ležať.“ Na tieto slová nezabudnem.

A vy čo na to?

Chcela som sa trošku posadiť, ale hneď ma usmernili pokynom „len ležte, prosím“. Pýtala som sa, či môžem ísť ležať domov. Primár sa na mňa pozrel výrazom, že chápe moju sladkú nevedomosť, a láskavo mi povedal: „Keby som vás teraz pustil domov, tak ma zavrú, idete na jisku.“ Vtedy som si uvedomila, že to bude asi vážnejšie.

Takže vaša skúsenosť s lekármi bola dobrá?

Áno. II. neurologická klinika LF UK a UNB na Kramároch, ktorú vedie profesor Peter Valkovič, je miestom veľkých profesionálov, ktorí vedia, čo robia. Boli maximálne pripravení čo najviac pomôcť v každej situácii, a to nielen mne. 

Hoci miestami pracujú v podmienkach, ktoré pripomínajú maštaľ, odhodlanie tých ľudí a ich vernosť povolaniu sú obdivuhodné. 

Spoznala som tam množstvo skvelých neurológov, mladých šikovných lekárov. Bola by škoda pre Slovensko, ak by odišli a nemocnice by zívali prázdnotou. 

Máte niečo po štyridsiatke, cvičíte. Viete si vysvetliť, prečo sa vám to stalo?

To je na tom strašidelné, že to nie je závislé od veku. Poznám prípad 13-ročného dievčatka, ktoré spadlo z koňa, praskla mu aneuryzma a je vo vegetatívnom stave. So mnou na jiske ležala 32-ročná žena po mozgovom krvácaní. 

Dopočula som sa o mužovi, ktorý mal 40 rokov a ktorému sa stalo to isté, čo mne. On mi bol počas toho celého pozitívnym príkladom. Tento muž dnes cvičí, chodí na turistiku a vrátil sa k normálnemu životu. 

Snažila som sa žiť zdravo, ale životný štýl sa skladá z viacerých oblastí a faktorov. Jedna vec je, že sa človek stará o svoje telo, cvičí, vhodne sa stravuje.

Ďalšia veľmi dôležitá a významná časť našich životov je práve duševné prežívanie a zvládanie stresu.

Problém bol teda stres? 

Áno, dnes len málokto vie zvládať stres tak, aby sa to nepodpísalo pod jeho zdravie. Mala som nesmierne náročný rok. A v podstate ani tie predošlé počas materskej mi nepridali na duševnej pohode. 

Predtým ma verejnosť asi najviac registrovala ako rozhlasovú moderátorku relácie Hosť Andrey Poláčkovej. Keď som ostala doma a naplno som sa venovala mamičkovským povinnostiam, doliehalo to na mňa. 

S manželom sme nesmierne šťastní, že máme dieťa, ktoré prišlo po dlhej a náročnej ceste, keď sme si mysleli, že sa to už ani nestane. 

Tehotenstvo bolo jedno z najkrajších období môjho života. Potom sme sa stali rodičmi a ja som zrazu zistila, že som na to nebola dobre pripravená. Mala som pocit, že materstvo ma presahuje.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Ako to myslíte?

Byť prvorodičom vo vyššom veku bez priamej podpory širšej rodiny vami vie otriasť. Ale odkedy viem, že príchod dieťaťa do rodiny v akomkoľvek veku je v zozname najstresovejších udalostí v živote človeka na treťom mieste, predchádza mu už len rozvod a smrť blízkej osoby, necítim sa divná, iná ani vinná.

Únava, ktorá sa pridruží, keď máte malé dieťa, intenzita, nároky a očakávania skĺzali do frustrácie. Veci, o ktorých som si myslela, že pôjdu prirodzene, nešli. 

Aké napríklad?

Napríklad dojčenie. To je zručnosť, ktorú sa musíte naučiť vy aj vaše dieťa. A to bleskurýchle. A potom množstvo ďalších dôležitých maličkostí, ktoré som musela sledovať, aby som neprepásla obdobie polohovania dieťaťa, aby sa nezležala hlavička, správny časový manažment, aby som sa vôbec stihla kedy-tedy najesť. To poznajú azda všetci rodičia.

Ale toto je pri deťoch bežné. Čím to je, že ste sa dostali pod taký tlak? 

Som perfekcionistka a trochu úzkostlivý typ, takže som chcela, aby všetko bolo tip-top. Zaujímalo ma, ako to majú iné matky.

Zapojila som do podpornej skupiny mamičiek a zistila som, že sme na tom s ostatnými mamami podobne. Všetky zažívame to isté, a predsa také iné materstvo. 

Pomohla vám podporná skupina?

