Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kultúra
10. august 2022

Ideológ našej plebejskosti

Pred sto rokmi sa narodil spisovateľ a esejista Vladimír Mináč

Špičkový intelektuál, ktorý svoj talent premrhal, aby núdzu priemernosti vydával za cnosť.

Pred sto rokmi sa narodil spisovateľ a esejista Vladimír Mináč

Vladimír Mináč pri otvorení tretieho sídla Matice slovenskej. Foto: Matica slovenská/Wikimedia Commons

Intenzívne rozčúlenie! To bola emócia, ktorú vo mne vyvolalo prvé stretnutie s esejistickou tvorbou Vladimíra Mináča. A bolo to veľmi skoro, už niekedy v deviatej triede základnej školy na konci 90. rokov, teda len pár rokov po tom, ako literát zomrel. Pravda, vtedy bol môj odpor reflexívny, nie veľmi premyslený.

Na hodine slovenčiny sme práve preberali ten notoricky známy úryvok z Mináčovho diela Dúchanie do pahrieb, ktorý sa vtedy (neviem ako teraz) nachádzal v čítankách:

Ak sú dejiny dejinami kráľov a cisárov, vojvodcov a kniežat, víťazstiev a dobytých území, ak sú dejiny dejinami násilia, lúpeže a vykorisťovania, potom nemáme dejín, aspoň nie sme ich podmetom. Ale ak sú dejiny civilizácie dejinami práce, dejinami prerušovanej, ale vždy znovu a znovu víťaziacej stavby, potom sú to aj naše dejiny. Sme národ staviteľov nielen v metaforickom, ale aj v skutočnom slova zmysle: vystavali sme ako murári, murárski majstri a šichníci aj Viedeň, aj Pešť, pomáhali sme stavať mnohé cudzie mestá: nerozrumili sme ani jedno.
Nie sme národ holubičí, sme národ plebejský: pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom! Možno je to cnosť z núdze; keďže sme nemali nádej byť pánmi, opovrhovali sme možnosťou stať sa nimi. Lenže všetky skutočné cnosti sú cnosťami z núdze, cnosťami z prinútenia: na takýchto cnostiach stojí práve budova civilizácie.
Viem, že náš prínos do dejín sveta je skromný. Ale ak sa raz budú merať dejiny civilizácie spravodlivo, čo značí podľa práce, ktorú kto do nich vložil, potom sa nemusíme báť: narobili sme sa aj vyše práva. Nemáme čo smútiť za takzvanou „veľkou“ históriou: je to história veľkých lúpežníkov.

Bol som rozčúlený do červena a svoj nesúhlas som aj hneď dal hlučne najavo učiteľke: „To akože my Slováci sme nejakí pasívni homunkulovia, ktorí sa nielenže nedokázali postaviť na odpor svojim utláčateľom, ale ešte im aj vystavali ich hlavné mestá?! A ešte na to máme byť akože pyšní?!“

No dobre, nepoužil som slovo „homunkulovia“, ale nejaké sprosté slovo. Nevedel som to vtedy lepšie artikulovať, ale ten úryvok proste urážal moju národnú hrdosť. Moju predstavu o tom, čo je a čo by mala byť slovenskosť. Búrila sa voči tomu každá bunka v mojom tele.

Ja som vždy mal rád Milana „ja-sa-prebijem-lebo-sa-prebiť-chcem“ Štefánika, o ktorom sa traduje, že ho na gymnáziu maďarskí spolužiaci chceli vyhodiť z okna, lebo bol Slovák, on odišiel o pár rokov okľukou cez Prahu do Paríža a cez prvú svetovú vojnu pomáhal poraziť a rozložiť to Uhorsko, ktoré mu odopieralo budúcnosť. Páčil sa mi príbeh Štefana Osuského, ktorý ako študent evanjelického lýcea urazil uhorského ministra školstva a známeho maďarizátora Alberta Apponyiho, ten mu následne zariadil vyhadzov z lýcea i zo všetkých škôl v Uhorsku, nuž Osuský odišiel do Ameriky a o pár rokov neskôr, na mierovej konferencii v Paríži, kde Apponyi viedol porazenú maďarskú delegáciu, sa náš krajan ako člen československej delegácie mohol smiať naposledy. A, samozrejme, odjakživa som mal rád Jozefa Gabčíka, jedného z atentátnikov na nacistického pohlavára Heydricha.

