„Keď náboženstvo a estetika začnú kráčať oddelenými cestami, nie je isté, čo z nich skôr podľahne skaze.“

– Nicolás Gómez Dávila, kolumbijský spisovateľ

„Omnoho väčšie percento kresťanov žilo a žije skôr z druhotných derivátov kresťanskej kultúry než zo skutočných zdrojov kresťanskej viery. Niet preto divu, že dnes, keď kresťanská kultúra prestala existovať, veľké množstvo kresťanov úplne odpadá od viery. Viera založená na bytostných zdrojoch kresťanstva môže síce tiež prepadať krízam, ale zďaleka nie tak ľahko a predovšetkým nie v takom masovom rozsahu a v znamení takej imbecility.“

– Rio Preisner, český konzervatívny mysliteľ

„V tuto noc lámání kostí / chytrácké malověrnosti / sražme tu bestii hluboko / tak jak to umí jen baroko.“

– Richard Müller, Baroko

V roku 2017 spravil časopis .týždeň anketu, v rámci ktorej redaktorka Elena Akácsová položila vybraným osobnostiam jednoduchú otázku: „Ktorý film zmenil váš život?“

Jeden z opýtaných, teoretik popkultúry Juraj Malíček, vo svojej odpovedi okrem iných príkladov spomenul aj snímku Philadelphia. Film, v ktorom Tom Hanks mimoriadne empaticky zahral nespravodlivo prepusteného homosexuálneho právnika, infikovaného vírusom HIV, zmenil Malíčkovo nazeranie na túto problematiku: „Ťažko sa mi dnes priznáva, že pred Philadelphiou som bol homofób, lebo som možno ani nebol, v každom prípade mi ten film ukázal čosi, o čom som dovtedy premýšľal inak.“

Čo s Malíčkom urobila Philadelphia v malom, dosiahol celý rad filmov či televíznych seriálov, vykresľujúcich gejov v sympatickom svetle, na úrovni miliónov ľudí po celom svete. V roku 2012 vtedajší viceprezident USA Joe Biden vyhlásil, že televízny sitkom Will & Grace „poučil“ americkú verejnosť o homosexualite zrejme viac než čokoľvek iné.

Aj keď so škrípajúcimi zubami, za pravdu Bidenovi v tomto dal aj vplyvný židovský konzervatívny komentátor Ben Shapiro. Vo videu nižšie pre Prager University dodáva, že začiatkom 70. rokov, pred rozhodnutím amerického Najvyššieho súdu v prípade Roe vs. Wade, zohral populárny sitkom Maude podobnú rolu v spoločenskej normalizácii umelých potratov…

Seriál Will & Grace, v ktorom bola jedna z dvojice hlavných postáv homosexuálna, sa v premiére vysielal medzi rokmi 1998 až 2006. Film Philadelphia uviedli v kinách v roku 1993. Bol skutočne prelomový.

Iba rok predtým čelil Hollywood otvoreným protestom amerických LGBT aktivistov po celej krajine i kritike feministiek pre erotický triler Základný inštinkt (1992) s Michaelom Douglasom a Sharon Stoneovou. Prekážalo im, že trojica podozrivých z vrážd vo filme sú všetko bisexuálne ženy.

A bolo aj horšie. Ešte v druhej polovici 80. rokov komediálna filmová séria Policajná akadémia zobrazovala gejov ako fúzatých, v latexe odetých motorkárov, ktorí sa stretávajú v bare Modrá ustrica, tancujúc tango v mužsko-mužských pároch.

Tá chronológia je dôležitá! Ešte v roku 1996 sa americkí politici pokúsili o zákonné zafixovanie ohrozeného spoločenského konsenzu o manželstve ako výhradnom zväzku muža a ženy prijatím Zákona na ochranu manželstva. Podpísal ho vtedajší prezident Spojených štátov, demokrat Bill Clinton.

V roku 2013 zákon, známy pod anglickou skratkou DOMA („Defense of Marriage Act“), americký Najvyšší súd vyhlásil za protiústavný. Čiastočne reflektujúc a čiastočne spoluvytvárajúc posun v tejto záležitosti vo vnímaní americkej spoločnosti. O dva roky neskôr Najvyšší súd vytvoril federálne právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia rozsudkom v prípade Obergefell vs. Hodges. A minulý rok americký Kongres schválil takzvaný zákon ROMA („Respect of Marriage Act“), Zákon o úcte k manželstvu, ktorým sa zväzky osôb rovnakého pohlavia zavádzajú legislatívne na celom území USA.

