Maďarský Černobyľ Sovietski okupanti zanechali za sebou zamorené mestečko pri Balatone. Odvtedy je mestom duchov

Mesto v ani nie dvojtisícovej dedine Sármellék bolo obohnané betónovým múrom a tak skryté pred zvedavými zrakmi miestnych dedinčanov, ktorí odtiaľ počuli len aerodynamické tresky pri prelete lietadiel nadzvukovou rýchlosťou, tie veľmi silné zvuky podobné výbuchom.

Pritom tu bolo malé mesto so všetkým, čo k tomu patrí.

Sovietski vojaci zo stíhacieho pluku vojenského letectva a ich rodiny mali na mieste napríklad škôlku, školu, divadlo, kino, poštu, potraviny, lekáreň, nemocnicu, kaderníctvo, krčmu a byty. Malo až päťtisíc obyvateľov, rozlohu takmer štyristo hektárov a pozostávalo z viac ako stopäťdesiatich budov a desiatok hangárov a bunkrov.

„Túto časť sme volali Leningrad, pretože bola ako samostatné mesto. Mali tam všetko, dokonca aj vlastnú nemocnicu a školu. Oddeľoval nás od nich plot, ale počuli sme ich hlasy a hluk lietadiel vo dne v noci,“ hovorí Péter Szabó v minuloročnom rozhovore pre Balatonské múzeum v meste Keszthely. Rozhovor s miestnym obyvateľom o vynútenom, no zároveň jedinečnom spolunažívaní so Sovietmi viedol riaditeľ múzea a múzejný pedagóg Péter Németh počas svojho výskumu v Sármelléku.

Sovietskemu vojenskému mestečku v Sármelléku sa hovorilo aj Malá Moskva (maďarsky Kis-Moszkva). Išlo o ľudové označenie, ktoré sa v Maďarsku ujalo pre viaceré prísne strážené a izolované sovietske vojenské základne a obytné komplexy, kde vojaci s rodinami žili v uzavretom svete.

Sovietski vojaci a ich rodiny svoje bydlisko najbežnejšie volali jednoducho gorodok; ruské slovo городок v slovenčine znamená „mestečko“.

Péter Szabó pracoval na letisku päť rokov ako civilista. Ako údržbár a mechanik vykonával rôzne opravárenské práce na základni, čo mu umožňovalo vstupovať na miesta, kam sa iní civilisti nedostali. Na letisku nielen pracoval, ale ako miestny obyvateľ od detstva pozoroval aj vývoj základne, takže mal dlhodobý pohľad na to, ako sa vzťah medzi obcou a letiskom menil v priebehu desaťročí.

Pre domácich toto kasárenské mestečko bolo zakázané, nesmeli doň vstúpiť a s jeho obyvateľmi prichádzali do kontaktu iba zriedkavo. Napríklad keď do miestnych autobusov nastúpili namaľované a upravené ženy šíriace vôňu ruskej voňavky. Alebo keď uniformovaní muži chodili po uliciach miestnych obcí a predávali ruské zlato, niektorí Maďari si svoje príjmy radi dopĺňali podnikaním so šperkami z tohto kovu.

Szabó hovorí: „Dôstojníci mali väčšiu slobodu pohybu, ale radových vojakov sme takmer nevideli. Boli držaní vnútri ako väzni. Ak vyšli von, mohli tak urobiť len v skupinách pod dohľadom.“

U sovietskych profesionálnych vojakov však ponuka nebola obmedzená len na predaj ligotavých predmetov, obchodovalo sa aj s iným sovietskym tovarom, okrem iného aj s farebnými televízormi, ďalekohľadmi a rôznym technickým tovarom. Za betónovým plotom kasárne sa predávali aj bicykle a oblečenie, alkohol a tabak, vo veľkom sa kšeftovalo aj s benzínom a leteckým palivom. V tejto oblasti týmto palivom v zime podaktorí Maďari aj kúrili.

Prekvital obchod v inom svete

„Keď mi dovolili vojsť do dôstojníckych bytov, aby som ich opravil, videl som, že niektoré boli zariadené ako palác, zatiaľ čo iné... no, bolo zrejmé, že sa o ne nestarali. Bolo zvláštne vidieť na stenách noviny s cyrilikou namiesto tapiet,“ povedal Szabó v rozhovore pre múzeum.

