Domáce úlohy na prázdniny Spočinúť v prítomnosti a zachytiť osudovú stopu

To, čo je v každom z nás niekde načrtnuté, si žiada plné uskutočnenie: preto aj často používame metaforu povolania, život nás pozýva či vyzýva a našou úlohou je na túto otázku, ktorú nám život kladie, odpovedať.

Ale čo presne sa nás život pýta? Zatiaľ čo zviera sa riadi svojím inštinktom, svojím neomylným kompasom, aby „prišlo na svet“, v prípade človeka a jeho povolania inštinkt pokrivkáva: aby sme „prišli na svet“, potrebujeme „mať skúsenosť so životom“.

Žiaľ, dnes k nám svet častejšie prichádza len prostredníctvom obrazoviek, a preto sú aj naše skúmania a skúsenosti so svetom skôr sprostredkované než aktuálne prítomné.

Táto strata „reality“, ktorá dosahuje svoje extrémy v nedávnych udalostiach spravodajstva, nie je bezbolestná: ak sa sveta nedotýkam a nedovolím mu, aby sa ma aj on dotkol, ale zabávam sa a márnim čas len jeho obrazmi, nebudem sa cítiť ničím povolaný a zostanem zbavený svojho životného údelu, jedinečného a originálneho spôsobu svojho príchodu na svetlo sveta, ktorý je vlastný každému človeku.

Preto by sme my, vychovávatelia a učitelia, mohli pre svojich žiakov na prázdniny vymyslieť nejaké „cvičenia na objavenie životného údelu“, čiže istú formu tréningu, ktorý je zameraný na to, aby žiaci vďaka nemu dokázali prichádzať na svetlo sveta, teda aby dovolili životu, aby ich povolal k tomu, aby sa viac, plnšie narodili.

Čítanie, ktoré sa má stať skúsenosťou sveta, si vyžaduje iný vzťah k stránkam knihy, nielen pasívny, ale aktívny a tvorivý.Zdieľať

Práve na to slúžia prázdniny, aby sa zdokonalila práca, ktorú žiak bežne počas školského roka vykonáva doma a v škole, teda aby našiel odpoveď na bytostne dôležitú otázku: „Prečo som prišiel na svet?“

Od tejto odpovede potom bude závisieť každé ďalšie možné „vtelenie“: existenciálne, vzťahové, profesionálne. Takzvané „domáce úlohy na prázdniny“ by mali byť jednoducho metodickou pomôckou, vďaka ktorej svojim žiakom uľahčíme to žiadané stretnutie medzi nimi a svetom. Takže ako na to?

Čas, to je telo, ktoré máme k dispozícii, aby sme sa naplno zrodili, aby sme doviedli do konca to, čím môžeme byť a čo môžeme urobiť len my, a leto nám ho ponúka dostatočne veľa.

Leto (tal. estate) pochádza z koreňa slova, ktoré znamená horieť, čo by som tu chcel preložiť v zmysle vnútorného zápalu: zapáliť a nájsť odvahu.

Nestačí len napríklad dávať žiakom čítať knihy, pretože čítanie, ako ho zažívame dnes, nech je to akokoľvek veľa „kanonických“ kníh, ktoré majú poznať, nevedie k osvojeniu si knihy (pripodobneniu sa tomu, čo čítame), ale k prispôsobeniu si knihy (pripodobneniu knihy na svoj obraz): výraz „zhltol som ju“ prezrádza tento konzumný vzťah.

Čítanie, ktoré sa má stať skúsenosťou sveta (vstúpiť do sveta, ísť mu v ústrety riskovaním), si vyžaduje iný vzťah k stránkam knihy, nielen pasívny, ale aktívny a tvorivý.

To neznamená priradiť žiakovi len akúsi osudovú recenziu nejakej knihy, ktorú má potom prezentovať na začiatku školského roka, ale napríklad požiadať ho o to, aby tú knihu čítal s ceruzkou v ruke a podčiarkoval si všetko, čo ho zasiahne, čo zapáli jeho srdce.

Následne by si tieto slová mohol prekopírovať do svojho denníka, pričom by si k nim mohol dopísať aj dôvod, prečo sa ho dotkli práve tieto slová a čo sa v ňom vďaka nim zrodilo.

Od študentov žiadam, aby na stránke svojho denníka zachytili túto chvíľu, túto „osudovú stopu“.Zdieľať

Zakúsiť svet prostredníctvom knihy neznamená zhltnúť ho, ale aktívne reagovať na jeho pozvania, dať sa ním pohryznúť, a to až do tej miery, že bude cítiť tú ranu.

Preto vždy ešte pred začiatkom letných prázdnin žiadam svojich študentov, aby si zaobstarali vreckový denník, do ktorého si budú zaznačovať (mobilné telefóny sa nepočítajú) každé „stretnutie“ s realitou, ktoré zažijú, bolestné či radostné, čiže každý moment, keď sa budú cítiť „povolaní“.

Žiadam od nich, aby na stránke toho svojho denníka zachytili túto chvíľu, túto „osudovú stopu“.

