Vysokoškoláčka Martina hovorí, prečo aj napriek nízkemu spoločenskému statusu učiteľov berie toto povolanie ako poslanie. „Vidím, že veľa učiteľov je už vyhorených. Zostávajú v školstve do dôchodku, lebo už sú zvyknutí takto pracovať, fungovať, ale je aj veľa učiteľov, ktorí odchádzajú.“
Vysokoškoláčka Martina hovorí, prečo aj napriek nízkemu spoločenskému statusu učiteľov berie toto povolanie ako poslanie. „Vidím, že veľa učiteľov je už vyhorených. Zostávajú v školstve do dôchodku, lebo už sú zvyknutí takto pracovať, fungovať, ale je aj veľa učiteľov, ktorí odchádzajú.“
Martina Loncová študuje matematiku a biológiu ako učiteľský odbor v poslednom ročníku magisterského štúdia na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Povolanie učiteľky berie ako svoje poslanie. „Nemyslím si však, že by sa mal štát spoliehať na to, že túto prácu budú ľudia vykonávať z presvedčenia. Takýto postoj podľa mňa veľkou mierou prispieva k zlému statusu učiteľa na Slovensku,“ hovorí vysokoškoláčka.
Aktuálne praxuje na prešovskej strednej škole. „My praktikanti prídeme učiť na nejakú školu po tom, ako sme päť rokov počúvali, ako inovatívne sa dá všetko robiť. A potom nás realita zvykne prekvapiť,“ hodnotí.
Myslí si však, že ako začínajúca učiteľka môže priniesť sviežu zmenu do radov matematikárov. „A naozaj môžem povedať, že moji spolužiaci majú na to, aby boli výbornými učiteľmi, ktorí predsudky o matematike a jej učiteľoch budú vyvracať.“
Prácu si budem hľadať v priebehu nasledujúcich mesiacov, ale už pred takmer rokom som dostala pracovnú ponuku učiť matematiku, hoci som ešte neskončila školu. Uvidím, ako rýchlo sa mi podarí nájsť si prácu, ale zatiaľ mňa aj mojich spolužiakov všetci učitelia v praxi aj pedagógovia na univerzite uisťujú, že sa o nás školy pobijú.
Momentálne nás je v ročníku asi 17 študentov a budeme jediní absolventi matematiky na východnom Slovensku. Matematika sa učí na všetkých základných školách, gymnáziách a na väčšine stredných škôl a má veľkú hodinovú dotáciu, takže matematikárov treba do každej školy viacerých.
Keď som si vyberala vysokú školu, rozhodujúce pre mňa bolo to, že som sa chcela stať učiteľkou. Matematike som celkom rozumela a bavilo ma počítať. Mala som k nej vždy pozitívny vzťah, nikdy mi nerobila výrazné problémy, ale myslím, že som v nej ani nejak výrazne nevynikala.
Vždy som sa snažila veci pochopiť a neučiť sa len nejaké algoritmy, pretože nemám veľmi dobrú pamäť. Keď sa mi podarilo látku pochopiť, tak som to cez prestávku vysvetľovala spolužiakom a asi tam niekde sa vo mne zrodilo rozhodnutie stať sa učiteľkou.
Zatiaľ to beriem ako celoživotné poslanie, ale poviem pravdu, že by som sa nečudovala, keby som po pár rokoch vyhorela a už to nechcela nikdy robiť.
Je to náročné a vidím teraz počas praxe, že keď sa chcem naozaj poctivo pripraviť, zaberá to veľa času, aj po nociach. Samozrejme, už keď budem mať niečo odučené, budem vedieť čo a ako, bude to iné, ale je to náročné. Vidím, že veľa učiteľov je už vyhorených. Zostávajú v školstve do dôchodku, lebo už sú zvyknutí takto pracovať, fungovať, ale je aj veľa učiteľov, ktorí odchádzajú.
Stále nám hovoria, že my vysokoškoláci sme plní optimizmu a ideme robiť svet, a potom prídeme do školstva a trošku padne ten úsmev, že to nie je také jednoduché, ako sa to zdalo. Zatiaľ som odhodlaná.
