Prečo je teraz dobré hovoriť o osobnosti Jozefa Tomka? Lebo je inšpirujúca aj pre súčasných politikov, obzvlášť kresťanských.
Prečo je teraz dobré hovoriť o osobnosti Jozefa Tomka? Lebo je inšpirujúca aj pre súčasných politikov, obzvlášť kresťanských.
Kto si včera večer pozrel televízne správy dvoch najväčších slovenských komerčných televízií, zistil prekvapujúcu vec.
Aj TV JOJ, aj Markíza poslali do Ríma svojich redaktorov, aby sledovali, zaznamenávali a komentovali poslednú rozlúčku s kardinálom Tomkom vo Vatikáne.
Prezrela som si aj stránky dvoch „červených“ denníkov. SME prinieslo o úmrtí kardinála Tomka osem textov. Niektoré majú aj takéto titulky: „Slovenský kardinál, ktorý naštartoval kariéry dvoch pápežov“ alebo „Vďaka a uznanie. Politici reagujú na úmrtie kardinála Tomka“. V Denníku N uverejnili aj text Františka Mikloška o tom, že kardinál Tomko zasiahol do svetových dejín.
O tom, že odchádza výnimočný človek, verejne hovorila prezidentka Čaputová, ale aj premiér Heger, politici z koalície, ale aj Robert Fico či Peter Pellegrini.
Akoby sa krajina vzácne dokázala spojiť, zabudnúť na spory a uznať: prišli sme o veľkého človeka, na ktorého môžeme byť hrdí. Bez ohľadu na to, či sme veriaci, neveriaci, katolíci, nekatolíci, liberáli či konzervatívci.
To vôbec nie je málo v tomto čase, keď sa spoločnosť triešti na rozličných otázkach: očkovať či neočkovať, Ukrajina či Rusko, Matovič či Sulík, Lipšic či Žilinka, Fico či Pellegrini, ktorý odkázal, že „ľudia ako on, spájajúci národ, ktorý je dnes rozvadený a rozhašterený, budú chýbať“.
Akoby ho uznávali aj tí, ktorí sú už alergickí na všetko, čo sa spája s Katolíckou cirkvou.Zdieľať
Zrazu je tu človek, jeho príbeh, osobnosť, charizma, postoje, ktoré dokáže oceniť – zdá sa – väčšina spoločnosti.
To je v niečom až liečivé. Pre všetkých.
A pre kresťanov aj v niečom veľmi motivujúce. Je tu človek, ktorý si dokázal získať všeobecný rešpekt a úctu, hoci je to duchovný, človek pevne zviazaný s Katolíckou cirkvou, s Vatikánom.
No jeho význam dokážu bez problému oceniť aj tí, ktorí sa nehlásia ani ku Katolíckej cirkvi, ani k veriacim. Dokonca akoby ho prirodzene uznávali aj tí, ktorí sú už alergickí na všetko, čo sa spája s Katolíckou cirkvou či náboženstvom.
Isto, František Mikloško má pravdu, keď píše, že kardinál Tomko je posledným predstaviteľom „veľkej“ generácie kňazov, ktorí odišli po skončení druhej svetovej vojny do zahraničia.
„Títo mladí kňazi sa ocitli v cudzine bez finančných prostriedkov, bez známostí, navyše v politickej atmosfére, keď Slovensko nebolo v zahraničnej politike vnímané pozitívne. Svojím nadaním a vytrvalosťou zanechali za sebou obdivuhodné dielo,“ pripomenul Mikloško čitateľom Denníka N.
Na jednej strane akoby nám hovoril, že toto je už minulosť, odišiel posledný z veľkej generácie. Viac takých už nebude. Ale zároveň je dobré položiť si otázku: ako je možné, že kardinál, ktorý žil mimo Slovenska vyše 70 rokov, tu požíval všeobecnú úctu?
Tomko bol noblesný, rešpekt vzbudzujúci človek, no zároveň prirodzený a láskavý.Zdieľať
Bolo to iba tým, že sa stal vplyvným kardinálom? Teda že urobil vynikajúcu kariéru? Alebo iba tým, že vo Vatikáne významne pomáhal oslabovaniu komunistickej moci?
Ale ani to by celkom nevystihovalo jeho všeobecnú obľúbenosť a prirodzený rešpekt. Nejeden vysoký vatikánsky činovník má síce vplyv, ale pôsobí odťažito, rezervovane, možno aj chladne.
Tomko však bol noblesný, rešpekt vzbudzujúci človek, no zároveň veľmi prirodzený a láskavý. Jeho pobyty v Udavskom, kde sa bez problému zmenil na srdečného dedinského človeka, tu ostali v pamäti. To bola výnimočná osobnostná kombinácia.
Jozef Tomko by mohol slúžiť ako príklad nielen kňazom, ale aj kresťanským politikom. Tomko predsa vo Vatikáne bol človekom, ktorý plnil aj veľmi praktické úlohy a formoval aj „politiku“ Vatikánu.
Pamätníci spomínajú na jeho „diskrétnosť, nenápadnosť“, v archívoch Štátnej bezpečnosti sa dokonca nájde takáto charakteristika: „Patrí údajne medzi tzv. progresívnu skupinu vo vatikánskom aparáte, avšak vie sa obratne správať aj k predstaviteľom konzervatívcov. Celkovo má byť jeho podstatnou charakterovou vlastnosťou veľká prispôsobivosť. Svoje styky si vyberá veľmi opatrne a hlavne medzi osobami, ktoré majú určité postavenie a vplyv.“
Teda bol to človek politicky obratný, prispôsobivý, diskrétny, nenápadný, ale s jasnou víziou a silným vplyvom. Veľmi mu pristane slovo vznešený.
Jeho noblesa nebola aristokratická, bola to skôr noblesa dedinského chlapca, ktorý spoznal svet a dokázal sa v ňom presadiť. Získal si uznanie pápežov aj obyčajných ľudí.
To je niečo, čo akosi očakávame od kresťanských či konzervatívnych politikov. Noblesu, diskrétnosť, obratnosť, veľkorysosť, ale aj dobrosrdečnosť, skromnosť a pokoru.
A keď budem trochu politicky nekorektná, aj takú mužnosť, ktorá nespočíva len v jeho impozantnej postave, priamom pohľade a silných gestách.
Mnoho svojich cností nadobudli sami tým, ako budovali svoju osobnosť.Zdieľať
Ak dnes na niečo trpí slovenská politika, a tým aj celá spoločnosť, tak je to ľudská nezrelosť či osobnostné deficity kľúčových postáv. Ten pocit, keď sa pozeráte na tlačovku a vidíte politika plného škodoradosti či detinského vyhovárania sa, zhadzovania druhých, primitívneho ohovárania – a je vám to až ľudsky trápne.
Tomko má v sebe niečo ako Štefánik. Sú to ľudia, ktorí vzišli z jednoduchých pomerov a na vrchol sa prebili vďaka svojej inteligencii, charakteru a silnej osobnostnej výbave. Nie všetko však dostali automaticky v genetickej výbave.
Mnoho svojich cností či predností nadobudli sami tým, ako systematicky budovali svoju osobnosť.
Je to v niečom aj symbolické, že práve v tomto čase sa lúčime s kardinálom Tomkom a môžeme hovoriť o jeho osobnosti, význame, vplyve.
Akoby sme práve teraz potrebovali počuť a vnímať príbeh človeka, ktorý to v kariére dotiahol tak ďaleko, a pritom si v slovenskej spoločnosti zachoval všeobecnú úctu, rešpekt aj obdiv.