Keďže tam pracoval, mal možnosť rozprávať sa s dôstojníkmi a obslužným personálom. Mohol pozorovať sovietsku vojenskú hierarchiu a každodenný život rodinných príslušníkov dôstojníkov v sármelléckom Leningrade.

Prevažnú väčšinu dôstojníckeho zboru tvorili Rusi a úradným jazykom a kultúrou základne bola výlučne ruština. Preto ich miestni obyvatelia súhrnne nazývali „Rusi“, bez ohľadu na to, či niekto bol v skutočnosti ukrajinského alebo kazašského pôvodu.

Podľa spomienok Pétera Szabóa bol vzťah v podstate pokojný, ale vyznačoval sa odstupom: „Neboli to zlí ľudia, len žili v inom svete. Zvykli sme si na nich a oni na nás, ale nikdy sme sa nestali naozaj susedmi.“

Medzi dedinami Sármellék a Zalavár žilo svojím každodenným životom vojenské mestečko a medzi obyvateľmi základne a civilným obyvateľstvom sa chtiac-nechtiac rozvinul vzájomne výhodný vzťah. Prekvital obchod, ktorý bol čiastočne výmenný, čiastočne založený na nákupe a predaji za výrazne výhodnejšie ceny, než boli vtedajšie oficiálne ceny. Okrem zbraní sa od sovietskych vojakov a civilných zamestnancov dalo získať takmer všetko. Či už to bol petrolej, koberce, oblečenie, alebo ošípané chované na základni atď.

Obyvatelia Sármelléku kedysi pestovali hrozno na vinohradníckom kopci oveľa viac ako dnes. Prebytočné víno, zeleninu a zemiaky, ktoré dopestovali na svojich dvoroch, miestni buď predávali, alebo vymieňali. Vo väčšej nezastavanej oblasti pri hlavnom vchode na základňu boli umiestnené lavice, kam mohli obyvatelia priniesť zeleninu, ovocie a vajcia a predávať ich.

Strava na základni sa vyznačovala konzumáciou veľkého množstva kapusty, predovšetkým kapustovej polievky, ktorá sa pripravovala každý deň a zvyčajne pozostávala z varenej kapusty, uhoriek a mrkvy. Kapustu a mrkvu z troch až štyroch plne naložených nákladných áut nakrájali do obrovských betónových vaní, vojačikovia zeleninu ušliapali a potom ju nakladali. Toto množstvo stačilo pre obyvateľov letiskového mestečka takmer na rok.

Táto výhodná príležitosť pre obyvateľov regiónu prestala existovať cez noc, keď sa všeobecná hospodárska situácia v celej krajine aj tak stala mimoriadne nepriaznivou.

O odchode Sovietov a následnom osude kasárenského mesta Szabó dodal: „Odišli tak rýchlo, že po sebe nechali takmer všetko. Na niektorých miestach boli na stole ešte taniere. Potom prišlo rabovanie, každý si vzal, čo mohol, od medených kohútikov až po parkety.“

Pred dvomi rokmi Lana Lastočkina na portáli YouTube k videu Opustená Malá Moskva v Sármelléku napísala: „Ďakujem za video. Bývala som tu. Bolo to krásne miesto. Videla som svoj dom, svoj byt a plakala som. Moja dcéra tu začala chodiť do prvej triedy. Mala som kamarátku Mártu z dediny Sármellék. Chodila som do ich rodinného vinohradu. Pomáhala som zbierať hrozno. Videla som jej otca sadiť hrozno na víno. Mártina stará mama ma naučila variť maďarské hydinové jedlo. Naučila som sa po maďarsky, aby som sa mohla dorozumieť s miestnymi obyvateľmi. Mnohí obyvatelia Sármelléku rozumeli mojej ruštine. Všetci sme bývali veľmi blízko. Keď sme odchádzali, objali sme našich maďarských priateľov a plakali. Ďakujem za smutné video. Ale v mojej duši zostávajú teplé spomienky na toto kedysi krásne miesto a mojich maďarských priateľov.“

Zostalo nejedno dieťa lásky

Téma, ktorá je stále citlivou a tajomnou súčasťou histórie Sármelléku, bola otvorená aj vo výskume Pétera Németha a v rozhovoroch s Péterom Szabóom. Otázka „detí lásky“ bola dôkazom prísne zakázaných, ale napriek tomu existujúcich citových vzťahov medzi Sovietmi a miestnymi ženami.