Na začiatku nemusí byť ani nadšencom matematiky, ani nemusí túžiť stať sa učiteľom, ale je dobré, ak sa počas štúdia aspoň jeden z týchto stavov zmení. Samozrejme, ideálny stav je, keď je nadšencom matematiky a túži toto nadšenie posúvať iným vo forme vzdelávania.
Ja sama sa nepovažujem za nadšenca matematiky a myslím, že som ním ani nikdy nebola. Mňa matematika baví, ale nemám chuť venovať sa jej stále.
Skôr som si vedomá toho, ako sa je na matematike možné naučiť zručnosti a spôsob konceptuálneho myslenia, ktorý je podľa mňa v 21. storočí nevyhnutný vo veľkej časti povolaní, ale aj v bežnom živote. A toto je pre mňa motivácia v tom, prečo chcem matematiku vyučovať, hoci sa za jej nadšenca v pravom slova zmysle nepovažujem.
Doteraz sa mi stáva, že keď niekomu cudziemu poviem, že budem učiteľka, tak sa dotyčný človek uškrnie, prevráti očami alebo ma rovno začne odhovárať. Keď som končila strednú školu, ani som o tom nechcela druhým hovoriť, lebo reakcie ľudí boli často, že mám na viac ako len na to, byť učiteľkou.
Rozumiem tomu, že veľa ľudí to myslí dobre, pretože sa na to pozerajú najmä pre finančné ohodnotenie, ale svedčí to o tom, že status učiteľa na Slovensku za veľa nestojí. Je chybou spoločnosti, že nechceme, aby tí najlepší študenti šli za učiteľov.
Napríklad v kontakte s rodičmi. Čo som počula, niekedy sú ich reakcie prehnané, zasahujú do kompetencií učiteľa. Ukazuje sa to aj v platovom ohodnotení. Keď sú dvaja manželia učitelia, je ťažké uživiť rodinu z učiteľského platu.
Ľudia zároveň pokladajú za učiteľa niekoho, kto nevie nič iné, len niečo prerozprávať, a pritom to nie je o tom. Očakávame, že šikovní študenti pôjdu na právo, na medicínu. A naozaj, keď za učiteľov idú tí najslabší, tak možno tí učitelia potom nie sú kvalitní.
Akú motiváciu má žiak ísť za učiteľa, keď nie je podporovaný okolím a nie je ani dobre finančne ohodnotený? Učiteľ je pritom ten, kto zanechá výraznú stopu v živote detí.
Dieťa neskôr povie, mal som takého učiteľa, ten predmet ma bavil, tak som sa rozhodol, že to pôjdem ďalej študovať. V ich očiach je učiteľ veľmi dôležitý, ale v očiach verejnosti to tak nie je.
Samozrejme, bola by som rada, ak by boli učitelia ohodnotení lepšie alebo ak by boli aspoň hodnotení podľa výkonov. No moje rozhodnutie stať sa učiteľkou to neovplyvnilo, keďže v tom vidím zmysel. Nemyslím si však, že by sa mal štát spoliehať na to, že túto prácu budú ľudia vykonávať z presvedčenia. Takýto postoj podľa mňa veľkou mierou prispieva k zlému statusu učiteľa na Slovensku.
Zvažovala by som to, ak by šlo o pracovnú ponuku súvisiacu so vzdelávaním, ale inou formou ako formou učiteľstva.
Áno, viacerí spolužiaci to vzdali už v prvom ročníku, niektorí prešli na štúdium čistej matematiky, teda na vedecký smer, iní na úplne iné školy a odbory.
Myslím, že tí, ktorí prešli na čistú matematiku, zistili, že sa učiteľmi stať nechcú a s vyštudovanou matematikou budú mať veľké uplatnenie. Tí, ktorí odišli študovať niečo iné, to vzdali z veľkej miery pre náročnosť štúdia.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Momentálne učím na mojom domovskom gymnáziu, ktoré som kedysi navštevovala. Ide o osemročné gymnázium, takže učím aj mladších, aj starších žiakov. Zatiaľ ma najviac prekvapila nesamostatnosť študentov. Očakávala by som, že takým tretiakom na strednej škole, ktorí už sú poväčšine dospelí, nemusím všetko explicitne povedať, čo si majú zapísať.
