Posledná lavica Útočisko pre tých, ktorí sa cítia nahí pred životom

A my, siroty tejto rozhľadne, ktorá síce vzbudzuje isté podozrenie, no zároveň nám umožňuje pozerať sa na svet s patričným odstupom, aby sme naň potom mohli zaostriť alebo robiť niečo iné, keď nás trápi nuda, si teraz chceme vziať tento štvorcový meter ošúchaného dreva domov, pretože práve odtiaľto môžeme vidieť, kto klame a kto hovorí pravdu, kto je živý a kto mŕtvy.

Takže nastal čas vziať si túto lavicu domov a urobiť z nej stav nášho srdca a našej mysle, aby sme ju potom mohli začiatkom septembra vrátiť späť na svoje miesto.

Posledná lavica je predsa výborným útočiskom pre tých, ktorí sa cítia nahí pred životom: je to miesto, z ktorého žiak neuteká, ale podieľa sa na živote, podieľa sa, no nepodlieha mu, a hoci mu nepodlieha, necíti sa byť nadradený, lebo ešte stále sa mu učí a snaží sa mu porozumieť.

Posledná lavica je krehkým ochranným valom, za ktorým môže človek zostať slobodný.

Nie je to úkryt, ale útočisko, kde možno bolesť udržať na uzde a dokonca ju premeniť na niečo kreatívne. No zároveň je dôležité, aby sme tú bolesť nikdy nezamenili za lož, lebo inak nás bude stále hrýzť.

Nie je to lavica priateľov moci ani konšpirácií: človek nemôže mať názor na všetko, ba ani nemôže dúfať v to, že by jeho slová vyjadrovali pravdivú mienku o všetkých ostatných.

Vystupujeme z nej, keď nás niečo zvonka povolá s tým, že to môžeme urobiť len my: keď nás niekto vyvolá k odpovedi, keď máme nejakú potrebu, keď chceme položiť otázku...

Preto som si už od základnej školy vždy vyberal poslednú lavicu ako pozíciu, z ktorej sa pozerám na veci a ľudí, aby som zostal slobodný, aby som sa mohol takmer nerušene rozprávať a hľadať pravdu.

Moc nehľadá dobro ani pravdu, túži len po jednom, aby trvala večne.Zdieľať

Ale čo je pravda? Túto otázku položil jeden politik mužovi na lavici obžalovaných, pre neho naozaj tomu poslednému. A ten muž mu odpovedal mlčaním. Prečo?

Pilát sa nahneval, zostal udivený mlčaním toho židovského učiteľa, ktorý namiesto toho, aby veci vysvetľoval, mlčal, a to aj napriek tomu, že mu hrozil trest smrti. Nepochopil, že mlčanie je odpoveďou na moc, ktorá si „vyrába“ pravdu pre svoje použitie a spotrebu veriac, že konsenzus, väčšina alebo hrubá sila urobia z názoru „pravdu“.

Pilát urobil presne to isté, čo robia všetci tí, ktorí sa boja, že stratia moc: umyl si ruky a poslal na smrť nevinného človeka.

Takto koná človek, ktorý si chce za každú cenu udržať moc, nech by bola akéhokoľvek druhu (politická, ekonomická, kultúrna).

Takto koná dokonca aj ten, kto sa javí ako ten najláskavejší, najkultivovanejší či najväčší odborník: moc nehľadá dobro ani pravdu, túži len po jednom, aby trvala večne.

Moc sa urputne drží lavice, nesadá si na iné miesta. Na druhej strane z poslednej lavice človek nemá inú moc než tú, že sa pozerá, počúva, kladie otázky, študuje, číta, píše, vzdoruje, mlčí...

Z poslednej lavice človek vidí západy slnka a tie sú predsa vždy iné, ale vidí aj východy slnka a tie sú ešte prekvapujúcejšie, pretože, podceňované lenivcami, sú exkluzívnymi darčekmi napriek tomu, že sú zadarmo.

