Cesta na front Do Bachmutu nepôjdeš!

Do Bachmutu nepôjdeš! Túto vetu som počula zakaždým, keď som niekomu povedala, že sa tam s priateľmi chystám. Mali tam odviezť jedlo, teplé oblečenie pre vojakov a aj pre rodiny s deťmi, ktoré na frontovej línii ešte zostali.

Prečo nemám ísť? Odpovedali mi: Lebo tu ťa viac treba. Potrebujú ťa tvoje deti aj deti v tvojom centre, s ktorými cvičíš. Aj siroty v ukrajinskom domove, ktorým pomáhaš. Si vzácna, nemôžeme ťa stratiť.

Vzácna. A kto nie je vzácny? Sú tam iní ľudia, ktorých strata tak nebolí? Majú menšiu hodnotu, lebo od nich nezávisí toľko ľudských osudov?

A práve preto som do Bachmutu išla. Lebo sme si všetci rovní. Všetci kráčame po neistotách a hodnotách rovnako, skrátene ich nazývame pravdami. Sme rovnaké čiastočky, súčiastky bytia a všetci máme svoje poslanie. Nikto nie je vzácnejší ako ostatní.

Tak som vo štvrtok večer nasadla do auta plného cestovín, ryže, múky, sladkostí, konzerv a iných trvanlivých potravín. Nado mnou sa týčila kopa balíkov s teplým oblečením a obutím pre deti, dospelých a pre vojakov. Vzadu rozvoniavali škatule plné koláčov a rezňov, ktoré už niekoľko dní chystali ženy v Bereznikoch. Stretli sa v dome u Míšu, ktorý bojoval na fronte a teraz tam pravidelne jazdí za svojimi kamarátmi z jednotky. Je ich čoraz menej. 

S Míšovou ženou Oľou nachystali chlapcom domáce dobroty, tak ako sú zvyknutí, keď sú doma u mamy. 

Cesta v noci ubiehala rýchlo. Tesne nadránom som sa prebrala v Novoarchangeľsku. Práve vychádzalo slnko. Krvavé zore nad Ukrajinou boli nádherné, no i zlovestné zároveň. Pripomínali žiaru nad horiacimi mestami. 

Krajina okolo sa zmenila. Z hornatého Zakarpatska na šírošíru zem bez kopcov. Len kilometre pooranej černozeme. Polia s preoranými brázdami ako vlny mora. Iba občas rozčesnuté nie člnom, ale zákopmi zarastenými burinou. Bojovalo sa tu minulý rok v lete. Havrany sa zlietajú v kŕdľoch ako čierne chmáry nad krajinou. 

V Dnipre sa na rieke korčuľovali deti. Rybári sedeli na nízkych stolčekoch pri dierach vysekaných v ľade. Život v uliciach prúdil, aj keď od rána zneli sirény. Ľudia si už zvykli. Denne sú poplachy aj dlhé hodiny. Lenže treba pracovať, jesť a žiť. Zdanie normálneho života v meste pod škrupinou strachu, že práve dnes a práve sem trafí raketa. Z päťdesiatich rakiet vystrelených v to ráno na Ukrajinu dopadlo sedemnásť. Na Dnipro dnes ani jedna. Šťastie ako v ruskej rulete. 

Čítajte tiež

Fyzioterapeutka, ktorá stavia na nohy ukrajinské siroty Zato, že dobrovoľne pomáham, som prišla o množstvo priateľov

Jana Holubčíková

Odborne sa venuje deťom na Ukrajine a vyslúžila si za to kritiku nielen na sociálnych sieťach, ale aj v rodine. Rozhovor s fyzioterapeutkou Zuzanou Cascino. 

Na fronte

Už sme boli neďaleko Bachmutu. Krajina sa opäť zmenila. Polia rozjazdené širokými koľajami. Na cestách zátarasy a kontroly. Občas v protismere tank. Treba mu uhnúť k okraju, je príliš široký. V kríkoch popri ceste vraky obhorených áut. Kúsok ďalej zamaskované delostrelectvo, tanky, vojaci. 

Na poslednú chvíľu sme odbočili z hlavnej cesty na Bachmut do blízkej dedinky. Míšov kamarát z jednotky, ktorý nás čakal, povedal, že Rusi obsadili kopec nad cestou na Bachmut a pália po každom aute. Od rána ich tam zhorelo už šesť. Mohli sme byť siedme. 

