Ignorácia novinárov po bratislavsky Hlavné mesto pod Vallovým vedením preberá spôsoby Fica a Danka

Keď sa krátko po nástupe súčasnej vládnej garnitúry k moci niektoré redakcie dozvedeli, že Robert Fico či Andrej Danko s nimi odmietajú komunikovať, vyvolalo to rozhorčenie. Šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný to zarámcoval tak, že premiér „odmietaním našich novinárov odmieta aj verejnosť“.

K tejto téme sa nedávno v televízii Joj vyjadril aj komentátor Denníka N Martin Šimečka, ktorý diskutoval v relácii Na hrane so šéfredaktorom Postoja Martinom Hanusom. Šimečka spomínal, ako sa k nim do redakcie ešte pred vlaňajšími slovenskými parlamentnými voľbami šli pozrieť novinári z Maďarska, ktorí boli hotoví z toho, aká je u nás komunikácia štátnych orgánov s médiami jednoduchá.

K tomu Šimečka dodal, že na Slovensku sa už dopracovávame k stavu, aký je v Maďarsku, a teda že premiér ani ministri novinárom neodpovedajú, a preto je jedinou možnosťou bombardovať ich cez infozákon.

Aj v Postoji sme už zakúsili ignorovanie zo strany vysokopostaveného politika, keď s nami odmietol komunikovať Andrej Danko s odôvodnením, že sme „falošný kresťanský denník“.

To, že politici či orgány verejnej správy odmietajú novinárom odpovedať na otázky, je rozhodne zlá prax, no čo je horšie, v mnohých prípadoch je aj protiprávna, keďže verejné orgány sú v zmysle spomínaného infozákona povinné sprístupňovať informácie – alebo, inými slovami, odpovedať na otázky.

Presuňme sa teraz zhruba na polcestu medzi úradom vlády a parlamentom, a to na Primaciálne námestie, kde sídli magistrát hlavného mesta. Nedávne skúsenosti denníka Postoj totiž ukazujú, že Ficovu a Dankovu taktiku mlčania si osvojilo aj hlavné mesto pod vedením Matúša Valla, a to na takej úrovni, ktorá už je vyslovene na hrane zákona.

Prípad Dopravný podnik Bratislava

Na čiernu listinu bratislavského magistrátu sme sa zrejme dostali po zverejnení rozhovoru so šéfom odborového zväzu Autošofér v Dopravnom podniku Bratislava (DPB) Jozefom Hitkom. Dopravnému podniku, mestskej akciovej spoločnosti, sa zjavne nepáčili niektoré Hitkove vyjadrenia, čo je plne pochopiteľné, keďže bol voči niektorým krokom súčasného vedenia DPB kritický.

Šéf odborov v Dopravnom podniku Bratislava Ak sa chcete zbaviť kamaráta, zamestnajte ho ako vodiča MHD

Jakub Lipták

Dopravný podnik kupuje vozidlá nevhodné na bratislavské podmienky, tvrdí Jozef Hitka, ktorý v DPB pracuje od roku 1982.

Reakcia dopravného podniku na rozhovor bola prekvapujúca. Namiesto toho, aby nám riaditeľ či iný zástupca tejto inštitúcie napísal mail so svojím stanoviskom alebo aby nás nejakým normálnym spôsobom kontaktoval so žiadosťou uviesť na správnu mieru veci, v ktorých podľa neho Hitka nehovoril pravdu, nám prišla od právnickej kancelárie žiadosť o uverejnenie vyjadrenia podľa zákona o publikáciách. Pokiaľ ho neuverejníme, hrozia nám žalobou.

V desaťstranovom liste boli siahodlho rozobraté niektoré výroky Jozefa Hitku, pričom viaceré z nich majú charakter jeho úvah, názorov a jeden z nich je dokonca otázka, takže ani nemôže byť výrokom.

Napríklad na Hitkov opis toho, ako vodič mestskej hromadnej dopravy vstáva na rannú zmenu už okolo druhej ráno, a ak má večernú zmenu, končí v noci o pol druhej, sa v žiadosti o uverejnenie vyjadrenia nachádzajú konštatovania typu, že „absolútna väčšina vodičov“ na rannú zmenu nastupuje neskôr alebo večernú zmenu končí skôr, ako tvrdil Hitka.

