Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina
11. august 2022

Žila s rodinou v Tokiu

Viacdetná rodina je v Japonsku raritou. Deťom sa nástupom do školy končí detstvo

Rozhovor s Janou Rojčekovou o tom, ako sa s manželom a dvoma malými deťmi naučili fungovať v úplne odlišnej kultúre.

Viacdetná rodina je v Japonsku raritou. Deťom sa nástupom do školy končí detstvo

Jana Rojčeková žila s manželom a dvoma deťmi v Tokiu štyri roky. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Malé deti sú v Japonsku naozaj šťastné. Deti tam trávia celé dni s rodičmi, sú súčasťou života dospelých,“ hovorí o svojich postrehoch z bežného života Japoncov Jana Rojčeková.

Po nástupe do školy sa deťom život radikálne zmení. Majú dlhé vyučovanie, potom krúžky, cez víkend povinné športové dni. Všetok čas, i ten voľný, im pohltí škola. „Potom stretávate deti vo veku školákov alebo stredoškolákov, na ktorých nevidieť žiadnu veselosť,“ pokračuje vo svojom rozprávaní.

Janin manžel pracuje v IT biznise, dostal pracovnú ponuku v Japonsku s tým, že môže na rok prísť s celou rodinou. Po mesiaci váhania sa rozhodli, že do toho pôjdu. V roku 2017 odišli z Prešova spolu s takmer sedemročným synom a päťročnou dcérkou. Žili v centre takzvaného malého Tokia neďaleko svetoznámej križovatky Šibuja. Boli presvedčení, že rok zvládnu. Nakoniec zostali až štyri roky a vrátili sa len vlani.

Rozprávali sme sa, ktoré kultúrne rozdiely ich po príchode najviac zaskočili, aký je japonský školský systém, prečo japonskí muži trávia väčšinu svojho života v práci i o tom, prečo Japonsko starne.

Japonsko je úplne iné kultúrne prostredie a vy ste mali ešte malé deti, keď ste sa rozhodovali, či kývnete na takúto zmenu.

Na začiatku to bol pre mňa šok, lebo Japonsko nikdy nebola moja vysnívaná destinácia. Ale trvalo nám len mesiac, kým sme si povedali, že ideme. To bol november, manžel odchádzal až nasledujúci rok v apríli, lebo musel prejsť všetkými pohovormi, kým mu prácu dali, a my s deťmi sme za ním odišli v júni, keď sa nám skončila škôlka. Syn mal vtedy krátko pred siedmymi narodeninami a dcérka päť rokov. Príprava nám teda trvala skoro osem mesiacov, kým sme reálne vycestovali.

Malo to vplyv na vašu prácu na Slovensku?

Nie, robila som na diaľku, problém som mala len s časovým posunom. Počas pandémie bola práca v online priestore výhodou.

V Japonsku som však bola v role chu fu, čo je pozícia matky v domácnosti. Je to oficiálna pozícia, lebo tam sa po pôrode ženy do práce už zvyčajne nevracajú. Japonský pracovný trh nie je veľmi stavaný pre matky s malými deťmi.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Určite ste si vopred naštudovali mnohé japonské reálie. Bolo napriek tomu niečo, čo vás po príchode do Tokia zarazilo?

Myslela som si, že bude viac multikultúrne. Prekvapilo ma, že to tak nebolo. Je tam percentuálne veľmi málo cudzincov. Japonsko je preto veľmi homogénne, aj v rámci výzoru a obliekania. Vo všetkom sme tam „kričali“, aj farebnejším obliekaním, aj žoviálnosťou. Japonci sa na verejnosti veľmi kontrolujú, tam sa nestretnete s tým, že by na seba zvyšovali hlas.