Hoci sovietske velenie a maďarské úrady zakazovali priateľstvo medzi vojakmi a miestnymi obyvateľmi, nemohli úplne zabrániť zoznámeniu sa „cez plot“. Ples v priľahlých dedinách Sármellék a Zalavár alebo spoločná práca poskytovali príležitosti na stretávanie sa. Podľa rozprávania Pétera Szabóa a ďalších miestnych obyvateľov sa v oblasti narodilo niekoľko detí, ktorých otcami boli sovietski vojaci alebo dôstojníci.

Keďže vojakov každé dva až tri roky presúvali, tieto vzťahy sa takmer vždy skončili dramatickým rozchodom: vojak bol nečakane „poslaný domov“ a maďarské ženy tu zostali s deťmi. Po desaťročia bolo medzi dedinčanmi témou rozhovorov, ak dieťa „prejavovalo ruské črty“. Často sa stávalo, že matky skrývali identitu otca zo strachu pred stigmatizáciou.

Péter Németh spomenul, že aj desaťročia po stiahnutí sa našli deti – dnes už dospelí – alebo potomkovia bývalých sovietskych vojakov, ktorí sa snažili nájsť svojich príbuzných v Sármelléku alebo v Rusku, väčšinou s malým úspechom vinou neúplných či šifrovaných dokumentov.

V meste duchov

Prechádzam sa po ruinách bývalého sovietskeho kasárenského mestečka a je to desivý a nádherný zážitok zároveň. Budovy, ktoré sú desaťročia neobývané – od začiatku posledného desaťročia minulého storočia –, umierajú v neľudskej bezútešnosti, vietor bičuje okenné tabule, sem-tam sa rozbíja sklo. Na zvetraných stenách sú maľovky a vzorované tapety, vo vypitvaných miestnostiach zostalo ešte kuchynské náčinie, kúpeľňová vaňa či staré noviny v azbuke.

Príroda zaberá späť svoje územie, vysoká burina zarastá všetko, chodníky a cesty, tráva prerastá cez dlažbu a steny a pridáva sa tak k rastlinným a živočíšnym námetom na tapetách. Budovy, v ktorých nedávno žili tisíce vojakov s rodinnými príslušníkmi, sú teraz domovom pre pouličné mačky a túlavé psy a toto opustené miesto sa nazýva len mestom duchov.

Býva tu stále domovoj, slovanský domáci duch? Ruský domovoj má podobu starca odetého v kaftane s červeným pásom či v červenej košeli, pričom tá farba by tu vtedy bola ladila aj so sovietskou vlajkou.

Žiadneho takého tu nevidím, zjavujú sa mi však prízraky sovietskych dôstojníkov z vojenského letiska v Sliači, ktorých som stretol v osemdesiatych rokoch počas svojich štúdií na vojenskom gymnáziu v Banskej Bystrici. Tí mi pri poháriku vtedy prezradili, že vlastných, ktorí sa nezmestili do unikajúcej helikoptéry v Afganistane, radšej zastrelili, než by ich nechali napospas krutému mučeniu nepriateľskými mudžahedínmi.

Odchod Sovietskej armády aj na letisku v Sliači odhalil ekologickú katastrofu. Jej vyšetrovanie ukázalo, že ruskí vojaci túto lokalitu na strednom Slovensku dlhé roky znečisťovali. Paralela sovietskej základne na legendárnom letisku Tri Duby so Sármellékom je až mrazivo podobná.

Prípady environmentálnych škôd spôsobených okupantmi sú vážnou súčasťou dedičstva sovietskej okupácie. Bez preháňania možno povedať, že ak niekto nepoznal polohu sovietskych vojsk vo východnej Európe, mohol po ich odchode na úplnom začiatku deväťdesiatych rokov úspešne nakresliť kasárenskú sieť jednotiek na základe zmapovania znečistenia pôdy. Jednu z najvážnejších environmentálnych škôd objavili práve v maďarskom Sármelléku.