Sic semper tyrannis – tak navždy tyranom, a nie mestá im stavať! Áno, viem, že liptovskí murári sa podieľali na výstavbe budovy parlamentu v Budapešti, ale zakladať na tom národnú hrdosť je asi také, ako keď sa tureckí gastarbeiteri zvyknú chváliť, že to oni vybudovali povojnový blahobyt Nemecka. A občas, keď vidím nejakú šikovnú rómsku stavebnú partiu z východu na niektorom stavenisku v Bratislave, predstavujem si nejakého „rómskeho Mináča“, intelektuála, ktorý bude o sto rokov dvíhať sebavedomie svojich ľudí vetami ako: „To my sme vystavali Bratislavu, to my sme postavili Aupark i Euroveu…“

Mináč píše, že veľké dejiny sú dejinami veľkých lúpežníkov. To by bola pravda, keby napríklad dejiny Francúzska boli len dejinami Napoleona. Lenže ony sú aj dejinami Descartesa, Pasteura či Moliéra.

Mináč tiež píše, že všetky cnosti sú len cnosti z núdze. Ďalší nezmysel, ktorý múdro znie iba ako literárny obrat. V skutočnosti od čias starých Grékov, ktorí učenie o cnostiach a nerestiach vytvorili, sa cnosť chápe ako cieľavedome pestovaný návyk k dobrému (kým neresť je, naopak, proste zlozvyk). Je za tým myšlienka, že nech jednotlivec do života vstupuje s akýmkoľvek temperamentom, dokáže cieleným pestovaním špecifických cností formovať svoj charakter. Inými slovami, jednotlivec sa dokáže morálne zlepšovať.

Slovensko ako tisícročný včelín

Lenže predmetom Mináčovho záujmu nie je svojprávny jednotlivec. V citovanom texte predstavuje koncepciu slovenského národa ako anonymného kolektívu, ktorý je len pasívnym objektom neosobných historických síl. Ako upozornil literárny kritik Peter Zajac, komunistický intelektuál Vladimír Mináč sa tu pokúsil vytvoriť koncepciu slovenských dejín zasadených do marxistického ideologického rámca.

Slovenský národ je tu zredukovaný na proletariát vykonávajúci ťažkú manuálnu prácu, ostatné spoločenské vrstvy sú z národa amputované. Netýka sa to len šľachty, ktorú sme vraj nemali (v skutočnosti sa posledná slovensky hovoriaca uhorská šľachta odnárodnila až okolo roku 1900). Vo svojom slávnom úryvku Mináč opomína aj slovenskú „buržoáziu“, teda mestské stredné vrstvy. V inom čase a na inom mieste, keď v roku 1981 vystúpil v programe Ktosi je za dverami Milana Lasicu a Júliusa Satinského, Mináč dokonca obvinil slovenskú „buržoáziu“ a skoršiu kapitalistickú éru, že v slovenskej povahe kvôli nim chýba humor…

Aj keď moje postoje k tvorbe i osobe Vladimíra Mináča prešli časom určitým vývojom, i dnes si myslím, že plebejskosť sa nemá vyzdvihovať, ako to robil on, ale prekonávať a že národ potrebuje nielen „plebejcov“, ale ešte viac „patricijov“ (tak v materiálnom, ako aj duchovnom zmysle). Slovami už spomenutého M. R. Štefánika: „My nesmieme šľachtu zdemokratizovať, ale národ zaristokratizovať. – Samozrejme, v zmysle gréckeho ,aristos‘ – najlepší.“ A zo všetkého najviac potrebuje slovenská spoločnosť silnú strednú vrstvu, onú „buržoáziu“, lebo práve jej existencia pôsobí ekonomicky, sociálne i politicky stabilizujúco.