Veľmi ma prekvapilo, že aj ich reakcie a mimika počas komunikácie sú úplne iné. Takisto nevedia povedať nie. Namiesto toho odpovedia niečo v zmysle „trošku“. Na to, že to znamená nie, si treba zvyknúť. Spýtate sa v obchode: Máte chlieb? A oni odpovedia „cho to“, teda trošku. Tie malé dialógy medzi ľuďmi fungujú úplne inak ako u nás.

Dlhšie som si zvykala aj na množstvo ľudí na verejnosti. Rovnako vybavovanie telefonátov na verejnosti je úplné tabu. Vo vlakoch, v metre, v obchodoch ani v čakárňach u lekára nikto netelefonuje. Museli sme si zvyknúť, že aj keď telefón zazvoní, jednoducho ho nezdvihneme, lebo všetci by na nás pozerali.

Prečo?

Japonci sú nastavení tak, že nemajú rušiť ostatných. Je pre nich dôležité byť ohľaduplní voči komunite. Ak telefonujete napríklad vo vlaku, obťažujete okolie.

Oni vo vlaku väčšinou spia. Takže aj keď bol preplnený vlak a zastavil na zastávke, bolo tam absolútne ticho. To je niečo, čo extrémne prekvapí. Ak niekto predsa len vo vlaku telefonoval, ostatní sa na neho veľmi nepekne pozerali.

Kde ešte sa toto nastavenie neobťažovať druhých prejavovalo?

Napríklad doma v byte nemáte byť hluční. Keď hráte na klavíri, dáte si slúchadlá, keď máte deti, máte bývať na prízemí, aby ste neobťažovali ostatných. My sme to nevedeli, bývali sme na treťom poschodí. Našťastie pod nami žila japonská rodina s deťmi. Realitný maklér nám poradil, aby sme sa šli predstaviť s nejakou sladkosťou. Doniesli sme im koláčiky a nemali sme problém.

Ale stávalo sa, že sa ľudia anonymne sťažovali majiteľovi budovy. Ten potom nechal slušný neadresný odkaz, aby napríklad deti ráno nebehali po byte. V Japonsku sa nenosí, že by niekto chcel vyčnievať, takže človek sa radšej prispôsobí.

V múzeu samurajov. Foto: archív Jany Rojčekovej

Ako na také odlišné prostredie reagovali deti?

Na začiatku mali mnoho otázok a musela som ich veľa napomínať, aby nebehali po byte alebo po vlaku.

Ako sa im darilo v škole?

Deti nechodili do japonskej školy, tie sa začínajú v apríli a my sme prišli na začiatku leta. Počas ôsmich mesiacov, ktoré sme mali na prípravu odchodu, sme si vyhľadali medzinárodnú školu, ktorá akceptuje aj deti, ktoré nevedia po anglicky. Keďže sme prišli na konci júna, deti mali možnosť chodiť do letnej školy, ktorú táto medzinárodná škola poskytovala, aby sa trošku etablovali. Škola sa im potom začala klasicky v septembri ako u nás.

Zvládali to perfektne. Filipko za tri mesiace plynulo hovoril po anglicky. Učitelia za mnou chodili s tým, aké robí neskutočné pokroky. Adelka sa rozhýbavala možno trošku dlhšie, ale potom chytila veľmi pekný prízvuk.

Bol systém vyučovania na medzinárodnej škole v niečom podobný klasickým japonským školám?

Bolo to podobné, ibaže my sme začínali o 8.45 a japonské školy sa začínajú o ôsmej. V našom ročníku mali deti dvojhodinové bloky, napríklad angličtinu, matematiku, a potom vždy chodili na polhodinu von do parku, aby sa vybehali. Vyučovanie sa končilo o štvrť na štyri. Po vyučovaní boli v školách krúžky.

O japonských deťoch sa hovorí, že v škole trávia čas od rána do večera. Je to tak?

Určite áno. V Japonsku veľmi dbajú na vzdelanie. Majú tam systém štátnych a súkromných škôl. Po vyučovaní sú krúžky. Väčšina japonských dievčat chodí na klavír a balet, chlapci na športy. V obľube sú aj vzdelávacie inštitúcie Kumon, ktoré pomáhajú s japončinou a japonské deti ich môžu navštevovať už od jedného roka.