Balaton ako petrolejová lampa?

Posledná sovietska formácia opustila rozsiahlu vojenskú leteckú základňu na jeseň roku 1990, pričom od roku 1961 tu sídlil stíhací pluk s približne päťdesiatimi stíhačkami. Podľa dohody medzi oboma krajinami oblasť pred tri a pol dekádou prevzali maďarské obranné sily.

Bezprostredne po prevzatí sa hodnotil stav zanechaných nehnuteľností a rozsah spôsobených environmentálnych škôd. Zle navrhnuté palivové nádrže umiestnené pod povrchom letiska už dlhší čas netesnili a pri evakuácii boli neodborne zdvihnuté, takže sa do zeme dostalo veľké množstvo petroleja, ktorý si rýchlo našiel cestu do podzemných vôd a kontaminoval vodnú sieť studní pitnej vody využívaných obyvateľstvom.

V dôsledku znečistenia sa voda čerpaná zo studní dala zapáliť zápalkou. Zároveň sa na mnohých miestach v okolí základne dali po odchode vojakov vykopať provizórne studne, z ktorých namiesto vody vyvieral čistý palivový olej používaný v kotolniach vykurujúcich vojenské mestečko počas zimy.

Paradoxne mi na um prichádzajú slová dobovej pesničky skupiny Omega o petrolejovej lampe s krásnym plameňom. Táto realita však nie je žiadna nostalgicky veselá rockovo-beatová skladba, ktorá by mala vyvolať príjemnú spomienku na staré časy a namiesto smútku vyčariť úsmev na tvári.

Petrolej unikajúci do pôdy výrazne ovplyvnil aj vývoj rastlín a stromov v záhradách. Odborníci navyše čoskoro zistili, že kontaminácia sa pomaly, ale isto šíri ďalej, takže sa môže dostať aj do chránenej krajinnej oblasti Malý Balaton, čo môže mať nepredvídateľné ekologické následky. V tejto obrovskej prírodnej rezervácii, ktorá sa nachádza v bezprostrednej blízkosti obce Sármellék na juhozápadnom konci Balatonu (Blatenského jazera), hniezdi obzvlášť veľké množstvo vodného a močiarneho vtáctva vrátane čajok. Maďarský názov Sármellék by som do slovenčiny voľne preložil ako Príblatovo.

„Je smutnou iróniou, že sovietska pošta na úplnom začiatku roku 1990 vydala špeciálnu známku venovanú znečisťovaniu oceánov s motívom čajky zanesenej čiernou lepkavou ropnou škvrnou. Známka zobrazuje katastrofu spôsobenú únikom ropy – vták sa z nej márne snaží vyslobodiť a vzlietnuť. Dramatickosť ekologickej témy dopĺňa ruskojazyčný apel Человек, пощади! (Človek, maj zľutovanie!)

Sovietski vojaci tak desiatky rokov vypúšťali priamo do pôdy a nesprávne skladovali obrovské množstvá leteckého kerozínu (v podstate petroleja), benzínu a nafty. V pôde aj podzemných vodách sa vytvorili doslova „ropné jazerá“ a v súvislosti s touto ekologickou katastrofou sa začal používať aj výraz „ropné vrty“. Za tri desaťročia Sovieti oblasť výrazne kontaminovali – desiatky hektárov pôdy boli hlboko presiaknuté ropnými látkami a ťažkými kovmi.

Utajiť a poprieť ekologickú katastrofu

Ešte v lete 1990 si miestni všimli, že studničná voda, ktorú používali na polievanie záhrad, zapácha a má úplne inú štruktúru ako čistá voda.

Pôvodne sa predpokladalo, že ide len o znečistenie konkrétnych studní, no čoskoro sa ukázalo, že stopy vedú k sovietskemu vojenskému letisku. Keďže sa v tom čase vojaci stále nachádzali v areáli objektu, nebolo možné začať potrebné vyšetrovanie. To sa mohlo rozbehnúť až po odchode posledného sovietskeho vojaka zo základne v Sármelléku na začiatku októbra 1990.

