Ukrajinská Ruska z Krymu Rus dôveruje iba Rusovi. O propagande mu nemôže hovoriť nik iný

„Vojna sa na Kryme začala a tam sa aj skončí,“ hovorí ukrajinská Ruska Alona Kurotova, ktorá pochádza z Krymu a už 15 rokov žije s rodinou na Slovensku. Jej otec bol Rus, mama Ukrajinka z Donecka, jej rodnou rečou je ruština, študovala v Petrohrade, no dnes sa cíti viac ako Ukrajinka. A po roku vojny si uvedomila, že Slováci sú národom, ktorého chce byť súčasťou aj ona.

V rozhovore vraví, ako sa ju ruskí priatelia snažia presvedčiť, že si Ukrajina vojnu zaslúžila, čo môže Rusmi ešte pohnúť, či kde spravila Ukrajina vo vzťahoch s Ruskom chybu. Približuje, ako sa žije na Kryme počas vojny a čo s ním bude po nej. Opisuje aj vzťahy medzi Ukrajincami a Rusmi v zahraničí a či jej neškodí, že je pôvodom z Krymu.

Od roku 2007 pomáha Ukrajincom, Rusom či Bielorusom naučiť sa slovenčinu a presadiť sa na Slovensku. Dnes sú to hlavne Ukrajinci, no obracajú sa na ňu aj desiatky Rusov, ktorí ušli pred mobilizáciou. Alona Kurotova hovorí, ako vojna zmenila integráciu Ukrajincov, s akými problémami sa stretávajú ukrajinskí zdravotníci i to, či nemá problém s tým, že jej biznismodel oberá Ukrajinu o ľudský potenciál.

Je už takmer rok od začiatku ruskej invázie na Ukrajine. Ako ten čas vnímate?

Je to už fakt rok! Veľmi rýchlo to ubehlo, neskutočne veľa sa udialo a nám všetkým to prinieslo veľa skúseností, dobrých aj zlých. Ale pre mňa to nie je prvý rok vojny. Pochádzam z Krymu a vojna sa pre mňa začala už v roku 2014. Už vtedy som bola nahnevaná, že to mnohí nevnímali ako vojnu. Obaja moji rodičia zomreli už na Slovensku a musela som ich dať spopolniť tu, nie doma na Kryme. Máme tam stále dom, o ktorom sa mi sníva aspoň raz mesačne, záleží mi na ňom a teraz mi ho berú. Je hrozné, že proti sebe bojujú bratské národy. Ale niečo vnímam aj pozitívne.

Čo to je?

Myslela som si, že Krym už bude navždy ruský. Tak sa k tomu vtedy postavil svet, tak sa de facto správala aj Ukrajina, ale teraz vnímam, že to tak nie je. A som rada. Vojna sa na Kryme začala a aj sa tam skončí. A verím, že svoj dom aj svoju sestru ešte uvidím.

Doma na Kryme ste hovorili po rusky, no dnes sa viac hlásite k Ukrajine. Bolo to tak vždy?

Aj ja som musela najskôr pochopiť, kto som. Môj otec bol Rus zo Sevastopola, mama Ukrajinka z Doneckej oblasti, ktorá sa neskôr presťahovala do Záporožia. Môj rodný jazyk je ruský a ukrajinčinu som sa na škole učila ako cudzí jazyk. Pýtam sa aj sama seba, či som Ruska. Áno, som. A Ukrajinka? Áno, aj. No teraz som viac Ukrajinka, hoci mám veľa kamarátov aj časť rodiny v Rusku a je to pre nás veľmi komplikovaná situácia. Ale moje deti, ktoré sa narodili na Slovensku, o sebe hovoria, že sú Krymčania.

Ako sa vaši priatelia v Rusku vyrovnávajú s tým, že napadli bratský národ? Alebo to vôbec tak nevnímajú?

