Za pár gramov marihuany pre vlastnú spotrebu dostal Róbert z Košíc trest 12,5 roka väzenia, ktorý mu bol napokon skrátený na päť rokov. Spisovali sa za neho petície, loboval za neho dokonca aj bratislavský župan Juraj Droba. Tento a podobné prípady sa stali leitmotívom, pre ktorý sa začala pripravovať veľká novela Trestného zákona. Tá kladie dôraz na alternatívne trestanie.

Hrou osudu sa stalo, že novelu nepredkladá na rokovanie vlády jej iniciátorka exministerka Mária Kolíková, ale dočasne poverený minister Viliam Karas. Ani znižovanie sadzieb pre užívateľov drog už nie je témou dňa, keďže na nich je relatívne veľká zhoda. Všetko prekryla otázka nižších trestov za ekonomickú kriminalitu.

Už Kolíkovej návrh počítal s istými úpravami aj v tomto smere, no Karas v znižovaní zašiel ďalej, hoci zďaleka nie tak ďaleko, ako to občas vyzerá z mediálneho obrazu.

Minister sa odvoláva na širokú zhodu naprieč odbornou verejnosťou a často zaznieva aj potreba prispôsobiť slovenské právo európskym štandardom. Podľa exministerky súčasné znenie prekročilo hranicu, „na ktorú ešte Slovensko nie je zrelé“, lebo demokracia a právny štát na Slovensku sú zatiaľ krehké.

Rozdiely medzi oboma návrhmi pritom nespočívajú v znižovaní horných, teda najvyšších prípustných trestných sadzieb. Karasov návrh zväčša kopíruje znenie, ktoré do medzirezortného pripomienkového konania predložila ešte Kolíková. Znižuje však dolné hranice trestnej sadzby, teda sudcovi umožňuje aj uloženie miernejšieho trestu. Zmenu môžeme ilustrovať na falšovaní cenných papierov v hodnote 69 miliónov eur, za ktoré boli právoplatne odsúdení Marian Kočner a Pavol Rusko. Súčasné znenie zákona ukladá za čin v tomto rozsahu sadzbu od 12 do 20 rokov. Kolíkovej verzia počítala so znížením na 10 až 15 rokov. Karas navrhuje 7 až 15 rokov. (Dodatočné upresnenie: Do úvahy treba vziať aj novonavrhovaný paragraf 38a, ktorý pri činoch nad milión eur zvyšuje dolnú hranicu o polovicu. V uvedenom prípade teda na 10,5 roka.) 

Obdobná situácia nastáva pri legalizácii výnosov z trestnej činnosti.

Veľký konsenzus

Hoci novela stále stojí na rovnakých ideových základoch, v mnohom sa zmenila. Badať to v jednotlivých detailoch, ale aj v celkovom prístupe.

Kolíkovej snahy o reformu sa na verejnosť dostali dosť živelne, čo však bolo pri jej zákonodarnej iniciatíve bežné. Zarezonovala najmä snaha zaviesť trestný čin šírenia nepravdivej informácie, ktorá sa stretla s vlnou nevôle pre vágnu formuláciu a možné obmedzovanie slobody slova.

Karas pristúpil k rozpracovanému plánu otvorenejšie. Vytvoril odborné skupiny, do ktorých sa zapojilo 119 právnikov z rôznych profesií. Na ich zasadnutiach sa zúčastnil aj autor tohto textu ako zástupca Transparency International Slovensko. Pozícia vlády však bola čoraz nestabilnejšia, a tak museli práce napredovať v zrýchlenom režime. Výsledkom je plánovaných 440 zmien, ktoré minister prezentuje ako veľký odborný konsenzus.

Faktom však je, že predložená novela má aj svojich kritikov z radu renomovaných sudcov či prokurátorov.

S optikou, že novela je výsledkom širokospektrálneho konsenzu, nesúhlasí sudca trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR Juraj Kliment. Podľa neho sa na poradách zúčastnili iba vybraní zástupcovia odbornej obce, pričom mnohí z nich trestné právo v praxi neaplikujú.