Áno. Veľakrát sa ma ľudia pýtali, či si užívam materstvo. Ale pre mňa slovo užívať si má úplne iné konotácie ako to, čo sa matke deje na materskej. Tých momentov, keď si materskú dovolenku skutočne užívate ako dovolenku, je veľmi málo. Je to oveľa viac o nepretržitom servise, ktorý poskytujete celej domácnosti.

Nesmieme zabúdať a bagatelizovať, aké náročné môže byť rodičovstvo na psychiku pre oboch rodičov. 

Podporná skupina je miesto, kde mamičky o tom hovoria otvorene. Lebo nesmieme zabúdať a bagatelizovať, aké náročné môže byť rodičovstvo na psychiku pre oboch rodičov. A to chcem podčiarknuť, že netreba zabúdať ani na mužov otcov. 

Vyhľadávať pomoc aj v takejto podpornej skupine je úžasné. Stretávali sme sa online a bolo to naozaj upokojujúce, že v tom nie som sama a že to prežívajú aj iné rodiny. Je to normálne. 

Som šťastná, že môžem zažívať materstvo, manželstvo, ale so slovkom užívať si by som v tomto kontexte zaobchádzala citlivo.

Ako inak by ste sa dnes pripravovali na rodičovstvo?

Menej by som sa sústredila na pôrod a výbavičku a viac by som sa pýtala matiek, čo zažívali, aké situácie ich zaskočili, čo by dnes robili inak. Deti sú kópiou svojich rodičov. Niekedy až desivo vernou. 

Možno by som sa zamýšľala viac nad tým, aké vzorce správania chcem na sebe poopraviť, zmeniť alebo úplne vymazať, aby som ich neprenášala na svoje dieťa, a tiež by som v rámci psychologickej prípravy skúmala, prečo všetci hovoria o kríze v manželstve, keď prídu deti, ako sa jej dá predísť. 

Ľudia sa pred pôrodom pýtajú, čo to bude a kedy to bude, ako sa bude volať, ale to, že nebudete mať čas na nič, že obed si budete zohrievať na štyrikrát a vlasy si umyjete tak raz za dva týždne, vám nepovedia. Ženy matky, hovorte o tom, čo prežívate, čo najviac a poriadne nahlas.

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Asi nikto nechce strašiť budúcu mamičku, ktorá sa teší na bábätko.

To nie je strašenie. Myslím, že oxytocín by to premenil na ilúziu. Nič si nevyčítam. Je pravda, že keby som mala druhé dieťa, tak by to už bolo iné a niektoré veci by som až tak neriešila a brala s nadhľadom. Ale ako prvorodičke vo vyššom veku mi záležalo na všetkom. Nie som v tomto výnimkou. 

Nemohol byť tento pocit z materstva spôsobený práve tým, že ste sa stali matkou vo vyššom veku? 

Určite aj vek zohráva úlohu. Dvadsaťročné telo dokáže niekoľko dní po sebe žúrovať a byť v pohode a štyridsaťročné telo „žúruje“ jednu noc so svojím dieťatkom a cíti to štyri dni. (Smiech.)

Ja som sa veľmi bála deficitu spánku, ktorý zle znášam, neviem potom fungovať. Ale môj syn toto asi pochopil a spánok mi doprial. Skôr som cítila mentálnu vyčerpanosť.

Moja snaha uspieť v živote ako žena, dcéra, manželka a matka ma takmer pripravila o život.

Som na seba aj na okolie náročná, chcem mať veci pod kontrolou a to vedie k vnútornému nepokoju aj nervozite. Ten stres sa vo mne kumuloval a bola tam ešte jedna vec.

Aká?

Kríza identity. Potrebovala som psychohygienu, malý oddych od domácnosti a rodičovstva. Neprestala som byť Andreou, ktorá má aj svoje túžby, potreby a sny, ale nevedela som si predstaviť, že moje dieťa, na ktoré som sa tešila a na ktoré sme roky čakali, by som niekam odložila, lebo ja sa potrebujem realizovať. Tá neustála dilema vo mne vytvárala zbytočný stres navyše. 

Áno, vďaka čiastočnej sebarealizácii by som načerpala inú energiu, no kradlo by mi to čas, ktorý by som mohla venovať synovi. Kládla som si otázku, či uprednostním svoje potreby alebo tie jeho. Komu ho zverím? Neuvažovala som, že dám polročné dieťa do jaslí a pôjdem do práce, ale chcela som niečo v malom. Dávala som si to na misky váh a nevedela nájsť rovnováhu.

Nedalo sa viac zapojiť manžela? 

Asi sme všetci počuli, ako muži medzi sebou vtipkujú o tom, že len čo príde z práce, ešte sa ani nestihne vyzuť a už mu žena dáva do ruky dieťa. Ono to tak niekedy skutočne je. Po celom dni s dieťaťom som čakala ako na spasenie, kedy sa otvoria dvere a vstúpi manžel. A ten môj je od začiatku veľmi angažovaný otec. Všetok svoj voľný čas venuje malému. 

