Týždenný výber šéfredaktora Kamikadze jazda pokračuje, Hegerovej vláde ostávajú na zvrat už len dva týždne

Martin Hanus

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Komentár k aktuálnej téme plus prehľad článkov za uplynulý týždeň, ktoré by vám nemali ujsť.

Vypočuť článok

Vyštudovaný germanista, svoj pracovný život začal ako učiteľ, až presedlal na novinárčinu. V rokoch 2002 až 2004 pracoval ako redaktor v týždenníku Domino fórum, v decembri 2004 stál pri zrode časopisu .týždeň, od roku 2008 do roku 2014 v ňom pôsobil ako zástupca šéfredaktora. Bol pri vzniku Postoja, od mája 2020 je jeho šéfredaktorom. Je ženatý, má tri deti, žije na Záhorí.

Ďalšie autorove články:

Týždenný výber šéfredaktora Euroukrajinská ilúzia alebo Prečo môže Fico prežiť pád Orbána

Kauza Fórum Otázka, na ktorú by mal Michal Šimečka predsa len odpovedať

Týždenný výber šéfredaktora Magyar na koni, Fico v pasci a slovensko-maďarské vzťahy v ohrození

Je to amatérske a vyčerpávajúce, od koaličnej krízy prešlo bezmála šesť týždňov, ale lídri koalície sa aj posledné dni správali rovnako ako v čase, keď prepukla.

SaS opakuje stále tie isté slová o Matovičovi, okrem toho však nepriamo útočí na Krajniaka zo Sme rodina, keď mu preberá agendu a svojvoľne predkladá ústavný zákon o dôchodkoch, ktorý pritom nemá žiadnu šancu prejsť. Igor Matovič, ktorý sa pár týždňov ovládal a kvôli zdržanlivosti odmietal rozhovory pre médiá, zas v starom štýle vypisuje statusy, ktoré zrejme na podnet svojich kolegov musí o chvíľu zmazať. A Boris Kollár v štúdiu TA3 tesne po piatkovom koaličnom stretnutí v prítomnosti Roberta Fica nahnevane hovorí, že ak to pôjde takto, tak sa na predčasných voľbách dohodnú rýchlejšie, než stihne Smer zozbierať svoje referendové podpisy.

Starý harcovník Fico sa len neveriacky usmieva a roztúžene čaká, kým mu opäť doprajú zdvihnúť moc z ulice.

Pre Hegerovu vládu teda momentálny stav vyzerá takto. Richard Sulík neurobil nič preto, aby sa v zákulisí diskrétne snažil aspoň trochu prikloniť na svoju stranu aj Kollára a vyvinúť tlak na OĽaNO, v skutočnosti každému zo zvyšných koaličných partnerov prekáža viac ego jazda SaS než Matovičove excesy. Napokon, ak by si v SaS v skutočnosti neželali odchod z vlády, posledné týždne by sa nesprávali inak.

Vo vedení OĽaNO vládne zatiaľ hmla: vedia, že nemôžu pustiť vládu a rozbehnúť sa k rýchlym predčasným voľbám, lebo by ich to zničilo. Rovnako nechcú kľaknúť pred ultimátom SaS a opäť ponížiť Matoviča ďalšou demisiou. V ich ponímaní ide o pud sebazáchovy, keďže nielen sám Matovič je presvedčený, že by už mohol byť koniec jeho osoby aj hnutia. Júlová hra na spoluprácu s kuffovcami nevyšla, v OĽaNO sa zhodli, že je to pre nich slepá ulička, jednak by ich to rozložilo zvnútra a navyše tejto skupine dominuje nevyspytateľný Taraba, s ktorým sa nedá stabilne dohodnúť.

Preto sa čaká, či sa s touto trojicou svojsky dohodne Boris Kollár a integruje ich do poslaneckého klubu s prísľubom, že ich dá na svoju kandidátku.

Ak sa tak nestane a o dva týždne štyria saskári opustia vládne posty, pokus o brodenie blatom bude pokračovať: v SaS budú vymýšľať, či a ako odvolať Matoviča z parlamentu spolu s opozíciou alebo či a ako podporovať menšinovú vládu, v OĽaNO a Sme rodina zas budú sledovať osud najdôležitejších zákonov na septembrovej schôdzi.

V oboch stranách sa už ráta s víziou predčasných volieb, ale nie rýchlych, skôr sa šepká o možných termínoch niekedy v máji, júni alebo o rok na jeseň – u Matoviča veria, že ľudia dovtedy ocenia rodinný megabalík, ktorého plný efekt sa prejaví od januára (ak Ústavný súd nerozhodne inak), Kollár zas potrebuje spustiť stavbu nájomných bytov, navyše začiatkom roka príde veľká tranža z plánu obnovy.

