Týždenný výber šéfredaktora Odchod veľkého muža

V slovenskej politike, v ktorej strácajú váhu slová aj funkcie, sme si už zvykli, že na niektoré veci je lepšie sa nepozerať – tak to bolo aj tento týždeň, keď sa aj vinou prezidentky celkom zbytočne začalo riešiť predsunutie už raz predsunutých volieb, aby sa tým vraj zmenšil chaos, ktorý sa tým však opäť raz zväčšil bez toho, aby sa čokoľvek vyriešilo. V predvolebnej agónii zažijeme ešte onakvejšie drámy či zápletky, preto sa radšej presuňme k iným témam.

Milan Hamada (1933 – 2023)

Začiatkom týždňa zomrel vo veku 89 rokov Milan Hamada, zrejme aj spolu s Alexandrom Matuškom najvýznamnejší slovenský literárny kritik. Hamada zažiaril už v prvej polovici 60. rokov, keď jeho polemiky s Vladimírom Mináčom o chápaní literatúry v poststalinistickej ére vyvolali veľkú debatu. Hamada bol o veľký krok vpred, odmietal dovtedajšiu ideologickosť aj chápanie človeka ako len súhrnu spoločenských vzťahov, na polemiku reagovali vtedy v Kultúrnom živote mnohí ďalší, Ladislav Novomeský, Hana Ponická či Dominik Tatarka. Mimoriadne talentovaný Hamada mal vtedy 30 rokov, keď v auguste 1968 prišli sovietske vojská, nemal ani 35, mohol publikovať ešte pár rokov, až dostal definitívnu stopku. Hamada sa odmietol podvoliť, občiansky aj profesijne. Neodvolal svoje slová, ktorými odsúdil inváziu, hoci minister Miroslav Válek mu odkazoval, že stačí len pár slov. Bol to však samotný Válek, ktorý mal záujem na vyobcovaní literárneho kritika, ktorý jeho tvorbe vyčítal nihilizmus.

Keby sa Hamada vtedy aspoň trochu sklonil, odvolal svoje slová a poupravil niektoré názory, nikto by mu to neskôr príliš nevyčítal, keďže mnohí tu robili oveľa väčšie kompromisy, produkovali angažovanú tvorbu či podpisovali Antichartu. Hamada však odmietol schizofréniu, nechcel patriť medzi socialistickú elitu, zvolil si život v ústraní, ako zamestnanec pedagogickej knižnice, ktorý takmer na 20 rokov úplne zmizol z verejného života. Po roku 1989 sa vrátil na Ústav slovenskej literatúry, vyučoval na univerzite v Trnave a tak mohol formovať nové ponovembrové generácie.

O sporoch s Válkom, Mináčom, ale aj Milanom Rúfusom píše vo svojej spomienke na Milana Hamadu Eva Čobejová, ktorá aj spolu s Tomášom Gálisom urobila s Hamadom vo februári 2009 veľký rozhovor (ten stojí za prečítanie aj dnes). Eva s Tomášom stretli skromného muža, v ktorom napriek všetkému nebola trpkosť, ale vedomie, že sa v kľúčovom okamihu zachoval správne aj s tým, že následne bude – možno do konca života – odsunutý na okraj. „Veď som sa postavil proti, a napokon, nebol som jediný na svete, kto to urobil. A bol som presvedčený o tom, že je správne, že ma potrestali. Prečo by to malo byť inak? Prečo by som nemal byť potrestaný? (...) Mám také heslo ako Jan Neruda: Vším, čím jsem byl, byl jsem rád. Takto som to zobral.“

Česť jeho pamiatke.  

Berniniho voľba

Lukáš Krivošík sa v eseji o Berniniho voľbe venuje svojej veľkej téme, o ktorej s ním v Postoji diskutujeme a občas aj polemizujeme: prečo by mala byť kultúra pre konzervatívcov dôležitejšia než politika. Ako píše Lukáš, „kresťanstvo dnes stráca svoje pozície, lebo na rozdiel od všetkých konkurenčných ideológií takmer úplne rezignovalo na krásu. (...) Je zarážajúce, že katolícka cirkev, ktorá mala k využívaniu umenia historicky najbližšie, na krásu postupne úplne rezignovala. Respektíve žije len z úspor svojej včerajšej krásy v podobe románskych bazilík, gotických katedrál či barokových a klasicistických kostolov. No iba minimálne investuje do nových kultúrnych artefaktov, ktoré by zrazili moderného človeka na kolená podobným spôsobom, ako to dokázal napríklad barok s človekom 17. storočia.“

Lukáš ďalej píše: „Keď hovorím o „Berniniho voľbe“, meno Bernini je len metafora. Presne tak ako volanie po ,novom baroku‘. Aby bolo jasné, netvrdím, že sa máme vrátiť k pompéznej štukatúre na fasádach alebo k tučnučkým detským anjelikom na maľbách zo 17. a 18. storočia.

