Juraj Karpiš Drahota tu zostane, zaplatí to pracujúca chudoba a bojím sa sociálnych dôsledkov

Juraj Karpiš vysvetľuje, že za aktuálnym zdražovaním sú rozhodnutia centrálnych bánk vložiť do obehu obrovské množstvo nových peňazí. Dozviete sa aj, prečo analytik považuje niektoré zdôvodnenia rastúcich cien za „rozprávky z tisíc a jednej inflačnej noci“.

„Základný princíp teda spočíva v tom, že máte desať jabĺčok a desať eur. Prišla ECB a dala tam o tri eurá navyše. Preto musí cena každého jabĺčka narásť,“ vysvetľuje Karpiš stúpajúcu infláciu.

A ako sa bude situácia vyvíjať ďalej? „Ľudia, ktorí so svojimi hypotékami išli na hranu, budú mať po zvýšení úrokov problém. Klesne spotreba, dôjde k poklesu cien nehnuteľností, sekundárnemu poklesu spotreby z toho, že ľudia sa cítia chudobnejší, keď im klesá cena nehnuteľností. Bude to mať ekonomické dosahy.“

Na benzínových pumpách či v obchodoch vidíme rast cien. Zdražovanie potvrdzujú aj štatistiky, podľa predbežných odhadov Eurostatu dosahuje inflácia na Slovensku 8,5 percenta, v Estónsku je to dokonca 12 percent, v eurozóne 5,1 percenta. Prečo to tak je?

Podľa mňa je toto zdražovanie kombináciou troch faktorov. Tým najdôležitejším z nich sú nové peniaze, ktoré sa vložili do obehu v roku 2020 ako reakcia na pandémiu. Najväčší stimul urobila Americká centrálna banka – medzi rokmi 2019 a 2020 pribudlo 40 percent nových dolárov. Európska centrálna banka stimulovala trochu menej, ale stále to bolo 30 percent.

Už len preto, koľko nových peňazí pribudlo do systému, museli ceny rásť. Ale k tomu, aby ceny rástli tak rýchlo, prispeli ešte dve veci.

Po prvé, rezignovalo sa na fiškálnu zodpovednosť, deficity štátov prestali byť témou a ani sa nezdá, že by sme sa mali k vyrovnaným rozpočtom vrátiť. To prispieva k zvyšovaniu inflácie, lebo nové peniaze, ktoré vložíme do ekonomiky, nie sú síce formálne ničím kryté, ale neformálne sú to záväzky štátu, kryté schopnosťou vytvárať nejaký prebytok, z ktorého sa potom splácajú dlhy.

Tretím faktorom je skutočnosť, že v dôsledku lockdownov naozaj vznikol „supply shock“, problém v dodávateľských reťazcoch: niektoré produkčné štruktúry sa rozpadli a niektoré produkty, ktoré sú náročné na stabilitu produkčných štruktúr, sú nedostatkové. Príkladom sú čipy.

Máte teda výrazne viac peňazí a zároveň menej tovarov a služieb v ekonomike. Keď sa tieto faktory stretnú, je z toho vyššia inflácia.

Vaša odpoveď ma prekvapuje. Keď som sa snažil nájsť odpoveď na predchádzajúcu otázku, zistil som, že z „balíka“ päťpercentnej inflácie eurozóny tvorí polovicu cena energií a tie stúpli pre geopolitiku či pre klesajúce zásoby niektorých nerastných surovín. Keď si teda zdražovanie vysvetlíme geopolitikou a objektívnymi problémami v produkcii niektorých tovarov, mýlime sa?

Je to nesprávna odpoveď. Fascinuje ma, ako sa stále objavujú tieto príbehy na vysvetlenie inflácie. Dokonca som ich nazval rozprávky z tisíc a jednej inflačnej noci. Zdražovanie trvá už minimálne rok a vždy sa objaví príbeh, ako vznikol problém s konkrétnou komoditou. Na začiatku to bolo drevo či polystyrén a vymýšľali sa príbehy, že ľudia sú doma a zatepľujú. Pri pohľade na európsky stavebný sektor sme však videli, že sa prepadol.