Svoju prvú súvislú prax som odučila na prestížnom košickom gymnáziu, kde je vyučovanie matematiky na veľmi vysokej úrovni. Tak možno mám len prehnané očakávania.
Čo sa týka školstva ako takého, veľa vecí, o ktorých som len tak nejak tušila, sa mi potvrdilo. My praktikanti prídeme učiť na nejakú školu po tom, ako sme päť rokov počúvali, ako inovatívne sa dá všetko robiť. A potom nás realita zvykne prekvapiť.
Hneď po mojich prvých hodinách matematiky som zistila, že sa naozaj nedá na každej hodine praktizovať bádateľskú výučbu a že učiteľ ani nemá toľko času pripraviť si kvalitné materiály. Každá hodina, ktorú som odučila, by sa dala pripraviť lepšie, ak by som na ňu mala viac času. A to počas praxe učím v priemere tri hodiny denne.
Bežní učitelia učia v priemere štyri až päť a tie zvyšné voľné suplujú. Naozaj si zaslúžia našu úctu a obdiv, ak k tomu aj po rokoch pristupujú zodpovedne.
Na to neviem odpovedať, keďže zatiaľ som učila iba počas praxe, teda pod dozorom cvičných učiteľov. Tí mi povolili používať aj iné ako klasické prístupy, ale aj mi často povedali, že niekedy sa podľa nich hodí viac klasickejší prístup. Rovnako som na náčuvových hodinách videla učiteľov z času na čas využívať aj niektoré iné prístupy. Ale boli určite v menšine oproti klasickému prístupu.
Ja som to nezažila a domnievam sa, že to bude tým systémom vyučovania a osnovami.
To určite závisí od kolektívu učiteľov, do akého sa dostane.
Tútorovanie skúsenejším kolegom môže mať aj výhody, aj nevýhody. Skúsenejší učiteľ má nespočetné množstvo skúseností, ktoré môžu byť pre mladého učiteľa veľmi prínosné. Na druhej strane sa môže skúsený učiteľ snažiť odovzdať aj metódy a spôsoby vyučovania, ktoré nemajú pozitívny efekt, a môže tak nepriamo ovplyvňovať mladého učiteľa a jeho štýl výučby, ktorý, keďže nemá žiadne skúsenosti, začne tieto metódy používať.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Vôbec nie som na Hejného metódu odborník, pretože sme sa tejto metóde na vysokej škole nevenovali. Ale z toho mála, čo o nej viem, je mi na nej sympatické to, že nie je založená na memorovaní, ale na porozumení a že sa snaží kopírovať prirodzený spôsob poznávania. Keďže som sa o tejto metóde nič neučila, využívať ju nebudem, ale nebránim sa tomu, dozvedieť sa o nej časom viac a niektoré jej prvky zaradiť do výučby.
Niekedy sa ten „dril“ alebo zručnosť v nejakej činnosti vyžaduje v rámci propedeutiky. Poviem nejaký príklad. Úprava výrazov na strednej škole. Čo sa týka výrazov, tak tie je potrebné sa nadrilovať a napočítať, aby v tom mal študent cvik a aby to dokázal vykonávať bez výraznejšej námahy.
Samo osebe mu to možno nedáva zmysel, ale keď príde na akúkoľvek vysokú školu, kde bude mať aspoň semester matematiky a bude sa učiť derivovať a integrovať, bude za tú zručnosť vďačný, lebo mu to uľahčí prácu a všetko svoje sústredenie bude môcť orientovať na integrovanie a nebude sa musieť trápiť tým, že nevie upraviť výraz.
A také derivovanie a integrovanie už je v praxi prudko využiteľné. Podobný príklad pre základnú školu je napríklad malá násobilka.
No nie je to ktoviečo, najmä niektoré pracovné zošity. Pri niektorých úlohách ani ja neviem, čo je zámerom a čo od tých detí očakávame. Čo sa týka učebníc, nepracujem s nimi nejako dlho, ale je pravda, že takmer žiadnu hodinu som si nepripravila presne podľa učebnice. Skôr využívam internetové zdroje, takže každá moja príprava trvá trochu dlhšie.
