Otvorený list Robertovi Ficovi Prosím vás, pán premiér, neberte mi moju prvú a poslednú prácu!

Odpusťte mi nezvyčajnú formu oslovenia, ako starý zasnený slovanofil zbožňujem východoslovanské patronymické mená a snažím sa ich zaviesť všade, kadiaľ chodím.

So svojimi malými polorakúskymi deťmi a s malým počtom východoslovenských osadníkov som už dosiahol prvé výsledky.

Rusi a Ukrajinci oslovením otcovským menom vyjadrujú úctu a rešpekt, a keďže vám slovanská vzájomnosť niečo hovorí, mali by ste to oslovenie chápať presne tak.

Nemám slovenské občianstvo a v živote by som vás nevolil, ale nejakým spôsobom ste aj mojím premiérom.

Píšem vám, lebo ste v tomto týždni oznámili, že chcete regulovať novinársky stav na Slovensku. Napríklad tým, že už len novinári s vyštudovanou žurnalistikou budú môcť vykonávať prácu novinára.

To ste ma vyplašili.

Ja som totiž vyštudoval iba scenáristiku a dramaturgiu na viedenskej Filmovej akadémii.

K tomu mám ešte tri semestre slavistiky z Viedenskej univerzity. Podotýkam: z ruštiny!

Prisahám, že som tam všetky skúšky spravil, dôkaz o tom však nemám – vysvedčenia som si nikdy nevyzdvihol.

Ak to myslíte vážne, tak mi uštedríte ťažký úder.

A teraz – keď môžem konečne slobodne písať – mám skončiť aj na Slovensku?

Musel by som ukončiť svoju prácu stáleho prispievateľa v denníku, v ktorom som v pokročilom veku konečne našiel svoj publicistický domov – tu na Postoji.

Viete, v roku 2018 ma jeden rakúsky denník, jeden nemecký denník a jedno knižné vydavateľstvo pre môj názor, ktorý zastávate aj vy (odmietanie manželstiev osôb rovnakého pohlavia), vyhodili.

Odvtedy ma Slováci – dve konzervatívne slovenské médiá a jeden mediálny manažér, ktorý vám bol blízky – doslova vytiahli zo sračiek.

A teraz – keď môžem konečne slobodne písať – mám skončiť aj na Slovensku?

Lebo nemám vyštudovanú žurnalistiku?

To sa vám nezdá neprimerané?

Robert Ľudovítovič, vy ste v európskej politike už dávno reprezentovali niečo, čo sa vo svetle dynamického aktuálneho diania v Nemecku javí ako politická avantgarda.

Odkedy Sahra Wagenknecht valcuje prieskumy aj voľby, presadil sa aj v Nemecku pojem „ľavicový konzervativizmus“.

Vy ste ľavicový konzervatívec, ja som ľavicový konzervatívec.

Neviem, či mi to vo vašich očiach pomôže, ale na rozdiel od redaktorov červených slovenských denníkov ja vás nemám v zuboch za to, že ste príliš ľavicový alebo príliš konzervatívny.

Práve naopak: ja vás kritizujem, lebo ste voličov počas trinástich rokov politickej dominancie populisticky opíjali rožkami typu vlaky a obedy zadarmo, no ten sociálny štát ani iné hodnotové základy štátnosti ste nevybudovali.

Ináč povedané: ja nie som váš nepriateľ, ale váš bývalý potenciálny prívrženec, ktorého ste odpudili mafiánskou kultúrou, toxickou agresivitou, prvkami kolaborantskej zahraničnej politiky a beztrestnosťou vašich ľudí.

Nebudem pomenovávať všetky vaše zlyhania, sú vám lepšie známe ako mne. Budem radšej pozitívny a uvediem vaše zásluhy pred národom.

Našiel som dve: ukotvili ste manželstvo medzi mužom a ženou v ústave a v zárodku ste zabránili tomu, aby na Slovensku mohli vzniknúť ucelené mohamedánske komunity.

Iste, to nie je nič.

Dávno však už nič nové nepribudlo.

Keby tam býval Eduard Heger, tiež sa tam postavím s kartónom.

Možno si poviete: „Tak počkať, nie je to henten, čo každý pondelok mlčky protestoval s kartónom pod mojím vtedajším barakom? Nie je priam prototypom aktivistického novinára?“

Hej, priznávam sa, s tým kartónom, to som bol ja. V období, keď som ako novinár na Slovensku ešte nehral žiadnu rolu, lebo mi takmer výlučne vychádzali preklady mojich cestopisov z nemčiny, som protestoval pred bratislavskou novostavbou Bonaparte.

Na vlastnú päsť, držiac si odstup od Matoviča, z vážnych politických aj rodinných dôvodov.

Viete, ako ľavičiar som bol v tom, že sociálny demokrat nemá bývať u grázla. Ako kresťan, že nepokradneš.

Nebolo to nič osobné proti vám. Keby tam býval Eduard Heger, tiež sa tam postavím s kartónom.

Vážený pán predseda vlády, napriek všetkej kritike som vždy obdivoval obrovský politický talent, ktorým vás Pánboh obdaril.

Tento talent sa naposledy prejavil 1. mája, keď ste strávili nočnú zmenu v závode pri Topoľčanoch – 12 hodín so ženami na montážnej linke. Na druhé ráno sme sa od vás dozvedeli, že Slovensko je krajina, kde je podiel nočnej práce najvyšší v rámci Európskej únie.

Dovolím si tvrdiť, že väčšine bratislavských novinárov sú tieto ženy ukradnuté, vy ste však správne upozornili na ťažký sociálny problém.

No akú to malo koncovku? Prešlo zopár mesiacov a robíte konsolidáciu, proti ktorej už protestujú aj vaši starí spojenci z odborov.

Dva týždne po 1. máji ste sa stali obeťou odsúdeniahodného atentátu.

K niečomu sa vám priznám: ani ja nemám rád novinárov. 

Bol som jedným z tých, ktorí už predtým varovali, že sebaposvätenie dnešnej opozície za jediný „demokratický tábor“ je neopodstatnené a zbytočne polarizuje spoločnosť.

Z vytúženého zmierenia potom, žiaľ, nič nebolo.

Niektorí novinári pokračovali s démonizáciou vašej osoby – a z vás je takisto ťažšia povaha.

K niečomu sa vám priznám: ani ja nemám rád novinárov. 

Keď im hovoríte „protislovenské prostitútky“ a „krvilační bastardi“, ktorí sú „posadnutí diablom“, je to o vašej autentickej emócii.

Vidím však určitú chybu v analýze: väčšina z nich to podľa mňa nerobí z predajnosti, ale z presvedčenia. 

Je to fenomén, ktorý poznáme z celej Európy: drvivá väčšina ľudí, ktorí sa chcú stať novinármi, má liberálny, až progresívny svetonázor.

S tým niečo tak ľahko neurobíte.

Aj u nás v Rakúsku robia v redakciách mnohí novinári, ktorí študovali niečo iné ako žurnalistiku. Je to často prospešné, ekonomický novinár sa bez štúdia ekonomiky ľahko stratí a ja by som bol bez tej ruštiny horší reportér.

Prezradím vám ešte niečo: novinári, ktorí svojím povýšeneckým progresivizmom dusia slobodu v rakúskych redakciách najviac, sú obvykle mladí absolventi a absolventky žurnalistiky.

Aj preto vás pekne prosím, zvážte to. Mne poriadne skomplikujete život – a sebe nepomôžete.

Česť práci!

Váš Martin Jozefovič