„Ich názory nemusia byť v zhode s celým stavom. Pri niektorých otázkach je pritom zásadný rozdiel pohľadu na danú problematiku,“ konštatuje Kliment pre Postoj a dodáva: „Povedané inak, to, že sa napríklad zástupca NAKA, špeciálnej prokuratúry a Najvyššieho súdu zúčastnil na stretnutí, ešte neznamená, že s nejakou konkrétnou zmenou súhlasil, respektíve má pre ňu väčšinovú podporu.“

Ešte väčšie obavy u aplikujúcich odborníkov badať s ohľadom na načasovanie znižovania trestných sadzieb. Aj po najlepšej odbornej diskusii totiž nasleduje schvaľovanie v parlamente, kde majú výsledok v rukách výlučne politici. Myslí si to sudca Špecializovaného trestného súdu Igor Králik, ktorý vníma snahu o znižovanie trestov ako politickú objednávku.

Ako by to mohlo vyzerať, už naznačili poslanci hnutia Sme rodina či nezaradený Tomáš Taraba. Boli to napokon práve oni, kto spravil zo znižovania trestov mediálne horúcu tému. Ak by aj bol súčasný návrh ministerstva konsenzom, v dnešnom parlamente by sa poľahky mohlo stať, že úpravy budú omnoho razantnejšie.

Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Ján Šanta pre Postoj hovorí, že načasovanie novelizácie v ňom vyvoláva negatívne pocity: „Deje sa v čase zvyšovania počtu podávaných obžalôb z našej strany v tých najzávažnejších trestných veciach, kde dôvodne hrozia vyššie tresty a kde nevidím dôvod na ich znižovanie, a tak pomáhanie páchateľom vyviaznuť s nižšími trestami.“

Ešte ostrejšiu rétoriku volí Kliment, podľa ktorého je „legislatívna smršť“ v trestnoprávnej oblasti za ostatné dva roky reakciou na činnosť polície a prokuratúry, ktorá zasiahla do dovtedy takmer nedotknuteľných spoločenských kruhov.

„V mnohých prípadoch bola táto legislatíva doslova reakciou na jeden konkrétny prípad, ale aj na jednu konkrétnu osobu,“ myslí si Kliment a ako príklad trendu zmeny trestnej legislatívy v prospech stíhaných osôb uvádza skrátenie kolúznej väzby, ktorej úprava platila šestnásť rokov.

Spravodlivosť alebo politika?

Základná myšlienka novelizácie rozhodne nie je zlá. V jej popredí je ukladanie alternatívnych trestov, teda náhrady väzenia. Slovensko má totiž druhý najvyšší počet väzňov v prepočte na 100-tisíc obyvateľov zo všetkých krajín EÚ. Ukladané sankcie však k náprave páchateľov vo veľkom neprispievajú. Počet recidivistov síce klesá, ale stále presahuje 20 percent stíhaných osôb. Málo sa navyše siaha na nelegálne nahonobený majetok, čo je ďalší aspekt, ktorý riešia legislatívne novinky. Príkladom je odsúdený Ladislav Baštrnák, ktorý po prepustení naďalej núdzu netrie.

V istom ohľade tak štát zbytočne platí nákladnú prevádzku väzníc a odníma ľuďom slobodu, keď nedochádza k náprave páchateľov a často ani k náhrade škody. Moderné trestné právo preto prichádza s myšlienkou restoratívnej justície, ku ktorej sa hlási aj plánovaná novela. Menej trestať, viac pomáhať obetiam, nahrádzať škodu a naprávať páchateľov a to všetko čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Väčšie možnosti by mali dostať aj sudcovia, pre ktorých sa roztvárajú nožnice medzi spodnými a hornými trestnými sadzbami.

Ako to už býva, problémom môže byť pretavenie vznešených ideí do praxe.

