Operácia nádej Prežiť v džungli

Pred niekoľkými dňami som bol veľmi zarmútený, keď som si uvedomil počet bodných rán spôsobených tehotnej žene pri nedávnom trestnom čine. Ten upútal celospoločenskú pozornosť, no zároveň mi bolo ľúto aj to, že mi úplne vypadlo z hlavy, koľkých to rokov sa dožil môj priateľ.

Poznáme vek futbalistu, ale nepoznáme obľúbenú pieseň niekoho, koho máme radi. Naša pamäť je plná zbytočných informácií, ktoré nám poskytujú prívaly dopamínu (predovšetkým kriminálne správy a klebety), neustále nás nútiace vyhľadávať „novinky“: vskutku, nazýva sa to infodémia, toxické opojenie správami všetkého druhu.

Spomedzi tých nedávnych ma zaujala zvlášť jedna: objavenie štyroch súrodencov (13-, 9-, 4-, 1-ročného) v džungli Guaviare v Kolumbii.

Ako jediní prežili haváriu lietadla a prechádzali džungľou ďalších 40 dní vďaka najstaršej Lesly. Tá ich viedla podľa vedomostí, ktoré získala od svojich domorodých starých rodičov.

Ich matka im krátko predtým, ako po páde lietadla umrela, poradila, aby sa po džungli neustále pohybovali a boli tak menej ohrození predátormi.

A tak dievčatko viac ako mesiac viedlo svojich súrodencov tropickou džungľou, orientovalo sa podľa slnečných lúčov, rozoznávalo skryté cestičky, vedelo, ako si majú získať pitnú vodu, ktoré ovocie a huby môžu jesť a ktorým sa, naopak, treba vyhýbať.

Vydržali, až kým ich nenašli jednotky nasadené do pátracej akcie, ktorá dostala meno Operácia nádej. Čo by sa stalo s naším 13-ročným dieťaťom, keby sa ocitlo v podobnej situácii?

Lesly sa dokázala riadiť nielen svojimi inštinktmi, ale aj „duchovnými sprievodcami“ pralesa.Zdieľať

Nedávno som navštívil Amazóniu, krásnu Salgadovu fotografickú výstavu: časť výstavy bola venovaná amazonským horám, stromom a riekam zeme a oblohy (zistil som, že tam dokonca existujú „lietajúce rieky“ vďaka vode, ktorá kondenzuje nad stromami v dôsledku ich transpirácie) a druhá časť bola venovaná niektorým domorodým obyvateľom žijúcim vo vzťahu s prírodou, ktorý nám je už cudzí. V ich očiach, telách, zvykoch, slovách, mýtoch som videl niečo, čo ja nemám: sú v jednote s celým stvorením.

To umožnilo malej Lesly, naplnenej vedomosťami odovzdávanými po stáročia, spolupracovať s prírodou, aby zachránila seba a svojich súrodencov: vedela, ako v nej žiť. Domorodý muž, ktorý sa zúčastnil na pátracej akcii, povedal, že Lesly sa dokázala riadiť nielen svojimi inštinktmi, ale aj „duchovnými sprievodcami“ pralesa, v ktorom sa vďaka nim nikto nestratí, ale je nimi vítaný: džungľa, ktorá je pre nich matkou, „porodila“ deti po 40 dňoch.

Poznanie Lesly je odlišné od toho nášho, ktoré sa zameriava skôr na podmanenie si prírody než na budovanie vzťahov s ňou. Ak chceme poznať názov kvetu, odfotografujeme si ho a vyhľadáme si ho na internete, nepoznáme liečivé alebo výživové vlastnosti rastlín, ako to urobila Lesly s „juan soco“ alebo „milpesos“, ovocím a trávou, ktorými sa živili, aby prežili. Dievča vedelo, ako má obväzovať bosé nohy a stavať provizórne prístrešky.

Potom som si spomenul na malého chlapca alebo dievča, ktorých v týchto dňoch čaká skúška v ôsmej triede (ukončenie druhého stupňa ZŠ), a na vedomosti, ktoré majú k dispozícii na to, aby „prežili“ v džungli.