Je to však škoda, lebo jedna kvalitná učebnica by ušetrila učiteľovi veľa času. Ale, samozrejme, dá sa aj z tých súčasných vyťažiť niečo dobré. Nakoniec z väčšiny, ktoré sa teraz používajú, som sa učila aj ja.
A ako to potom s učebnicami vyzerá v praxi? Mám mladšiu sestru, ktorá je v deviatom ročníku a na začiatku roka vyfasovala na matematike dokopy asi šesť učebníc, zbierok a pracovných zošitov. Namiesto jednej poriadnej tak máme sedem priemerných a niekoľko zničených chrbtov od ťažkých tašiek.
Vyučovanie matematiky na konkrétnej škole má vychádzať zo školského vzdelávacieho programu, ktorý zas nadväzuje na štátny vzdelávací program. Na základe toho, ako ho poznám, si nemyslím, že je nastavený tak, aby bola matematika na základnej škole neprimerane ťažká.
Niektorí moji spolužiaci však mali skúsenosť, že sa naozaj stretli s tým, že na ZŠ boli zaradené učivá, ktoré v plánoch určite nie sú. To je skôr nejaká individuálna iniciatíva učiteľa. Ja som sa s tým zatiaľ nestretla.
Chcela by som učiť na strednej škole. Paradoxne sa mi to zdá trochu jednoduchšie. Hoci je tá matematika náročnejšia, ale vyhnem sa do veľkej miery vysvetľovaniu základov matematiky. Nie je jednoduché položiť správne tieto základy a je veľmi dôležité, aby to deti už na základnej škole správne uchopili. Ale ktovie, možno skončím učiť na základnej škole. Aj to má svoje čaro. S mladšími deťmi je na hodinách oveľa väčšia zábava.
Niektorí známi ma odhovárajú, aby som nešla na strednú školu, že tam nebudem mať rešpekt, že tí žiaci sú odo mňa mladší len o niekoľko rokov. Ale ja nechcem učiť tak, že sa ma všetci budú báť, nemám to ani v povahe, ani si nemyslím, že je to dobrý spôsob.
Do dôchodku odchádza staršia generácia matematikárov, je problém ich nahradiť. Mladých posíl z radov absolventov je málo, varujú univerzity.
V škole trávia naozaj veľa času, je dôležité, aby sa tam cítili prijatí, aj v triede, ale aj medzi učiteľmi. Je mi niekedy ľúto, keď deti chodia do školy plné strachu, boja sa a učitelia sú pre ne strašiaci.
Chcela by som nájsť taký zdravý stred, nebyť ani príliš benevolentná, ale aby žiak vedel, že ten učiteľ je tam pre neho. Teraz je taká doba, že veľa detí možno nevie nájsť podporu v rodinách a s učiteľom trávia veľa času. Ak je pre ne učiteľ oporou, je to dobre.
Našťastie mám druhý predmet biológiu a nie fyziku. Ale ak to takto bude, tak to bude pre mňa výzva. Verím, že si študentov získam ľudským prístupom.
Myslím si, že hoci je matematika dôležitá, v živote sú aj dôležitejšie veci. Do školstva chcem ísť aj preto, aby som mohla byť mladým ľuďom nablízku, a nie preto, aby som im vytvárala ďalšie strachy. Videla som počas praxe príklady učiteľov matematiky, ktorí boli paradoxne možno najobľúbenejší učitelia v škole, aj keď nie všetci mali matematiku radi. Okrem toho to boli veľmi kvalitní matematici.
Títo učitelia sú pre mňa vzorom a takým učiteľom by som sa aj ja chcela raz stať. Dúfam, že keď budem mať aj päťdesiat rokov, nebudem pre žiakov strašiak, ale budem sa im vedieť priblížiť.
(Smiech.)