No Hitka nehovoril o tom, že jeho slová platia na všetkých vodičov. Opisoval skrátka – ako šéf odborového zväzu zastupujúci zamestnancov – príklad vodiča, pre ktorého to platí, pričom dopravný podnik vlastne nepriamo aj priznal, že niektorí vodiči skutočne musia tak skoro vstávať, respektíve chodia domov tak neskoro, ako povedal Hitka.

Aj na základe tohto výroku si DPB od Postoja cez právnikov vyžiadal uverejnenie vyjadrenia, na ktorého obsah nemáme žiaden dosah. Pochybnosti máme napríklad v otázke celkovej hmotnosti jedného typu trolejbusu, ktorý iba prednedávnom začal v bratislavských uliciach voziť cestujúcich.

Hitka v rozhovore upozornil na to, že trasa tohto 24-metrového trolejbusu prechádza aj po mostíku, pred ktorým je dopravná značka zakazujúca vjazd vozidlám nad 21 ton s dodatkovou tabuľkou „jediné vozidlo 40 ton“, pričom celková hmotnosť tohto trolejbusu – teda aj s cestujúcimi – je 40 a pol tony. Hitka sa následne pýtal, koľko vydrží taký mostík, keď bude neustále preťažovaný, keďže sa na ňom súbežne s trolejbusom vyskytujú aj iné vozidlá a teoreticky sa tam môže objaviť aj kamión vážiaci ďalších 40 ton.

Údaj o celkovej hmotnosti mal Jozef Hitka zo stránky imhd.sk, ktorá síce nie je oficiálnou stránkou DPB, ale spravujú ju fanúšikovia verejnej dopravy s vášňou pre technické detaily každého autobusu, trolejbusu či električky, aké sa kedy vyskytli v Bratislave či aj iných slovenských mestách.

Trolejbus Škoda-Solaris Trollino 24 s údajnou celkovou hmotnosťou 40,5 tony prechádza po mostíku, ktorý dovoľuje prejazd jedinému vozidlu do 40 ton. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V reakcii dopravného podniku je však tento výrok označený ako nepravdivý a podľa DPB je hmotnosť plne obsadeného trolejbusu tohto typu „približne 39 ton“.

Požiadali sme teda hovorcu DPB Martina Chlebovca, aby nám poskytol technickú špecifikáciu tohto vozidla, nech máme istotu, že pravda je na strane dopravného podniku, nie fanúšikovského webu. Odpoveďou však bolo mlčanie.

Následne sme mestu poslali infožiadosť, cez ktorú sme si vyžiadali technický preukaz daného trolejbusu, kde by malo byť čierne na bielom uvedené, aká je presná celková hmotnosť. Nie je pritom veľmi pravdepodobné, že tam bude uvedené „približne 39 ton“, ale presný údaj. Na infožiadosť v zmysle zákona má odpoveď prísť do ôsmich dní, ale žiadna neprichádzala.

Medzičasom sme sa obrátili aj na výrobcu trolejbusu, ktorý nás odkázal na dopravný podnik, ako aj na ministerstvo dopravy. To totiž podľa zákona o dráhach, ktorý sa vzťahuje aj na trolejbusy, technický preukaz trolejbusu vydáva. Ministerstvo však odpovedalo, že technický preukaz nemá, a taktiež nás odkázalo na dopravný podnik ako držiteľa preukazu.

Po dvadsiatich piatich dňoch čakania od podania infožiadosti odpoveď konečne prišla, a to s prekvapivým obsahom. Mesto vydalo rozhodnutie o nesprístupnení informácie pomocou pomerne absurdnej argumentácie. Technický preukaz je vraj súčasťou technickej dokumentácie vozidla vlastnenej výrobcom trolejbusu a tá je krytá obchodným tajomstvom. Preto nám technický preukaz sprístupniť nemôžu.

Je to zvláštne vysvetlenie vzhľadom na to, že technický preukaz vydalo ministerstvo dopravy dopravnému podniku. Ako môže byť takýto preukaz, ktorý vydáva štátny orgán a jeho držiteľom je dopravný podnik, nie výrobca trolejbusu, krytý obchodným tajomstvom?

Pre porovnanie, Dopravný podnik mesta Košice na svojej webovej stránke zverejňuje základné technické parametre vozidiel vo svojom vozovom parku vrátane trolejbusov, pričom tu nájdeme aj údaje ako o pohotovostnej, tak o celkovej hmotnosti vozidla. Prečo rovnakým spôsobom nezverejňuje údaje o svojich vozidlách aj bratislavský dopravný podnik, je záhadou.