Nikto z nich tú vojnu nechcel, ale mám aj takých kamarátov, s ktorými sa o tom veľmi ťažko komunikuje. Snažila som sa im to vysvetliť aj na mojej skúsenosti z Užhorodu, dnes najbezpečnejšieho mesta Ukrajiny, ale márne. Môžete im hovoriť, ako ľudia nemajú elektrinu, raňajky, obedy ani večere, ako sa deti učia v školských bunkroch a sedia niekedy aj celý deň v pivniciach, aj tak vám povedia, že to, čo sa deje, je správne.

Pre mňa žiadne násilie nemá zmysel, no oni si to nemyslia. Snažia sa ma presvedčiť, že Ukrajina si to sčasti zaslúžila, a vždy sa diskusia skončí pri Amerike a NATO.

Neprekáža im ani to, že sa niekedy útočí aj na miesta, kde žijú ich rodiny?

Moji priatelia z Moskvy či Petrohradu majú z toho všetkého v hlave dobrý guláš. Hoci rozumejú, že ide o vojnu, vidím, že niekedy sa snažia presvedčiť samých seba, že je to len špeciálna operácia. Sú aj takí, ktorí nesúhlasia a chcú z Ruska odísť, ale nechcú tam nechať svoju rodinu, ktorá by ich odchod pokladala za zradu. Je to náročné.

A na sankcie a obmedzenia spojené s vojnou si už zvykli?

Väčšina áno. Myslím si, že viac ako 80 percent Rusov ani v zahraničí nebolo. To, že nemôžu dnes cestovať a nefungujú im karty či niektoré veci v obchodoch chýbajú, veľmi nevnímajú. Rusi si už na vojnu zvykli, zistili, že aj v takomto režime sa dá fungovať. A, bohužiaľ, súčasný stav mnohým vyhovuje.

Stále týchto ľudí pokladáte za svojich priateľov?

Ale áno, no vojna náš vzťah veľmi zmenila.

Je ešte možné, že sa proti vojne vzbúria samotní Rusi?

Muselo by sa stať už len niečo veľmi veľké, čo by zatriaslo spoločnosťou. Napríklad zhodenie atómovej bomby na významnom mieste. Samozrejme, nechcem, aby sa to stalo, ale neviem, čo iné by mohlo ešte spoločnosťou pohnúť.

Viete si ako riešenie predstaviť aj územné ústupky Ukrajiny voči Rusku?

Nie. Ukrajinský prezident si ma získal tým, keď povedal, že Krym je náš. Sú s tým spojené mnohé problémy a Krym bude potrebovať špeciálne riešenie, minimálne autonómiu, no jeho stanovisko je jasné. Niekedy treba byť aj tvrdý a to, že to robí dnes aj prezident, je polovica úspechu.

Keby dnes náhodou svoje vyjadrenie zmenil, stratil by nielen moju podporu, ale som presvedčená o tom, že aj podporu veľkej časti ukrajinskej spoločnosti.

Alona Kurotova. Foto: Postoj/Adam Rábara

Spravila Ukrajina niekedy v minulosti chybu vo vzťahu k Rusku?

Myslím si, že keď Rusi obsadili Krym, mali sme začať vyjednávať. My sme sa však len mlčky prizerali. Anexia nebola v súlade s medzinárodným právom, hoci na Kryme dovolenkovali ešte ruské cárske rodiny. Mám výčitku aj voči ukrajinskej strane, od ktorej som ako obyvateľka Krymu necítila podporu, pretože aj tá Krym akoby odstrihla, pritom stále tvrdila, že nám patrí. Ak Krym chceme, musíme ľudí na ňom aj podporiť a život im uľahčiť.

Na Kryme máte stále rodinu. Pozerajú sa tam na ruskú inváziu takisto ako Rusi, ktorí nežijú na Kryme?

Panujú tam rôzne názory, ale nepovedala by som, že sa správajú už ako čistí Rusi. No fakt je, že veľká zmena v ich životoch nenastala. Aj keď postihy sa ešte zostrili. Keď na jednej svadbe pustili ukrajinskú pesničku, tak svadobčanov zadržala a riešila polícia. Viete si predstaviť, že by na slovenskej svadbe pustili českú pesničku a prišiel by vám ju policajt nielen vypnúť, ale vás za to aj pokutovať? To je úplne absurdné.