Tieto príbehy často nie sú pravdivé a ich vznik si vysvetľujem tým, že ľudia túžia po intuitívnych odpovediach. Jedna vec však všetky tieto príbehy spája: keď vám klesne cena peňazí, rastie cena všetkého ostatného.

Rozumel by som zdôvodneniu, že problém je v energetickom sektore a to má čiastočný vplyv na zvyšok ekonomiky. Ak by to však bolo takto, okamžite by musel nastať protiefekt a inde by ceny museli klesať. Ľudia nemajú nekonečné množstvo peňazí. Keď zarábam tisíc eur a benzín mi zdražie zo sto na dvesto eur, tak mám o sto eur na míňanie menej. Tam, kde som míňal doteraz, by ceny mali klesať a dokopy by moja strata mala byť nula.

Ale to všetko by platilo za predpokladu stabilného množstva peňazí v obehu. Presne tento predpoklad však nebol dodržaný. Preto vysvetľujem tisíc príbehov o zdražovaní týmto jedným príbehom a myslím si, že je pravdivý.

Prečo tento príbeh počujem prvýkrát od vás? Prečo nedominuje mediálnym posolstvám o inflácii?

Pred rokom som sedel u vás v Postoji a s Lukášom Krivošíkom sme točili video o mojej novej knižke Ako na zlato. Bola úplne iná atmosféra, medziročne sme mali infláciu 0,7 percenta a ja som bol za blázna.

Ľudia si nevedeli predstaviť, že ceny budú rásť. Nepredstavovala si to ani väčšina ekonómov. A centrálne banky, teda ľudia, ktorí to majú spravovať a kontrolovať, boli „mimo“ až do polovice roka 2021 a popierali, že by niečo takéto malo nastať. Takmer nikto to nevidel prichádzať.

Moje vysvetlenie spočíva v tom, že keď kvantitatívne uvoľňovanie vo finančnej kríze (2007/2008) nenaštartovalo vyššiu infláciu, tak si kompetentní mysleli, že ten vzťah už nefunguje. Ešte začiatkom minulého roka bola populárna takzvaná Modern Monetary Theory (MMT). Je to teória, ktorej zástancov nazývam „ekonomickí plochozemci“ a ktorá tvrdí, že štát kontroluje peniaze, môže si ich vytlačiť, koľko len chce, a nebude to mať žiadny vplyv na infláciu.

Dúfam, že dnešné dianie MMT navždy pochová. Zároveň ma fascinuje, ako sa ekonómovia nechali nachytať a nečakali to, o čom bolo úplne zrejmé, že príde.

Prečo prišla vysoká inflácia až teraz, teda relatívne dlho po veľkých ekonomických stimuloch?

Prichádzalo to už dlhšie. Rozumiem tomu, že obyčajní ľudia i novinári nesledujú svetové trhy a musia si počkať na to, že zdražovanie uvidia v obchodoch. Môj stavbyvedúci už minulý rok vedel, že prichádza inflácia. Človek „na fronte“, ktorý má prehľad v cenách produktov, ktoré potreboval nakupovať, to videl. A to bolo v čase, keď centrálni bankári hovorili, že sa obávajú deflácie, teda poklesu cien.

V auguste 2020 som prvýkrát písal o tom, že prichádza inflácia. Disponibilný príjem ľudí v pandémii narástol, čo je ekonomický nonsens, ktorý vznikol vďaka novým peniazom. Hovoril som vtedy, že keď sa po uvoľnení pandemických opatrení otvorí ekonomika, nahromadený dopyt spolu s monetárnym stimulom pri obmedzenej ponuke vytvorí infláciu.

Ľudia, ktorí sledujú trhy, museli najneskôr začiatkom roka 2021 vidieť, že naprieč rôznymi komoditami a napriek lockdownom už ceny začali rásť. Bolo jasné, že keď ľudí vypustíme z lockdownov, inflácia sa ešte zrýchli.

