O filme Za oponou veľhôr Veľa talentov jednej ženy, ktoré neostali zakopané

Už aj preto, že je to dokument. A je to film o horolezkyni, ktorej meno na Slovensku určite nie je zas až také známe.

Ale je to česko-slovenský film, lebo Dina Štěrbová sa narodila, vyrástla aj vyštudovala v Bratislave.

Človek by si ľahko mohol povedať: nie som horolezec ani ma horolezectvo nejako mimoriadne nefascinuje, tak prečo by som mal na ten dokument vôbec ísť?

A potom sa vám stane, že sa vás milovníci filmu pýtajú: A čo hovoríš na film Za oponou veľhôr?

Potom už nič nedodajú, ani že je to skvelé, ani že to treba vidieť, ani že je to hrôza, nič. Zavládne významné ticho.

Ale v človeku to ostane visieť, niečo na tom filme musí byť. A asi to nie je iba film pre milovníkov horolezectva, teda o mimoriadnych športových úspechoch a kráse hôr. A potom idete do kina a odchádzate v nemom úžase.

Označiť Dinu Štěrbovú len slovom horolezkyňa je nedostatočné, hoci má na svojom konte prvý československý a prvý ženský výstup vôbec na osemtisícový vrchol Čo Oju v roku 1984.

Ale horolezectvo je len jedna stránka jej osobnosti, isto veľmi dôležitá. 

Je to typ človeka, ktorý má veľkú vnútornú silu, ale potrebuje aj extrémne podmienky a prekážky, absolútny diskomfort, aby ukázala svoje talenty a silu.

Okrem toho, že liezla na hory, bola matematička, matematikou sa aj živila. Miluje hudbu, jej otec bol priateľom Václava Talicha, celá rodina bola hudobne nadaná a pani Dina na úpätí Himalájí počúvala z kazety Bacha. Ale namaľovala aj krásnu krížovú cestu pre jeden kostolík, napísala viacero kníh a okrem toho bola aj manželkou a matkou.

Rodina je dôležitá súčasť jej života, žiadna divoká amazonka. Vo filme hovorí pekne o svojom manželstve, o zosnulom manželovi.

Spolu liezli v horách, splavovali divoké rieky, tvorili o tom knihy, dokumenty. A napokon sa obaja vrátili do údolí Himalájí, aby tu viedli humanitárne projekty.

Pani Dina sa im venuje aj po manželovom odchode.

Dina Štěrbová má 85 rokov – ale film ukazuje, akou energiou a odhodlaním sa stále vyznačuje. Neustále cestuje do Pakistanu, najprv lietadlom a potom dlhé hodiny na terénnom aute s obrovskými kolesami po strmých kamenistých cestách s prudkými zrázmi, aby sa dostala na miesto, kde sa rozhodla kedysi pomáhať.

Akoby to ani nebola reálna postava, ale nejaká supermanka vytvorená v počítači, žena, ktorá zvláda veľa rôznorodých vecí, má rôzne talenty, ale aj húževnatosť, odvahu, a čím väčšie prekážky musí zdolávať, tým viac je motivovaná.

Napríklad keď išla na prvú ženskú horolezeckú výpravu do Afganistanu, jej kolegyňu, s ktorou plánovala vystúpiť na vrchol, prepadli ešte pred výstupom banditi. Postrelili ju do nohy a skončila v nemocnici v Kábule.

Dina Štěrbová to nevzdala a vyšliapala na najvyšší vrch Afganistanu Nošak (7 492 m n. m.) sama. A tam zistila, že jej telo aj hlava zvládnu aj vyššie kopce, teda aj osemtisícovky. Pred výstupom na vrchol prvej osemtisícovky jej došiel kyslík. Nevzdala to.

Na vrchole Nošaku (7 495 m), bol to sólový výstup. Foto: archív Diny Štěrbovej

Ten film však nie je len takou jednoduchou oslavou bohatého dobrodružného aj výnimočného života, má to viacero vrstiev, lebo hlavná hrdinka je bohato štruktúrovaná osobnosť.

Dina Štěrbová je aj dostatočne úprimná. Napríklad keď zaznie otázka, ako sa ten život plný dobrodružstiev ďaleko v horách dal skĺbiť s materstvom.

Dá sa pri nebezpečnej himalájskej výprave zabudnúť na to, že doma ju čaká manžel a syn? A čo je vlastne odmenou za to obrovské riziko, vypätie, vyčerpanie? Je Dina nezodpovedná dobrodružka, sebecká žena hľadajúca vzrušenie či slávu?

Odpovede sú jednoduché, znejú aj príkro, ale vôbec nie sú banálne. Vyjadrí sa aj syn Michal.

Nie všetko sa tu divák dozvie v slovách, ale ak sa dobre pozerá, veľa sa dozvie z obrazu.

Mimochodom, Dina Štěrbová žiadnu veľkú slávu počas svojej aktívnej horolezeckej kariéry nezažila, bola vždy trochu solitér, napríklad išla na expedíciu bez oficiálneho súhlasu horolezeckého zväzu alebo si súhlas miestnych úradov vybavovala až dodatočne, vždy vedela improvizovať na mieste, získať si ľudí a nezľakla sa ani toho, keď ju pri výstupe ostreľovali pohraničníci.