Na tomto mieste čitateľ môže namietnuť, že tvorba a osoba Vladimíra Mináča sa nedá zredukovať na krátku pasáž z jedného jeho diela. Súhlasím a nižšie sa pokúsim nájsť na tomto intelektuálovi aj určité kvality, ktoré dodnes imponujú. Tej pasáži venujem toľko pozornosti len preto, že sa dostala do čítaniek a má tak potenciál balamutiť celé generácie Slovákov. Navyše, Mináčova koncepcia slovenských dejín ovplyvnila aj populárny román Tisícročná včela Petra Jaroša z roku 1979 a rovnomenný film Juraja Jakubiska z roku 1983.

Peter Jaroš správne vycítil, čo z Mináčovej koncepcie slovenských dejín vyplýva: nie sú to dejiny veľkých osobností, ale dejiny mraveniska či (aby sme boli trochu vznešenejší) včelieho úľa. Ľudský včelín ako konečný cieľ komunizmu!

No koho, okrem entomológov, by bavilo pozorovať monotónny život včelína? Peter Jaroš chcel napísať román, teda príbeh, históriu („history“ od slova „story“), a musel do toho zapracovať výrazných jednotlivcov. Takže aj jeho generačný román, ovplyvnený Mináčovou filozofiou slovenských dejín, je v konečnom dôsledku o individuálnych ľuďoch – ide o farbisté postavičky rodiny Pichandovcov…

Slovenský národný komunista, a predsa charizmatický intelektuál

Moje prvé školské stretnutie s Mináčovou esejistickou tvorbou ma rozčúlilo. Keď som sa dozvedel neskôr o jeho pôsobení normalizačného komunistu, ktorý sa po Nežnej revolúcii pretransformoval na slovenského nacionalistu očareného Mečiarom, znechutil ma ešte aj ako človek. Časom som sa však na človeka Mináča začal snažiť pozerať zmierlivejšie a diferencovanejšie vnímam aj jeho tvorbu.

Vladimír Mináč sa totiž nedá len tak ľahko odbiť. Bol to skutočne špičkový slovenský intelektuál, ktorý bol dobre oboznámený nielen so slovenskou literatúrou a osobnosťami slovenského národného obrodenia 19. storočia, ale poznal aj mysliteľov a trendy svojej doby. V zbierke svojich publicistických textov Sub tegmine z roku 1992 odhaduje, že počas života prečítal 2 milióny strán textu v podobe asi 10-tisíc kníh.

Keď v roku 1994 v slovenčine vyšla slávna kniha Vzbura davov, ktorú v medzivojnovom období vydal španielsky mysliteľ José Ortega y Gasset, doslov k nej písal práve Vladimír Mináč. Bolo to celkom paradoxné, keďže liberál Ortega proti plebejstvu davov ohlúpnutých totalitarizmom 20. storočia na viacerých miestach tohto diela stavia akýsi aristokratický étos, aj keď bez aristokratických privilégií, rodových erbov a zámkov: „Prvý šľachtic zaväzuje sám seba, šľachtického dediča zaväzuje odkaz predkov. (...) Šľachtictvo je pre mňa synonymom usilovného života, ktorý smeruje ustavične k prekonaniu seba, k pokroku, čiže od toho, čo je, k tomu, čo si ukladá ako povinnosť a požiadavku.“ A na inom mieste Ortega cituje Goetheho: „Žiť podľa svojej chuti je plebejská črta; vznešenosť túži po poriadku a zákone.“

Asi neprekvapí, že sa Mináč v doslove knihy voči Ortegovi jemne vyhranil. No keď Mináč píše napríklad o štúrovcoch, je schopný veľmi prezieravých postrehov. Napríklad v zbierke esejí Tu žije národ z roku 1982 si všíma, ako Slováci v 19. storočí stáli pred výzvou preklenúť svoje stavovské, konfesionálne a regionálne rozdiely, ktoré dovtedy hrali v ich identite prím, aby vytvorili národ. Uznáva, že Štúr bol z povahy svojich predrevolučných požiadaviek radikálny liberál, s čím by zrejme ochotne súhlasil aj súčasný ekonóm a historik Tomáš Krištofóry, ktorý prišiel s podobným záverom.

