O umení stíšiť sa Naša rovnováha sa skrýva v ušiach

„Potrebujem ticho!“ Koľkokrát sme si to v nejakom chaotickom dni už zakričali...

To sú chvíle, keď nám ticho chýba ako kyslík našim pľúcam a zdá sa nám, že práve ono je tým najúčinnejším liekom na napätie a stres, ktoré vtedy pociťujeme.

Hoci už len predstava tichého miesta nám môže v takýchto chvíľach pozdvihnúť o čosi náladu, predsa však, v absolútnom tichu by sme nevydržali dlhšie ako niekoľko sekúnd.

To možno nájsť v bezozvukových (t. j. „bezodrazových“) miestnostiach: na celom svete je ich niekoľko a využívajú ich rôzne spoločnosti na experimentálne účely. Sú to úplne zvukotesné miestnosti: viac ako nahrávacie štúdio alebo dabingová kabína.

Ak ste niekedy vstúpili do jedného z týchto miest, okamžite ste pocítili v ušiach nepríjemný pocit váhy. Práve v týchto miestnostiach je možné eliminovať až 99,99 percenta hluku: niekoľko vrstiev zvukovo tlmiacich panelov a najmodernejšia technológia pohlcujú zvuky a rušia ich odraz na stenách.

Keď vojdete dnu a zavriete za sebou dvere, stanete sa jediným „hlukom“: vaše srdce pumpuje, vaše kĺby vŕzgajú, vaše tekutiny žblnkajú.

Tu človek zažije skutočné „ohlušujúce ticho“, z ktorého však vo väčšine prípadov uniká v zajatí klaustrofóbie, nevoľnosti, paniky či sluchových halucinácií.

Ide o také ticho, z ktorého sa stane vnútorná schopnosť, a tá nám umožní nájsť svoj vlastný hlas tým, že ho dokáže odlíšiť od „hlasov sveta“.Zdieľať

Akého druhu ticha sa teda domáhame? Po akom tichu to vlastne túžime? Určite netúžime po absolútnom tichu, ale po relatívnom: po tom liečivom tichu.

„Ďakujem Vám, že ste ma vypočuli, stačí mi vedieť, že ste čítali môj list, pretože už len to, že som tieto veci napísal, mi pomohlo si ich viac vyjasniť a menej sa ich báť.‟

Mnohé z listov, ktoré dostávam, sa končia takto a dokazujú, že zveriť sa niekomu znamená hovoriť najprv sám so sebou a až potom s druhým. „A o čosi viac si osvojil návyk počúvať svoje slová vo svojom vnútri prv, než ich vysloví‟: len si spomeňte na záverečnú kapitolu knihy Promessi sposi (Snúbenci) a na opis toho, čo sa Renzo Tramaglino naučil po mnohých peripetiách.

Naivný a impulzívny mladík, ktorý sa vždy bezhlavo rútil do šlamastiky, teraz už „vie počúvať sám seba“: to je cieľ jeho cesty zrenia.

Tento cieľ je však platný aj pre nás, no dnes je táto schopnosť ohrozená práve nedostatkom „vzťahového“ mlčania.

Ide o také ticho, z ktorého sa stane vnútorná schopnosť, ktorá nám umožní nájsť svoj vlastný hlas tým, že ho dokáže odlíšiť od „hlasov sveta“. To je aj názov krásnej a melancholickej knihy Roberta Schneidera, v ktorej má hlavný hrdina „absolútny“ sluch, ktorý mu umožňuje rozoznať aj tlkot cudzieho srdca, a teda aj srdca ženy, do ktorej sa neskôr zamiluje.

Nezľaknite sa, spočiatku sa budete možno cítiť, akoby ste boli uprostred davu kričiacich hlasov.Zdieľať

Ak chcete znovu získať sluch, skúste sa poprechádzať bez slúchadiel a načúvajte svetu okolo vás: najprv budete ohromení tým, čo všetko hudba zakrývala, ale potom začnete „počuť“.

Po niekoľkých dňoch si budete lepšie pamätať veci a ľudí, pretože ste jednoducho načúvali šramotu života, a to vďaka tomu, že ste aktivovali hipokampus, čiže časť mozgu, ktorá „má na starosti“ emócie, krátkodobú pamäť a priestorové vnímanie.

Existuje mnoho štúdií, ktoré dokazujú, že stačí jedna hodina ticha denne, aby sme boli vnímavejší. Prečo?

Pokúste sa vypnúť všetky svoje prístroje (mobily, tablety, PC) a začnite s polhodinovým počúvaním ticha.

Najprv budete načúvať zvukom vo svojom vnútri. Nezľaknite sa, spočiatku sa budete možno cítiť, akoby ste boli uprostred davu kričiacich hlasov, ktoré sa zdajú byť tým naliehavejšie, čím viac sa pokúšate od nich odvrátiť svoju pozornosť.

Ale ak budete trpezliví a vytrváte v tom, vstúpite až tam, kde pramení váš autentický hlas: do komnaty ticha.