Následne sa ukázalo, že znečistenie spôsobili neodborne inštalované nádrže, ktoré boli neskôr násilne odstránené z podzemia. Navyše samotné nádoby ani v nich uskladnený petrolej nespĺňali maďarské normy. Nádrže boli vyrobené zo slabšieho materiálu a s možným znečistením životného prostredia sa vôbec nepočítalo.

Mnohí z tých, čo kedysi pracovali v kasárenskom mestečku, sa okrem toho domnievajú, že sovietski vojaci pred veľkými opravami vypúšťali zvyšný petrolej z lietadiel v rozpore so základnými predpismi priamo do kanalizácie a do zeme. Množstvo pôdy kontaminovanej uhľovodíkmi sa odhadovalo na takmer pol milióna kubických metrov a úrady museli po stiahnutí sovietskych jednotiek zabezpečiť aj odvoz štyridsaťtisíc ton nebezpečného odpadu. Znečistenie bolo našťastie iba štyri až päť metrov pod úrovňou terénu, teda len na začiatku vodonosnej vrstvy.

Prevencia ďalšieho znečisťovania životného prostredia, čistenie a obnova už znečistených oblastí zostávali len na Maďarsku. Sovieti buď bagatelizovali, či priamo popreli, že by mali niečo spoločné so znečistením, či už v Sármelléku, alebo v ktorejkoľvek inej bývalej sovietskej kasárni v krajine. Diskusiu o otázkach znečisťovania životného prostredia brala vážne iba maďarská strana. Sovietsky zväz nebol ochotný poslať ani vlastných expertov, aby nepodporili zistenia maďarských kolegov.

Sovietske vedenie sa v duchu vtedajšieho režimu snažilo ekologickú katastrofu v Sármelléku pred svetom utajiť, podobne ako to predtým urobilo v prípade černobyľskej jadrovej havárie.

Škody na životnom prostredí boli odstránené až s pomocou Európskej únie. Hoci sú už dnes hlavné sanačné práce deklarované ako ukončené, oblasť zostáva pod dohľadom v rámci národných environmentálnych programov, aby sa zabránilo opätovnému šíreniu zvyškových nečistôt do podzemných vôd.

Dovidenia, Ivan

Aj o bývalom sovietskom kasárenskom mestečku pri Balatone pri obci Szentkirályszabadja sa hovorí ako o maďarskom Černobyli, ale nie pre katastrofu, skôr v súvislosti s pohľadom na opustené budovy, ktoré v súčasnom stave pripomínajú zo dňa na deň opustenú Pripiať, mesto postavené pre pracovníkov jadrovej elektrárne na Ukrajine. Černobyľská jadrová havária v apríli 1986 a následný osud blízkeho mesta Pripiať predstavujú najznámejší príklad utajovanej a následne odhalenej ekologickej a technologickej katastrofy v dejinách ľudstva.

Opustené sovietske letiskové mestečko v Sármelléku má teda pri Balatone svojho dvojníka. V prípade ozbrojeného konfliktu by totiž Sovietsky zväz odtiaľ bol mal blízko do nepriateľského západoeurópskeho vzdušného priestoru.

Letisko v Sármelléku dnes funguje ako civilné medzinárodné letisko s názvom Hévíz–Balaton Airport. Cestujúcim, ktorí sem prilietajú k jazeru Balaton či termálnemu jazeru v neďalekom meste Hévíz, ktoré je, mimochodom, najväčším biologicky aktívnym a prirodzeným termálnym jazerom na svete, sa ponúka surreálny pohľad na prázdne domy pripomínajúce pohromu.

Dlhé roky sa špekulovalo, že vo vojenských bunkroch v Sármelléku boli uskladnené jadrové hlavice, čo ešte viac posilňovalo paralelu s Černobyľom. Skutočnosť, že CIA toto miesto označila ako jadrový sklad, môže súvisieť aj s tým, že špecifický typ sovietskeho vojenského bunkra Granit, ktorý sa tu nachádzal, ho robil „pripraveným na jadrové zbrane“.