Zaujímavosťou je, že zákon ROMA podpísal vlani v decembri prezident Joe Biden, ktorý ešte ako senátor za štát Delaware v roku 1996 hlasoval za zákon DOMA.

Politika je iba pokračovaním kultúry inými prostriedkami

Exprezident Bill Clinton i súčasný prezident Spojených štátov Joe Biden podporovali manželstvo ako výlučný zväzok muža a ženy v roku 1996, keď rovnaký názor mala aj väčšina ich voličov. V roku 2023, keď si väčšina amerických voličov myslí niečo iné, sa Clinton i Biden za svoj vtedajší postoj kajajú a dnes podporujú „manželstvo pre všetkých“.

Méty kultúrnych vojen sa medzičasom posunuli k novým obzorom. Homosexuálne postavy sú už také bežné, že sa nachádzajú aj v disneyovkách – ako v minuloročných animovaných filmoch Lightyear a Strange World – často len so zámerom „zastúpenia“ a „viditeľnosti“ menšiny, než aby ich inakosť nejakým spôsobom rozvíjala príbeh. Kultúrne vojny politikov sa zatiaľ posunuli k transgenderizmu a polyamorii, o ktorej výhodách básnia celebrity v lifestylových časopisoch, a je len otázkou času, kedy vznikne dopyt po občianskoprávnej úprave takýchto vzťahov...

V každom prípade, z vyššie načrtnutého názorového vývoja Bidena i Clintona vyplývajú dve ponaučenia: Po prvé, ak chce byť v demokracii politik zvolený, musí prísť v každej dobe s ponukou, po ktorej je na strane voličov dostatočne veľký dopyt. Po druhé, tento voličský dopyt ovplyvňuje širšia kultúra, na ktorú má politika len obmedzený dosah.

Spoločenské posuny v hodnotách sa výhradne a ani prevažne nedejú pod vplyvom verejnosťou racionálne vyhodnotených abstraktných argumentov rôznych záujmových strán. Sú to skôr príbehy, ktoré menia naše hlboko zažité presvedčenia – príbehy reálne i fiktívne, ktoré idú pod kožu, ovplyvňujú ľudskú predstavivosť a pôsobia viac na úrovni emócií, psychiky či podvedomia než čistej racionality.

Možno by sa dalo ísť až tak ďaleko, že by sme parafrázovali notoricky známy Clausewitzov výrok a politiku vyhlásili za pokračovanie kultúry inými prostriedkami. Napokon, aj na Slovensku máme minimálne jeden príklad, keď umenie zásadne ovplyvnilo politickú objednávku verejnosti a donútilo politikov konať hoci aj proti ich dlhodobým sklonom.

Na začiatku marca 2017 prelomil vtedajší minister kultúry za Smer Marek Maďarič dôležité politické ľady. Zúčastnil sa na premiére filmu Únos, po ktorom novinárom povedal, že by ako poslanec hlasoval za zrušenie Mečiarových amnestií, ktoré dovtedy bránili vyšetreniu únosu Michala Kováča ml. z roku 1995.

Marek Maďarič sa tak odklonil od dlhoročnej línie svojej strany, ktorá odmietala zrušenie amnestií. Film oživil záujem verejnosti o dávny prípad a trvalo len niečo vyše mesiaca od premiéry, kým amnestie zrušila Národná rada. O ďalší mesiac potvrdil zrušenie aj Ústavný súd…

Únos bol film režisérky Mariany Čengel Solčanskej. Po ňom nakrútila snímku Sviňa, ktorá mala premiéru v roku 2020, necelý mesiac pred poslednými parlamentnými voľbami. Tým, že názorne (a zrejme tiež zveličene) pripomenula verejnosti kauzy spojené s obdobím vlády Smeru, prispela k výraznej porážke tejto strany vo voľbách...

Čo z toho všetkého vyplýva pre otázku v nadpise tohto článku? Prečo konzervatívni kresťania prehrávajú kultúrne vojny? Lebo si pomýlili bojisko. Myslia si, že zápasy o ťažké kultúrno-etické témy majú primárne politický charakter a dajú sa vyhrať prijatím správnych zákonov.