Práve v tejto vnútornej miestnosti sa učíme rozlišovať a triediť hlasy sveta a nachádzať ten svoj vlastný. Nejde však o introspektívny monológ, čo je slovo, ktoré znamená pohľad dovnútra, ako keď sa sami zrkadlíme, ale o skutočný dialóg: „vnútorný rozhovor“. S kým?

Komnata ticha umožňuje tomu niečomu – nazvime ho „moje vlastné ja“ – počúvať všetky hlasy, ktoré k nám prichádzajú a ktoré sa dožadujú našej pozornosti, ako keby boli tým naším hlasom, aby sme dobre rozoznali, či sú v súlade s naším šťastím.

U niektorých ľudí ani nevieme, kým vlastne sú, čo je pre nich dôležité, pretože ich vnútorný rozhovor je buď zablokovaný, alebo vydaný napospas tisícom hlasov.

Fragmentárny vnútorný dialóg zodpovedá dezorientovanej osobe, ktorá nie je schopná robiť rozhodnutia a stanoviť si ciele, ako je to často v prípade dospievajúcich.

Vnútorný rozhovor nám poskytuje priestor, kde sa stávame autonómnymi, kde napravujeme konflikty.Zdieľať

Na druhej strane, v dobrom vnútornom rozhovore sa striedajú tichá otvorenia sa, ktorými prijímame veci a ľudí (pozornosť), a následne tichá uzatvorenia sa, v ktorých vedieme dialóg  s vlastným hlasom (rozjímanie) o tom, čo sme počuli. Preto Sokrates viedol svojich žiakov v prvom rade k tomu, aby sa naučili mlčať, aby tak dokázali načúvať vlastnému daimonovi, čiže vnútornému hlasu, ktorý privádza človeka k šťastiu, doslova nazývanému eudaimonia – teda k dobrému duchu – blaženosti.

Ak má napríklad mladý človek nízke sebavedomie, pretože ho vždy pozbavovali odvahy hlasy dospelých, ktorí preňho tvorili referenčný rámec, môže ich umlčať práve prostredníctvom vnútorného rozhovoru, keď v tom „ty“, ktoré mu dali oni, rozpozná falošnú identitu, aby sa jej mohol následne zbaviť. Dozrievanie je napätím medzi pred-spoločenským ja, naším pravým hlasom a tým „ty“, ktoré nám „pripisujú“ hlasy iných.

No my sme vždy čosi „viac“, než ako nám hovoria iní, vždy sa môžeme slobodne rozhodnúť, čo je pre náš život pravdivé a správne.

Vstúpiť do toho, čo Hamlet nazýva „srdcom srdca“, však nie je ľahké, preto staroveké gesto mlčania prekrýva ukazovákom pery, aby sa zabránilo tomu, že reč urobí uši zbytočnými: „Máme dve uši a jedny ústa, aby sme dvakrát viac počúvali, ako hovorili,‟ hovorieval jeden grécky filozof.

Umenie mlčať nie je umením prázdnoty, ale skutočným filtrom hlasov sveta.

Vnútorná konverzácia nie je ozvenou myšlienok, ako sa to prejavuje pri tom, keď sa nahlas rozprávame sami so sebou, keď chceme riešiť nejaké ťažké situácie, a to najmä vtedy, keď sme sami.

V gréckom svete sa predpokladalo, že medzi ušami a dušou existuje priamy kanál; v hebrejčine dokonca slovo ucho znamená v širšom význame aj myseľ/srdce, aby sa zdôraznilo, že práve v počúvaní sa rodí myšlienka a čin. Napríklad môj vnútorný hlas mi hovorí a ja „počujem“, že som sa k niekomu zle správal, a nemôžem ďalej žiť so sebou samým, s ťarchou toho, čo som urobil, preto sa rozhodnem ospravedlniť sa osobe, ktorú som urazil, a moje spolužitie so sebou samým tiež nájde pokoj.

Vnútorný rozhovor nám poskytuje priestor, kde sa stávame autonómnymi, kde napravujeme konflikty, kde sa môžeme stretnúť so zlom, bolesťou, smútkom, strachom a zistiť, že sme to my, kto ich prežíva, a vždy sa môžeme rozhodnúť, čo s nimi urobíme.

Vychovávať znamená posilňovať toto „ja“, ktoré je nad všetkými hlasmi a zostáva schopné slobody, nadšenia, radosti.

Tvárou v tvár bolesti alebo úžasu je pre nich ticho primeranejšie ako nárek alebo reč.Zdieľať

V každodennom živote sa nachádzajú oázy, ktoré môžu iniciovať náš vnútorný rozhovor. Napríklad skutoční priatelia, ktorí nás vedia voviesť do našej tichej komnaty tým spôsobom, že nám povedia to, čo si sami nedokážeme povedať. Potom je tu čítanie, ktoré umožňuje dialóg medzi hlasmi autorov/postáv a naším vlastným hlasom až natoľko, že sa niekedy cítime tak, akoby nás niekto konečne pochopil: „načúvame“ stránkam kníh, ktoré paradoxne „načúvajú“ viac nám než my im.

