Ústavný súd stopol zákon o kúrení Nemeckí Zelení na to išli bag­rom a budú mať preto depresívne leto

Majú spoločné to, že ne­sta­bil­ná vláda sa rozhodne pretlačiť pre ňu kľúčový projekt skráteným legislatívnym procesom.

Na Slovensku išlo o asi najrozsiahlejšiu reformu vlád pod vedením hnu­tia OľaNO, o „protiinflačný balík“, slovami autora o „rodinnú re­vo­lúciu“.

Igor Matovič vtedy otvorene priznal, že znásilnil le­gis­la­tívny proces – „museli sme to urobiť bagrom“.

Gebäudeenergiegesetz

V Nemecku ide o asi najhlbšie zasahujúce opatrenie zelenej re­vo­lú­cie, o „Gebäudeenergiegesetz“ (GEG), ľudovo známy ako „zákon o kú­re­ní“.

Vznikol všeobecný dojem, že zelený vicekancelár Robert Habeck chce nú­tiť milióny domácností, aby v priebehu niekoľkých mesiacov na vlast­né náklady vytrhli svoje staré kotly z pivníc. A je to jeden z dôvodov, že radikálne nacionalistická opozícia z AfD v prieskumoch nabrala na sile a stala s 20 – 21 percentami druhou najsilnejšou stranou Ne­mec­ka po stredovej CDU/CSU.

Rozdiel medzi slovenským a nemeckým bagrom bol iba v koncovke.

Slo­venskému ústavnému súdu trvalo polroka, kým prišiel s ná­le­zom, že poslanci nemôžu „len tak“ skracovať legislatívne ko­nanie. To už na veci nič podstatné nezmenilo, Matovičov rodinný balík nadobudol plat­nosť.

Nemecký ústavný súd vie pracovať rýchlejšie, trvalo iba pár dní, kým bol ortieľ na svete.

V právnom systéme Spol­kovej republiky existuje inštitút „Eil­an­trag“ (doslova: „náhla žia­dosť“), ktorý využil je­den opozičný poslanec.

Skrátené legislatívne konanie pri­tom ne­na­pa­dol – tak ako to bolo na Slovensku – prezident a ani žiadna frakcia opozície. Bol to neznámy kresťanský demokrat Thomas Heilmann, ktorý na vlastnú päsť skúsil svoje šťastie.

Fachbereich 2

„Karlsruhe“ (ako Nemci podľa sídla nazývajú svoj ústavný súd) rozhodol 36 hodín pred sporným hlasovaním, že vládna väčšina ne­smie presadiť GEG bagrom.

V praxi to zna­mená, že bolestivý projekt zo­stane cez leto ležať ladom a bude predmetom de­ba­ty až na je­sen­nej schôdzi.

Pre nemotornú a neobľúbenú trojkoalíciu sociálneho demokrata Olafa Scholza to bol neočakávaný úder. Chceli mať „zákon o kúrení“ pred let­ný­mi prázdninami z krku – a napokon ho budú mať celé leto na krku.

Vo chvíli, keď bomba z Karlsruhe detonovala, nachádzali sa zelení au­tori vykurovacej revolúcie práve na spoločnej žúrke.

Žúrka sa ko­nala tam, kde sa nemeckí Zelení cítia najviac doma – vo východober­líns­kej štvrti Prenzlauer Berg, z ktorej si progresívna západonemecká elita už v priebehu deväťdesiatych rokov spravila svoj exkluzívny bantustan.

Odkedy títo zámožní akademici vytlačili pô­vod­ných oby­vateľov, žijú si v Prenzlauer Bergu svoju work-life ba­lance medzi originálnymi hipsterskými kaviarňami a bytmi vo­ňa­jú­ci­mi po ne­la­ko­vanom dre­ve.

Na žúrke sa stretli politici z parlamentnej frakcie, ktorí sa venujú ži­vot­né­mu prostrediu, energetike a klíme, takzvaný „Fachbereich 2“. Krát­ko pred dovolenkou si chceli štrngnúť na jediný relatívny ús­pech Ze­lených v tomto roku – na „zákon o kúrení“.

Na útulnom nádvorí kultúrneho domu sa podávali lasagne a syrové ta­niere, potom čokoládová pena a jablkový koláč. Nálada bola dobrá – kým neprišla správa z Karlsruhe.

Rozpútali sa emó­cie: zmätenosť, frus­trácia a predovšetkým hnev. Vedenie strany prestalo ko­mu­ni­ko­vať s vonkajším svetom a stiahlo sa na mimoriadne polnočné za­sad­nu­tie.

Nebol to prvý incident so zákonom o kúrení.