Svet nikdy nie je nemý, ak už, tak sme to my, kto je hluchý, a od slova „hluchý“ (tal. sordo) pochádza aj prídavné meno „absurdný“ (tal. assurdo), čiže to, čím sa stáva život, keď mu chýba zmysel, a teda zrodenie: slovo „smrť“ nie je protikladom „života“, ale „zrodenia“, aby sme nezomreli, musíme sa naďalej rodiť.

Písanie životných výziev/pozvaní, ktoré nám život adresuje, je určitý spôsob, ako sa môžeme znovu narodiť.

Ďalším cvičením v spoznávaní svojho životného údelu, ktoré navrhujem (prostredníctvom vhodných kníh), je meditácia, tisícročná prax, ktorá živila najlepšie kultúry sveta a umožňuje nám načerpať z dvoch prameňov, od ktorých závisí náš údel: dych a túžba.

Meditovať každý deň aspoň desať minút je najlepší spôsob, ako umožniť inšpirácii a povolaniu, aby sa jednoducho udiali.Zdieľať

Prvý z nich, princíp oživenia, umožňuje vznik inšpirácie, čiže daru, ktorý nám život neustále dáva, ak sa trénujeme a disponujeme na jeho prijímanie: kto je inšpirovaný, je „oživený“ (z gréckeho anemos, vietor, dych).

Druhý, princíp činnosti, ktorý pohanský svet nazýval osudom a kresťanský svet povolaním, je tvorivý (projekty) a erotický (dobré vzťahy) popud, ktorého je každý z nás strážcom.

Meditovať každý deň aspoň desať minút (možno by sa napríklad mohli ušetriť z toho času, ktorý trávime na sociálnych sieťach?), je najlepší spôsob, ako umožniť inšpirácii a povolaniu, aby sa jednoducho udiali a aby nás tieto primárne zdroje priviedli k tej radosti, ktorá človeka skutočne robí „odpočinutým“.

Nerobiť nič je oveľa únavnejšie, pretože to, čo nám prináša ozajstný „odpočinok“, je zmysel vecí: čím viac ho tie veci majú, tým viac odpočívame, aj keď sú náročné.

Keď nám „chýba dych“ alebo „túžba“, dýchame a túžime „z druhej ruky“, strácame radosť a hľadáme ju tam, kde nie je.

Keď si dokážeme vyhradiť čas na meditáciu, ktorú už niektorí považovali za samotnú modlitbu (sv. Augustín naozaj hovorieval, že modliť sa znamená trénovať svoju túžbu), tá nás potom štedro odmení, lebo nám dovolí zakúsiť prítomnosť prítomnosti, skutočný odpočinok mysle a tela, prekypujúcu plnosť okamihu.

Veľká časť našej pociťovanej nespokojnosti závisí od našej neschopnosti spočinúť v prítomnosti.

Leto nie je časom kníh, mora, hôr, ale časom prežívania prítomnosti prostredníctvom kníh, mora, hôr: ide o skúsenosť so svetom.Zdieľať

Vypočítalo sa, že takmer polovicu času trávime premýšľaním o tom, čo sa práve nedeje, a to nás potom stojí veľmi vysokú cenu, ktorú za to platíme v podobe svojich úzkostí a zmätkov: namiesto toho, aby sme zakusovali svet cez konkrétnu skúsenosť, bojujeme s fantazmagóriami.

Nedostatočné prežívanie prítomnosti a v prítomnosti bráni stretnutiu medzi tým, čo mi je dané, a tým, čo môžem prijať, pohostinnosť každodennosti, bez ktorej sa vždy cítime akosi mimo, ako keby sme boli kdesi vo vyhnanstve.

Leto nie je časom kníh, mora, hôr, ale časom prežívania prítomnosti (zakusovania sveta) prostredníctvom kníh, mora, hôr: ide o skúsenosť so svetom „telo na telo“, ktoré sa stáva ozajstným stretnutím s realitou a z toho prameniacim povolaním.

Ak sa žiaci vrátia z prázdnin s dvoma alebo troma otázkami pevne zakorenenými vo svojom tele a s nejakým náznakom odpovede na tú bytostnú otázku týkajúcu sa ich príchodu na tento svet, potom sa naozaj budú cítiť oddýchnutí, inak budú len na smrť unavení, pretože nič nerobiť (teda nerobiť niečo zmysluplné) znamená osvojiť si ničotu.

Poetka Wislawa Szymborska prosí o odpustenie vo svojej básni (na vypočutie) za svoju nepozornosť (na prečítanie) v jeden obyčajný deň:

„Bola som ako klinec zatlčený len tak trochu do steny.

Trvalo to dobrých 24 hodín.

1440 minút príležitostí.

86 400 sekúnd k nahliadnutiu.

Kozmický savoir-vivre,

hoci o nás mlčí,

predsa len od nás niečo žiada:

trochu pozornosti.“

Pre ňu to bol len jeden deň, predstavme si, že by sme tak prežili celé leto.

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.