Ako sa zmenili nálady na Kryme po ukrajinskom letnom útoku na Kerčský most a na tamojšie vojenské ciele?

Po tomto útoku už aj na Kryme chodia do úkrytov a majú sirény. Moja krstná dcéra, ktorá je školáčka, musí utekať do pivnice podobne ako deti na Ukrajine. Takže z pohľadu bezpečnosti už ani Krym nie je chránené územie, na ktoré sa neútočí.

Ako sa prejavila ruská anexia v praxi?

Kus peknej zeme odrezali od sveta. Na Kryme nefungovali žiadne medzinárodné karty či SIM karty. Ani ruské, ani ukrajinské, len krymské. Skomplikovalo sa vycestovanie z Krymu, napríklad moja krstná dcéra ma nemohla prísť navštíviť. O obmedzenej slobode slova ani nemusíme hovoriť. Ale na druhej strane sú tam cesty veľmi pekne zrekonštruované, vyzerajú lepšie ako v Bratislave, majú tam nové letisko, Rusi do infraštruktúry naliali veľa peňazí. Rovnako prišli sociálne výhody, ľudia už dostávajú dôchodky načas.

Ako vyzerala vojenská mobilizácia na Kryme?

Prekvapilo ma, že vôbec do toho Krym aj zapojili, keďže je v špecifickom postavení. Nadriadení by nemali v týchto vojakoch istotu, na ktorú stranu sa postavia. Ale mobilizácia bola len veľmi čiastočná. Aj voči tomu bol odpor.

Vy sa venujete integrácii Ukrajincov na Slovensku. Pomáhate im s rôznymi povoleniami či prácou. Funguje to už lepšie?

Za rok sa prijalo veľa zmien zákonov, čo sa týka cudzincov, aj špeciálne Ukrajincov a ich integrácie. Roky to riešim a venujem sa tomu nielen v oblasti zdravotníctva, ale aj školstva a podnikania. Vždy ma trápilo, prečo nevyužívame potenciál Ukrajincov, ktorí dokážu posunúť Slovensko dopredu. Bol tu akoby Berlínsky múr, ktorý preliezlo iba pár z nich.

Keď sa v marci v parlamente prijal lex Ukrajina, umožnilo to ľahší príchod Ukrajincov do slovenského zdravotníctva. To, že sa dočasná odborná stáž uchytila v praxi, je výborné. Keď sem predtým prišla nejaká lekárka, nemohla hneď ísť do systému a musela robiť iné povolanie, ako vyštudovala na Ukrajine, kým si dorobila skúšky. Teraz môže hneď asistovať a popritom sa pripravovať na skúšky.

Čítajte tiež

Ukrajinskí lekári Pediatri u nás nemajú šancu, ostatných čakajú samé komplikácie

Kristína Votrubová

Okolité krajiny Ukrajincov lákajú a uľahčujú im podmienky. U nás to vyzerá tak, akoby sme problém s nedostatkom lekárov ani nemali.

Ale stále sú obmedzenia, ktoré treba doriešiť. Zostali aj vysoké byrokratické úžernícke poplatky za skúšky a uznávanie diplomov, ktoré v niektorých prípadoch dosahujú aj výšku polročného ukrajinského platu. Máme teda čo robiť, ale sme už podstatne ďalej.

Čo treba ešte doriešiť?

Prioritne deti. Podľa štatistík asi desaťtisíc detí odídencov už navštevuje slovenské školy. Bohužiaľ, ďalších desaťtisíc do školy nechodí, čo ich vylučuje z komunity. Čo sa týka zdravotníctva, Slovensko neuznáva ukrajinských pediatrov. Problém sú aj sestry, lebo tie na Ukrajine majú len strednú školu. Potom tu nemôžu robiť to, čo robia na Ukrajine.

Pritom sestry v ukrajinských ambulanciách majú aj so strednou školou oveľa väčšie kompetencie ako slovenské, napríklad môžu očkovať, no na Slovensku začínajú ako pomocný zdravotný personál. To isté platí o učiteľoch. Ako je možné, že máme nedostatok učiteľov na našich školách a stále máme prebytok nezamestnaných učiteľov z Ukrajiny, ktorí by sa vedeli ihneď venovať ukrajinským deťom a tak zmierniť tlak na slovenských učiteľov?