V dedinke popri zablatenej ceste stáli ľudia. Už sme to poznali z mestečiek, ktorými sme prechádzali predtým. Deti aj dospelí mávajú a humanitárky zastavia a rozdajú im potraviny. Aj v tejto dedinke sme stretli mladú ženu a potom nám ukázala, v ktorých domoch ešte zostali rodiny. Zaklopali sme na brány. Otvorili a vďačne prijali cestoviny, olej, cukor, konzervy.

V niektorých opustených domoch na konci dediny žijú vojaci. Míšova jednotka bola v poslednom. Privítal nás Sergej. Mladý muž so smutnými očami. No také tu má každý. Keď sa vojakom z očí stratí aj smútok, zostane prázdno a už len miesto pre smrť. A tak sú aj smutné oči lepšie.

Sergej mi ukázal, ako žijú. Na nízkej starej peci si zohrievajú jedlo, na šnúre nad pecou visia ponožky. Všade je neporiadok. Množstvo plastových vedierok. V tých Sergej vozí teplé jedlo vojakom do zákopov. Zostávajú tam pol dňa. Potom ich vystriedajú. 

Sergej je na fronte od začiatku invázie pred rokom. Doma ešte nebol. Svoje dve deti vidí len na videu. Žienka za ním raz prišla na front. 

Druhý vojak Vitalij už smútok v očiach nemal. Prisadol si ku mne k teplej peci. Tak zvláštne sa na mňa pozeral. 

„Moskali vychádzajú zo zákopov ako zombie. Ani sa neuhnú, ani na zem neľahnú. Len vylezú z diery, kráčajú po mŕtvych a potom padnú k nim. Strieľame ich ako ovce. Ak nie my, príde k nim guľka zozadu.“Zdieľať

„Vieš, ako to je strieľať moskaľov?“ pýta sa. Tak tu volajú Rusov, ,moskali‘. „Vychádzajú zo zákopov ako zombie. Stúpajú po svojich, ktorých sme zastrelili pred nimi, kráčajú po nich, rovno, akoby im bolo jedno, že ich zastrelíme. Ani sa neuhnú, ani na zem neľahnú. Len vylezú z diery, kráčajú po mŕtvych a potom padnú k nim. A ty len páliš a páliš, až sa ti zbraň rozhorúči dožerava. Vezmeš druhú a kopy mŕtvych moskaľov sú ako hory. Už im je ťažko cez nich vyliezať, no stále lezú. To nie je boj. To je masaker. Strieľame ich ako ovce. Ak nie my, príde k nim guľka zozadu.“

Vitalij stíchol. Vždy keď vojak takto stíchne, odohráva sa mu pred očami film, ktorý my nechceme vidieť. Mohlo by nám to pripomenúť počítačovú hru, kde strieľaš zombíkov bez ľútosti jedného za druhým. No tu to nie je virtuálna realita, je to realita skutočná. 

Sergej mi uvaril kávu a vyšli sme von. Vojaci nosili do domu privezené zásoby. Sergej sa privítal s Míšom. Z jeho jednotky zostali už len traja. Všetci ostatní sú mŕtvi. Míša len tuhšie stisol pery, odpľul si, zahrešil a vyskočil do auta, aby podal Sergejovi krabicu koláčov. „To piekla moja žena Oľa.“ 

Sergej sa jemne usmial a poďakoval. Ticho preťala séria výbuchov. Bolo to blízko a o chvíľu prišla odveta. Vrabce zahniezdené v starej čižme v záhradke pred domom splašene čvirikali.

„Koho je tá čižma v snehu?“ – „Už nikoho.“

Sergej sklonil hlavu, aby mohol vojsť cez nízke dvere do domu. Ľudia, ktorí tu žili, utiekli pred vojnou. Vojaci obsadili prázdne domy, aby si medzi nasadením v boji mohli oddýchnuť, zohriať sa. Kým dom opustia, musia ho dať do pôvodného stavu.

Výbuchy zneli čoraz častejšie. Po zablatenej ceste na Bachmut veľmi rýchlo jazdili autá plné vojakov. Aj odtiaľ prichádzali autá, no trochu pomalšie. Vzadu na korbe ležali zranení vojaci. Rukami si držali rany, a keď auto prudko nadskočilo na jame, kričali od bolesti. Videla som ísť smerom na Bachmut aj tri autá označené svätým krížom. Sedeli v nich kňazi. 

Rýchlo sme vyložili zvyšok nákladu pre vojakov a aj my sme sa vybrali smerom ďalej od Bachmutu. Nad mestom v diaľke zneli výbuchy a červená žiara tentoraz nebola slnečná. 