No kultúrne vojny sú od slova „kultúra“. Treba ich vybojovať na poli kultúry a umenia. Treba najskôr podchytiť srdcia, predstavivosť a emócie verejnosti. Náležité zákony už potom prídu samy. Dokonca na ich prijatie ani nie sú potrební presvedčení konzervatívci. Presadia ich pokojne hocijakí oportunistickí politici so správnym čuchom pre nálady verejnosti, vychádzajúc v ústrety spoločenskej objednávke.

Sociálni liberáli a „woke“ progresívci si tieto súvislosti uvedomujú. V 60. rokoch nemali moc. Predstavovali kontrakultúru, vtedy ešte nepokryte čerpajúcu napríklad z marxistického myslenia a nachádzajúcu sa v opozícii voči dobovým spoločenským elitám.

Na revanš, vtedajšiemu establišmentu boli aj oni podozriví. Napríklad Johna Lennona, autora známej piesne Imagine, v ktorej precítene rojčí o svete bez náboženstva, národov a vlastníctva, sledovalo FBI v tomto období pre jeho kontakty s krajne ľavicovými politickými zoskupeniami.

Najneskôr v 90. rokoch sa však niekdajšia kontrakultúra stala popkultúrnym hlavným prúdom. Posolstvá ich hudobnej, filmovej či televíznej produkcie zmenili postupne hodnotovú výbavu súčasného človeka a stali sa štandardom toho, čo sa pokladá za „moderné“. Konzumenti tejto produkcie sa stali zase súčasným mocenským establišmentom, a preto neprekvapuje, keď sebe a svojmu svetonázoru prispôsobujú aj zákony.

Na ilustráciu, len pred pár dňami sa objavila správa o najnovšom škandále, ktorý sa týka FBI. Súčasní pracovníci amerického Federálneho úradu pre vyšetrovanie vraj sledujú katolíckych milovníkov tradičnej latinskej omše pre podozrenie z ich napojenia na extrémistické skupiny!

Cukor rekatolizácie

Ak niekedy navštívite Prievidzu, nedajte si ujsť piaristický Kostol Najsvätejšej Trojice, jeden z troch historických kostolov v meste. A nezabudnite vstúpiť aj dovnútra. Ide o nádhernú sakrálnu pamiatku, ktorej dejiny rozprávajú dodnes relevantný príbeh.

V 60. rokoch 17. storočia vyhnala grófka Františka Khuen-Pálfyová z Prievidze evanjelického superintendanta Martina Tarnóciho. Následne pozvala na Hornú Nitru rehoľu piaristov, ktorí mali pomôcť navrátiť kraj do lona Katolíckej cirkvi, a poskytla 25-tisíc zlatých na zriadenie kláštora a školy. Piaristický kostol v Prievidzi sa začal stavať v roku 1666. Je postavený v barokovom štýle a na spôsob o osemdesiat rokov staršieho kostola Il Gesú v Ríme, o ktorom sa hovorí, že išlo o prvý barokový chrám na svete.

Traduje sa, že bohatá vnútorná výzdoba kostola ohromila aj druhého československého prezidenta Edvarda Beneša, keď v roku 1936 navštívil Prievidzu. „Taká díra a takový skvost se tady skrývá,“ údajne zahlásil ktorýsi člen prezidentského sprievodu.

Kostol Najsvätejšej Trojice v Prievidzi. Foto: wikimedia

V každom prípade, príbeh piaristického kostola v Prievidzi je v malom príbehom rekatolizácie väčšiny Horného Uhorska. V prvej polovici 16. storočia vzali územie dnešného Slovenska doslova útokom reformačné myšlienky Martina Luthera, šíriace sa sem z Nemecka. Odhaduje sa, že možno až 90 percent obyvateľov sa stalo v podstate luteránmi. V 17. a 18. storočí sa však vďaka rekatolizácii trend opäť zvrátil, väčšina obyvateľov sa vrátila ku katolíckej viere a podiel protestantov klesol asi na pätinu.

Katolícka cirkev to s mocenskou podporou Habsburgovcov dosiahla prakticky metódou „biča a cukru“. Tým „bičom“ bola štátna diskriminácia a občasné prenasledovanie evanjelikov, ktoré robili z prestupu na katolícku vieru prostriedok, ako sa vyhnúť permanentným problémom v rôznych životných situáciách. Tieto dobové krivdy dnešní slovenskí katolíci väčšinou blahosklonne prehliadajú alebo bagatelizujú, kým slovenskí protestanti si pamiatku na ne, naopak, bolestínsky pestujú – u niektorých jednotlivcov sú často dokonca tým jediným, čo pretrváva, kým ostatné väzby k protestantskej identite ich predkov dávno vyhasli.