V poslednej lavici sú namaľované všetky obrazy sveta, pretože umenie je spôsob, akým vzdávame úctu veciam bez toho, aby sme ich spotrebovali, ako to urobil Vermeer:

„Pokiaľ tá žena v Rijksmuseum

v tom namaľovanom tichu a v uzobraní

deň čo deň prelieva

mlieko z džbánu do misky,

Svet si nezaslúži koniec sveta“

(Wisława Szymborska, Vermeer).

V poslednej lavici sa potajme čítajú knihy, keď nás život so svojimi karikatúrami z papierovej drte nudí.

V poslednej lavici si v spoločnosti iných, ktorí sa tam ocitli z rôznych dôvodov: je zaujímavé počúvať ich príbeh a zistiť, že je to neprečítaná kapitola vášho vlastného príbehu.

V poslednej lavici sa taktiež môžeš schovať, keď ťa zovrie neznesiteľná bolesť, ktorú nechceš dať najavo.

No v poslednej lavici si môžeš oddýchnuť aj tak, že si oprieš tvár z troch štvrtín o jednu ruku a zavrieš oči, aby ťa nikto nevidel.

V poslednej lavici sa môžeš svojím pohľadom cez okno túlať po oblohe, pretože ona je tam vždy, bez ohľadu na to, čo hovoria tí, ktorí nás neustále informujú o svete, a predovšetkým preto, že život je oveľa väčší než to, čo „sa hovorí“.

V poslednej lavici sa občas nájde niečo, na čo zabudli aj tí, čo majú na starosti upratovanie, možno nejaký predmet, ktorý má v sebe kúsok života, ktorý sme mu prepožičali: nájsť ho znamená získať ten život späť.

Niekedy je to pokrčený papier s nevydareným cvičením alebo nejaká škaredá kópia, ale táto zdanlivá porážka ukazuje, že len vtedy, keď zlyhávame, sa naša myseľ stáva bdelšou a srdce trpezlivejším.

Z poslednej lavice možno navrhnúť odpoveď tým, ktorí si ju nepamätajú, lebo tu človek naozaj vie, že žiť neznamená byť dokonalý a vždy pripravený.

Tam v poslednej lavici sú vždy prítomné hudba a priatelia a píšu sa tam aj krásne ľúbostné listy. Človek v poslednej lavici nikdy nie je sám, ale pestuje si samotu.

Z poslednej lavice si študent vyberá tých majstrov-učiteľov, ktorí majú vo svojich slovách život a svoj život žijú podľa svojich slov.

Ku všetkým ostatným stačí mať súcit a selektívnu hluchotu.

Toto je len ďalšia stará lavica, testovacia lavica, aby sme zistili, kde život narastá a kde nám ho, naopak, berú.Zdieľať

Z poslednej lavice potom človek vidí všetkých svojich súputníkov (koniec-koncov, lavice majú aj veslári na lodiach) a dúfa, že všetci spoločne dorazia do prístavu: ich ohnuté chrbty svedčia o tom, hoci im aj niekedy nerozumieš alebo ich nedokážeš vystáť, že nesú ťarchu života rovnako ako ty.

V poslednej lavici sa potom bezdôvodne smejete, ten smiech so slzami dokáže obmyť oči, ktoré brali život príliš vážne.

V našej spoločnosti majú svoju váhu aj iné lavice: cirkevné, parlamentné a senátne, lavice v bankách, kde sa podpisujú úvery, a tiež lavice hazardných hier....

Toto je len ďalšia stará lavica, testovacia lavica, aby sme zistili, kde život narastá a kde nám ho, naopak, berú.

Ja si túto lavicu musím vziať preč, aby som sa venoval príprave svojej letnej svadby a knihy, ktorá vyjde koncom leta.

Želám vám, aby sa vám ešte dobre pracovalo a aby ste si oddýchli počas dovolenky.

A ďakujem vám za váš čas, ktorý ste venovali slovám zrodeným na tejto lavici, ktorá má jediný cieľ: nikdy odtiaľto neprestať žasnúť a zamilovať si život. (A vďaka patrí aj Alici a Carlovi, verným spoločníkom tejto lavice.)

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.