Bývalý poľský veľvyslanec Maciej Ruczaj Slovensko šialene zaspalo. Máte problém s budovaním spoločného dobra

Vysvetľuje, prečo Slovensko začína výraznejšie zaostávať za Poľskom, porovnáva aj nástup vlády Roberta Fica s príchodom vlády Donalda Tuska v Poľsku.

Maciej Ruczaj v rozhovore pre Postoj upozorňuje aj na nebezpečný trend v konzervatívnom tábore, ktorý nazýva balíčkovou identitou.

Ruczaj vyštudoval politológiu a anglistiku na Karlovej univerzite v Prahe, v rokoch 2016 – 2023 bol riaditeľom Poľského inštitútu v Prahe, potom sa stal veľvyslancom Poľska na Slovensku. V súčasnosti je stálym spolupracovníkom českého Echa24 a denníka Postoj, od januára pôsobí v pražskom Centre transatlantických vzťahov.

Keď ste sa na jeseň roku 2023 stali veľvyslancom na Slovensku, zaujali ste hneď svojou prácou aj aktivitou. Prečo vás Tuskova vláda stiahla do desiatich mesiacov?

To sa musíte spýtať niekoho iného. Politika má svoje zákonitosti, netreba sa preto urážať a byť zatrpknutý. Ide o širší kontext: som len jeden z mnohých, podľa verejne známych informácií vláda stiahla možno až dve tretiny veľvyslancov. 

Čo však mrzí, je to, že tá zmena prebehla strašne amatérsky – bez dohody s prezidentom. A že teda oslabila poľskú diplomaciu, ktorá teraz vo väčšine hlavných miest nemá veľvyslancov, ale len chargé d’affaires.

Od pádu komunizmu sa už stalo, že by demokratická poľská vláda urobila v diplomacii takú masívnu rošádu?

Myslím, že dokonca ani po páde komunizmu vláda neodvolala až toľko veľvyslancov naraz. V Poľsku sú s nástupom každej vlády spojené veľké personálne zmeny, ale aj v roku 2015, keď vyhrala strana Právo a spravodlivosť (PiS), ktorá mala ešte aj svojho prezidenta, a teda mohla postupovať veľmi razantne, bola obmena pomalšia. 

Neberie to Tuskova vláda len ako pomstu za predošlú éru PiS-u?

Nechcem psychologizovať, ale je pravdou, že väčšina komentátorov sa zhoduje, že čistka, respektíve očista štátu bola v prvom roku hlavnou vládnou prioritou. 

V novinách teraz vychádzajú texty s titulkami ako Poľsko, štát, ktorý ide na neutrál, pretože vláda trávi najviac času hľadaním vnútorných nepriateľov a ich likvidáciou.

Vnútorným nepriateľom ste sa stali preto, že je o vás známe, že máte konzervatívne postoje?

Moja práca bola hodnotená pozitívne za všetkých ministrov, pod ktorými som slúžil. Samozrejme, nikdy som sa netajil svojimi konzervatívnymi názormi, súčasne však platí, že v oblasti zahraničnej politiky má Poľsko konzistentný prístup. 

Po roku vlády Donalda Tuska je v zahraničnej politike viac kontinuity než zmeny, čo treba vyzdvihnúť. Sám som veľmi hrdý na to, že som mal možnosť pracovať pre Poľsko v mesiacoch, keď sa udiala ruská agresia na Ukrajine. To bola najväčšia skúška pre poľskú diplomaciu po roku 1989 a asi i okamih, keď sme hrali v globálnom meradle najdôležitejšiu rolu. 

Som hrdý aj na to, že v Česku, kde som predtým slúžil ako šéf Poľského inštitútu, došlo k obratu vo vnímaní Poľska. 

Myslím, že podobná zmena by mohla nastať aj na Slovensku, kde som sa tomu tiež snažil venovať. 

 V čom sa prejavuje zmena vnímania Poľska v Česku?

Poľsko sa pohľadom z Prahy vždy vnímalo ako zaostalý východ, v horšom prípade obývaný fanatickými katolíckymi barbarmi. V niečom je to pochopiteľné, Česi boli tisíc rokov v jadre nemeckého sveta, kým Poľsko ležalo niekde na periférii. 