Svoj najslávnejší výstup na osemtisícovku urobila v roku 1984 s českou emigrantkou žijúcou v USA Věrou Komárkovou, preto sa o tejto významnej veci v komunistickej tlači veľmi nepísalo.

Z tejto výpravy sa vraj vtedy viacerí aj posmievali. Považovali ju za bláznovstvo či za nemožnú vec, ale obe ženy mali kopec iných starostí ako počúvať neprajné reči. Od začiatku sa borili s problémami a ten najväčší prišiel tesne pred koncom výstupu, Dine došiel kyslík a napokon to zvládla aj bez neho.

Dina Štěrbová pri výstupe na Čo Oju, najvyšší tábor 7 500 m n. m. Foto: archív Diny Štěrbovej

Ale niečo je na tej žene zvláštne. Čakali by ste možno tvrdohlavú športovú fanatičku, no toto je všestranne veľmi talentovaná žena, matematička, hudobníčka (pochádza totiž z hudobne nadanej rodiny). A zjavne je to aj duchovne založená žena.

Vo filme vidíme, ako maľuje krásnu krížovú cestu pre malý kostolík, vidíme, ako kráča okolo zastavení krížovej cesty a potom dlho stojí pod krížom, lebo tam si už ako staršia dáma chodí spomínať na svojho zosnulého muža.

Nie je to film o viere, ani filmári tento motív nerozvíjali, ale ono to tam je. Pani Dina veľa hovorí o tom, čo nás presahuje, hovorí aj o Stvoriteľovi.

Vráťme sa však na začiatok života pani Diny. Niekde je dokonca uvádzaná ako slovenská horolezkyňa, napríklad na Wikipedii pri hesle hory, ktorú zdolala. Narodila sa totiž v Bratislave.

No s pôvodom Diny Štěrbovej je to zamotanejšie, na stránke Paměti národa sa uvádza, že Margita Schochmanová se narodila do typickej bratislavskej, teda zmiešanej maďarsko-nemeckej rodiny katolíckeho vyznania.

Otec Walter Schochman bol Viedenčan, mal nemeckú národnosť, mama mala maďarský pôvod, ale obaja boli oddanými občanmi Masarykovho Československa. Aj po rozpade republiky ostali v Bratislave a tam sa im v roku 1940 narodila dcéra Margita.

Ešte komplikovanejšie časy prišli pre rodinu po konci vojny. Otca na deväť mesiacov zatvorili, nemal občianstvo, rodina prišla o byt. Malú Margitu poslali do kláštornej školy, ale napokon jej v hlave utkvela spomienka, ako uršulínky odvážajú policajti do internácie v rámci akcie R.

V roku 1950 sa Dinin otec mohol vrátiť k právnickej praxi, ale poslali ho na okresný súd do Dunajskej Stredy, kde bolo treba odsúdiť kulakov, ktorí odmietali vstúpiť do družstva.

Otec Diny Štěrbovej to odmietol, vyštudoval konzervatórium a učil hudbu. Rodina však bola pre komunistov nedôveryhodná.

Pre intelektovo nadanú dcéru Margitu to znamenalo, že ako dieťa z buržoáznej rodiny nemôže ísť študovať vysnívanú medicínu. 

Vyštudovala teda matematickú analýzu na Prírodovedeckej fakulte UK a vo filme priznáva, že si matematiku zamilovala. Prirovnáva ju ku gotickej katedrále. A zároveň najmä v čase normalizácie bolo príjemné učiť matematiku, lebo „v čase, keď sa všade klamalo, v matematike sa klamať nedalo“. Dina Štěrbová hovorí, že bolo šťastie, že mohla učiť niečo, čo nie je lož.

S horolezectvom začala ešte na Slovensku, ale medzi slovenskými horolezcami nenašla veľkú podporu. No už ako študentka chodievala liezť do Tatier a tam stretla aj svojho budúceho manžela – biológa, ekológa a cestovateľa Otakara Štěrbu. A ten jej túžbu po horách podporoval.

Po skončení vysokej školy a svadbe sa spolu odsťahovali do Olomouca, kde obaja pôsobili ako pedagógovia na Univerzite Palackého. Mali jedného syna.

Obaja manželia boli dobrodružné povahy, ktoré to ťahalo na skaly, do hôr, na divoké rieky. Otakar bral aj Dinu do svojich expedícií alebo jej umožnil, aby sama išla na niekoľkotýždňové expedície, a on sa staral o syna.

Ak by obaja neboli bývali takí vášniví cestovatelia, horolezci, vodáci, tak by zrejme tento vzťah nebol mohol fungovať. Pani Dina priznáva, že práve úniky do hôr či na divoké pereje im obom pomáhali prežiť ubíjajúce obdobie normalizácie.

