Povinná maturita z matematiky Objaviť krásu matematiky alebo v sebe posilniť cnosť naučiť sa aj ťažké veci?

Nepamätám si už presne okolnosti: bolo to asi za tretej Ficovej vlády a ktorýsi novinár dostal veľmi zákernú otázku.

Najprv dlho a podrobne hovoril o všetkých chybách, omyloch, slabinách vlády, no po jednej otázke zmĺkol. Nevedel totiž odpovedať na otázku, či aspoň jednu vec táto vláda urobila dobre.

Bolo pritom zjavné, že ten novinár už je taký zaslepený kritikou, že nič iné ako zlo nevnímal. Keby uviedol aspoň jednu jedinú kladnú vec, aj jeho zdrvujúca kritika by potom bola presvedčivejšia. Lebo zvyčajne sa každej vláde aspoň jedna vec vydarí.

Druckerov návrh mal mnohé úskalia, ale mal aj jednu veľkú prednosť.

Vo štvrtej Ficovej vláde prichádza s novými ideami a ráznymi rozhodnutiami ministerstvo školstva, konkrétne Tomáš Drucker. 

Nezaoberá sa príliš straníckymi vecami, nie je v tomto smere ani príliš vyhranený, ani prieberčivý, bez problému preskočí do inej strany. Ale manažérsky je ochotný ponoriť sa do akéhokoľvek rezortu. Teraz sa zahĺbil do školstva a chrlí aj nápady.

Veľkú diskusiu vzbudil už Druckerov návrh, aby do škôlky povinne museli chodiť štvorročné deti a potom aj trojročné. Najprv sa hovorilo o všetkých deťoch, aby to nevyzeralo rasisticky, potom sa už viac pripomínalo, že pozornosť bude upriamená najmä na deti z marginalizovaných skupín.

Druckerov návrh mal mnohé úskalia, nedomyslenosti, ale mal aj jednu veľkú prednosť. Vďaka nemu vznikla naozaj zaujímavá a širokospektrálna spoločenská debata.

Zrazu sme v médiách počuli hovoriť učiteľky z materských škôl, ktoré majú skúsenosti s rómskymi deťmi, a asi sme im aj viac načúvali.

Tak sme sa dozvedeli, že už teraz sa mladšie deti do škôlok nezmestia, že škôlky sú v kritických oblastiach preplnené, chýbajú učitelia, asistenti a je aj problémom donútiť práve tie najproblematickejšie rodiny, aby priniesli do škôlky aspoň päťročné deti. Bolo naozaj užitočné počuť to.

A rázne sa ozvali aj rodičia, ktorí nežijú v rómskych osadách a chcú svoje deti zodpovedne pripravovať na školskú dochádzku doma a povinnú škôlku považujú za obmedzenie práva na výchovu vlastných detí. Odborníci zas pripomenuli, že nie všetky troj- či štvorročné deti patria do škôlky.

Aj na Postoji sme mali naozaj veľmi zaujímavé texty, ktoré ukázali, aká je to komplikovaná téma, a vyšlo z nej jedno: nie je dobré nostalgicky spomínať na komunistické škôlky, ale ani zakrývať skutočný problém nejakým plošným návrhom pre všetkých, ako to urobil minister Drucker.

V tejto debate sa potom ukázali aj dobré riešenia, ktoré by krajinu posunuli do iného levelu. A vyzerá to, že ministerstvo tej debate načúvalo.

Podobne zaujímavá bola debata, ako žiakom ospravedlňovať neprítomnosť v škole: taktiež zložitá téma, ktorá si už žiadala v niektorých školách aj rázne riešenie.

Normálne sa tu usadilo presvedčenie, že matematika je len pre pár vyvolených.

No a potom prišlo Druckerovo rozhodnutie, že maturita z matematiky bude opäť povinná.

Táto téma dlho visela vo vzduchu. Ani v Postoji nemáme na túto vec rovnaký názor. Priznávam sa, že patrím k malej skupinke tých, ktorí sú za povinnú maturitu z matematiky. A som z generácie, ktorá si touto skúsenosťou prešla a dokonca je za ňu vďačná.

Väčšina mladších kolegov je zásadne proti a niektorí tvrdia, že keby bola povinná maturita z matematiky, tak ju dodnes nemajú. Prekvapuje ma toto ich silné presvedčenie. 

Pritom sú to ľudia veľmi bystrí a vôbec nerozumiem tomu, kde sa v nich vzala táto istota, že by maturitu z matematiky nezvládli. Tuším však, že vznikla kdesi v školskom systéme, ktorý ich k tomu doviedol.

Normálne sa tu usadilo presvedčenie, že matematika je len pre pár vyvolených, ale aj tých akoby vyvolených je čoraz menej: ročne je to už len vyše štyritisíc maturantov. 