Po roku 1989 sa to veľmi nezmenilo, rôzne potravinové škandály len posilňovali dojem, že Poľsko je zaostalou krajinou plnou nekvalitných výrobkov a drobných podvodníkov. Keď niekto povedal, že ide do Poľska, štandardná otázka znela: Prečo?

Čo sa teda stalo?

V posledných piatich až ôsmich rokoch si Česi určite všimli poľský ekonomický zázrak, bolel ich pohľad na poľské diaľnice, kým v Česku stavba výrazne stagnovala. Česi sú praktický národ, tento pokrok si neuvedomovali iba elity, ale stalo sa to aj témou českých krčiem. Obratu pomohol aj covid.

V čom?

Keďže bolo ťažšie cestovať do destinácií ako Egypt, mnohí Česi si povedali, že zájdu do Poľska. Až z toho vznikol nový turistický trend, oproti roku 2019 vzrástli návštevy Čechov v Poľsku k dnešnému dňu až o 130 percent. 

Vlani v lete som mal pocit, že nepoznám Čecha, ktorý by cez prázdniny nešiel do Poľska. Týmto poznávaním sa stierajú ďalšie stereotypy, Česi napríklad zistili, že úroveň služieb v gastronómii a turistika sú v Poľsku na vyššej úrovni. Ale je tu ešte jeden geopolitický dôvod obratu...

… 24. február 2022, teda útok Ruska na Ukrajinu a nový význam Poľska.

Áno, Česi pochopili dve veci: nie je celkom správne spoliehať sa vo všetkom na Nemecko, napríklad v oblasti energetickej politiky, a po druhé, Poľsko je hlavnou bezpečnostnou poistkou v regióne a platí, že čím je silnejšie, tým je to pre región lepšie.

Maciej Ruczaj. Foto - Postoj/Adam Rábara

Na Slovensku ste boli rok, zaznamenali ste náznaky obratu v pohľade na Poľsko?

Mal som skôr dojem, že som sa ocitol v čase pred tým českým zlomom. 

Teda niekedy pred českým rokom 2019.

Ale niečo sa už deje, napríklad aj u vás silnie povedomie, že sa Poľsko rýchlo rozvíja a v mnohých ohľadoch predbehlo Slovensko. Takisto aj poľský biznis už cítiť v Bratislave i mimo nej, čo tiež vplýva na zmenu perspektívy. Podhubie je teda pripravené…

 … ale asi narážate na to, že Slováci vnímajú vojnu na Ukrajine v priemere inak než Česi.

Iste, to je dôležitý rozdiel, mňa napríklad prekvapila miera slovenského antiamerikanizmu. Vedel som, že v slovenskej spoločnosti sú nejaké slavianofilské tendencie, ale nečakal som, že vyhrotenie proti USA bude až také výrazné. Vychádzal som z toho, že Slovensko má predsa podobne ako Poľsko v USA svoju diaspóru a nejaké historické skúsenosti.

Čomu pripisujete, že sme v tom iní?

Hovoril som o tom s množstvom ľudí, ktorí poznajú slovenskú spoločnosť lepšie než ja. Nikto mi nedal úplne komplexnú odpoveď, skôr mnohé čiastkové, zdá sa mi, že ani samotní Slováci si s tým nevedia rady. Slováci určite patria do slovanského súostrovia, kam patria povedzme aj Srbi. Slovensko je však v tomto súostroví jedinou katolíckou krajinou, tie ostatné sú pravoslávne. 

Solidarita so Srbskom počas vojny v 90. rokoch zohrala svoju rolu, nesporne na to vplýva aj obraz súčasnej Ameriky, ktorá je vývozcom kultúrnych zmien, ktoré narážajú na odpor v spoločnosti. 

Určite má v tom svoju váhu aj istý pacifizmus. Vaša spoločnosť je hlboko protivojnová, čo ma tiež prekvapilo vzhľadom na to, že v Poľsku sa Slovensko spája napríklad s príbehom bojovného Jánošíka. Ale je možné, že Jánošík je taký „súkromný“ bojovník proti vrchnosti, zatiaľ čo vojna je práve záležitosťou tejto s nedôverou prijímanej vrchnosti. 