Určite by sa spoliehali na mobilný telefón vo vrecku, aby mohli vďaka nemu odoslať príbuzným svoju pozíciu. Ale v džungli by nemali veľa šťastia.... Ten telefón by nemal signál a čoskoro by sa vybil.

Bolo by zaujímavé vyvážiť školu založenú na teoretických vedomostiach praktickým poznávaním sveta.Zdieľať

Nechcem dávať do protikladu dva diametrálne odlišné životné štýly – možno by Lesly mala problém zorientovať sa v našej veľkomestskej džungli –, ale do dialógu. My sa väčšinou utiekame k technológiám, od ktorých očakávame, že budú efektívnejšie riadiť našu realitu, s ktorou teda máme vďaka nim „sprostredkovaný“ a „mediálny“ vzťah, Lesly, naopak, čerpá z „bezprostredného“ a „primárneho“ vzťahu, zo spolupráce s vecami, jej pamäť je vitálna, nie digitálna.

Málokto z jej rovesníkov tu u nás vie, ako si založiť zeleninovú záhradku, zapáliť oheň, orientovať sa podľa hviezd, rozoznať bobule a ovocie...

Bolo by zaujímavé vyvážiť školu založenú na teoretických vedomostiach praktickým poznávaním sveta, viac „živým“ vzťahom so životom.

Vidím rodiny, ktoré po skončení školy hľadajú pre svoje deti letné tábory, no nazdávam sa, že škola by namiesto nich mohla prevziať túto službu.

Nikdy nezabudnem na tri roky strávené na druhom stupni základnej školy na začiatku svojej učiteľskej kariéry.

Bol som v Ríme, čítali sme Aeneidu a moja kolegyňa z prírodovedy prišla s nápadom vytvoriť zeleninovú záhradu so všetkými tými rastlinami, ktoré Vergílius vo svojom básnickom epose spomína.

Lesly všetko, čo vedela, uviedla do praxe v službe svojim súrodencom.Zdieľať

Aeneida sa im tak nezmazateľne vryla do pamäti, vlastnými rukami vytvorili záhon podľa tejto básne. To málo, čo viem o stvorení, ma neprestáva udivovať, naučil som sa to na vidieku svojich predkov, kde som sa ako dieťa rád túlal medzi zeleninovými záhradami, stromami, zvieratami a kde som videl, ako sa vyrába chlieb, lisuje olej či ako sa budujú zavlažovacie systémy…

Viac „telesný“ a nie iba „mentálny“ vzťah k veciam vychováva deti k tomu, aby boli pokojnejšie, sebavedomejšie v živote a nie závislé od digitálneho sprostredkovania a hyperstimulácie.

Dúfam, že toto blížiace sa prázdninové obdobie môže byť pre deti príležitosťou obnoviť kúsok tohto vzťahu k životu: menej sa dotýkať obrazovky a radšej sa dotýkať rôznych textúr kôry stromov, zasadiť hoci len bazalku používanú na cestoviny a naučiť sa ju zbierať, piť vodu z prameňa, rozlišovať motýle, ochutnávať černice priamo z ostružinového kríka...

Všetko sú to gestá, ktoré zapojením našich piatich zmyslov liečia ten úlet, ktorý človeka vedie k tomu, že si myslí, že už nemá telo a že ho nemajú ani tí druhí.

Žiaľ, medzi nami sú aj takí ľudia, ktorí kvôli videu s absurdnými výzvami zbierajú kliky a príjmy do pokladníc, no pre svoj štýl riadenia motorového vozidla robia z cesty smrteľnú džungľu a vytrhávajú život dieťaťu.

Naproti tomu Lesly, ktorá všetko, čo vedela, uviedla do praxe v službe svojim súrodencom, urobila z džungle cestu a 40 dní niesla svoju malú sestričku, ktorá dovŕšila jeden rok práve v dňoch Operácie nádej.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della Sera.