V našej škole boli krúžky do piatej. Boli to hudobné, divadelné, IT či jazykové kurzy, pričom ich často viedli samotní učitelia tej školy.

Japonské vzdelávanie je možno podobné nášmu v tom, že deti sa aj po škole veľmi veľa učia doma. Veľa píšu. Japončina má tri abecedy. Prvé dve sú jednoduché – hiraganakatakana. Potom majú kandži, to je ťažká obrázková abeceda. Každý rok sa deti musia naučiť určitý počet kandži, napríklad tisíc. Na to, aby si vôbec vedeli prečítať noviny, sa musia učiť veľa rokov a ani tak nie je istota, že porozumejú textu na sto percent. Jeden znak má aj viacero významov, takže podľa kontextu sa môže jeho význam meniť. V jednej vete sa používajú všetky tri abecedy naraz.

Japonské matky často zostávajú doma aj preto, aby sa s deťmi učili, aby potom deti zvládli ťažké prijímačky a mohli sa dostať na veľmi dobrú strednú školu.

Tokio je mnohomiliónová metropola, cítili ste sa tam bezpečne?

Zistili sme, že je to veľmi bezpečná spoločnosť. Mnohé deti chodili samy do školy aj zo školy, viedli ich k tomu samotné školy. Ale zvyšok spoločnosti im v tom pomáha. Keď deti idú cez cestu, tak jeden dospelý na ne dohliadne.

My sme s deťmi chodili na bicykloch a stalo sa mi, že dobehli ku križovatke skôr ako ja. Jeden okoloidúci dospelý ich cez cestu previedol, nevedel, že idem za nimi. Rodič sa preto cíti bezpečne: vie, že keď treba, dieťaťu niekto pomôže.

Deti chodili do školy na bicykli. Foto: archív Jany Rojčekovej

Spoznali ste sa aj s tamojšími rodinami. Aký je ich rodinný život?

V Japonsku naozaj funguje silná hierarchia spoločnosti. Poznala som rodiny, kde žena vždy privítala muža, keď prišiel neskoro domov, dala mu papuče otočené tak, aby sa obul, poklonila sa mu a povedala mu „vitaj doma“. Aby to bolo pochopené správne, Japonci majú takéto ustálené frázy pre konkrétne situácie.

Napríklad keď odchádzajú z práce, nepovedia spontánne „ahojte, majte sa pekne“, ale povedia frázu, ktorou prejavujú úctu. Rovnako keď prídete na návštevu, tak majú frázu v zmysle „cíťte sa ako doma a prepáčte, ak nebude niečo dobre“. Týmito frázami prejavujú pokoru pred tým, kto prišiel. A tak je to aj pri príchode muža z práce domov, ktorý povie „tadaima“, čo vo voľnom preklade znamená „práve som sa vrátil domov“.

Ale, samozrejme, sú aj rodiny, kde to vyzerá podobne ako u nás: príde manžel z práce, nasleduje spoločná večera, hranie sa s deťmi, televízia.

Muži v Japonsku zrejme bežne chodia domov z práce neskoro.

Japonská žena po pôrode často ostáva doma, aby zabezpečovala chod domácnosti a rodiny, a potom je tam muž, ktorý zarába. V japonskej spoločnosti šéf ukončí pracovný deň a potom si kolegovia idú ešte spolu niekam sadnúť na večeru. Muži preto často chodia domov o desiatej či pred polnocou, je to tak bežné. Žena rieši s deťmi všetko sama, školu, krúžky, ich ukladanie do postele. Japonci majú na prepracovanie na smrť dokonca samostatné slovo.

Ako to prijímajú japonské ženy?