Z niektorých dát vyplýva, že možno nejde ani tak o zakorenený pacifizmus, ale skôr inštinktívny odpor k zahraničnopolitickým misiám či aktivizmu. Sme malou krajinou, ktorú vyformoval pocit, že najlepšie je prežiť prikrčene kdesi v údolí a nepúšťať sa do nejakých avantúr. Poliaci sú v tomto iní.

Samozrejme, často som aj tu vysvetľoval, že Poliaci sa nepúšťajú do avantúr preto, že by mali radi avantúry ako také. Stačí sa pozrieť na geografiu. Poľsko leží na rozľahlej Stredoeurópskej nížine, ktorá vždy v dejinách slúžila ako diaľnica medzi východom a západom. 

Každý pohyb tektonických dosiek v Európe znamenal, že sme tým boli postihnutí, a bolo jedno, či sa nám do toho chcelo alebo nechcelo. Ale keď sa pozrieme na hlboké slovenské údolia, je zjavné, že tu hrala rolu iná hlboká historická skúsenosť – dejiny sa prehnali kopcami, búrka prehrmela kdesi za Tatrami, v dolinách sa dalo prežiť. 

Čo vás ešte na Slovensku spoločensky či nábožensky prekvapilo?

Slovenská spoločnosť sa viac podobá poľskej než českej v tom, že aj tu je ostrá priepasť medzi dvomi časťami spoločnosti. Ten stret preniká hlbšie než v Česku, premieta sa aj do súkromných životov. Rovnako som tu badal veľké pohŕdanie druhou polovicou národa, čo je, mimochodom, aj u nás v Poľsku veľmi škodlivý jav. 

V SND som nedávno videl skvelú hru Pes na ceste, kde je asi 15-minútový monológ, ktorý je znôškou nadávok na Slovákov. Publikum sa uprostred tohto monológu postaví a tlieska v stoji. To sú silné okamihy, ktoré ukazujú problém, ktorý máme v Poľsku aj na Slovensku. Nie sme jednoducho zmierení sami so sebou, delíme sa na znepriatelené kmene, najradšej by sme druhú stranu vymazali, zničili. 

Ako ste vnímali slovenský katolicizmus? 

To bolo ďalšie prekvapenie. Aj v Bratislave som cítil, akoby som sa vrátil do detstva, do čias poľského katolicizmu, ako som ho poznal v 90. rokoch. Teda tradičný vo formách ľudovej zbožnosti, ale aj vo vzťahu medzi klérom a laikmi. 

Aj v tých najmódnejších kostoloch v bratislavskom centre, ktoré sú najviac cool, som si pripadal inak a o dosť tradičnejšie ako v Krakove, vo Varšave. Mne sa to veľmi páčilo, rovnako aj to, že je krásne vidieť, že živá viera stále zasahuje prierez spoločnosti, to už na západ od Slovenska nevidieť.

Lenže podiel praktizujúcich katolíkov je v Poľsku určite vyšší než u nás.

To sedí, ale tu som vnímal, že je medzi veriacimi stále zastúpená celá spoločnosť, bohatí aj chudobnejší, mladí a starí. Zaiste je to tak naďalej i na mnohých miestach v Poľsku, ale určite to už neplatí ďalej na západ. Bol to povzbudivý pohľad.

Maciej Ruczaj. Foto - Postoj/Adam Rábara

Vráťme sa k Poľsku. Je zaujímavé, že ekonomický pokrok, o ktorom sme hovorili predtým, bol v značnej miere spojený s vládou konzervatívneho PiS-u. Súčasne však boli tieto vlády vykresľované v Európe aj na Slovensku ako tmárska éra, kde vládne zmes autoritárov a náboženských fanatikov. Čím si vysvetľujete priepasť medzi imidžom a realitou?

V prvom rade ekonomický rast aj dynamika odštartovali oveľa skôr, išlo skrátka o vývoj, na ktorom participovali všetky garnitúry posledných 20 rokov. Napriek všetkým sporom tu vládol konsenzus, že okno príležitostí mieru a blahobytu, ktoré sa nám otvorilo, treba využiť racionálne a s vedomím, že sa to raz skončí, lebo v strednej Európe sa to raz vždy skôr či neskôr skončí.

Iste, najvyšší rast dosiahlo Poľsko v predcovidovom období za vlád PiS-u.

Čo bol hlavný dôvod?