Tých, čo si vyberú maturitu z matematiky, vnímame ako „kockaté“ hlavy či mimoriadne nadaných študentov, ktorí možno sú aj na nejakom stupni Aspergerovho syndrómu, keď im matematika ide. Ale to je hrozný omyl.

Matematikom bol František Mikloško, Vladimír Jukl, teda kresťanskí disidenti, ktorí mali zásadný vplyv na vývoj tejto krajiny a spoločnosti rozumeli možno lepšie ako mnohí politológovia či sociológovia. Mimochodom, aj súčasný pápež Lev XIV. vyštudoval matematiku.

Nedávno som na Postoji písala o dokumentárnom filme Za oponou veľhôr. Je to film o špičkovej horolezkyni Dine Štěrbovej a o jej charitatívnej práci, ale ona sa celý život venovala aj matematike a v dokumente krátko hovorí aj o jej kráse: prirovnáva ju ku gotickej katedrále. Bol to krásny moment filmu a silne zostal v pamäti.

Matematika je fascinujúca a rozvíja človeka úplne výnimočným spôsobom, dokonca aj tých, ktorí na ňu nemajú žiadne špeciálne nadanie, majú iba schopnosť učiť sa (čo u maturantov predpokladáme), a tak si môžu vytrénovať túto zručnosť a popritom aj cnosť húževnato bojovať s niečím, čo im až tak dobre nejde. Tento boj študentovi prinesie tiež úžitky rôzneho druhu.

Drucker je manažérsky typ, ktorý sa nebojí prijímať rozhodnutia kdekoľvek, kam ho pošlete.

Minister školstva Tomáš Drucker sa teda rozhodol pre rázny krok a  našiel aj silnú podporu v odborných kruhoch: nestál totiž na tlačovke k tejto téme sám, boli okolo neho relevantní odborníci, ktorí téme rozumejú aj lepšie ako minister.

Drucker je manažérsky typ, ktorý sa nebojí prijímať rozhodnutia kdekoľvek, kam ho pošlete – v zdravotníctve, vnútre či školstve. Je to trochu taký firemný prístup, isto.

Príde, identifikuje problém a prijme rozhodnutia aj odvážne a rýchle, ktoré zväčša zaskočia ľudí zo školstva. Má to svoje výhody aj nevýhody.

Tieto manažérske typy zanechávajú výrazné stopy najmä v školstve. V prvej Ficovej vláde bolo pamätné ministrovanie Jána Mikolaja, ktorý veľmi rýchlo prijal rozsiahlu obsahovú reformu. Pritom sa na školstvo dostal viac-menej náhodne, asi ani nie celkom nadšene, keď rezort pripadol SNS. 

No Mikolaj mal manažérsku skúsenosť v riadení Slovenskej správy ciest a ako manažér bol zvyknutý prijímať rozhodnutia, neodkladať veci do zásuvky. Podobný je aj Drucker.

Odborná obec býva týmito „manažérskymi typmi“ zvyčajne pobúrená, lebo často rozhodujú aj bez hlbšej analýzy, ale školstvo je taký ťažkopádny kolos, že občas je dobré, keď tam príde niekto, kto nejaké rozhodnutie aj urobí.

Teraz bude na Druckera veľa ľudí nadávať a najmä rodičia detí, ktorých sa už povinná maturita z matematiky dotkne. No niektorí toto rozhodnutie aj oceňujeme.

Prečítala som si diskusiu čitateľov pod článkom kolegu Adama Takáča a z nej vyplýva, že ani čitatelia Postoja nie sú v tejto veci jednotní. 

Všetci asi vieme, že je tam nejedna Achillova päta – najmä v tom, kde nájsť dobrých učiteľov matematiky. Otázne je aj to, ako sa bude učiť matematika v čase, keď domáce úlohy nemajú zmysel, lebo príklady doma za lenivejších žiakov rýchlo a bezbolestne vypočíta umelá inteligencia. Lebo nie každý pochopí matematické princípy rýchlo a bezbolestne.

Ale ak by sa niekto opýtal, či štvrtá Ficova vláda urobila aj niečo dobré, tak poniektorí z nás by sme asi vcelku pokojne povedali, že to bolo zavedenie povinnej maturity z matematiky.

Veď stále je to bežná vec v mnohých krajinách, ktoré ju majú zväčša na dvoch úrovniach. Tento model tradične funguje v našom okolí, vidíme ho v Poľsku, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Chorvátsku, Slovinsku – len Česko má matematiku voliteľnú s cudzím jazykom, hoci debata o povinnej maturite z matematiky je živá aj tam.

Slovensko by teda nešlo do žiadneho divokého experimentu, skôr by nasledovalo niečo vcelku normálne a prirodzené.