Invalid a jeho pomsta Je to vtipné, ale ak nechcete nikdy vziať do ruky zbraň, radšej na film nechoďte

Text bol pôvodne publikovaný vo februári 2023

Moja skúsenosť z posledných mesiacov je takáto: keď idem do kina na slovenský či česko-slovenský film, zväčša tam vidím samé ženy. Piargy, Slúžka, Plastic Symphony, Slovo... Vlastne s výnimkou filmu o Juklovi a Krčmérym Slobodní, kde mužov bolo v publiku veľa.

Je to dôležité v dnešných časoch „rodovej rovnosti“? Ale vlastne teraz sa všade má písať, že v kinách boli diváci a diváčky. Lenže často sú to iba diváčky.

Odhadujem, že minimálne pre niektorých producentov to problém je a začali ho riešiť. Lebo už len pred samotným premietaním filmu Invalid nám premietli dve upútavky – na nový český aj nový slovenský film, ktoré majú zjavne snahu prilákať do kín aj mužov. Ide o pripravovanú premiéru filmu Villa Lucia a film Buď chlap!

Oba filmy sú komédie a oba filmy riešia problémy mužov – nedospelých tridsiatnikov. Takže jasno vidno snahu filmárov pritiahnuť mužov do kina aj na niečo iné, ako sú Avatari či akčné trilery.

Na veľké vzťahové drámy či romantické komédie však veľa mužov nepríde, treba niečo iné. Napríklad vtip a aj drsný humor, nadsadenie a vyslovene mužské problémy aj spôsoby riešenia. Čosi, čo fungovalo na mužov, keď vo veľkom chodili na Big Lebowského či na Pulp Fiction.

Isto, skvele sa na tých filmoch dalo zabaviť. Ale prečo fascinovali tí muži, ktorí vyzerali ako neschopní outsideri, tak trochu spustnutí, tak trochu rezignovaní, ktorí neverili už ani sebe, a zrazu z nich boli akční hrdinovia?

Hlavní hrdinovia v podaní Zdeňka Godlu a Gregora Hološku. Slovenský Old Shatterhand a Vinetou. Foto: Cinemart

Späť k filmu Invalid.

Tam už nevidíme nedospelého muža, naopak, muža v strednom veku, ženatého, usadeného, s dospievajúcim synom. Ale v niečom vlastne tiež nezrelého. Nezvláda sám seba, svoje výbuchy zúrivosti. Ničí tým vlastnú rodinu, ktorá by inak mohla byť celkom tradičná a normálna.

Je tu taký obyčajný panelákový byt, ešte poznačený socialistickým nevkusom (sme v deväťdesiatych rokoch), trochu unavené manželstvo s večným kolobehom povinností a šedivý svet malomesta. Hlavný hrdina neprednáša žiadne romantické slová, naopak, v tielku doma popíja pivo z fľaše, opravuje pritom televízor, okrikuje ženu, no je to prototyp neromantika. Akoby on už ani žiadne veľké sny či ambície nemal. Len nech sa nič nepokazí, nech to funguje takto až do konca. Lebo on je vlastne spokojný, saturovaný jedinec, ktorý sa len občas rozzúri na hlúposti.

Ale niečo sa v jeho živote hrozne pokazí. A treba to opraviť. Len to je trochu náročnejšie ako bežné mašinky. V jeden moment ostane sám a musí začať boj o svoje manželstvo, o svoju rodinu.

Ten boj je veľmi, veľmi smiešny, ale aj veľmi heroický. O tom niet pochýb.

Muž invalid má proti sebe hordu divokých miestnych mafiánov a Cigánov. Napokon, sme v divokých deväťdesiatych rokoch, keď sa ešte zločinci nevozili v najdrahších autách a nemali známosti vo vláde. Mafiáni sa ešte len rozbiehajú na drobných kšeftíkoch a na komunálnej úrovni.

Náš hrdina má aj tak proti sebe silnú zostavu a čaká ho veľmi nerovný boj. Ale má aj nového a veľmi oddaného priateľa, Róma.

Ten mu skromne pomáha pripravovať ten veľký boj, odvetu za poníženie, dokonalú vendetu. Strieľa sa vo veľkom, aj zabíja. Mŕtvol tu ostane celá kopa. Podceňovaný outsider zlikviduje všetkých zloduchov. A mesto očistí od mafiánskeho primátora.

Musí do toho zapojiť všetok svoj dôvtip, zručnosť, šikovnosť a odhodlanosť. A uzavrieť zvláštne spojenectvá. Bude tu aj vášnivo bojujúci Rus, lebo keď sa ide do tuhého boja, Rus nemôže stáť bokom.

Invalid v podaní Gregora Hološku sa chystá do boja. Foto: Cinemart

Ale ten najťažší boj musí ten muž, komický vo svojom výzore či so svojím nárečím a jednoduchým slovníkom, vybojovať napokon sám so sebou. Lebo nestačí vystrieľať zloduchov, musí aj získať späť svoju princeznú, vlastne je to už skôr starnúca, životom utrápená a unavená manželka, ale predsa je to žena jeho života. Takto pateticky to tam nezaznie, ale divák vie svoje.