Muži, ktorí by odmietali byť v takomto pracovnom tempe a odmietli by večerné posedenia so šéfom a s kolegami, by neskôr napríklad nepostúpili na vyššie pracovné pozície. Japonky túto kultúru obhajujú, hoci pre nás je to ťažko pochopiteľné.

Inzercia

Ony to teda nevnímajú tak, že muž sa ide zabaviť, ale považujú to za súčasť jeho kariéry?

Presne tak.

Ako potom otcovia trávia voľný čas? Venujú ho rodine alebo aj ten obetujú práci?

Závisí to od každej rodiny. Cez víkendy vidieť rodiny s malými deťmi, ako idú spolu na výlety. Málokedy som to však už videla u rodín, ktoré majú školákov. Len čo nastúpia deti do školy, tá pohlcuje ich čas aj cez víkend. Cez týždeň majú po vyučovaní krúžky a cez víkendy športové dni, na ktoré idú aj s rodičmi.

Ale je pravda, že na ulici človek vôbec nemá tak ako u nás pocit, že je víkend. Stretnete mnoho ľudí v oblekoch, ktorí aj v sobotu idú do práce. Viem o firmách, ktoré sa dokonca rozhodli, že budú cez víkend vypínať elektrinu, aby tam zamestnanci nechodili. Oni tým, že idú do práce aj v čase voľna, prejavujú lojálnosť.

Ale to vyzerá, akoby už nevedeli oddeliť pracovný život od rodinného.

Môj manžel manažoval tím, v ktorom boli aj Japonci. Tam sa málokedy stane, aby podriadený išiel domov skôr ako šéf. Ak šéf sedí vo firme do desiatej, tak aj oni. Manžel ich aj posielal domov, ale oni neodišli, lebo by mali pocit, že nie sú dobrí zamestnanci.

Poznali sme Japoncov, ktorí žili v zahraničí a po návrate si povedali, že takto žiť nechcú. Ak muž už je na riadiacej pozícii, vo voľnom čase si môže dovoliť chodiť na výlety. No ak je na nižších pozíciách a chce sa vypracovať vyššie, musí veľa pracovať. Tam sa nestane, aby tridsaťročný človek riadil tím, kde sú aj päťdesiatroční. Na vyššie pozície sa prepracúvajú postupne.

Keď niekto nepríde do práce, berie sa to ako ulievanie. Pre Japoncov neexistuje, že zostanú doma, keď sú chorí. Nadopujú sa liekmi, dajú si rúško a idú, len aby neboli považovaní za niekoho, kto sa ulieva.

V uliciach Tokia. Foto: archív Jany Rojčekovej

Školáci nie sú vyhorení z toho, že aj voľný čas trávia v školskom prostredí?

Keď sa o tom rozprávate s Japoncami, povedia vám, že takto je to dobré. Chcú najlepšie školy, chcú, aby deti absolvovali všetky krúžky, a potom ich ráno vidíte, ako spia v autobuse. Pracovnému nasadeniu sa učia odmala.

Japonsko má však obrovský problém s demografiou.

O Japonsku je známe, že vymiera a je to spôsobené aj tým, že ženy zostávajú po narodení dieťaťa doma. Pre dieťa sa preto rozhodujú neskoro, dovtedy pracujú, lebo vedia, že potom už nebudú. Bolo úplne bežné, keď v škole matky detí vo veku mojich detí boli aj o desať rokov staršie ako ja. Niektoré rodiny mali aj tri alebo štyri deti, ale bolo to veľmi výnimočné. Väčšinou majú jedno dieťa.

Je známe, že v japonských rodinách žije viac domácich maznáčikov ako detí a že sa v Japonsku predá viac plienok pre starých ľudí ako pre deti. Pre mňa bol šok, keď som videla ženu tlačiť kočík a nebolo v ňom dieťa, ale pes. Je to tam bežné. Japonci si skutočne nahrádzajú deti zvieratkami. Ženy sa so psami v kočíkoch rozprávajú, kočíky sú ovešané hračkami ako pri prechádzke s dieťaťom, majú osobitné utierky na utieranie zadočkov či na zbieranie exkrementov.