Podľa mnohých ekonómov bol dôležitý faktor, že sa rast rozptýlil do širšieho spektra spoločnosti a krajiny. Vlády vyrovnávali sociálne a regionálne rozdiely.

Hovoríte, že Poľsko pozdvihla tradične ľavicová prerozdeľovacia politika?

Skôr by sme to mohli nazvať sociálnokonzervatívnou politikou. Nešlo len o sociálnu politiku, podporu rodín, ale aj cielené presadzovanie záujmov chudobnejších regiónov, kam tiekli veľké peniaze. To pomohlo ustáť aj krízu, ktorú priniesol covid.

Veľmi neoliberálny prístup, ktorý sa zaviedol už po roku 1989 a viedol k vysokému hospodárskemu rastu, tak v spojení s elementom vyrovnávania rozdielu medzi skupinami a regiónmi priniesol ďalšie zveľadenie. 

Ďalším elementom bol dôraz na fungovanie štátu. PiS mal heslo boja s imposibilizmom, teda výhovorkou, že niečo nejde, lebo tomu bráni komplikovaná procedúra. 

Ak to tak bolo, taká procedúra sa jednoducho zrušila. Pomohlo to obrovskému množstvu strategických investícií a projektov. Ale zároveň tu došlo k demontáži istých poistiek, ktoré liberálne demokracia má. A teraz to využíva nová vláda proti svojim predchodcom. 

Prečo teda PiS napriek ekonomickému vzostupu prehral voľby?

Bol to skôr následok úspechu než neúspechu PiS-u. V Poľsku sa zažila fáza, že voliči síce chceli pokračovanie politiky PiS-u, ale bez PiS-u. Nešlo zďaleka len o tú sociálnu politiku, ale i o investície a veľké projekty ako dopravný hub CPK. 

Konzervatívci boli pri moci osem rokov, to sa každá vláda opotrebuje, navyše zvolili zlú volebnú stratégiu – namiesto toho, aby sa chválili úspechmi, zvolili negatívnu kampaň a konflikt. Ale ľudia to už odmietali, skôr si chceli užívať ovocie novo získaného blahobytu. 

O výsledku tak nerozhodli len nahnevané mestské ženy, ktoré si želajú liberálnejší potratový zákon, ale najmä poľský vidiek, ktorý za ten čas zbohatol a rozhodol sa hlasovať inak, než si to predstavovali v PiS-e. 

Prečo mala vláda PiS-u taký zlý obraz v zahraničí?

To pramení z toho, ako sa vnímame navzájom v rámci mediálno-politického sveta. Všade sa stále hľadajú čierno-biele deliace čiary, chceme, aby sa dianie v cudzích štátoch odohrávalo na princípe boja dobra so zlom. V Sýrii, na Slovensku, kdekoľvek potrebujeme vedieť, kto je dobrý a kto zlý.

Ale aj samotná strana PiS má na tom nemalý podiel. S jej kritikou sa to preháňalo, no niektoré kroky, ako napríklad ovládnutie verejnoprávnych médií, boli pomerne brutálne.

Poľská politika je brutálna a vždy takou bola. Áno, zmena, ktorú v roku 2015 priniesol PiS, bola veľmi razantná. Z dvoch dôvodov: po prvé, sami sa prezentovali ako vláda razantnej zmeny. Po druhé, treba si uvedomiť, že v Poľsku od roku 1990 až do roku 2015 vo väčšine oblastí verejného života vládol ľavicovoliberálny establišment. 

V roku 2015 prvýkrát od roku 1989 nastala situácia, keď niekto disponoval dostatočnými mocenskými prostriedkami, aby začal proces výmeny elít. Keď sa zmena deje každé štyri roky, tak to nevyzerá tak apokalypticky, ako keď sa to stane raz za oveľa dlhšie obdobie. To je jeden faktor, ktorý spôsobil, že obraz bol oveľa horší ako realita.

Aké boli ďalšie faktory?

Mnohé veci, ktoré PiS robil zle, pričom dosiahol mizerné výsledky. Napríklad reforma justície bola, diplomaticky povedané, rozbabraná, ale nedokončená. Boj o dokončenie tejto reformy strana PiS prehrala. 