Fascinujúca bola ich prvá expedícia, ktorú si zorganizovali sami ešte v trošku slobodnejšom čase a vo filme z nej čosi aj uvidíme. V roku 1970 išla malá štvorčlenná výprava, ktorú pripravil Otakar Štěrba s Jaromírom Štětinom, na starej vétrieske cez Sovietsky zväz, Irán, Afganistan až do Pakistanu. Bola to mimoriadne dobrodružná cesta, jej účastníci nemali veľa skúseností, nepodarili sa im ani veľké športové výkony, ale Štěrbovci získali prvé skúsenosti s expedíciami.

Na tie sa potom už neskôr vydávali pripravenejší, hoci v časoch normalizácie boli všetky expedície veľmi náročnou záležitosťou, aj pre rôzne povolenia.

Dina nemala ambíciu byť len súčasťou mužských expedícií, jej snom už od mladosti boli čisto ženské výpravy, ale horolezecký zväz toto oficiálne nepodporoval.

Nevzdala to a v roku 1984 vyšli spolu s Věrou Komárkovou, českou emigrantkou žijúcou v USA, na osemtisícovku Čo Oju. Tým Dina Štěrbová posunula československý ženský výškový rekord.

O štyri roky neskôr vystúpila s Líviou Klembarovou na Gašerbrum II, ďalšiu osemtisícovku.

Ale len časť filmu je o horolezectve.

Začiatkom deväťdesiatych rokov mala ešte pani Dina dva pokusy pokoriť najvyššiu horu sveta, ale raz zlyhalo počasie, raz ostala na výstup sama – aj to skúsila, ale potom pochopila, že by to bola samovražda, a tak sa vrátila a prijala fakt, že na Mount Everest sa nedostane.

Prijala postupne aj skutočnosť, že jej horolezecké časy sa končia, že už na to nemá síl, ale nestala sa z nej ani potom usadená žena.

Spolu s manželom mali podobný pocit ako Edmund Hillary, ktorý po dobytí Mount Everestu začal z vďačnosti budovať malú horskú nemocnicu a školy, aby zlepšil život tamojších šerpov. 

Pre Štěrbovcov bol dôležitý rok 2005, keď bol Karakoram centrom ničivého zemetrasenia.

Vtedy začali pomáhať v odľahlých údoliach, kde ľudia žijú akoby v praveku, a štát nejaví o tieto oblasti záujem. Manželia vybudovali najprv dva vodovodné systémy na vysokohorských pastvinách a v dedinke Chongo. 

Dina Štěrbová s prvým zachráneným dieťaťom v Arandu. Foto: Cinemart

Ani po manželovej smrti sa týchto projektov nevzdala, naopak, pridala na sile. Do Pakistanu vyslala dva obrovské kontajnery so špeciálnymi panelmi pre nemocničku, putovali po Karakoram Higway, až kým sa nedostali až pod ľadovec Čhogo-Lungma do dedinky Arandu, ktorá je najvyššie položenou dedinou v údolí ľadovcovej rieky Baho (3 000 m n. m.). 

Tak vznikla Czech Hospital v tomto odľahlom kúte zeme.

Dina Štěrbová nasledujúcich dvadsať rokov intenzívne pomáha obyvateľom tejto dediny, projekty často dotovala len jej rodina či rodina jej kolegu horolezca Víta Dokoupila.

V Arandu vybudovali nielen malú nemocnicu, ale podporili školu, internát, vybudovali vodovod, opravili cesty, mosty, zavlažovací kanál a napokon vybudovali aj jednoduchý kemp, aby sem prichádzali horolezci a miestni ľudia mali nejaký príjem.

To všetko vidíme vo filme, ale nie je to žiadna selanka. Áno, vidíme veľmi chudobných ľudí, ktorí v tvrdých nehostinných podmienkach takmer pol roka žijú pod zemou v akýchsi zemľankách spolu so zvieratami. 

Vidíme aj všetky problémy, keď ľudia akoby z inej civilizácie idú pomáhať miestnym ľuďom, ktorí tu stáročia žijú svojím spôsobom života. Pani Dina vo filme ukazuje aj to, v čom neuspeli, v čom boli naivní, a vysvetľuje, ako sa vyrovnáva s prehrami. Isto, cítiť aj sklamanie, ale nie rezignáciu.

Napriek všetkému dokázala úžasné veci, nemocnica funguje, zomiera oveľa menej detí, zlepšuje sa aj kvalita života miestnych ľudí.

Dina Štěrbová tu zdoláva celkom iné vrcholy. Do charitatívneho projektu sa pustila po šesťdesiatke a robí na ňom aj po osemdesiatke. Ukazuje neobyčajnú silu, tvorivosť, odhodlanie, tvrdohlavo ide za tým, aby sa v Arandu ľuďom žilo lepšie. Akoby mala splatiť nejaký dlh.

Aký dlh?

Nuž možno aj pani Dina si je vedomá toho, ako veľa talentov a darov jej bolo daných. Tie talenty nemôžu ostať zakopané, musia priniesť svoje ovocie, v rôznych smeroch.

O tom to celé je. Dina Štěrbová vraj pochybovala, či takýto film o nej má vôbec zmysel. Prezradila to v jednom rozhovore autorka filmu Hana Pinkavová.

Malo to zmysel.