Touto otázkou sa trochu vrátime k tomu, čo ste už povedali. Bežní ľudia si totiž ťažko vedia predstaviť, ako môže to, že ECB alebo FED vytlačia viac peňazí, spôsobiť vyššie ceny chleba v obchode. Ako to viete jednoducho vysvetliť?

Najlepšie sa to vysvetľuje na príjme. Keď v roku 2020 prišla pandémia, v USA stúpla nezamestnanosť na 15 percent. Človek by v takejto situácii logicky očakával, že vinou týchto problémov bude mať menej peňazí. Štát však zamestnávateľom povedal, že ľudí nemajú prepúšťať, že im pošle dávky v nezamestnanosti a že formálne neprídu o zamestnanie.

Politici rozhodli, že pre pandémiu zatvoria ľudí doma, a aby voči tomu nevznikol odpor, dajú im peniaze. Odkiaľ však štát na to zobral peniaze? Požičal si ich. A od koho? Od svojej centrálnej banky. Centrálna banka vytlačila nové peniaze, nakúpila štátne dlhopisy. Tým sa dostali peniaze do štátu a štát ich rovno vyplatil ľuďom.

Predtým teda zamestnanec oceliarskej továrne musel na to, aby dostal výplatu, pracovať a vytvoriť niečo s reálnou hodnotou. Teraz obrovské množstvo ľudí dostalo peniaze bez toho, aby čokoľvek urobili.

Presne tak. Predtým vytvoril zamestnanec niečo s pridanou hodnotou a jeho zamestnávateľ to predal. Teraz sedeli ľudia zavretí doma, nerobili nič alebo oveľa menej ako predtým a napriek tomu zarobili viac.

Keď sa pozriete na priemernú dávku v nezamestnanosti v USA, tak bola vyššia ako suma, ktorú predtým ľudia priemerne zarábali.

Toto znie pre bežného človeka dobre. Štát sa síce zadlžil, ale my sme dokázali v ťažkých časoch prežiť, udržali sme si pracovné miesto, po pandémii začneme pracovať a štát svoj dlh postupne splatí. V čom je problém?

Každá inflácia na začiatku vyzerá ako rast bohatstva, lebo ľudia to nevedia oddeliť. Myslia si, že si môžu kúpiť viac vecí, lebo majú viac peňazí. Ale všetci si zrazu nemôžu kúpiť viac, keď vecí je rovnaké množstvo a peňazí je dvojnásobok. A presne to sa deje, zrazu je nedostatok ako za komunizmu. Keď si chcem kúpiť drevené brikety, ani ma nechcú zapísať do poradovníka.

V tejto situácii by si každý ekonóm mal položiť otázku, ako je možné, že trhový mechanizmus zlyháva. Ako je možné, že obchodníci nemajú tovar a vôbec to nečakali?

Odpoveď spočíva v tom, že sa to vôbec netýka obchodníkov, ale do systému vstúpil štát a všetkým rozdal o 30 percent viac peňazí a ľudia sa teraz v obchodoch „bijú“ o konštantné množstvo vecí. Keď sa „bijú“, tak ceny rastú a prestanú rásť až vtedy, keď množstvo statkov bude zodpovedať množstvu peňazí, ktoré sú v obehu. Potom všetci zistia, že ich pocit, že si môžu viac dovoliť, bol ilúzia.

Základný princíp teda spočíva v tom, že máte desať jabĺčok a desať eur. Prišla ECB a dala tam o tri eurá navyše. Preto musí cena každého jabĺčka narásť.

V apríli 2020 sme robili rozhovor, v ktorom ste povedali, že reakcia vlád je dnes postavená práve na „zlých peniazoch“, teda keď chceme kompenzovať platy ľudí, ktorých podniky budú v lockdownoch, urobíme to cez zvyšovanie dlhu, natlačením peňazí. „To, či ide o primeranú reakciu, ukáže až najbližší čas,“ povedali ste vtedy.