V oblasti médií sa im nepodarilo dosiahnuť, čo Orbánovi v Maďarsku v čase, keď bol v opozícii, teda vybudovať silné vlastné súkromné médiá. Kým pred rokom 2015 bol mediálny nepomer povedzme 8 : 2 v prospech liberálneho tábora, do štátnych médií PiS vstúpil ešte viac, než to bolo predtým zvykom, čím sa mediálny pomer znížil na 6 : 4, ale stále v prospech liberálov. 

Strana PiS však nevyužila príležitosť na to, aby vybudovala solídne mediálne inštitúcie nezávislé od štátu, ktoré by posilnili jej mediálny výtlak. Uspokojila sa len s mocenským ovládnutím verejnoprávnych médií a myslela si, že to bude stačiť.

A dnes tie médiá drsným spôsobom ovládla nová Tuskova vláda. Je zaujímavé, že Tusk vlastne robí pod heslom bojujúcej demokracie podobné veci, za ktoré bol PiS zo strany EÚ kritizovaný. Dnes však Brusel mlčí.

Účelovosť, s ktorou sa dnes pracuje s takzvanými hodnotami, je občas až desivá. Zablokovanie peňazí z fondu obnovy pre Poľsko je dobrým príkladom, ako s tým Európska komisia hrala. 

Najskôr keď sa Poľsko stalo hlavným zázemím bojujúcej Ukrajiny, začala robiť zmierlivé kroky a zdalo sa, že peniaze budú odblokované. A napokon, keď sa blížili parlamentné voľby, predsa odblokované neboli. Ale keď voľby vyhrala správna strana, ukázalo sa, že všetky problematické body už nie sú také problematické a na ich odblokovanie stačí prísľub zmien. 

Myslím, že účelové zneužívanie moralizujúceho jazyka vo vzťahu k určitým princípom demokratického systému je jedným z dôvodov, prečo žijeme v čase obrovskej nedôvery v systém.

Nie je aj zlyhaním strany PiS, že nevedeli s Bruselom veci vyriešiť?

Niektorí ľudia zvnútra niekdajšieho vládneho tábora vám povedia, že to nešlo a všetko bolo od začiatku smerované k tomu dosiahnuť, aby Varšava prestala byť „troublemakerom“.

Vy si to tiež myslíte?

Ja si myslím, že úlohu zohralo aj to, že schopnosť Varšavy hrať diplomatickú hru nebola vždy na najvyššej úrovni. To bolo dané aj mentálnym nastavením poľského pravicového elektorátu, ktorý má rád hrdinské útoky kavalérie, ktoré sú dopredu odsúdené na prehru.

Vy ste ako veľvyslanec zažili nástup vlády Roberta Fica. Vidíte nejaké paralely medzi nástupom Fica a Tuskovej vlády v Poľsku, ktoré spája program pomsty?

Je tam viacero paralel. Obidve vlády nastúpili približne v rovnakom čase a obidve s programom veľmi kritickým voči svojim predchodcom. Aj so zoznamom krokov, ako zvrátiť to, čo bolo predtým.

Poľská vládna koalícia na rozdiel od slovenskej je stabilná, ale vláda v tejto chvíli nemá kontrolu nad všetkými orgánmi exekutívnej moci, pretože nekontroluje úrad prezidenta. 

Nemôže teda robiť zmeny s takou jednoduchosťou ako Fico. Zároveň sa ich však snaží robiť, predovšetkým tie personálne, takže musí rôznymi spôsobmi obchádzať platné zákony.

Ako sa to prejavuje?

Napríklad tak, že sú niektoré orgány súdnej moci, ktoré vláda neuznáva. Napríklad podľa rozhodnutia Európskeho súdneho dvora boli niektorí sudcovia do svojich funkcií zvolení spôsobom, ktorý popieral princíp nezávislosti justície. 

Vláda z toho odvodzuje, že tieto súdne orgány a konkrétnych sudcov nie je nutné vždy rešpektovať. Robí to selektívne, občas ich rešpektuje, občas nie. To vedie k nebezpečným situáciám. Pred koncom roka sa napríklad diskutovalo, či sa uskutočnia prezidentské voľby, a ak áno, či budú legálne.

Prečo?

Pretože komora Najvyššieho súdu, ktorá rozhoduje o platnosti volieb a rieši volebné sťažnosti, patrí k tým orgánom, ktorých existenciu vláda spochybňuje. To otvára cestu k neuveriteľným scenárom a manipuláciám zvonka. 