Neskoro v noci sme zastavili v Pavlohrade. Pri nemocnici, kde sa lieči z vojnového zranenia na hlave Míšov brat Vasiľ. A tak sme jemu a jeho zraneným spolubojovníkom nabalili jedlo, vodu, napečené koláče. Nech sa skoro uzdravia. Míša fajčil a dohováral svojmu bratovi, že keď letí raketa, nemá vystrkovať hlavu, ale strčiť ju do zákopu. A hoci sa zdalo, že Míša sa hnevá, bolo nám jasné, že sa o brata bojí. 

Mesto bolo zhasnuté. Nebo nad zatemneným mestom je plné hviezd a sú také jasné. Už dávno som toľko hviezd nevidela.

Ideme ďalej na Záporožie.

V noci sa nám pokazilo auto. Zahrkotalo a zhaslo. Ostali sme na kraji cesty kúsok od frontu. Kým prišla odťahovka, zaspala som v dvoch bundách, dvoch teplákoch a zabalená v deke. Mrzlo a ja som myslela na to, ako musí byť zima vojakom v studených zákopoch. Aj teraz bojujú, počuť vzdialené výbuchy. Už to nie sú neznámi, dnes som ich spoznala. Po našom odchode vyrazili striedať kamarátov na front. Rozviezli koláče, jedlo a potraviny až chlapcom na front, aj fotky nám poslali s poďakovaním. Boh ich opatruj. 

Foto: autorka

Vojna zmení všetko

Ráno som sa zobudila v Záporoží.

Auto nie je možné opraviť, ďalej sa nedostaneme. 

Čakali sme na Deda. Je to Míšov priateľ, u ktorého býval, keď minulý rok bojoval na fronte. Je z dedinky Šyroké. Musel počkať, kým ráno prestanú Rusi ostreľovať dedinu, a potom nasadol do svojho moskviča aj s vnukmi Vitalijom a Míšom. Sú to siroty, ale Dedo si ich vzal k sebe. V jeho očiach bolo toľko láskavosti, že sme mu s pokojným srdcom zverili zvyšok potravín a oblečenia, hlavne pre deti. Tak veľmi sa tešil každému kúsku, ktorý sme naložili. Ryža, pohánka, cestoviny, konzervy, múka, cukor, plienky. 

„U nas jesť mnogo detej. I u meňa maleňkaja devočka, jej tri mesiaca.“

Vybral z jedného balíka teplý fusak a natešený si ho odložil pre malú vnučku. 

Aj na chlapcoch bolo vidieť radosť. Ochotne nakladali. Večer, keď nebudú bombardovať, zídu sa u nich rodiny a rozdelia si, čo kto potrebuje. Teraz cez vojnu sa takto u Deda často schádzajú, delia sa, pomáhajú si. Je to ich domov, žijú tam dlhé generácie. 

„Aj túto vojnu prežijeme,“ povedal nám Dedo na rozlúčku. Zosmutnel, keď sa od Míšu dozvedel, že zo štyroch vojakov, ktorí uňho bývali, sú dvaja mŕtvi. 

Prežijeme, no nie všetci a nikto z nás už nebude taký ako predtým.

Dedo nám sľúbil, že pošlú fotky, ako odovzdali dary. Bolo cítiť vďačnosť v jeho očiach aj v pohľadoch jeho chlapcov. Chlapci vo veku 15-16 rokov a tešia sa zo zásob jedla. Iný svet je vo vojne. 

Ešte som ich poprosila o spoločnú fotku pred ich moskvičom. Po dvoch dňoch v dodávke kúsok od frontu som bez mejkapu, no Dedovi to neprekážalo. Vďačne ma objal. Moskvič a vozí pomoc pre Ukrajincov. Trochu štrajkoval pri štartovaní, ale nakoniec pevnú Dedovu ruku poslúchol. Škoda, že sme sa nedostali k nim, ale nabudúce jeho pozvanie prijmeme znovu. 

Idem teraz na vlak zo Záporožia do Svaľavy. Zohnali sme posledné lístky a prešli polhodinovou previerkou, či sme bezpeční. Cestovať vlakom je tu trochu väčšie riziko ako jazdiť autom. No verím, že to bude pokojná cesta a zajtra popoludní som vo Svaľave.

Volala som so svojou dcérou na Slovensku. Nepovedala som jej, kam idem, zbytočne by sa o mňa bála. Tak som vystihla čas bez sirén a zavolala jej. Chystala sa práve na ples. Keď ma zbadala na obrazovke, chvíľu mlčala.