Ublížilo vám to, že ste dali svoje potreby na druhú koľaj? 

Moje prežívanie roly materstva verzus kariéry nebolo jediným dôvodom toho, čo sa mi stalo. Bolo to vtedy celkovo náročné obdobie. V priebehu jedného roka som prišla o babku aj otca. Vo vás sa už teda hromadí tlak a frustrácia, do toho príde strata dvoch blízkych ľudí, k tomu sa pridajú ďalšie pridružené problémy. 

Bola som pripravená sa postupne vrátiť do práce, čo nevyšlo. Jednoducho, správanie niektorých ľudí v posledných rokoch mi ublížilo natoľko, že potlačené emócie spôsobili pretlak, ktorý hľadal cestu von. Nie som z teflónu, po ktorom to stečie. 

Vráťme sa do nemocnice. Toto všetko ste si uvedomili až po tom, čo vás zastavilo vnútrolebečné krvácanie? Aké myšlienky ste mali, keď vám povedali, že ostávate hospitalizovaná?

Najskôr som to začala kriticky vyhodnocovať. Ja mám dva týždne ležať? To nedám, veď sa zbláznim. Čo bude s mojou rodinou – manželom a synom? Veď ma potrebujú!

Potom prišla akceptácia, keď som si povedala, že takto to teraz je, musím dva týždne ležať, lebo keď to neurobím, môže sa ešte všeličo stať. Povedala som si, že rodina to zvládne, lebo musí, a ja tiež. Aj moje telo je moja rodina a mojou povinnosťou je sa teraz oň postarať. Potom sa mi uľavilo.

Andrea Poláčková ukazuje, v ktorej časti hlavy mala krvácanie Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Koľko trval tento proces?

Relatívne krátko. Začala som premýšľať, ako ten čas ležania využiť. Povedala som si: koľkokrát za život mám príležitosť ležať na jiske?

Rozhodla som sa, že budem robiť, čo môžem. Začala som vnímať okolo seba ľudí, zvuky, svetlá, atmosféru, ako sa kto správa, čo hovorí, čo sa tam všetko deje. Snažila som sa veľa spať a tiež som si čítala. Mala som pri sebe tri knihy, Nasledovanie Krista od Kempenského, Mysli ako Leonardo da Vinci a Harryho Pottera.

Harryho Pottera?

Áno, chcela som si na tento fenomén vytvoriť vlastný názor. Je zaujímavé, koľko ľudí má s touto postavou nejaký príbeh, mnohí mi o tom v nemocnici aj rozprávali. 

Veľa som sa ponárala aj do modlitby a kontemplácie. Do toho pravidelný monitoring stavu, fyziologické potreby a deň bol za mnou.

Po pár dňoch na jiske to začalo byť psychický náročné. Navyše mala som také bolesti hlavy, že každé zakašľanie a kýchnutie bolelo, akoby ma niekto udrel bejzbalovou pálkou. Bola to extrémna bolesť deň a noc a nedokázali ju potlačiť ani analgetiká.

Báli ste sa smrti?

Jasné, že som pomyslela aj na smrť.

Prvý večer, keď na jiske všetko utíchlo, som si spomenula na sen, ktorý som mala štyri dni predtým. Snívalo sa mi s nedávno zomrelým otcom, že sedí v kuchyni a usedavo plače. Ja som spala pri synovi v izbe a zavolala som ho, aby prišiel k nám. 

Ľahol si z druhej strany a vystrel ku mne ruku. Vtedy som si uvedomila, že som podala ruku mŕtvemu človeku. Neviem prečo, vyletela zo mňa otázka: „Oci, aj ja už umieram?“ A on sa na mňa usmial a povedal: „Ale čo si, miláčku!“ a zmizol.

V nemocnici som si na ten sen spomenula a verila som, že ešte neprišiel môj čas. Ale pod kontrolou som to nemala. V tej bezmocnosti mi ostala jediná možnosť, ktorá nemôže byť krokom vedľa – úplne sa odovzdať Bohu.

Vplyv otcov na výchovu dcérNielen násilník či alkoholik. Škody v živote dievčat urobí aj nezapojený otec

Mária Melicherová

Ako toto odovzdanie vyzeralo konkrétne?

Že sa mu snažím dôverovať vo všetkom, čo sa deje, či to budem vnímať ako dobré, alebo zlé. Viem, že on je nad tým a je najlepším režisérom. 

Neviem, aký dlhý život ma čaká, ale viem, že túžim žiť v takej odovzdanosti Bohu, ako som to zažila v nemocnici, lebo som videla okamžité benefity – skutočný pokoj, ktorý vo mne nastal. Vedela som, že sa nemusím báť.