Je tu i modlitba, ozajstný vnútorný rozhovor, v ktorom ja objavuje neustálu prítomnosť toho milujúceho Ty, „ktorý mi je bližší než ja sám sebe“, ako to o Bohu bravúrne vyjadril raz Augustín vo svojom majstrovskom diele vnútorného dialógu, akým sú Vyznania.

A okrem toho, máme k dispozícii aj noc, ktorá je síce príliš často prerušovaná alebo premieňaná na deň svetlami a hlasmi, no na druhej strane tak neodmysliteľne potrebná pre vitálne ticho tela, ktoré umožňuje spánok s jeho neobyčajnou komunikáciou tvorenou snami.

Bez ticha strácame totiž rovnováhu, ktorá je v tele zverená práve orgánu sluchu: stojíme pevne na nohách vďaka tzv. labyrintu, ktorý pri poškodení spôsobuje závraty a nevoľnosť pri labyrintitíde (zápale vnútorného ucha).

Indiáni z kmeňa Dakota venujú osobitnú pozornosť výchove k tichu, a preto vedú deti k tomu, aby si osvojili sedieť v tichu a tak objavili to, čo sa zdá, že tam nie je: seba samých.

Už od útleho veku sú vychovávaní k tomu, aby na rozdiel od nášho horúčkovitého zdvíhania rúk – „kto prvý odpovie, ten je šikovný“ – začínali reč dlhším mlčaním.

Tvárou v tvár bolesti alebo úžasu je pre nich ticho primeranejšie ako nárek alebo reč.

Pre tento kmeň sú ľudia, ktorí nedokážu mlčať, nezrelí.

Žiaľ, slová zahlcujú celú vyučovaciu hodinu a ticho nie je učebným prostriedkom.Zdieľať

Tí, ktorí nemlčia, sa nedokážu otvoriť „tajomstvu“ – slovo, ktoré pôvodne znamenalo niečo tajné alebo výnimočné, čo jednoducho núti človeka, aby si pred tým zavrel ústa.

Prečo? Pretože je to jediný okamih, keď môžeme prijať život, ktorý prýšti z toho, čo máme práve pred sebou. Tvár milovanej osoby je tiež takým druhom „tajomstva“: človek sa na ňu dokáže pozerať až do krajnosti, bez toho, aby musel čokoľvek povedať.

Pred majstrovským dielom alebo krásnou panorámou väčšinou zmĺkneme. Vskutku, keď sa stretneme s krásou, priznávame, že nám „zobrala dych/reč“.

No my sme namiesto toho vychovávaní skôr k tomu, aby sme veci rýchlo chápali a vyriešili ich, než aby sme ich prijímali ako vzácne dary.

Skôr sme vedení k tomu, aby sme si vynucovali, aby veci boli také, aké chceme my, než aby sme ich obdivovali v ich autentickosti.

Žiaci musia v škole na otázky pri skúšaní odpovedať okamžite, pri písomkách sa zas predpokladá, že čím viac píšu, tým viac vedia.

Žiaľ, slová zahlcujú celú vyučovaciu hodinu a ticho nie je učebným prostriedkom, hoci by ním malo byť vzhľadom na jeho vplyv na inteligenciu.

Buď sa stratíme v labyrinte despotických hlasov, ktoré nás chcú ovládať, alebo sa z neho dostaneme von, ak budeme chcieť.Zdieľať

A čo doma, existuje u vás ticho? Myslím to ticho, ktoré vedie človeka k tomu, aby sa sám seba pýtal, či je šťastný, a bez ktorého nie je možné stretnúť sa so svojím poslaním a slobodou.

V starovekom orientálnom svete zvykol pán prepichovať svojmu sluhovi ušný lalôčik, či už s náušnicou, alebo bez nej, aby mu tým dal najavo jeho konečný stav, a teda že má počúvať jedine svojho pána. Otrokom je teda ten, koho vnútorné ucho je v zajatí „tyranských“ hlasov.

Ticho, ktorého sa dovolávame, je ticho oslobodzujúceho vnútorného rozhovoru: noc, čítanie, priatelia, modlitba... to sú každodenné „tlmiče hluku“, ktoré nám prinavracajú pokoj, po ktorom tak veľmi prahneme.

Vedeli ste, že slovo „absurdný“ pochádza z latinského slova surdus (hluchý)? Absurdný je však podľa mňa život tých, ktorí už viac nenačúvajú druhým a ani sebe.

Výzva, ktorej sa je potrebné bezodkladne chopiť, je vychovávať seba aj tých druhých k vnútornému rozhovoru prostredníctvom ticha, a to aj uprostred chaosu.

Stojíme pred alternatívou: buď sa stratíme v labyrinte despotických hlasov, ktoré nás chcú ovládať, alebo sa z neho dostaneme von, ak budeme chcieť, a len tak získame späť svoju stratenú slobodu.