V prípade nesprístupnenia informácie infozákon pripúšťa možnosť odvolania, pričom odvolací orgán – v našom prípade je ním sám primátor – má pätnásť dní na to, aby o odvolaní rozhodol. Od nášho odvolania uplynulo už dvadsaťdva dní, no zatiaľ nám neprišla žiadna odpoveď.

Prípad Galéria mesta Bratislavy

Aby zadŕhavá komunikácia s bratislavským dopravným podnikom nebola málo, medzičasom sa podobne málovravnou ukázala aj ďalšia mestská inštitúcia – Galéria mesta Bratislavy (GMB).

Počas prípravy článku o tom, ako sa galérie na Slovensku stavajú k novodobému aktivizmu v podobe polievania obrazov polievkami či rozbíjania ochranných skiel kladivami, sme otázky poslali aj pracovníkom GMB. Spýtali sme sa ich, ako tento aktivizmus vnímajú, ako aj to, či v tejto súvislosti prijali nejaké dodatočné bezpečnostné opatrenia, a ak áno, aké.

Slovenské galérie reagujú na vandalizovanie diel Nedbalka hovorí o barbarstve, podľa Východoslovenskej by bol da Vinci možno hrdý

Jakub Lipták

Podľa Oravskej galérie táto forma protestu diskvalifikuje aktivistov a ich agendu. Podľa SNG to hovorí aj o dôležitosti umenia.

GMB najprv mlčala, po opätovnej otázke prišla stručná odpoveď v zmysle, že sa „rozhodli na naše otázky neodpovedať“. A to je všetko, žiadne vysvetlenie ani nič ďalšie.

Táto inštitúcia pritom nie je súkromná firma, ktorá ak chce, komunikuje, a ak nechce, tak nie. Je to verejná inštitúcia zriadená hlavným mestom.

Pravda, na otázku o tom, ako vníma útoky na umelecké diela, skutočne GMB odpovedať nemusí. Táto otázka smeruje na subjektívne názory predstaviteľov galérie a nemáme nárok žiadať odpoveď. No na otázku o bezpečnostných opatreniach by už GMB odpovedať mala.

To si však asi táto mestská galéria, respektíve jej predstavitelia neuvedomujú a správajú sa skôr, akoby šlo o ich súkromný biznis. Keďže nepovažujeme takéto správanie verejnej inštitúcie za zdravé, opäť sme využili infozákon a začiatkom februára sme poslali tri konkrétne otázky o prijatých bezpečnostných opatreniach, zabezpečení diel proti možným vandalským útokom, ako aj o jednom ustanovení návštevného poriadku a kontrole jeho dodržiavania.

Prešlo osem dní, no neprišla žiadna reakcia. Napokon sme po osemnástich dňoch čakania poslali odvolanie proti takzvanému fiktívnemu rozhodnutiu, keďže neodpovedanie na infožiadosť sa v zmysle zákona vníma ako vydanie rozhodnutia o nesprístupnení informácie.

Momentálne plynie lehota, počas ktorej má odvolací orgán – teda primátor Vallo – o tomto odvolaní rozhodnúť. Keďže niet zákonného dôvodu, prečo by GMB nemala odpovedať na nami položené otázky, jedinou prípustnou možnosťou je, že primátor takzvané fiktívne rozhodnutie GMB zruší a prikáže jej na naše otázky odpovedať.

Mimochodom, Postoj nie je jediný denník, ktorý má s hlavným mestom komunikačné problémy. Podobné skúsenosti opisuje redaktor Štandardu Ivan Lučanič, podľa ktorého hovorca magistrátu Peter Bubla neodpovedal až na tri žiadosti Štandardu o vyjadrenie, na čo bol redaktor nútený poslať infožiadosť. Na tú však magistrát odpovedal, hoci si lehotu na odpoveď v zmysle zákona predĺžil (v prípade denníka Postoj k žiadnemu takémuto zákonnému predĺženiu lehoty nedošlo). Odpoveďou Lučaničovi však boli začiernené pasáže alebo aj celé strany.

Ako dopadne komunikácia bratislavských mestských inštitúcií s Postojom, azda ukáže čas. No ako príklad dopravného podniku, tak aj mestskej galérie ukazuje, že hlavné mesto pod vedením Matúša Valla dokázalo ignoráciu novinárov posunúť na takú úroveň, že Fico s Dankom by mohli azda aj trochu závidieť.

Nielenže svojím správaním, parafrázujúc Matúša Kostolného, hlavné mesto odmieta verejnosť, ale odmieta dokonca aj zákony Slovenskej republiky.