Na druhej strane platí, že Poľsko má jasno v niektorých základných veciach. Jednou je otázka rozvoja krajiny, kde mám pocit, že Slovensko šialeným spôsobom zaspalo. Poviem to tak, že máte veľký problém s budovaním spoločného dobra.

Potom je tu otázka zahraničnej politiky a bezpečnosti. V Poľsku to jednoducho nie je témou politického sporu.

Maciej Ruczaj. Foto - Postoj/Adam Rábara

Vnímali ste ako poľský veľvyslanec v Bratislave v našej zahraničnej politike voči Rusku veci, ktoré vás prekvapovali?

Úroveň prepojenia Slovenska s Ruskom je pre človeka z Poľska zarážajúca. To, koľko ľudí tu aj po roku 1989 vyštudovalo ruské univerzity, koľko ľudí tu pociťuje blízkosť s ruskou kultúrou. To sú veci, ktoré vedia prekvapiť.

Vnímal som však dve tváre slovenskej zahraničnej politiky. Na jednej strane tú rétorickú, keď často zaznievali veci, ktoré mi pripadali absolútne neprijateľné až hanebné. Nečakal by som v strednej Európe takú dehonestáciu národa, ktorý bojuje za právo na sebaurčenie. Zároveň som vnímal veľmi pragmatickú spoluprácu, ktorá prebieha medzi Slovenskom a Ukrajinou.

Často som si zároveň kládol otázku, nakoľko to, čo sa o Rusku a Ukrajine hovorí, nie je len divadlo pre slovenské publikum. To, že sa zahraničné témy stávajú zajatcom domácich politických bojov, je prekliatím dnešnej demokracie.

Ani poľské vzťahy s Ukrajinou neboli vždy idylické. Je tu téma volynského masakra, s ktorou určité kruhy v minulosti aktívne hrali. Majú tieto témy potenciál narušiť dnešný poľský politický konsenzus vo vzťahu k Ukrajine?

V Poľsku existuje konsenzus v tom, že je správne podporovať Ukrajinu v jej boji. To však neznamená, že musíme vo všetkom súhlasiť, čo napríklad vidieť pri téme obrany záujmov poľských roľníkov, ale aj v tom, že poľská bezpečnostná podpora Ukrajiny nemôže byť bezhlavá. 

Keď prezident Macron príde s tým, že máme poslať tisíce vojakov na Ukrajinu, tak mu povieme, že to je síce pekné, ale my máme vlastnú hranicu s Ruskom, ktorú potrebujeme zabezpečiť. A, áno, tým tretím bodom sú historické otázky, ktoré zaťažujú naše vzájomné vzťahy a ktoré z poľskej perspektívy nie sú vyriešené. Nie preto, že sú nevyriešiteľné, ale preto, že Ukrajinci nedozreli k tomu, aby ich chceli vyriešiť.

Keď hovoríme o Volyni, tam Poľsko nepožaduje odškodnenie, ale len to, aby potomkovia obetí mohli po osemdesiatich rokoch pochovať svojich príbuzných. Podľa môjho názoru je z ukrajinskej strany nešťastné, že ani v takej drobnej veci nedokážu vyhovieť a odstrániť mínu, ktorá naše vzťahy naďalej zaťažuje. Ale na druhej strane mnohí v Poľsku si musia zvyknúť, že Ukrajinci si jednoducho niektoré veci z minulosti budú pamätať inak než my.

V poľských médiách sa vážne píše o hrozbe ruského napadnutia. Sú takéto názory v poľskej spoločnosti silno zastúpené?

Poľsko je susedom Ruska a ruské iskandery s jadrovými hlavicami sú schopné zasiahnuť akýkoľvek bod na našom území. Časť poľského územia oddeľuje Kaliningradskú oblasť a Lukašenkovo Bielorusko, ktoré je ruským vazalom. Navyše máme za sebou päťsto rokov skúseností s tým, ako ruské impérium funguje, a vieme niektoré signály čítať lepšie ako ľudia, ktorí túto skúsenosť nemajú. Tie signály sú také, že minimalistickým plánom Ruska je udržanie „ruského sveta“, teda Ukrajiny a Bieloruska, v ruskej sfére vplyvu.