Volám po tom, aby kresťania svoje veľké poverenie hlásať svetu evanjelium viac skúsili realizovať cez umenie a krásu. To je tiež skutočné bojisko, kde sa rozhodnú kultúrne vojny v našej politike. Lebo politika je len pokračovanie kultúry inými prostriedkami.“

Ukrajina, rok od vojny

„Vojna sa na Kryme začala a tam sa aj skončí,“ hovorí v rozhovore s Lukášom Kekelákom Alona Kurotova, ktorá pochádza z Krymu a už 15 rokov žije s rodinou na Slovensku. Alonine korene, jej príbeh aj súčasné názory na vojnu hovoria za mnohých Ukrajincov z východu krajiny: jej rodnou rečou je ruština, otec bol Rus, mama Ukrajinka z Donecka, študovala v Petrohrade, považuje sa za Rusku aj Ukrajinku zároveň. Kutorova sa presťahovala na Slovensko pred 15 rokmi, našla si prácu, v ktorej pomáha Ukrajincom, Rusom či Bielorusom naučiť sa po slovensky a presadiť sa u nás. Hovorí tom, ako náš systém nie je stále pripravený na prijatie lekárov či pediatrov, ktorých tak potrebujeme, ale aj o tom, že zhruba desaťtisíc ukrajinských detí z tých, ktoré sem prišli od vypuknutia vojny, nechodí do školy.

Napriek všetkým problémom však Alona Kurotova vníma slovenskú reakciu na vojnu veľmi pozitívne: „Tento rok bol aj rokom vzájomnej podpory a ukážky pravých charakterov. Ľudia sa ukázali, kým sú. Aj Slováci. A som rada, že sa mnohí ukázali ako dobrí ľudia, ktorí otvárali dvere svojich domov, pomáhali, podporovali nás, darovali aj samých seba. Videla som to na hraniciach a videla som to počas celého roka. Bolo príjemné uvedomiť si, že Slováci sú národom, ktorého súčasťou chcem byť aj ja.“

Bývalá novinárka Zuzana Cascino, ktorá pracuje ako fyzioterapeutka a pomáha ukrajinským sirotám v detskom domove v Zakarpatsku, navštívila v posledných týždňoch obliehaný Bachmut. Spolu s ďalšími dobrovoľníkmi tam odviezla jedlo, teplé oblečenie pre vojakov aj pre rodiny s deťmi, ktoré ešte zostali na frontovej línii. V pôsobivej reportáži opisuje stretnutia: „V niektorých opustených domoch na konci dediny žijú vojaci. Míšova jednotka bola v poslednom. Privítal nás Sergej. Mladý muž so smutnými očami. No také tu má každý. Keď sa vojakom z očí stratí aj smútok, zostane prázdno a už len miesto pre smrť. A tak sú aj smutné oči lepšie.“

Budúci týždeň si pripomenieme prvé výročie útoku Ruska na Ukrajinu. Naši reportéri Kristína Votrubová a Juraj Brezáni sa v priebehu zajtrajška vrátia po ôsmich dňoch, ktoré strávili na východe Ukrajiny, najmä v Charkove, ale aj bližšie k frontu a prinesú reportáže a rozhovory o strachu aj nádeji ľudí v momentálne najťažšie skúšanom kúte zeme.

Cesta na front Do Bachmutu nepôjdeš!

Zuzana Cascino

Dobrovoľníčka a bývalá novinárka Zuzana Cascino sa s priateľmi vydala pomôcť obyvateľom na bojovú líniu rusko-ukrajinskej vojny.

Ukrajinská Ruska z Krymu Rus dôveruje iba Rusovi. O propagande mu nemôže hovoriť nik iný

Lukáš Kekelák

„Bol to rok ukážky pravých charakterov a Slováci sa ukázali ako dobrí ľudia,“ hovorí Alona Kurotova.

Berniniho voľba Prečo kresťania prehrávajú kultúrne vojny a ako v nich predsa len zvíťaziť

Lukáš Krivošík

Krása a umenie sú v tomto zápase dôležitejšie než konzervatívna politika.

Nižšie trestné sadzby Ide o hľadanie spravodlivosti alebo o plnenie politickej objednávky?

Ján Ivančík

Už Kolíkovej návrh počítal s istými úpravami, no Karas v znižovaní zašiel ďalej, hoci zďaleka nie tak ďaleko, ako to občas vyzerá z mediálneho obrazu.

Invalid a jeho pomsta Je to vtipné, ale ak nechcete nikdy vziať do ruky zbraň, radšej na film nechoďte

Eva Čobejová

Je to čierna komédia o veľmi nepravdepodobnom akčnom hrdinovi, ktorý sa kolosálne pomstí a získa späť princeznú. A diváka pobaví.

 

Juraj Šeliga Prezidentka je voči Žilinkovi príliš opatrná

Marek Vagovič

„Matovič sa vydal do vôd, ktorým nerozumiem. Opustil protikorupčnú agendu, návrhom rozdávať 500 eur za účasť vo voľbách sa vytesnil na okraj,“ povedal v rozhovore pre Postoj TV poslanec parlamentu Juraj Šeliga (Za ľudí).