Keď sme robili ten rozhovor, myslel som si, že pandémia bude závažnejším zdravotným problémom, ako nakoniec bola. Nechcem to zľahčovať, zomrelo veľa ľudí, ale ak by som si mal náhodným výberom zvoliť nejakú pandémiu z histórie, tak radšej by som chcel túto. Len počas moru zomrelo 30 percent populácie.

Na druhej strane som ani ja nečakal takú masívnu reakciu centrálnych bánk. Možno to bolo spôsobené tým, že mali nástroje, ako kvantitatívne uvoľňovanie, nachystané z finančnej krízy, preto ich reakcia bola okamžitá a masívna. Podľa mňa to prehnali a mohli to vedieť už minulý rok.

Predpokladám, že tú primeranosť posudzujete podľa výšky inflácie.

My sa teraz na Slovensku rozprávame o inflácii, ktorú sme naposledy videli za Mečiara. Mať v eurozóne takúto infláciu mi naozaj pripadá ako nezvládnutá monetárna politika.

Na začiatku naozaj nikto nemohol vedieť, čo sa bude diať a ako bude prebiehať pandémia, ale mali predsa dva roky na to, aby opatrenia upravili.

Politici by vám však povedali, že tie kompenzácie platov stáli za to. V januári 2020 sme mali nezamestnanosť na úrovni piatich percent, teraz je to okolo siedmich percent. Ľudia mohli ďalej platiť hypotéky, živitelia rodín neprišli o prácu. Naozaj to za to nestálo?

Nestálo. Alternatívou nebolo zatvoriť na dva roky ekonomiku, ale riešiť pandémiu rozumnejším spôsobom ako maniodepresívne zatvárať a otvárať ekonomiku. Najneskôr s očkovaním prišlo poznanie, že pandémia sa dá manažovať aj s otvorenou ekonomikou.

Moja alternatíva by nepredstavovala stav, v ktorom by sme mali zatvorenú ekonomiku a 30-percentnú nezamestnanosť. Moja alternatíva by bola fungujúca ekonomika. Nebol dôvod, aby rástla nezamestnanosť, naopak, keď príde takýto extrémny šok, väčšinou to vytvára potrebu nových pracovných miest.

Keď sa ma teda pýtate na optimálnejšie riešenie, viem vám ich predstaviť veľa, ale neobsahujú scenár, v ktorom všetko zavriem, ale aby ma ľudia nezabili, tak im pošlem peniaze, ktoré si vytlačím v centrálnej banke.

Politici by vám asi odpovedali, že pozerali v prvom rade na zdravie ľudí a až potom na peniaze a ekonomiku...

Ale oni sú tam na to, aby pozerali aj na zdravie, aj na ekonomiku. Vôbec nevidím dôvod, aby plošné opatrenia celý čas fungovali spôsobom, ako sme to mohli vidieť.

Pred dvomi rokmi ste hovorili aj to, že pri písaní vašej známej knihy Zlé peniaze ste si mysleli, že sa možno nedožijete vyčerpania rezerv „zlých peňazí“. To znamená, že keď sa všetky problémy budú riešiť tlačením peňazí a zvyšovaním dlhu, dá sa tak fungovať desaťročia.

Na začiatku pandémie ste však povedali, že v dôsledku pandémie je realistické očakávať, že nájdeme limity riešení cez „zlé peniaze“. Ukázali sa už tie limity?

Sme na tej ceste. Keď naposledy bankrotovalo Taliansko a ECB ho zachraňovala, tak mali dlh necelých 130 percent HDP. Teraz majú 160. To je skok. Zadlžili sa všetky krajiny, len niektoré sú ekonomicky silnejšie a iné slabšie.

Keď hovorím o konci „zlých peňazí“, nemusí to byť koniec, ale aj nejaká menová reforma, reštrukturalizácia bánk. Bude to však niečo, čo ja osobne nechcem zažiť. Takáto kríza totiž potom prechádza do politických kríz.

Keď ľudia prestanú veriť tomu, že si svojou prácou zarobia peniaze a môžu žiť normálny život, začnú hľadať skratkovité riešenia. K tomu sme sa priblížili zvyšovaním dlhu.