V systéme trestného práva má totiž aj tá najmenšia zmena ďalekosiahle dôsledky. Poukázať možno na plánované zvýšenie malej škody. Jej výška sa zo súčasných 266 eur nemenila od zavedenia Trestného zákona v roku 2006. Náklady, životná úroveň a aj príjmy sa však odvtedy výrazne zmenili. V praxi tak stačí omnoho menšie previnenie než pred 17 rokmi a z priestupku sa stáva trestný čin. Navýšenie malej škody na 500 eur, ako to navrhujú predkladatelia, preto dáva zmysel.

Šanta však upozorňuje na úskalia uvedeného kroku. Ako násobky malej škody sa totiž určujú všetky ďalšie kvalifikačné kategórie. Pri súčasnom znížení trestných sadzieb a zvýšení minimálnej škody je zrazu zmiernenie trestného postihu až dvojnásobné a páchatelia závažnej kriminality v prípade stotisícových škôd vyviaznu s podmienečnými trestami odňatia slobody, prípadne s relatívne krátkym väzením. To všetko za predpokladu, že sa polícii podarí zaobstarať dostatok dôkazov, čo zďaleka nie je samozrejmé.

„Takáto právna úprava zrejme nebude plniť ani dostatočný sankčný a ani preventívny účinok v oblasti individuálnej a generálnej prevencie, v dôsledku čoho sa páchatelia môžu riadiť heslom, že najmä ekonomickú trestnú činnosť sa oplatí páchať,“ domnieva sa Šanta s ohľadom na potenciálne nízke tresty, ktoré môžu byť v uvedenom kontexte znesiteľné.

Aj keď teda minister Karas miernejšie tresty pre „biele goliere“ vylučuje, dôvody na opatrnosť sú podľa odborníkov z praxe namieste.

„Sedemnásť rokov platili ‚drakonické‘ tresty, avšak teraz nastal čas na ich zmenu. Zhodou okolností v čase, keď sú pre ekonomickú trestnú činnosť stíhané viaceré vplyvné osoby a radom ďalších takéto stíhanie hrozí alebo hroziť môže. Táto iniciatíva pritom opäť prišla od politického spektra, nie od odborníkov z praxe,“ zamýšľa sa Kliment.

Obdobnými neduhmi podľa neho trpí aj jednoduché porovnanie potenciálnych trestov u nás a v zahraničí.

Za rovnaké činy majú u nás hroziť omnoho vyššie sankcie než v susednom Česku, Rakúsku či Nemecku. V Česku sa navyše začína rovnaká diskusia o znižovaní sadzieb.

„Nemožno izolovane vybrať len trestné sadzby z Nemecka, ale je potrebné zohľadniť trestnú úpravu v Nemecku komplexne, a to aj v rámci trestného procesu,“ namieta sudca Kliment, ktorý s konečnou platnosťou rozhoduje o najzávažnejšej trestnej činnosti.

Poukazuje aj na známy § 363 Trestného poriadku, pomocou ktorého generálny prokurátor v poslednom čase pomerne často ruší obvinenia. Na zmeny v tomto prípade podľa Klimenta očividne nie je politická vôľa. Za zásadného odporcu zjednodušenia a odformalizovania trestného procesu označuje Slovenskú advokátsku komoru (SAK), „ktorá v každej procesnej zmene vidí oslabenie práva na obhajobu“. Z advokátskeho prostredia pochádza aj súčasný minister, ktorý pred svojím menovaním zastával post predsedu SAK-u.

„Je však úplne zrejmé, že zahraničné úpravy sú jednoduchšie, pružnejšie, menej formalistické, a pritom aj v týchto krajinách je dané právo na obhajobu. Aj tieto krajiny sú pritom členmi EÚ a podliehajú jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva. Takáto argumentácia je však vždy zo strany SAK odmietnutá, a to aj bez relevantných argumentov,“ dopĺňa Juraj Kliment.

Ako okrem iného upozorňuje Ján Šanta, do úvahy treba vziať aj už existujúcu súdnu prax, ktorá často využíva celý rad odklonov, poľahčujúcich okolností a možné mimoriadne zníženia trestov, ktoré „základné“ sadzby výrazne upravujú. Ilustruje to na svojej nedávnej skúsenosti z Najvyššieho súdu.