Medzi odídencami sú aj podnikatelia, ktorí by aj vstúpili na spoločný trh, ale nemôžu, pretože so štatútom odídenca nie je možné podnikať. Pritom nové produkty a služby by mohli pomôcť zvýšiť naše HDP.

Alona Kurotova. Foto: Postoj/Adam Rábara

Pri pediatroch je problém v tom, že na Ukrajine sú špeciálne pediatrické fakulty, zatiaľ čo na Slovensku nie. Aj iné špecializácie majú iný typ výučby, preto majú slovenskí lekári či pacienti niekedy pochybnosti o kvalite ich vzdelania. S týmto sa často stretávate?

Samozrejme. Niektoré špecializácie sú na tom v oboch krajinách veľmi podobne, iné majú rozdiely, ale sú si veľmi podobné.

Začiatkom decembra mi napríklad zavolal lekár gastroenterológ zo Záporožia s tým, že bol práve na balkóne svojho bytu na deviatom poschodí a okolo neho lietali drony. Uvedomil si, že je čas odísť. Môže tak spraviť, pretože majú so ženou, zdravotnou sestrou, postihnuté dieťa. Na Slovensko prišli tesne pred Vianocami a pár dní nato ich bytovka v Záporoží spadla. Teraz pracuje v nemocnici v Banskej Bystrici, kde si ho nevedia vynachváliť.

Rozumiem, že gastroenterológ či zubár sa do systému dokáže dostať oveľa rýchlejšie ako pediater či psychiater, kde je znalosť slovenčiny nutná. Ale pri niektorých profesiách nerozumiem, prečo to tak komplikujeme.

Výhrad zo strany rezortu zdravotníctva či odborných kruhov je viac. S pediatrami, ktorých je na Slovensku akútny nedostatok, sa to však už vyriešilo?

Ešte nie. Pritom pediatrické fakulty fungovali na Slovensku do roku 1993 a sama poznám viacerých lekárov, ktorí ich vyštudovali. Na Ukrajine študujú aj pediatri šesť rokov, aj oni si musia prejsť jednotlivými kurzmi, a hoci tam môže byť rozdiel, dajme im potom aspoň možnosť, aby si na Slovensku mohli ten rozdiel dorobiť. Napríklad doštudovať rok všeobecného lekárstva na univerzite. No taká možnosť tu nie je. Akoby Slovensku pediatri vôbec nechýbali.

Koľkých ukrajinských pediatrov sa tento problém aktuálne týka?

Momentálne riešim desať pediatričiek. Už len keby každej pripadlo dvetisíc ukrajinských detí, ktorých je od vojny na Slovensku do dvadsaťtisíc, tak by bolo o všetky postarané. Zatiaľ s lekárkami pracujeme na zlepšení slovenčiny a dúfam, že sa ich problém čoskoro vyrieši.

Ale je viac vecí, na ktorých treba ešte zapracovať, a zrušiť všetky byrokratické prekážky, ktoré nekontrolujú kvalitu a odbornosť ukrajinského lekára. Slovensko týchto zdravotníkov potrebuje a aj oni potrebujú nás. Majú predsa deti, ktoré musia živiť.

Minister zdravotníctva Vladimír Lengvarský hovoril, že na preskúšanie a udelenie licencie čaká momentálne asi 400 ukrajinských zdravotníkov. Vy zastupujete Medzinárodnú asociáciu lekárov na Slovensku. Je to naozaj tak?

Neviem, koľko lekárov má v zoznamoch ministerstvo, ale my ako organizácia teraz školíme 300 lekárov a viac ako 300 sestier. Väčšina už má uznaný diplom, no musíme ich ešte naučiť po slovensky, aby dokázali pracovať s pacientom. Jazyk sa musia naučiť pred nástupom na odbornú stáž, lebo pre jazykovú bariéru nemôžu zbytočne zaťažovať slovenských zdravotníkov.

Ide skôr o nemocničných lekárov či ambulantných?