Stretli ste sa tam aj so ženou, ktorá mala deti, a predsa sa do práce vrátila? Je to vôbec možné?

Určite áno, ale musí sa zmieriť s istými vecami. Rozprávala som sa s Japonkami a pýtala som sa ich, prečo nejdú do práce. Dôvodom je silný spoločenský tlak. Polovičný úväzok sa veľmi neujal, lebo keď sú ostatní v práci do ôsmej a žena odchádza o piatej, pretože sa vracajú deti zo školy, tak jej ľudia z tímu dávajú najavo, že ide skôr, ako by mala.

V škole mala Adelka spolužiačku, ktorej mama pracovala ako lekárka, musela si však zabezpečiť, aby bol doma niekto, kto sa o deti postará. Tie ženy sa musia zmieriť s tým, že dieťa nemá matku doma. Obdivovala som však samostatnosť japonských detí.

Japonsko patrí ku krajinám s najväčším počtom samovrážd.

Je to len môj názor, ale podľa mňa ten tlak spoločnosti dovedie človeka k tomu, že nevidí východisko. Ak napríklad muž, ktorý je od narodenia vychovávaný, že má dobre zarábať, lebo je živiteľ rodiny, a nedarí sa mu, má pocit zlyhania. Ak to nedosiahol, spoločnosť mu dáva najavo, že zlyháva.

Alebo aj deti majú do šiestich rokov, kým nastúpia do školy, dovolené veľmi veľa. Nekričí sa na ne, sú stredobodom pozornosti. A potom prídu do školy s prísnym režimom. Sú školy, kde ešte aj ponožky musia mať vytiahnuté presne po určitú výšku, musia mať len čierne vlasy, rovnaké účesy. Viem, že sú školy, kde to stále platí. Tam nemôžete byť rebelom.

Počas pandémie koronavírusu sa dokonca stalo, že samovraždu spáchala mama malých detí, pretože ochorela a bála sa, že nakazí deti a manžela. Ten pocit zodpovednosti za to, že urobím niečo zlé, si v tomto prípade asi ani nevieme predstaviť.

Skutočne je taký rozdielny život detí v predškolskom veku a školákov?

Malé deti sú v Japonsku naozaj šťastné. Deti tam trávia celé dni s rodičmi, sú súčasťou života dospelých. Denný režim sa veľmi nerieši. Keď sa ide na výlet, dieťa si pospí v nosiči. V japonskej spoločnosti sa s malými deťmi funguje veľmi ľahko. Všetko je uspôsobené tak, aby rodičia nemali problém zabezpečiť ich základné potreby.

Netreba riešiť stravu dieťaťa na dlhom výlete: všade sa dá dobre a zdravo najesť.

A potom stretávate deti vo veku školákov alebo stredoškolákov, na ktorých nevidieť žiadnu veselosť. Podľa mňa nie každý chce pracovať v tíme, nie každé dieťa chce byť na súkromnej škole a mať jeden typ účesu a nenosiť farebné veci, vyslovene nevyčnievať. Ja hovorím svojim deťom: buďte iné, neobliekajte sa ako ostatní. A v Japonsku je to úplne naopak. Nesmiete byť iný, individualita sa tam veľmi nenosí.

Aj preto sú Japonci, ktorí vyhľadávajú medzinárodné školy, aby ich deti nezažívali stres japonskej školy. Často práve títo rodičia študovali v zahraničí.

Ako Japonci vnímajú cudzincov, ktorí prídu do ich krajiny žiť?

Japonci milujú turistov, ja som sa tam nestretla s ničím negatívnym. Ale len čo tam ostanete žiť, tak sa očakáva, že sa naučíte jazyk, že budete dodržiavať všetky pravidlá, že zapadnete do ich krajiny. Lebo ak to tak nie je, dajú najavo, že to je ten cudzinec, ktorý robí napríklad neporiadok na ulici alebo je hlučný. Aj my sme po čase vedeli rozlíšiť, či ide o cudzincov turistov alebo cudzincov žijúcich v Japonsku.