V roku 1989, tesne pred úplným odsunom sovietskych vojsk, vyšla perfektne načasovaná dlhohrajúca platňa maďarskej punkrockovej kapely Aurora s názvom Viszlát Iván (Dovidenia, Ivan) s rovnomennou titulnou skladbou. Dúfam, že sa tento pozdrav nenaplní ako želanie a že v Sármelléku už neuvidíme ruských okupačných vojakov, ale nanajvýš turistov prichádzajúcich charterovými letmi z autentických miest Moskva či Petrohrad.

Neďaleko letiska už žili cudzí vojaci so svojimi rodinami; vyrástlo tam mestečko Leningrad a oni tú zem otrávili.

Jazero Balaton v Maďarsku. Snímka zhotovená satelitom Landsat v roku 2000.
Foto: NASA. Zdroj: Wikimedia Commons
 

Letecká fotografia sovietskeho letiskového mestečka. Sármellék, Maďarsko 1985.
Foto: Magyar Állami Földtani Intézet. Zdroj: fentrol.hu; Lechner Nonprofit Kft.
 

Rozlúčkový štart sovietskych stíhačiek z letiska v maďarskom Sármelléku v roku 1990 na displeji zobrazujúcom video dobovej relácie vysielanej televíziou Keszthelyi Televízió.
Foto: Róbert Csere. Zdroj videa: YouTube/Balatoni Múzeum
 

Železobetónový hangár s pancierovou bránou pre stíhačku MiG na letisku pri vyľudnenom kasárenskom mestečku na bývalej sovietskej leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Budova pre radových vojakov v sovietskom kasárenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Budova pre radových vojakov v bývalom kasárenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Budova pre radových vojakov v sovietskom kasárenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Zarastený chodník v opustenom sovietskom vojenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Zarastené mesto duchov na bývalej sovietskej leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Dôstojnícka bytovka v sovietskom mestečku na leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Bytovky profesionálnych vojakov a ich rodín v bývalom sovietskom mestečku. Prázdne budovy pripomínajú zo dňa na deň opustené mesto Pripiať pri Černobyli. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Pohľad z dôstojníckej bytovky v sovietskom kasárenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere

V kuchyni dôstojníckeho bytu v sovietskom kasárenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V obývačke dôstojníckeho bytu v sovietskom kasárenskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V detskej izbe dôstojníckeho bytu v sovietskom kasárenskom meste. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V bývalom byte sovietskeho profesionálneho vojaka a jeho rodiny. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Bytovky profesionálnych vojakov a ich rodín v sovietskom mestečku. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere

V spoločenskej budove v sovietskom mestečku na leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Spoločenská budova v sovietskom mestečku na leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Spoločenská budova v sovietskom mestečku na leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Spoločenská budova v sovietskom mestečku na leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V spoločenskej budove v mestečku na sovietskej leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere

V spoločenskej budove v mestečku na sovietskej leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V spoločenskej budove v mestečku na sovietskej leteckej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V spoločenskej budove v meste duchov na opustenej základni.. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V miestnosti dozorného pri vchode na sovietsku leteckú základňu. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

V miestnosti dozorného pri vchode na sovietsku leteckú základňu. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere

Strážna budova dozorného pri vchode na sovietsku leteckú základňu. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Cesta k civilnému leteckému terminálu na bývalej sovietskej základni. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Sovietska letecká základňa s kasárenským mestom bola za múrom. Sármellék, Maďarsko 2020.
Foto: Róbert Csere
 

Čajka zachytená v ropnej škvrne. Sovietska pošta vydala pohľadnicu so známkou a pečiatkou v roku 1990. Maximumkartu z edície „Chráňme rodnú prírodu!“ vytvoril Jurij Levinovskij.
Reprofoto: Róbert Csere
 

Odlet s meškaním. Reportáž Slovenskej televízie zachytáva posledné okamihy Sovietskej armády na vojenskom letisku v Sliači v roku 1990.
Video: YouTube/jaffarski
 

Dovidenia, Ivan. Videoklip maďarskej punkovej kapely Aurora. Skladba vznikla v roku 1989 ako reakcia na prebiehajúci a očakávaný odchod sovietskych vojsk z krajín východného bloku.
Video: YouTube/Aurora zenekar