Skôr pôjdu do nemocníc, lebo s ambulanciami je to komplikované.

V čom?

Dočasná odborná stáž je jednoduchšie aplikovateľná v nemocniciach, kde je dohľad lekárov zabezpečený. No v ambulanciách to doriešené nie je.

Skúsim to ilustrovať na príklade. Jeden všeobecný lekár v okolí Vysokých Tatier, ktorý má už vyše 80 rokov, by rád prepustil svoju ambulanciu, ale dva roky nikoho nenašiel. Mala som tu všeobecnú lekárku s 25-ročnou praxou, ktorá mala na Ukrajine dvetisíc pacientov, jej syn ide študovať na vysokú školu do Prešova. No aby jej tento lekár prepustil ambulanciu, musí jej niekto robiť garanta, čo on už pre vysoký vek robiť nechce. Musel by s ňou byť v ordinácii stále, lebo ak by urobila chybu, on by následne niesol zodpovednosť.

A tak tu máme lekárku, ktorá má energiu a skúsenosti, no pre nastavenie systému nám ambulancia, ktorá pokrýva tri obce, zanikne.

Čo s tým?

Myslím, že by mal zasiahnuť štát, ktorý by prerozdelil zodpovednosť, aby sa lekár odovzdávajúci ambulanciu v takýchto prípadoch nemusel báť zlyhania svojho nástupcu a lekár, ktorý ho nahradí, by mohol dostať podporu od iných kolegov vo svojom okolí.

Stretávate sa s mnohými Ukrajincami, nielen so zdravotníkmi. Chcú na Slovensku už ostať natrvalo?

Je to tak 50 na 50. Ak tu už deti chodia do školy, integrovali sa a sú spokojné, ženy tu chcú zostať a čakajú, kým za nimi príde manžel. V prípade zdravotníkov je väčšia pravdepodobnosť, že sa tak skoro nevrátia. Proces uznania ich špecializácie a vzdelania je veľmi náročný, zdĺhavý a komplikovaný, a keby tu nechceli zostať, nepustili by sa doň.

Okolité krajiny Ukrajincom citeľnejšie uľahčujú podmienky. Prečo si aj tak viacerí vybrali Slovensko?

Je pravda, že systém v Česku je oveľa prepracovanejší ako ten náš a vnímam ho ako vzor. No Slovensko si viacerí vyberajú preto, že je z neho na Ukrajinu bližšie ako z Česka. Niektorých oslovila aj príroda už počas cesty cez Slovensko a viacerí tu majú deti na vysokých školách.

Alona Kurotova. Foto: Postoj/Adam Rábara

Poľsko má ešte lepšie prepojenie s Ukrajinou. Čo robia inak?

Áno, ale tam je už Ukrajincov veľmi veľa a poznám viacerých, ktorí z Poľska prišli sem, lebo si tam už nenašli prácu. Slováci sú tiež veľmi ústretoví, dobrí a majú podobnú mentalitu ako Ukrajinci.

Majú Slováci naozaj podobnú mentalitu ako Ukrajinci? Predsa len, sú tu najsilnejšie proruské nálady spomedzi okolitých krajín. To im neprekáža?

To je úplne normálne. A je dobré, že o tom môžeme diskutovať. Je to vždy lepšie ako jeden propagandistický názor, proti ktorému nemožno nič povedať, ako to funguje dnes v Rusku.

Tento rok bol aj rokom vzájomnej podpory a ukážky pravých charakterov. Ľudia sa ukázali, kým sú. Aj Slováci. A som rada, že sa mnohí ukázali ako dobrí ľudia, ktorí otvárali dvere svojich domov, pomáhali, podporovali nás, darovali aj samých seba. Videla som to na hraniciach a videla som to počas celého roka. Bolo príjemné uvedomiť si, že Slováci sú národom, ktorého súčasťou chcem byť aj ja.

Skutočne?

Áno, pretože ste dobrí, a aj keď si niekedy myslíte svoje, nebráni vám to pomáhať druhým.

Riešite niekedy dilemu, že váš biznismodel vlastne oberá Ukrajinu o potrebných zdravotníkov či iný potenciál?