Potenciálne výhody z dlhšieho vládnutia však blednú pri hrozbe násobne zvýšených cien za energie, ktoré ľudia môžu pocítiť už v zime. Lenže pred vystupňovanou ľudovou nevôľou už OĽaNO a Sme rodina neutečú. Aj keby sa teraz všetci zhodli na rýchlych predčasných voľbách, tie by sa pre legislatívne prekážky nemohli uskutočniť skôr než vo februári či marci 2023, keď bude situácia najťažšia.

Táto nešťastná štvorkoalícia si nezaslúži vládnuť. Ale aj tak má zmysel nájsť do konca augusta riešenie, ktoré vláde na čele s Eduardom Hegerom zabezpečí na najbližšie mesiace aspoň elementárnu akcieschopnosť.

Texty týždňa

Začiatkom tohto týždňa odišiel slovenský velikán, ktorý znamenal veľa nielen pre nás, ale aj pre svetovú cirkev. Jozef Tomko musel prežiť vyše 40 rokov mimo svojej milovanej krajiny, ale svojimi schopnosťami, váhou a kontaktmi znervózňoval komunistický režim. Ako upozorňujú Imrich Gazda a Pavol Hudák, český historik Jaroslav Šebek nedávno objavil v archívoch nové informácie o kardinálovi Tomkovi. ŠtB vedela, že Tomko pozorne sleduje situáciu na Slovensku a informuje o nej priamo pápeža Jána Pavla II., komunisti sa dokonca obávali, že z Tomka sa stane vatikánsky štátny sekretár a na čele Katolíckej cirkvi bude stáť poľsko-slovenský protikomunistický tandem.

Keď padol komunizmus, kardinál Tomko mal 65 rokov, vďaka požehnane dlhému životu sa na Slovensko aj do rodného Udavského vracal ešte 33 rokov. Bol to mimoriadne noblesný, zároveň aj diskrétny človek, ktorý napriek oslnivej kariére v centre samotnej cirkvi nechodil na Slovensko preto, aby rozdával rozumy a dával lekcie. Ako výstižne napísala kolegyňa Eva Čobejová: „Ak dnes na niečo trpí slovenská politika, a tým aj celá spoločnosť, tak je to ľudská nezrelosť či osobnostné deficity kľúčových postáv. Ten pocit, keď sa pozeráte na tlačovku a vidíte politika plného škodoradosti či detinského vyhovárania sa, zhadzovania druhých, primitívneho ohovárania – a je vám to až ľudsky trápne. Tomko má v sebe niečo ako Štefánik. Sú to ľudia, ktorí vzišli z jednoduchých pomerov a na vrchol sa prebili vďaka svojej inteligencii, charakteru a silnej osobnostnej výbave. Nie všetko však dostali automaticky v genetickej výbave. Mnoho svojich cností či predností nadobudli sami tým, ako systematicky budovali svoju osobnosť.“

Tento týždeň sme si pripomenuli storočnicu od narodenia ďalšieho slovenského velikána Vladimíra Mináča. Pôsobí až neuveriteľne, že Mináč bol vlastne Tomkovým rovesníkom, narodil sa len o rok a pol skôr, ale je ako človek z inej éry, keďže zomrel ako sedemdesiatnik ešte v 20. storočí.

Kým Tomko sa nesmel vrátiť celé desaťročia domov a zvonka okrem iného pracoval aj na oslabovaní komunizmu, Mináč venoval svoj celý tvorivý talent a intelektuálnu charizmu režimu. Pôsobivým spôsobom konštruoval falošný étos plebejskosti našich dejín, bol súčasťou poplatného establišmentu, ktorý rozdeľoval literatúru na buržoáznu a socialistickú, čím pomáhal zadupávať skutočnú kultúru, súčasne jeho diela, beletristické aj esejistické, patria do nášho literárneho kánonu. Ako píše v závere svojej eseje o Mináčovi Lukáš Krivošík: „Mináča určite treba čítať a konfrontovať. Pokiaľ však ide o hlboké esejistické úvahy o podstate slovenskosti, v čítankách by si skôr zaslúžil byť Alexander Matuška. Aj on bol ľavičiar a antiklerikál, ale slovenské národné neresti nemilosrdne kritizoval a ironizoval, nesnažil sa ich ospravedlňovať. Robil to, nie aby slovenský národ zdeptal, ale naopak, aby Slováci v sebe našli ambíciu zlepšovať sa.“