No rekatolizácia používala tiež „cukor“ v podobe barokového umenia, ktoré malo pozitívne osloviť predstavivosť dobového človeka. Bohatá výzdoba a vysoká umelecká úroveň katolíckych chrámov ostro kontrastovala so strohosťou protestantských kostolov, ktorá sa odvíjala od prikázania „neučiníš si vyrezávanú modlu, nebudeš sa im klaňať ani slúžiť“.

Podobne to prebiehalo aj v českých krajinách. Súčasný americký historik Howard Louthan dal svojej knihe Obracanie Čiech na vieru podtitul: „Rekatolizácia po dobrom a po zlom“. Obdobie po porážke českých stavov v bitke na Bielej Hore v roku 1620 nepokladá jednostranne za „dobu temna“ a náboženského donútenia. Naopak, pripomína obrovské kultúrne vzopätie tejto doby, ktorá dala českej krajine jej dodnes charakteristický ráz. Podobne to videl aj český konzervatívny mysliteľ Rio Preisner, keď napísal, že „česká krajina bola dotvorená (takmer v biblickom zmysle) barokom...“.

Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho Il Gesú v Ríme. Prvý barokový kostol. Foto: wikimedia

Kolumbijský spisovateľ Nicolás Gómez Dávila v 20. storočí napísal: „Vyhlásiť rozvod medzi religióznym a estetickým bolo prvotným hriechom protestantizmu.“

Je to akiste príliš príkre tvrdenie. Zvlášť na území dnešného Slovenska luteráni v období reformácie často zachovali vnútornú výzdobu pôvodne katolíckych kostolov a vyhli sa masovému ničeniu sakrálneho umenia, aké bolo bežné v iných častiach Európy. Navyše, ani inde na starom kontinente reformácia úplne neodmietla umenie, iba ho presmerovala ku knižným kresbám či rytinám šíreným kníhtlačou, prípadne k sakrálnej hudbe. Nájdeme dokonca príklady luteránskeho baroka – najznámejším je asi evanjelický kostol Frauenkirche v Drážďanoch z 18. storočia.

Na druhej strane, je pravda, že pokiaľ ide o výtvarné umenie, maliari v protestantských krajinách namiesto biblických výjavov pre kostoly začali maľovať hlavne portréty bohatých kupcov či krajinky. A katolíci rezignáciu protestantov na výtvarné umenie v kostoloch využili, aby ním vo veľkom propagovali vlastnú vieru.

Frauenkirche v Drážďanoch. Príklad luteránskeho baroka z 18. storočia. Foto: wikimedia

Berniniho voľba ako opätovné spojenie dobra a krásy

Prečo však o tomto príbehu zo 17. storočia píšem v súvislosti s kultúrnymi vojnami 21. storočia? Pamätáte sa na knihu Benediktova voľba, ktorej slovenský preklad uverejnilo naše vydavateľstvo v roku 2017? Americký publicista Rod Dreher v nej ponúka určité východisko z dnešných problémov západného kresťanstva, čerpajúc z príkladu Benedikta z Nursie.

Nuž, keby som mal ja napísať knihu o tom, ako zachrániť kresťanstvo v dnešnom čoraz viac postkresťanskom západnom svete, mohla by sa volať „Berniniho voľba“. Gian Lorenzo Bernini (1598 – 1680) bol taliansky sochár, architekt a jeden z priekopníkov umeleckého štýlu, ktorý vošiel do histórie pod menom barok. Medzi mnohé jeho diela patrí bronzový baldachýn i katedra vnútri vatikánskeho Chrámu Sv. Petra, ale aj námestie s kolonádou pred ním.