Nie, lebo som si istá, že aj takto pomáham Ukrajine. Predsa pomáham odborníkom uplatniť sa na Slovensku a nájsť tu útočisko, keď stratili svoj domov. Pomáham im získať potrebné znalosti, aby potom v prípade návratu a prijatia Ukrajiny do Európskej únie mohli krajinu obohatiť. Ukrajina bude potrebovať ľudí, ktorí poznajú európsku mentalitu, majú skúsenosti s tunajším školstvom, zdravotníctvom či podnikaním a svoju krajinu tým posilnia.

Väčšina tých, ktorí sa vám ozývajú, sú Ukrajinci?

Áno, ale hlásia sa aj desiatky Rusov či Bielorusov. Teraz riešim mnohých zdravotníkov z Ruska, ktorí nie sú s vojnou stotožnení. Zväčša je to prvá veta, ktorú mi povedia do telefónu. Dnes sú v Kazachstane, Turecku, Srbsku, ale hľadajú možnosti, kde sa môžu uplatniť.

Treba poďakovať aj slovenskému ministerstvu zahraničných vecí, ktoré Rusov prijíma na konzulátoch nielen v Moskve či Petrohrade. V takom Kazachstane je toľko záujemcov, že na konzuláte dostávajú termíny až na júl.

Nemáte problém, že pomáhate aj Rusom?

Nie. Z Ruska dnes odchádza inteligencia, ktorá jediná môže neskôr povedať svojim spoluobčanom, že nežijú v správnom svete. Rus totiž dôveruje iba Rusovi. Ktokoľvek iný by im chcel hovoriť o propagande, nepomôže to. A aj toto vnímam ako pomoc Ukrajine a šancu zastaviť vojnu.

Ozvali sa vám aj Rusi, ktorí utiekli pred povolaním do armády?

Áno. Ak však ich profesia na Slovensku nepatrí medzi nedostatkové, nevieme im pomôcť. Ale keď ide o lekára alebo vedca, možnosti tu, chvalabohu, sú.

Čo invázia urobila so vzťahmi Rusov a Ukrajincov v zahraničí?

Prvé dni to bolo veľmi ťažké. Aj v našej kancelárii. Do 24. februára sme v nej mali Ukrajincov aj Rusov. Deň po začiatku invázie sa však stala veľmi smutná situácia. Ukrajinskému kolegovi ruskí vojaci zabili kamaráta, bol z toho veľmi zničený a kolegyni z Petrohradu v hneve a bolesti povedal veci, ktoré by som na neho v živote nepovedala. Ako v Ruske v nej našiel vinníka.

Našťastie táto prvá vlna silných emócií už prešla a dnes vieme spolu hovoriť. Ale všetci sme potrebovali čas a ešte ho budeme potrebovať. Potrvá roky, kým sa s tým celým vyrovnáme, no nesmieme sa prestať spolu rozprávať. Nemôžeme v zahraničí vytvárať ešte jednu vojnu medzi sebou. Stačí tá na Ukrajine.

V práci zostali obaja vaši spomínaní kolegovia?

Bohužiaľ nie. Ukrajinec odišiel.

Ako sa na vás ľudia ako na ukrajinskú Rusku z Krymu po roku od začiatku invázie pozerajú?

Som vďačná, že som z Krymu, lebo ma tak obe strany vnímajú ako svoju. Cítim podporu celej ukrajinskej komunity, pretože sa im snažím pomáhať, ako môžem, ale rovnako aj od ruskej komunity. No ich podpora je v tichosti. Píšu mi, pýtajú sa, s čím treba pomôcť, ale boja sa čokoľvek verejne vyjadriť, pretože sú pod kontrolou úradov, a kým majú len ruský pas či rodiny v Rusku, tak to pre nich nie je jednoduché. Sú aj Rusi, ktorí svoj nesúhlas s vojnou vyjadrujú verejne, a sú to pre mňa hrdinovia. Som im za to vďačná, no rozumiem aj tým, ktorí sa tomu pre obavy o rodinu vyhýbajú.