„Páchateľovi bol za pokus ekonomického trestného činu s hroziacou škodou približne 400-tisíc eur a dolnou hranicou trestu odňatia slobody sedem rokov uložený len podmienečný trest odňatia slobody a peňažný trest 2 000 eur. Navyše za situácie, že sa páchateľ nepriznal,“ objasňuje skúsený prokurátor.

Pre úplnosť treba skonštatovať, že korupcie sa plánované úpravy netýkajú. Napriek tomu, že Viliam Karas zožal kritiku za snahu o znižovanie korupčných trestov ešte pred nástupom do funkcie, jeho novela ráta iba s rozšírením trestania volebnej korupcie, ako to navrhovala ešte jeho predchodkyňa.

Fakt, že ide o dobré rozhodnutie, potvrdzuje aj aktuálna štúdia korupčných rozsudkov, ktorá ukázala, že nepodmienečné tresty nad desať rokov sú vcelku raritné. Za ostatné štyri roky takéto právoplatné rozhodnutie nepadlo. A to aj napriek skutočnosti, že oproti minulosti sa začala stíhať už aj závažnejšia korupčná činnosť. Znížený trest napokon dostal aj bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, aj policajti z kauzy Judáš.

Pálčivý problém?

Základná otázka teda znie – sú vysoké trestné sadzby pre Slovensko naliehavým problémom?

Ak sa vrátime k porovnaniu trestných sadzieb so zahraničím, na prvý pohľad to tak vyzerá. Napríklad za spreneveru u nás môže páchateľ pri najprísnejšej sadzbe dostať až 15-ročný trest. V Česku či Rakúsku je to maximálne desať rokov, v Nemecku dokonca iba päť, spolu s peňažným trestom. Takýchto prípadov možno nájsť celú škálu.

Tu sa však treba pozrieť aj na aplikačnú prax. Napríklad sudca Igor Králik pre Postoj konštatuje, že za 28 rokov svojej praxe sa nestretol s prípadom, keď by musel uložiť trest, ktorý sa mu zdal neprimerane vysoký. Rovnaký názor vyjadril Juraj Kliment.

Občas sa naozaj vyskytnú excesy, ktoré je potrebné riešiť legislatívne. Jedným z nich bola úprava trestných činov počas krízového stavu, pri ktorých sa nehľadelo na výšku škody. Vyskytol sa tak aj prípad krádeže troch keksov, za ktoré hrozilo páchateľovi desať rokov za mrežami. Tento problém odstránila už novela z roku 2021.

Uvedené štatistiky však ukazujú, že skutočne ide o vybočenia z normálu, ktoré by v prípade výskytu mala korigovať najmä súdna prax na inštančne nadriadených súdoch.

Dáta zobrazujú tresty uložené za TČ krádeže bez súbehu s inými trestnými činmi. Zdroj dát: Analytické centrum MS SR

Názorne to ilustruje trestný čin krádeže. Vo veľkej väčšine prípadov je pri ňom uložený podmienečný trest a v prípade nepodmienečných trestov ide iba celkom ojedinele o trest s výmerou nad tri roky. Hoci zákon umožňuje pri najprísnejšej sadzbe uložiť výmeru desať až 15 rokov, za štyri analyzované roky bol iba v jedinom prípade páchateľovi uložený desaťročný trest. Táto štatistika, samozrejme, nezohľadňuje osobitosti jednotlivých prípadov, no potvrdzuje, že znižovanie zdanlivo vysokej najprísnejšej sadzby nie je aplikačne akútnym stavom.

Plánovaná novela tak vychádza z rozumných ideí, ktorých naplneniu majú pomôcť aj moderované trestné sadzby. Nejde o dramatické zmeny, hoci stále zostáva vo vzduchu visieť otázka, či ich vôbec bolo potrebné znižovať. Prax sa totiž doposiaľ relatívne efektívne zaobišla s existujúcimi možnosťami. Nuž a napokon zostáva najpálčivejšia otázka – ako to celé dopadne v parlamente. Tam už idey idú bokom a zostáva iba politický boj.