Po týždni ma z jisky presunuli na izbu k 86-ročnej panej, ktorá bola v ten deň hospitalizovaná pre vysoký tlak. Večer začala strašne kašľať a smrkať. Chytila ma panika, že ak pri tejto bolesti hlavy chytím od nej virózu, tak to nedám, moja hlava to nevydrží.

Volala som personál, že panej je zle, aby to riešili. Povedali, že ráno urobia výtery a testy.

Vtedy som si uvedomila, že viac ja nezmôžem. Začala som sa modliť. Predstavila som si neviditeľnú bublinu, do ktorej ma ukryla Panna Mária a cez ktorú neprejde žiaden vírus ani baktéria.

Teraz sa už usmievam, ale vtedy mi do smiechu nebolo. Ráno zistili, že pani má covid. Hneď ju izolovali. Moje želanie byť sama na izbe bolo vyslyšané expresne rýchlo. Na päť dní ma dali do karantény. Ostala som sama a covidom som sa nenakazila. 

Boh to teda zariadil. Urobil to po svojom. (Smiech.)

Foto: Postoj/Kristína Kružicová

Ako sa zmenil po tejto skúsenosti váš pohľad na svet a na život? 

Vnímam to tak, že v prvom rade Boh chcel zmeniť niektoré moje postoje a prístup k životu. Uvedomila som si, že všade inde sme nahraditeľní, len v živote našich blízkych nie.

Updatoval aj oblasť môjho prístupu k sebe samej, že nemusím stále robiť veci, ktoré budú dokonalé, a nemusím sa snažiť o to, aby som sa páčila ľuďom a trápila sa, ako ma vnímajú a hodnotia. Oveľa dôležitejšie je nejsť proti sebe a svojim presvedčeniam. 

Myslím si, že žena na materskej je zraniteľnejšia. Je to prirodzený dôsledok toho, že sme doma v uzavretej skupine a priestore. Klesá nám sebavedomie a riešime svoju identitu, kto som, čo som. S tým bojujú takmer všetky mamičky.

Mám zároveň pocit, akoby môj vnútorný hlas hovoril ku mne silnejšie. A keď ho počúvnem, tak urobím správne. Myslím si, že ma chcel Boh k sebe viac pritiahnuť a aj preto sa mi to stalo. Nemusíme odísť na druhý svet, aby sme stretli Boha. 

Zmenil sa aj môj pohľad na smrť. Netvrdím, že nemám pred smrťou rešpekt a že mi je jedno, či odídem dnes alebo o tridsať rokov. A ani netvrdím, že mnou táto skúsenosť neotriasla. Keby ma to nezmenilo, bol by to výsmech do očí Boha. Život je najkrajší dar, ktorý naša duša dostala. 

Nebojíte sa, že sa vrátite do starých koľají? Ľuďmi niekedy niečo zatrasie, povedia si, že sa zmenili, ale potom sa vrátia k starému spôsobu života.

Už nemôžem byť taká ako predtým. Je to ešte čerstvé, tak sa mi to možno hovorí ľahko. Nikdy som sa však nepýtala, prečo ja.

Tušila som, že po tom ťažkom období niekde v mojom prežívaní a príbehu musí nastať katarzia. Verím, že mi toto všetko bude slúžiť ako také memento. 

Memento čoho?

Že zmyslom pozemského života je príprava na ten večný. O nič viac ani menej tu nejde. 

V každom čase, priestore a interakcii sa máme snažiť byť tou najlepšou verziou seba, a teda nemôžeme nič pokaziť. Nie je dôležité, aké máme auto, aké pozície zastávame, ale ako a či lásku odovzdávame i to, či ju prijímame. Nie sme povolaní zápasiť s druhými. 

V každom čase, priestore a interakcii sa máme snažiť byť tou najlepšou verziou seba, a teda nemôžeme nič pokaziť.

Uvidia vás ešte ľudia v médiách?

Som v štádiu, keď som odovzdaná a veci neplánujem, snažím sa byť tu a teraz. Táto situácia ma prinútila zamyslieť sa nad tým, čo chcem v živote ďalej. Niekedy mi napadne, že by som mohla urobiť rázny strih, a potom si uvedomím, že mám rada kreatívnu prácu so slovom, zvukom aj obrazom. Nechám sa prekvapiť, čo príde do cesty. 

Ale určite chcem robiť niečo, čo bude mať pridanú hodnotu a pre mňa zmysel. Aj preto som už prijala ponuku na spoluprácu s jedným printovým médiom a mám dva vlastné hodnotné formáty, jeden televízny a druhý rozhlasový, ktoré by som rada zrealizovala.

Chcem spolupracovať s Bohom, aby som nič neuponáhľala a netrápila sa, že to nie je dnes alebo zajtra. Chcem byť tam, kde ma chce mať Boh.