„Mami, kde si?“
„No, viezli sme pomoc pre deti kúsok ďalej od Svaľavy.“
„Hm, mami, ty si na fronte.“
„Prečo si to myslíš?“
„Ešte nikdy som ťa nevidela bez mejkapu. Ani doma. Nikdy. A teraz nie si namaľovaná, tak musíš byť niekde, kde na to nemáš čas ani priestor.“

Nuž, mám múdre deti. V dodávke som bola rada, že je trochu teplo a pri tom všetkom, čo sa okolo dialo, som akosi na ten mejkap zabudla. Vojna zmení všetko.

Zničené centrum mesta Bachmut po ruskom ostreľovaní v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny v piatok 10. februára 2023. Na stene budovy sa nachádza nápis Bachmut miluje Ukrajinu. Foto: TASR/AP

Vojak Saša

Vlaková stanica v Záporoží je takmer prázdna. Od rána sú v meste poplachy pre bombardovanie. Vzdušný poplach v meste trval osemnásť hodín. Za posledných tridsať hodín zneli sirény desaťkrát. Je riziko vycestovať vlakom, no inú možnosť nemáme.

Cestujem v kupé s vojakom. Zbraň schoval do lavice, nepriestrelnú vestu a batoh hodil pod stôl a postupne zhadzoval vrstvy oblečenia, prvú, druhú, tretiu, štvrtú, piatu; a šiestu si nechal na sebe. Aj vojenské topánky si vyzul a obul si pantofle. 

Keď sa konečne uložil, sadol si a predstavil sa. Alexandr. Hovorte mi Saša. Hovoril tak tichučko, že som sa k nemu musela nakloniť. Ani on ma dobre nepočuje. Už je dlho na fronte.

Teraz bude robiť medika, v prvej línii poskytne pomoc raneným a zabezpečí ich prevoz.

Pochádza priamo zo Záporožia. Hovorí, že tu žije rád, ale vždy túžil zájsť do Zakarpatska, počul, že je tam v horách krásne. Teraz cestuje do Ľvova.

Pri mojej otázke, prečo do Ľvova, stíchol, oboma dlaňami si prešiel po tvári. Potom ticho povedal, že mu včera zomrel v náručí priateľ. 

Vrátil sa z bojovej línie oddýchnuť si. Najedol sa a potom vyšiel na ulicu a zastrelil sa.

Snažil sa ho zachrániť, no už to nebolo možné. Chcel domov, za mamou, no dovolenku mal mať až v lete. 

Na druhý deň po smrti kamaráta poslali Sašu do Ľvova učiť sa, aby mohol zachraňovať životy, vedel poskytnúť prvú pomoc zraneným kamarátom. Aj trochu zmeniť prostredie, myšlienky. 

„Svet je všade krásny, keď si živý,“ povedal ticho a pred očami mal obraz mŕtveho priateľa. 

Usmial sa, ale jeho oči mlčali tak ako oči všetkých vojakov, ktorých som stretla včera na fronte.Zdieľať

Potom sa zdvihol a priniesol mi kávu a croissant. Ešte chvíľu sedel s hlavou v dlaniach, potom sa na mňa dlho pozeral. Usmial sa, ale jeho oči mlčali tak ako oči všetkých vojakov, ktorých som stretla včera na fronte.

Oči vojakov mlčia, lebo inak by museli kričať na celý svet o smrti. A niekedy to mlčanie neznesiteľne tlačí dušu...

Ešte dlho mi rozprával a rozprával. Hovoril tichučko, veľmi rýchlo a tejto ukrajinčine nerozumiem tak dobre ako tej zakarpatskej. Ale počúvala som ho, potreboval, aby ho niekto vypočul. Nachvíľu sa mu v očiach zaleskli slzy, ale nevypadli. Iba sa zhlboka nadýchol. Potom sa uložil na lavicu a zaspal. A teraz pokojne spí. A ja pozerám na jeho ruku natiahnutú do uličky s modro-žltou stužkou, ktorá včera držala hlavu umierajúcemu priateľovi. Nikoho nenechá táto vojna rovnakým, ako bol.

Saša sa o nás všetkých v kupé staral. Mama mu nabalila jedlo a on nás hostil. Aj obrúsky mu zabalila, aby bol čistý. 

Chvíľu som sa hanbila vziať si kúsok, no Saša odlomil kus kuraťa a podával mi ho. Bola som naozaj hladná. Potom sa Saša zháčil. Ospravedlnil sa, že mi podáva jedlo svojimi rukami. 

Ruky vojaka sú plné pľuzgierov, spálenín od horúcich zbraní. V záhyboch sa im usadí čiernota z oleja, prachu. Drží sa okrajov ostrihaných nechtov aj v čiarach na dlani. Vojakom je ľahko veštiť z dlaní, čiary sú ako obtiahnuté ceruzkou. Iba čiara života sa im nejasne chveje. 