Inzercia

Mináč si sem-tam kopol aj do svojich súdružských radov. Koncom 80. rokov sa zastal ekologickej iniciatívy Bratislava nahlas. Už v 60. rokoch chcel nedostatky reálneho socializmu riešiť akousi obdobou „znalostnej ekonomiky“, čo však len ilustruje, o aký prázdny slogan v skutočnosti ide. Začiatkom 50. rokov bol aj predmetom vnútrostraníckej kritiky, ktorá v časoch stalinských monsterprocesov ľahko mohla vyústiť do väzenia alebo šibenice, lenže v jeho prípade nevyústila.

Protirečivosť života a pôsobenia Vladimíra Mináča vystihol v jednej facebookovej diskusii politológ, historik a ľavicový publicista Juraj Marušiak takto:

Mináč bol brilantný intelektuál, jeden z najvzdelanejších, akých kedy Slovensko malo. Zároveň však platí, že bol nielen chvíľku obeťou stalinizmu, ale aj jeho stúpencom a vykonávateľom. Bol kritikom normalizácie, najmä v 80. rokoch, keď sa zastal autorov Bratislava nahlas, ale aj jej popredným protagonistom. Napokon bol účastníkom SNP, ale jeho vnímanie národa si po roku 1990 osvojili neoľudáci z HZDS a SNS. Kvôli podpore Mečiara sa rozišiel so SDĽ v roku 1994 a páčilo sa mu, keď tlačoviny blízke tejto strane o ňom písali ako o potenciálnom kandidátovi na prezidenta.

Iní súčasní ľavicoví autori, ktorí Mináča bránia, majú potrebu často zdôrazňovať, že jeho nacionalizmus sa líšil od tupého nacionalizmu SNS či ľudáckej emigrácie a že ich prejavy po roku 1989 často kritizoval. Nuž, Slováci vstupovali do 20. storočia pod dvojitým útlakom, a to národnostným i sociálnym. A tak žiaľ logicky sme v dejinách minulého storočia mali národných socialistov ako Alexander Mach a Štefan Polakovič a popritom sme ešte mali národných komunistov ako Gustáv Husák a Vladimír Mináč. V čom sa prelínali a v čom sa líšili, je námet na osobitný článok.

Dve zvrásnené tváre

Bolo zjavné, z čoho pramenila Mináčova charizma: podmanivé oči niekde medzi Alainom Delonom a Richardom Burtonom, tvár zvrásnená ako kôra starého duba, zvonivý hlas a slovenčina pretkaná rázovitými slovami ako „žgrlavosť“ či „oťarchavieť“. Keď ste ho boli ochotní zbožne počúvať, pristupoval k vám ako láskavý starý múdry kmeť, ktorý vám ochotne vysvetlí svet. No beda, ak ste ho kriticky konfrontovali. Vtedy vedel byť extrémne nepríjemný, ako zistil mladý Milan Nič v legendárnom Televíznom klube mladých z decembra 1989.

V už spomenutej knihe Sub tegmine Mináč doslova hromží na všetkých a na všetko: na Nežnú revolúciu, konzum, trh a Václava Klausa. Hromží tu na pražských Slovákov, vojnu v Zálive i liberalizmus a vtedajší čelný politik KDH bol pre neho „malý slovenský inkvizítor – veľký federálny Mikloško“.

O niečo menej jedovatá je Mináčova kniha Návraty k prevratu z roku 1993. Autor sa tu venuje dobovým osobnostiam od Václava Havla a Václava Klausa cez Františka Mikloška a Petra Weissa (ktorému vraj Mináč poradil, aby KSS pretvoril na sociálnu demokraciu) až po Vladimíra Mečiara, voči ktorému vyjadruje nadštandardné porozumenie.