Čo konkrétne sa môže stať, keď krajiny takto zvyšujú svoju zadlženosť?

Doteraz to vyzeralo ako obed zadarmo. Môžeme si požičiavať, ale aj tak máme nízky úrok, takže nás to až tak veľa nestojí a nič zlé sa nestane. Máme čas.

Úroky naozaj dlho klesali, 30 až 40 rokov. Zaužívala sa paradigma, že úroky vo vyspelom svete budú len klesať. Každý počítal s takzvaným japonským scenárom. Japonci majú vysoký dlh, okolo dvesto percent, ale napriek tomu majú nízku infláciu, nízke úroky. Hovorili sme si, že takto budeme žiť, kašlime na dlh a nejako to aj s nízkymi úrokmi zvládneme.

Tento scenár je však ohrozený infláciou. To, čo sa s ňou teraz deje, desí všetkých, nielen centrálne banky, ale aj komerčné banky a aj všetkých dlžníkov, ako je Taliansko. Lebo ak to nie je len dočasný nárast, tak centrálne banky budú musieť zareagovať a dvíhať úroky.

Čo to znamená?

Centrálna banka musí zoči-voči rastúcim cenám nejako zareagovať, inak stratí kredibilitu. Banka sa snaží o cenovú stabilitu. Tá sa chápe ako dvojpercentný medziročný rast cien. Na Slovensku máme takmer deväť percent. Naša centrálna banka je na päťnásobku svojho cieľa a „hrá“ to na to, že ide len o dočasný stav.

Keď sa však inflácia v eurozóne nevráti k dvom percentám, tak krajiny, ktoré majú pocit, že monetárna politika by mala byť zodpovednejšia, budú tlačiť na zvyšovanie úrokov. Keď centrálna banka zvýši úrok, tak zvýši náklady všetkým dlžníkom.

Od tohto základného úroku sa totiž odvíjajú všetky úroky v ekonomike, teda na štátnych dlhopisoch, na spotrebných úveroch, na hypotékach. Ak sa zvýši základný úrok, ostatné úroky sa zvýšia minimálne o rovnakú hodnotu. Nehovorím, že na Slovensku budeme mať deväťpercentný úrok na hypotéke. Hovorím len to, že sa určite zvýši.

Čo sa bude podľa vás diať ďalej?

Myslím si, že možno začiatkom tohto roka uvidíme vrchol v rýchlosti zvyšovania inflácie. Vrchol už musí prísť, lebo deväť percent je brutálne veľa. Podľa mňa sa však nevrátime na ciele centrálnych bánk, preto budú musieť zareagovať a začne sa cyklus rastu úrokov.

Ak chceme vedieť, čo sa bude diať, pozrime sa do Českej republiky. Aj tam mali nedávno úrok na hypotéky vo výške jedného percenta. Teraz majú hypotéky za 6 percent. Toto je realistický pohľad na to, čo sa bude diať.

Ľudia, ktorí so svojimi hypotékami išli na hranu, budú mať po zvýšení úrokov problém. Klesne spotreba, dôjde k poklesu ceny nehnuteľností, sekundárnemu poklesu spotreby z toho, že ľudia sa cítia chudobnejší, keď im klesá cena nehnuteľností. Bude to mať ekonomické dosahy.

Šéfka Európskej centrálnej banky (ECB) Christine Lagardová však odhaduje, že inflácia v eurozóne bude v priebehu roka postupne klesať, „keďže sa očakáva, že jej hlavné hnacie sily, ako sú prudko rastúce ceny energií a problémy s dodávkami, sa zmiernia“. Čo vy na to?

Lagardová publikovala koncom minulého roka video, v ktorom ľudí upokojovala, že sa pozrela na modely vývoja situácie a ten model jej pripomína hrb, ktorý vyvrcholí koncom roka a potom to bude klesať. Pred týždňom mala ECB zasadnutie a Lagardová už bola vydesenejšia. Inflácia tak rýchlo neklesá a ten hrb je oveľa väčší, než čakali.