Uprostred vojny o nemecké kotolne Zelení, zďaleka najmenej skorumpovaná strana, sa práve zosmiešnili rodinkárstvom

Martin Leidenfrost

Kauza rodinkárstva sa vníma zo slovenského alebo aj rakúskeho pohľadu ako maličkosť. Nemecký štandard na čistotu v politike je však vyšší ako u nás, no a na svoje správanie doplatili práve nemeckí Zelení, ktorí tak radi moralizujú po celom svete.

Ako sme v Postoji už napísali, revolúciu v kotolniach pripravil Pat­rick Graichen, štátny tajomník na ministerstve zeleného ministra hospodárstva a klímy Habecka.

Graichen musel kvôli rodinkárstvu od­stú­piť, ale predtým stihol vyplašiť Nemecko tým, že na konferen­cii pred manažérmi komunálnych podnikov povedal: „Úlohou ko­mu­nál­nych podnikov je naplánovať demontáž plynových sietí.“

Myslel to vážne. Nemecká plynová sieť – potrubia s dĺžkou viac ako pol milióna kilo­metrov – je rozvetvený systém s hodnotou 270 miliárd eur, ktorý Nemci po celé generácie považovali za záruku bezpečnej ener­gie. No podľa Zelených má svoje dni za sebou. V Nemecku sa v bu­dúc­nosti už ne­má kúriť ply­nom.

Podľa starších plánov mal zákon o kúrení platiť už od 1. januára 2024, t. j. už v nasledujúcej vy­kurovacej sezóne. Nové kotly by moh­li byť prevádzkované len s väčšinou obnoviteľných zdrojov ener­gie (65 percent), napríklad s tepelnými čerpadlami, ktoré nemeckí Ze­le­ní pro­pa­gujú ako zázračnú alternatívu.

Odpor dokonca aj z radov vlastnej koalície – napríklad z pravicovo-li­be­rál­nej FDP ministra financií Christiana Lindnera – bol obrovský.

Oči pre plač

Bul­vár Bild, AfD a čiastočne aj CDU viedli kampaň proti GEG a pre­ferencie vice­kancelára Habecka sa prepadli.

Zeleným hrozilo, že musia celý zákon stiahnuť.

Počas dlhých rokovaní, z ktorých jedno trvalo 30 hodín, sa koa­lí­cia napokon dohod­la na kom­promise: časť reformy mala platiť až od ro­ka 2028, funk­čné vyku­ro­vacie systémy na olej a plyn by sa nemali vy­meniť, za­viedla sa do­konca možnosť opravy pokazených kotlov, štátne do­tá­cie na výmenu sa mali pre chudobných zvýšiť.

Už to nebolo o revolúcii, ale o evolúcii. Zelení neboli spokojní, no as­poň zachránili svoj zákon.

Najmä Habeck trpel, keď musel na začiatku svojho vládnutia pre Pu­tinovu vojnu robiť presný opak toho, o čom jeho Zelení snívali: s rekordnou rých­losťou postaviť LNG terminály a skupovať plyn po celom svete.

V sep­tembri 2022 sa sťažoval, že ľu­dia na jeho mi­nis­terstve sú na po­kraji vyhorenia. Zároveň bol hrdý na to, že za krátky čas predložili viac ako 40 zákonov a na­ria­dení.

Po odznení energetickej krízy by mal prísť čas na odvážnu zelenú trans­formáciu. Za­čiat­kom roka povedal Habeck v úzkom kruhu: „Veď mám už len tento rok, aby som realizoval svoje plány.“

Myslel tým, že v roku 2024 sa už pomaly začne volebná kampaň.

Po stopnutí bagra sú Zelení v depresii. Mali zrátané svoje šance dúfajúc, že ich obľúbený hesenský líder Tarek Al Wazir v kra­jin­ských voľbách za­čiatkom októbra dobyje úrad hesenského pre­mié­ra. No teraz interne hovoria: „V Hesensku je koniec. Škoda pre Tareka.“

Pre stranu, ktorá sa dlhodobo teší priazni mediálnej, umeleckej, akademickej a intelektuálnej elity Nemecka, sa rysuje ešte zne­po­ko­jujúcejší vývoj: Zelení považovali za prirodzené, že s volebným ziskom 15 percent určujú minimálne 51 percent politickej agendy.

Zákon o kúrení ukázal, že reálny výtlak Zelených ne­pre­kročí tých 15 percent. Sú len štvrtou najsilnejšou stranou a o úrade spol­ko­vé­ho kancelára môžu iba snívať.  

Aj keď to sami tak cítili, ani zďaleka nemajú väčšinu spo­loč­nos­ti za se­bou.

Bude ešte veľkým trápením, kým si na tú trpkú pravdu zvyk­nú.