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
V podstate s tým súhlasím. Je naozaj zaujímavé, že koniec koncov je to učiteľ, kto vytvára buď negatívny, alebo pozitívny vzťah k predmetu. Väčšina študentov si vyberá svoje povolanie aj na základe toho, ktoré predmety v škole ho bavili. Takže v podstate osoba učiteľa je v spoločnosti kľúčová. Ak je dobrý učiteľ, nemôže podľa mňa k predmetu vzniknúť odpor. Môže niekomu niečo neísť, ale odpor si nevytvorí.
Štúdium matematiky nebolo vôbec jednoduché, prvé tri roky boli náročné, plné matematických viet, dôkazov a počítania. Ja som mala šťastie na dobrých pedagógov a spolužiakov, ktorí mi boli vždy ochotní pomôcť. Možno teraz robím trochu reklamu mojej univerzite, ale cítila som, že im záleží na tom, aby nám pomohli štúdium zvládnuť. Samozrejme, ak sme my dali do toho maximum snahy.
Presne preto by v matematike nemalo byť vzdelávanie zamerané na dokonalé encyklopedické vedomosti, ktoré si deti vedia aj vyhľadať. Hlavne preto, že sa mnoho vecí rýchlo mení a naozaj nik nemá kapacitu všetko obsiahnuť.
Dobré je preto zamerať sa radšej na konceptuálne porozumenie, aby žiaci mali dobrú intuíciu, ako veci v matematike fungujú. Aby prirodzene spochybňovali veci, ktoré vidia a počujú, a zamýšľali sa nad informáciami v kontextoch a nie mimo nich.
Keď sa opýtate detí v škole alebo možno aj bežných ľudí, čo si myslia, na čo im bude matematika v živote, tak najčastejšia predstava je, že pri práci s financiami, pri nákupoch a podobne. Matematika v bežnom živote sa tak obmedzuje len na nejaké sčítavanie a odčítavanie.
Každý má pritom v telefóne kalkulačku, ktorá všetko za neho vypočíta, takže koniec koncov je matematika ako taká zbytočná. Ale matematika má oveľa väčší potenciál. Rozvíja logické a kritické myslenie, myslenie vo vzťahoch, hľadá súvislosti. Pomáha porozumieť dátam. Keď sa rozhodujeme, koho budeme voliť, vyhodnocujeme dáta, ktoré nám politici predostrú.
Keď sa rozhodujeme, aké auto si kúpime, vyhodnocujeme jeho parametre vzhľadom na naše požiadavky, aby sme si zvolili najoptimálnejšiu možnosť. Za tým všetkým je analytické myslenie, ktoré sa podľa môjho názoru môže najviac rozvíjať na hodinách matematiky, pri riešení matematických problémov.
Okrem toho matematika sa využíva vo veľkom množstve profesií. Všetky technické smery, ekonomické, už aj v medicíne a biotechnológiách, v ekológii, vo vede a výskume, dokonca v práve a vo filozofických vedách sa využíva výroková logika, časť matematiky.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Chcem, aby na matematike zažili radosť z toho, že niečo objavia, na niečo sami prídu. Veľa ľudí si dobrovoľne kupuje krížovky, sudoku, rieši logické hádanky, chodí do escape roomov, hrá spoločenské hry, ktoré do veľkej miery vyžadujú nejaké logické myslenie.
Takže ľudia sú prirodzene takí, že chcú vlastným uvažovaním objavovať veci, radi analyzujú. Ja by som chcela, aby to moji budúci študenti zažili na hodinách matematiky. Som si vedomá toho, že sa tak nedá fungovať stále a niektoré hodiny mojich študentov baviť určite nebudú. Ale chcem sa o to aspoň pokúsiť.
Ak toto bude čítať nejaký dlhoročný učiteľ matematiky, tak sa bude asi smiať, že som až príliš optimistická a že uvidím, aká je realita. Možno to je pravda a nakoniec nás systém úplne zomelie. Ale momentálne vidím na sebe aj na svojich spolužiakoch, že to myslíme úprimne a naozaj chceme robiť veci poriadne.
To, čo je teraz dobré, zachovať a priniesť aj trochu sviežej zmeny do radov matematikárov. A naozaj môžem povedať, že moji spolužiaci majú na to, aby boli výbornými učiteľmi, ktorí predsudky o matematike a jej učiteľoch budú vyvracať.