Ako sa chrániť pred pesimizmom (všetko pôjde zle) a optimizmom (všetko pôjde dobre), ktoré paralyzujú naše konanie.

Zacitujem teraz slová jedného z mnohých zarmútených rodičov, ktorí sa trápia pre svojho potomka, lebo sa im zdá, že ani na konci školskej formácie nedosiahol ešte cieľ dospievania.

Si šťastný? Dosť. Chvíľami. Odpovedať „vždy“ sa zdá nemožné.

Matka dokáže všetko, aj zázraky, ako je šťastné detstvo v koncentračnom tábore.

Láska Veľpiesne nie je dokonalá, je plná štrbín a trhlín. Keby ľudská láska bola úplnou láskou, milenci by už netúžili po ničom inom. No ľudskej láske, nech je akokoľvek šťastná, vždy niečo chýba: zázrak večnosti.

Odkaz z jasličiek v roku 1223: Minulosť ani budúcnosť nemajú byť miestom, kde sa schovávame, aby sme sa vyhli prítomnosti.

Ak nezvládneme byť deťmi a rodičmi, nebudeme môcť odovzdať naše myšlienkové dedičstvo ďalším generáciám.

Ako učiť deti, aby sa z nich nestali inžinieri, ktorí budú konštruovať stroje smrti.

Čím viac sa snažíme vybudovať raj svojimi silami, tým viac zostávame sklamaní. Vedel to aj Paul Gauguin, ktorý pred týmto pocitom ušiel na Tahiti, kde sa chcel zabiť. Čo s týmto vedomím robiť?