Civilnejší pohľad ponúka kniha Petra Holku V košeli zo žihľavy (Autobiografické rozhovory s Vladimírom Mináčom). Veľký slovenský intelektuál Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci na strednom Slovensku. Ku knihám ho priviedol miestny učiteľ, ktorý neskôr spáchal samovraždu.

Slovenské sluhovstvo bolo Mináčovi vždy odporné a možno práve z toho pramenilo jeho rovnostárstvo. Je zaujímavé, že aj na prvého československého prezidenta T. G. Masaryka silne vplývala ponižujúca úslužnosť voči vrchnosti, ktorú si všímal najmä na svojom otcovi. No kým Masaryka nechuť voči tomuto prejavu nasmerovala k demokratickému republikánstvu, Mináča zase ku komunizmu. Nepochybne sa na tom podpísala odlišná doba, v ktorej slovenský intelektuál žil. Marxizmu sa Mináč chytil v predpeklí koncentračných táborov Dachau a Mauthausen, kam bol odvlečený po potlačení Slovenského národného povstania.

Súkromné vlastníctvo kritizoval pre spory, ktoré vyvoláva medzi ľuďmi. Tvrdil, že čím je človek bohatší, tým ťažšie sa vciťuje do situácie chudobného… Je zjavné, že Mináčov život bol v istom zmysle formovaný dobou a obmedzenými východiskami, ktoré ponúkala.

Baptista alebo komunista

V knihe V košeli zo žihľavy sa nachádza aj jedna náboženská zmienka, ktorá ma zaujala. Klenovec bol silne luteránsky, no nachádzala sa tu aj baptistická komunita. Mladý Mináč s nimi prichádzal do styku, podľa jeho mienky sa snažili poctivo aplikovať Písmo na svojom živote, boli medzi nimi najkrajšie dievčatá, no odrádzalo ho od nich, že všetci ich členovia boli „lakomí“, a preto aj veľmi bohatí.

To bola vždy bariéra pre to, aby kresťania z prebudeneckých evanjelikálnych cirkví hlbšie prenikli medzi pospolitý slovenský ľud – boli „lakomí“ (rozumej: šporovliví) a ešte mali aj zdržanlivý vzťah k alkoholu, čiže okoliu boli vždy podozriví. No aj tak sa núka úvaha, „čo by bolo, keby“… Čo by bolo, keby sa mladý Mináč obrátil a stal sa baptistom namiesto komunistu.

Prebudenecká vetva slovenského protestantského kresťanstva by získala mocnú posilu v podobe jeho intelektu a charizmatického zjavu. A možno aj Mináčov odkaz vo svetskej kultúre by bol trvanlivejší, keby namiesto márneho budovania komunistického „neba na zemi“ zasvätil svoj život radšej kráľovstvu nebeskému…

Mináčovi sa pri prehľade slovenských dejín 20. storočia nedá vyhnúť. Jeho odtlačky sú v kultúre na všeličom: je autorom námetu pre dodnes populárny film Kapitán Dabač, ako predseda Matice slovenskej v rokoch 1974 až 1990 túto inštitúciu značne rozvinul, samostatný rozbor si zaslúži jeho prozaické dielo. Okrem diel s povstaleckou tematikou stojí za pozornosť napríklad poviedka Kto kráča po ceste, ktorá bola sfilmovaná ešte v 90. rokoch…

Mináča určite treba čítať a konfrontovať. Pokiaľ však ide o hlboké esejistické úvahy o podstate slovenskosti, v čítankách by si skôr zaslúžil byť Alexander Matuška. Aj on bol ľavičiar a antiklerikál, ale slovenské národné neresti nemilosrdne kritizoval a ironizoval, nesnažil sa ich ospravedlňovať. Robil to, nie aby slovenský národ zdeptal, ale naopak, aby Slováci v sebe našli ambíciu zlepšovať sa.

A kto nemá vôbec záujem čítať, čo si o Slovákoch a slovenskosti mysleli ľudia zaťažení 20. storočím, môže stále siahnuť po staršej klasike. Napríklad Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo od Michala Miloslava Hodžu.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.