Tézou takejto knihy by bolo, že kresťanstvo dnes stráca svoje pozície, lebo na rozdiel od všetkých konkurenčných ideológií takmer úplne rezignovalo na krásu. Už spomenutý Dávila to vyjadril presne, keď napísal: „Priblíženie sa náboženstvu prostredníctvom umenia nie je rozmarom estéta: estetická skúsenosť má sama od seba tendenciu rozšíriť sa ako predtucha náboženskej skúsenosti.“ A na inom mieste dodáva: „Ak sú etika a estetika od seba odlúčené, každá za seba oveľa ľahšie podľahne vrtochom človeka.“

Aby to bolo ešte názornejšie: „Mali by sme zachovávať výrazové zamieňanie estetiky a etiky. Aby škaredosť znamenala vždy niečo zlé a aby zlo bolo vždy čímsi škaredým.“

Pokiaľ sa chce kresťanstvo presadiť aj v 21. storočí, musí sa pod jeho strechou opäť zjednotiť dobro a krása. Dnes nežijeme v dobe rekatolizácie, keď sa Katolícka cirkev mohla spoliehať na „bič“ v podobe Habsburgovskej štátnej moci za svojím chrbtom, ktorá zákonne diskriminovala konkurenčné vierovyznania. Neplatí už ani princíp „koho panstvo, toho náboženstvo“, v rámci ktorého stačilo presvedčiť o konverzii zemepána a jeho poddaní sa museli voľky-nevoľky pridať.

Žijeme v dobe individuálnej slobody svedomia a vierovyznania, v pluralitnej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje slobodným trhom myšlienok i kultúrnych artefaktov. No „cukor“ v podobe krásy nestratil nič zo svojej atraktívnosti. A je zarážajúce, že Katolícka cirkev, ktorá mala k využívaniu umenia historicky najbližšie, na krásu postupne úplne rezignovala. Respektíve žije len z úspor svojej včerajšej krásy v podobe románskych bazilík, gotických katedrál či barokových a klasicistických kostolov. No iba minimálne investuje do nových kultúrnych artefaktov, ktoré by zrazili moderného človeka na kolená podobným spôsobom, ako to dokázal napríklad barok s človekom 17. storočia.

„V deväťdesiatych rokoch vzniklo okolo tristo kostolov, z toho kvalitných je možno tak desať,“ povedal v roku 2020 pre Postoj slovenský architekt Matúš Bišťan. V rozhovore si všíma „zlacnievanie“ súčasného sakrálneho umenia: „Keď vidíte tú produkciu náboženských obrazov a devocionálií, tak je to úplná devalvácia toho, čo je umenie.“

S výnimkou rekonštrukcie či reštauračných prác toho, čo už existuje, cirkev takmer nefunguje ako objednávateľ nového umenia. Slovami Matúša Bišťana:

Čo k tomu dodať? Pripusťme, že to môže byť aj inak. Možno má pravdu Hronského Jozef Mak, kde sa píše: „Ba dobre je, že všetky kostoly sú staré. Nový? – Nový kostol ani nie je kostol. Najprv musí ostarnúť, aby sa mohli ľudia v ňom modliť. Otčenáš je starý, veľmi starý, azda sa ho modlil už prvý človek a ťažko by ho bolo dôstojne odriekať v novom chráme.“

Ak je táto logika pravdivá, o dvesto-tristo rokov budú ľudia vzhliadať ku kostolom postaveným na Slovensku počas posledných troch dekád s podobným obdivom, ako my dnes vzhliadame k barokovým stavbám. Ibaže by nie.

Alebo má pravdu môj obľúbený katolícky reakcionár Dávila, keď tvrdí, že žijeme celkovo v dobe úpadku krásy: „Moderná architektúra dokáže vztýčiť len priemyselné haly, ale nedarí sa jej postaviť palác ani kostol. Toto storočie zanechá po sebe len stopy jeho horlivosti vyjsť v ústrety našej skúpej chamtivosti.“

Zápas o kresťanskú popkultúru

No kresťanstvo v 21. storočí by nemalo mať ambíciu ovenčiť krásou iba svoje svätostánky. Alebo pestovať iba starobylé formy umenia, ako napríklad gregoriánsky chorál. Malo by sa rovnako zapojiť do zápasu o podobu súčasnej popkultúry, byť v nej prítomné a vyorať brázdu v moderných formách umenia.

V nejakej miere sa to dávno deje. A nie iba v rovine filmov a seriálov o Ježišovi od Zeffirelliho slávnej snímky z roku 1977 cez Gibsonovo Umučenie Krista z roku 2004 až po súčasný vysoko oceňovaný seriál The Chosen.