Napriek tomu by som s ňou súhlasil v tom, že tempo rastu inflácie sa pravdepodobne v prvej polovici tohto roka zmierni. To však neznamená, že prídem na pumpu a budem tankovať za menej. Aj centrálni bankári hovoria len to, že ceny už medziročne nevzrastú o desať percent. Drahota tu zostane.

Neviem, čo sa stane, ale očakávam, že tempo rastu zdražovania sa spomalí. Počkám si na dáta, aby som odhadol, ako veľmi sa spomalí, ale predpovedám, že sa nenaplnia ciele centrálnych bánk.

Keď teda pani Lagardová pred mesiacom hovorila, že v roku 2022 určite nebude ECB zvyšovať úroky, tak podľa mňa to koncom roka bude nútená urobiť. Začne sa tým proces, o ktorom nevieme, kedy sa skončí. Mňa však zaujíma ten zlom.

Prečo?

Ak centrálne banky budú musieť zareagovať na zmenu inflačných očakávaní, tak scenáre pre strednodobý a dlhodobý vývoj sa výrazne zhoršia. Podľa mňa sme začali proces rastu úrokov, ktorý bude vyvolávať rôzne neblahé efekty v zadlžených domácnostiach, štátoch a finančných inštitúciách.

Celý čas sa rozprávame o tom, ako sa na pokrytie nákladov pandémie vytlačilo obrovské množstvo nových peňazí. A potom tu prichádza Európska komisia s plánom obnovy a odolnosti, ktorý bude stáť miliardy eur. Nie je to v kontexte nášho rozhovoru problém?

Minimálne pred rokom sa ten plán mal zrušiť alebo aspoň výrazne obmedziť. Je to prilievanie benzínu do ohňa. Keď vám dražie elektrina, plyn a iné komodity a nemáte zamestnancov, tak do tejto situácie nemá vstupovať štát s obrovským ekonomickým stimulom.

Naopak, štát má v takej chvíli „dupať na brzdu“, to znamená zvyšovať úroky, zvyšovať dane, znižovať výdavky. Štát by mal teraz znižovať výdavky, to znamená, že by nemal byť plán obnovy a odolnosti, ale daň na obnovu a rozvoj budúcich generácií, teda tlmiť dopyt, ktorý bol rozbehnutý novými peniazmi.

Vráťme sa na začiatok nášho rozhovoru. Veľké zdražovanie je podľa vás spôsobené tým, že peniaze stratili hodnotu, štáty robia zlú finančnú politiku a vznikli aj problémy v niektorých produkčných reťazcoch.

Najdôležitejší faktor je však ten, že peniaze stratili hodnotu. Nehnuteľnosti sú na maximách, podobne akcie, dlhopisy, zlato i všetky komodity sú na maximách. Keď vám všetko dosiahlo maximálnu cenu, tak vlastne nič nedosiahlo maximálnu cenu, ale peniaze stratili hodnotu. Je to ilúzia.

Inflácia bude dobiehať, lebo ľudia tomu začínajú rozumieť. Najväčší problém je v pracujúcej chudobe. Tí ľudia sa netrápia vinou svojho zamestnávateľa, ale vinou centrálnej banky. Ešte im ani nestihol stúpnuť plat a už vidia v obchodoch vyššie ceny. Oni to zaplatia.

Predstavte si, že na Slovensku by ste išli do politiky so sľubom, že zvýšite daň zo všetkých celoživotných úspor na 8,5 percenta, plus si vezmete 8,5 percenta z ročného príjmu. To by bola revolúcia. Teraz sa to stalo a ľudia sa s tým musia vyrovnať.

Bojím sa, aké to bude mať sociálne dosahy. Najviac to postihne ľudí, ktorí mali malé úspory. Ubudlo im z nich desať percent, znížili sa im mzdy a zistia, že sú na tom horšie ako v roku 2019, a to napriek tomu, že budeme mať nízku nezamestnanosť.

Foto: Adam Rábara