To znamená, že Putinov cieľ je ovládnutie celej Ukrajiny?

V nejakej forme určite áno. Je to nutný predpoklad toho, aby Rusko mohlo byť aj naďalej impériom. Je to krátkodobá ruská perspektíva, tou strednodobou je návrat k stavu z roku 1997, teda pred vstupom Poľska, Česka a Maďarska do NATO. 

To bolo z ruskej strany deklarované, len sa tvárime, akoby sme to nepočuli. To znamená, že nárazníkovou zónou medzi Ruskom a zvyškom Európy by už nebolo Bielorusko a Ukrajina, čo je tridsaťročný cieľ poľskej zahraničnej politiky, ale boli by sme ňou my. Aké sú dlhodobé plány Ruska, síce nevieme, ale vidíme, ako sa hýbu tektonické dosky geopolitiky, a bolo by naivné myslieť si, že sa to Rusko nebude snažiť využiť.

Ak by sa Rusom podarilo dobyť Kyjev a veľkú časť Ukrajiny, tak ich ďalším vojenským cieľom by mohlo byť Poľsko a Pobaltie?

Už dnes sme cieľom ruských hybridných útokov. Nehovorím o tom, že o rok budeme mať ruské tanky v Białystoku. Problémom je, že impériá premýšľajú v dlhých časových úsekoch. 

Napríklad anektovanie východnej Ukrajiny môže časom viesť k ďalšej destabilizácii tejto krajiny a celého regiónu a spustiť dominový efekt, ktorého výsledkom bude, že sa staneme potencionálnym bojiskom medzi ruským impériom a nejakým kolektívnym Západom. Nejde len o to, že nám ten najhorší scenár hrozí zajtra alebo pozajtra, ale ako vám na takú situáciu budú reagovať napríklad zahraniční investori? Komu by sa chcelo investovať v krajine, kde existuje taká hrozba?

Čo v tomto smere očakávate od Donalda Trumpa?

Nevidím mu do hlavy a všetci vieme, že to je impulzívny a ťažko čitateľný politik. To môže byť plus aj mínus. Môžem povedať len to, že prvá Trumpova administratíva bola pre strednú Európu tou najlepšou americkou administratívou za dlhé obdobie. Rozhodne bola lepšia ako Obamovi demokrati. 

Trumpova vláda začala vojensky podporovať Ukrajinu a urobila reálne kroky pre vojenskú prítomnosť NATO na našom území. Žiaden americký prezident od čias Billa Clintona neurobil pre našu bezpečnosť toľko ako Trump počas svojho prvého obdobia.

Samozrejme, to všetko bolo pred piatimi rokmi. A dobre vieme, že politici, ktorí sa vracajú a vracajú sa takpovediac zranení a veľa si medzitým prešli, bývajú iní. To Slovákom nemusím vysvetľovať.

V každom prípade neexistuje iná šanca ako USA v strednej Európe udržať, pretože francúzske úvahy o európskej bezpečnostnej autonómii sú len blúznením.

Zároveň vnímam v okolí Trumpa aj istý nebezpečný trend, ktorému hovorím identita v balíčkoch.

Čo to znamená?

Napríklad to, že ak je niekto v kultúrnych vojnách proti liberálom, tak zároveň musí mať rád Vladimira Putina a nemať rád Ukrajinu.

To hovoríte o našich slovenských balíčkoch?

Nie, ony sú celozápadné, i keď Poľsko je v tomto výnimkou. Toto „balíčkové“ uvažovanie považujem za veľké nebezpečenstvo a som znepokojený aj viacerými hlasmi z trumpistického tábora, ktoré to takto berú. 

Sú to ľudia, ktorí vôbec nerozumejú strednej Európe a berú to tak, že ak je Viktor Orbán naším vzorom v boji proti kultúrnej ľavici, tak ho budeme poslúchať aj v otázke Ruska a Ukrajiny. 

To ma znepokojuje a vidím tu aj veľkú úlohu pre prezidenta Andrzeja Dudu v poslednom polroku jeho funkčného obdobia. On a Giorgia Meloni sú dvaja ľudia v Európe, ktorí môžu vplyv Viktora Orbána na Trumpa vyvážiť. A dúfam, že sa im to podarí.