Pozrela som Sašovi na ruky, ktorými mi podával svoje jedlo, a vďačne som ho prijala. 

Je to veľmi milý, mladý muž. Úctivý a robí všetko tak, aby ľudia okolo neho boli spokojní. Nechcel nás zaťažovať svojím smútkom. V noci občas kričal zo spánku. No vopred, ešte pred uložením, sa za to ospravedlňoval. 

Kým vystúpil, ešte ma objal. Dúfam, že sa znovu stretneme. Saša je dobrý človek. Všetko jedlo, ktoré mu mama nachystala, nám tu nechal na cestu.

Už viem, prečo sa nám pokazilo auto. Aby som vo vlaku mohla stretnúť Sašu. A hoci to bolo len pár hodín, mám ho rada. Boh opatruj tohto dobrého človeka.

Ukrajinský vojak odpočíva vnútri budovy v meste Bachmut v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny v utorok 14. februára 2023. Foto: TARS/AP

Kedy sa vrátime?

Zvyšok cesty ubehol pokojne. Vo vedľajšom kupé už od Záporožia cestovala mama s deťmi. Občas plakali, občas sa smiali. Nakukli zvedavo aj k nám. Dala som im sladkosti. Nehanbili sa, poďakovali. 

Keď sme prechádzali horami v Zakarpatsku, vyliezli v chodbičke na okno a udivene pozerali von. Ten menší sa zvedavo na všetko pýtal staršieho brata.

„Kedy sa vrátime, Vaska?“
„Keď sa skončí okupácia, vrátime sa zo Slovenska a všetko bude zasa normálne.“
„Budeme zasa v Donecku žiť?“
„Áno. Zasa sa vlakom vrátime domov.“
„A už tam nebudú vojaci?“
„Budú. Ale len naši, ukrajinskí.“
„Ja sa veľmi, veľmi teším domov.“
„Pozri, aká riečka je tam a aké vysoké hory. Také som ešte nevidel.“
„A to sú naše hory?“
„Áno, naše, ukrajinské.“
„Aj tie stromy sú naše?“
„Áno, aj zem a voda, všetko je naše.“ 

Vošli sme do tunela. Chlapci zaliezli k mame do kupé, zľakli sa tmy. Tu sa v tuneloch vo vlaku nesvieti. 

Chlapci si uložia to teplo spomienok, aby ich hrialo niekde ďaleko, v cudzej zemi, kde nič nie je ich. Bude ich zohrievať a svietiť im, kým sa budú môcť vrátiť.Zdieľať

Chlapci ešte len odchádzajú s mamou do bezpečia, ďaleko od vojny. Akoby si cestou ukladali do spomienok krajinu, ich Ukrajinu, kde je všetko ukrajinské. Uložia si to teplo spomienok, aby ich hrialo niekde ďaleko, v cudzej zemi, kde nič nie je ich. Bude ich zohrievať a svietiť im, kým sa budú môcť vrátiť. Nech je to čo najskôr.

Popoludní som sa konečne vrátila do detského domova v Svaľave. Riaditeľ Volodymyr celý čas sledoval moju cestu, mal o mňa strach tak ako mnohí moji priatelia. Na stanici ma čakal šofér z domova. 

Unavene som zložila tašku v karanténnom izolátore, v ktorom som tu ubytovaná. Vyložila som na stôl zvyšok jedla, ktoré nám vo vlaku nechal vojak Saša. Cítila som z poskladaných obrúskov, zo zabalených vajíčok lásku jeho mamy. Vychovala dobrého syna. 

Odteraz správy z frontu v Donbase nebudú pre mňa len štatistika a vzdialené informácie. Teraz tam budem hľadať Sašu a Sergeja. Deda a jeho malú vnučku. A všetkých, ktorých som tam stretla. Vojna je tým bližšie, čím bližší sú nám ľudia, ktorí sú v nej. A sú to vzácni ľudia. Výnimoční.

Nikto z nás netuší, čo bude zajtra. Ale ľudia majú sny o slobode. O návrate. O obyčajnom živote bez sirén. Hovorí sa tomu nádej. A vtedy nie sme bezmocní.

Autorka je vyštudovaná žurnalistka, zdravotná sestra a 15 rokov pôsobí ako fyzioterapeutka. Ako dobrovoľníčka pomáha ukrajinským sirotám v detskom domove vo Svaľave v Zakarpatsku.

Titulná fotografia: Ukrajinskí vojaci kráčajú po ulici v meste Bachmut v Doneckej oblasti na východe Ukrajiny v nedeľu 12. februára 2023. Zdroj: TASR/AP