Celé je to naozaj vtipné, nečakajte žiadne prvoplánové morálne poučenia. Strašne vulgárne sa tu nadáva (poradcom pri dialógoch bol Patrik Rytmus Vrbovský), svet je tu jednoduchý a politická korektnosť neznámy pojem.

Sú tu odpudzujúce postavy Rómov, ktorí slobodu využili na podvody, kšeftovanie, okrádanie ľudí, sú tu už aj slobodné voľby, v ktorých radnicu dobyje odporný mafián. Už sa nám tu formuje budúca elita s mafiánmi v pozadí.

A je tu aj homosexuálny párik, ale tvoria ho dve odpudzujúce postavy. No je tu aj dobrý Róm, aj starostlivá rómska matka, všetko je to posplietané tak ako v skutočnom živote. Dobro a zlo sa neviaže výlučne na jednu farbu pleti či na jednu sexuálnu orientáciu.

V tomto je film prekvapujúco svieži a odvážny. Nejde z neho žiadna slovenská zakomplexovanosť či ambícia prevychovávať svet. Nič nemusíme svetu dokazovať, takíto sme, aj trápni, aj smiešni, aj vulgárni či prízemní, ale niektorí rozoznajú zlo a dobro a nesklopia hlavy, keď sa dejú zlé veci. Dokonca aj zabojujú.

A ešte niečo podstatné: vieme sa na sebe aj zabaviť.

Isto, je to dobrá zábava, ktorá do kina patrí. Ale je za tým aj filmársky poctivá robota, výborné herecké výkony, originálny scenár, nápaditá réžia a ten – v našich pomeroch – nesamozrejme dobrý humor.

Zábava je o to príjemnejšia, keď vidíme miestne reálie, počujeme miestny jazyk, nárečia, rómčinu, vidíme a bavíme sa na tom, čo nás v reálnom živote obklopuje alebo obklopovalo pred niekoľkými desaťročiami.

Zároveň ten film však vôbec nie je iba plytká zábava. Pamätáte si na Pišťankovu knihu Rivers of Babylon? Prečo sa tá kniha stala taká kultová? Len preto, že bola vtipná?

Žena hrdinovho života, pre ktorú sa oplatí vyraziť do boja. Helena Krajčiová ako manželka. Foto: Cinemart

Mám podozrenie, že aj tento film je určený najmä mužom, ktorí tak trochu zápasia so svojou mužskosťou. Hoci to nerobí tak priamočiaro ako avizovaná česká komédia Buď chlap!

Vidíme totiž muža celkom obyčajného, žiadny intelektuál, ani spisovne rozprávať nevie, ale má šikovné ručičky a vie všetko opraviť. Funguje podľa overených životných vzorcov. Robota, rodina, potomok a taká fascinácia vecičkami, ktoré treba preskúmať a opraviť. Dobrý inštalatér si zaslúži naozajstnú úctu.

Vďaka svojej šikovnosti požíva vo svojom okolí vážnosť, lebo každému sa občas niečo pokazí. To mu k životu stačí.

No a samozrejme, chce mať funkčnú rodinu, zázemie, kde nie sú žiadne okázalé gestá, ale tak prirodzene všetko funguje, zapadá do seba, že sa nad tým ani netreba príliš zamýšľať. Iste, rodové stereotypy fungujú – muž opravuje televízor, žena varí večeru. Veď to boli deväťdesiate roky, tak čo?

Ale keď sa tomu mužovi niečo v tomto jeho naoko jednoduchom vzorci naruší, objavuje sa heroická sila, geniálne nápady aj radosť z merania síl, zo súboja.

Muž vyráža do zjavne nerovného boja. Po boku má aspoň oddaného priateľa, akého každý muž potrebuje. Tak ako mal Vinnetou svojho Old Shatterhanda. Táto inšpirácia sa vo filme aj objaví.

Len tí naši hrdinovia nie sú takí krásni a uchvacujúci. Jeden je mierne obézny a nemotorný Róm a ten druhý zase muž na vozíku. Ale aj on potrebuje zohnať zbrane. Lebo musí získať späť svoju rodinu. A bez tých prekliatych zbraní to nejde.

Ten film som videla v deň, keď som sa dočítala v médiách, že tohto roku viac ako 40-tisíc mužov na Slovensku podpísalo tlačivo, kde deklarujú, že pre výhradu vo svedomí nechcú v prípade mobilizácie bojovať so zbraňou v ruke.

Nuž tak čudne sa mi tieto zdanlivo nesúvisiace veci preplietli v jeden deň. A napokon aj uviazli spoločne v hlave.

Každý, kto z toho filmu odchádzal, musel si hovoriť: To bol frajer, ten chlapík invalid! A takto to všetkým natrel!

Takéto filmy sú niekedy nebezpečné. Sú to také zradné vody. Akože my nič, my len zábava... A potom bác! Muž, ktorý bojuje so zbraňou v ruke o svoju rodinu, je smiešny, ale potom vlastne hodný obdivu.

No nič, nechajme to tak. Dobrý film to je. Zabavíte sa.