Na druhej strane sa nám úrady veľmi snažili pomôcť. Často nám po príchode na úrad alebo do nemocnice zabezpečili prekladateľa, ktorý nás sprevádzal. Dostali sme hneď všetky informácie naraz, nemuseli sme študovať zákony, aby sme vedeli, na čo máme nárok.

Prečo ste nakoniec svoj pobyt predĺžili na štyri roky?

Uvedomili sme si, že jeden rok je skutočne krátky a veľmi rýchlo ubehol. Povedali sme si, že nám neprekáža zostať aj dlhšie. Ale vedeli sme, že sa chceme vrátiť.

Aký bol návrat domov?

Domov sme sa veľmi tešili. Zo začiatku som mala naozaj problém s podávaním rúk. Tak ako som v Japonsku spočiatku vždy automaticky natiahla ruku, na Slovensku som zrazu nevedela, ako mám tú ruku podať, a mala som skôr tendenciu pokloniť sa.

A veľmi mi chýbala japonská zorganizovanosť, ich čistota. K nej sú vedení odmala, deti v školách si po sebe umývajú chodby a záchody, aby sa učili čistote. Často sa stalo, že išiel niekto po ulici a začal zbierať odpadky, ktoré zbadal. U nás som to nezažila.

Niekedy tá organizovanosť až ubíjala, ale keď sme sa vrátili a videla som fotky z našich očkovacích centier, tak som si hovorila, že jeden človek by stačil, aby im to tam trošku lepšie zorganizoval. (Smiech.)

Z výletu na horách. Foto: archív Jany Rojčekovej

Čo vám ešte chýba?

Určite nám chýbajú výlety po horách, Japonci milujú hory, veľmi si ich chránia a majú veľmi dobré turistické značenie. Veľa ľudí na dôchodku pracuje pre komunitu. Napríklad niektorí stoja pod kopcami alebo pri vlakových staniciach a ponúkajú letáky s informáciami o túre. Upozornia vás, že nemáte vhodné topánky na taký druh túry, uistia sa, že máte vodu. Všetci pracujú pre spoločnosť a v tej spoločnosti vidieť, že to funguje.

Z hmotných vecí nám asi najviac chýbajú onseny, teda kúpele s teplými prameňmi, a japonské jedlo. A, samozrejme, kamaráti.

Je niečo, čo by ste z japonskej kultúry oželeli?

Možno práve to, čo si oni chvália: že nevedia povedať nie. Mám rada priamosť. Keď je niečo zlé, tak nech mi to povedia. Veľmi ťažko sa mi zvykalo čítať medzi riadkami.

Nie je to pre nich ťažké stále kontrolovať svoje emócie?

Odmalička sú tak vedení. Je úžasné zažiť Japoncov v krčmičkách – volajú sa izakaja –, kde sa večer stretávajú pracovné tímy. Tam skutočne zažijete, že konečne kričia, sú odviazaní a aj sa prihovoria.

Chýba mi, že nie sú viac priami. Vidieť to aj na prístupe k cudzincom. Skutočne sa o nich zaujímajú, ale zároveň si od nich udržiavajú odstup. Tam neexistuje, že idete na kávu k svojej známej domov. Všetko sa deje v parkoch, v reštauráciách. Dostať sa do japonskej domácnosti je skôr výnimočné.

Myslím si však, že oni našu priamosť považujú za nevychovanosť. Spätne si uvedomujem, aké úžasné je prísť do cudzej krajiny a sledovať, že to, čo je pre vás úplne bežné, je v inej spoločnosti nepochopiteľné. Bola to úžasná škola tak pre naše deti, ako aj pre mňa a manžela.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.