Máme filmy o inšpirujúcich kresťanoch minulosti ako Hacksaw Ridge (2016) – skutočný príbeh adventistu, ktorý sa dobrovoľne prihlásil cez druhú svetovú vojnu do americkej armády, slúžil ako zdravotník, tvrdohlavo odmietal nosiť zbraň a zachránil množstvo životov svojich spolubojovníkov.

Máme meditatívne filmy ako ruská dráma Ostrov (2006) alebo Mlčanie (2016) o jezuitoch, ktorí sa v 17. storočí snažili neúspešne uchytiť v Japonsku.

V americkom štáte Georgia dokonca bol pokus založiť evanjelikálnu konkurenciu kalifornskému Hollywoodu. Produkčná spoločnosť Sherwood Pictures sa preslávila kresťanskými filmami pre evanjelikálne publikum ako Fireproof alebo War Room, ktoré skúmajú, ako môže kresťan žiť svoju vieru v súčasnom svete. Stoja za nimi bratia Alex a Stephen Kendrickovci.

Niekedy sa takýto kresťanský film dokonca dostane na obrazovky slovenských komerčných staníc. Takto mohli diváci u nás vidieť napríklad Surfistku (2011), pravdivý príbeh tínedžerky, ktorej žralok odhryzol ruku. Či Splnený sen (2009), v ktorom hrá Sandra Bullock bohatú kresťanku, ktorej rodina sa ujme černošského futbalistu z geta. Alebo Zlaté ruky (2009), príbeh Bena Carsona, čierneho neurochirurga, veriaceho adventistu a člena kabinetu prezidenta Donalda Trumpa…

Ani na Slovensku kresťanské umenie nie je roľa neoraná. Boha oslavuje hudba Simy Magušinovej, Miriam Kaiser a viacerých kresťanských kapiel. Filmári Timo Križka a Slavo Zrebný vlani prišli s dokumentom Slobodní o generáloch tajnej cirkvi za totality, Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi, ktorý urobil dojem aj na prezidentku Čaputovú. V súčasnej slovenskej próze je tu napríklad vychádzajúca hviezda Rastislava Puchalu (Archa zmluvy, Veža zo slonovej kosti, Priestupný rok)…

Kresťanské umenie teda existuje. No čelí aj mnohým výzvam. Asi najväčšou je neutvrdzovať len presvedčených, ale osloviť publikum za hranicou kresťanského prostredia.

Problémom niektorých kresťanských filmov je napríklad schematickosť, ktorú kresťanský divák prehliadne, no na nekresťanského diváka pôsobí strojene. Kresťanskí tvorcovia by sa nemali báť podstupovať občas aj experimenty. Príkladom môže byť kresťanská sci-fi snímka Time Changer (2002), známa najmä divákom z evanjelikálneho prostredia, ktorá vďaka humoru a nadsadeniu obstojí ako žánrovka aj ako kresťanský film.

Jedným z mála žánrov, kde je katolícky kňaz ešte zobrazovaný pozitívne dokonca aj Hollywoodom, je horor. Všetky tie filmy o vyháňaní diabla a démonov (napríklad filmy zo sveta The Conjuring).

No z kresťanského hľadiska je duchovný boj realitou. Napríklad letničiarsky spisovateľ Frank Edward Peretti sa svojimi románmi o nadprirodzenom zápase dostal až na zoznam bestsellerov denníka New York Times.

Zaujímavým pokusom by mohla byť kresťanská rodinná komédia. Aj ako reakcia na klišé, dobre podporené Ecovým románom Meno ruže, že kresťania nemajú zmysel pre humor. Alebo kresťanský muzikál…

Čo nie je „Berniniho voľba“

Keď hovorím o „Berniniho voľbe“, meno Bernini je len metafora. Presne tak ako volanie po „novom baroku“. Aby bolo jasné, netvrdím, že sa máme vrátiť k pompéznej štukatúre na fasádach alebo k tučnučkým detským anjelikom na maľbách zo 17. a 18. storočia.

Volám po tom, aby kresťania svoje veľké poverenie hlásať svetu evanjelium viac skúsili realizovať cez umenie a krásu. To je tiež skutočné bojisko, kde sa rozhodnú kultúrne vojny v našej politike. Lebo politika je len pokračovanie kultúry inými prostriedkami.

Súčasná podoba svetskej popkultúry nemusí byť konečná. Ako to nadčasovo vyjadril Bob Dylan vo svojej hymne na 60. roky pod názvom Časy sa menia: